Svetelné návestidlá na ŽSR (ČSD) - 6. časť: Svetelné návestidlá a návestná sústava

Prvé svetelné návestidlá inštalované od roku 1928 (1926) v pražskom železničnom uzle, mali vyjadrenie druhu aj podľa tvaru návestného štítu, ako to bolo spomenuté v štvrtej časti (tvar návestného štítu bol rozdielny pre jednotlivé druhy návestidiel – oválny hore a skosený dolu pre hlavné návestidlá, rovný hore a skosený dolu pre predzvesti, skosený do špica – šesťuholníkový – pre zriaďovacie a skosený hore aj dolu – osemuholníkový – pre vložené).

Mechanické návestidlá používali smerovú sústavu. („Voľno“ – smerom rovným, voľno na hlavnú trať, voľno do odbočky – voľno na prvú odbočujúcu trať, – voľno do odbočky – voľno na druhú odbočujúcu trať) – používané asi v rokoch 1928 až 1955.

Tiež je potrebné upozorniť, že pôvodne pre návesť „Voľno“ platilo biele svetlo, pre návesť „Stoj“ červené svetlo a pre návesť „Pomaly“ (dnes „Výstraha“) zelené svetlo. Neskôr sa zelené svetlo zaviedlo pre návesť „Voľno“ a žlté svetlo pre návesť „Výstraha“. Biele svetlo okrem návesti „Posun dovolený“ sa používalo aj ako privolávacia návesť, pre ktorú bolo neskôr zmenené na kmitavé.

Zaujímavú kapitolu v histórii svetelných návestidiel tvoria vložené návestidlá. Boli charakteristické pre elektrodynamické SZZ. Používali zvyčajne tri svetlá – modré, biele a červené. V súčasnosti dožívajú posledné zrejme už iba v Prahe.

Návestné predpisy v roku 1955 už poznali aj predzvesti dávajúce návesť „Pomaly 60 km/h“ a „Pomaly 80 km/h“. Stále bola návesť návestená hornou žltou, dolnou zelenou s vynechaním jedného nesvietiaceho svetla (v praxi zvyčajne zaslepené svetlo) medzi nimi. Pod návestným štítom bol indikátor zložený z malých bielych svetiel, ktoré zobrazovali číslicu 6 alebo 8. Náter stožiaru bol čiernobiely.

Výstavba autobloku spôsobila aj zavedenie podmienečného prejdenia návesti „Stoj!“. Okrem bieleho náteru stožiara návestidla autobloku sa používala kosoštvorcová čierna tabuľka s bielym písmenom „T“, vyskladaného z bielych kruhových odraziek, ktorá povoľovala prejdenie návesti „Stoj!“ na návestidle ťažkému nákladnému vlaku s vopred stanovenou váhou do nasledujúceho priestorového oddielu rýchlosťou najviac 15 km/h s pohotovosťou ihneď zastaviť pred prekážkou.

Rýchlostná sústava sa na ČSD zaviedla v roku 1962. Vyžiadalo si ju používanie nových typov výhybiek, ktoré mali menší uhol odbočenia a tým väčší polomer odbočujúceho oblúka, cez ktorý bolo možné jazdiť väčšou rýchlosťou ako len dovtedy 40 km/h (často označované ako tzv. štíhle výhybky). Vznikol tak nový problém, ako dať vlaku vchádzajúcemu do stanice, resp. dopravne so štíhlymi výhybkami, informáciu, že pôjde cez výhybky priamo (teda môže ísť max. rýchlosťou podľa rýchlostníka), alebo pôjde do odbočky rýchlosťou, ktorú umožňuje konkrétna výhybka (výhybky), ale nemusí napr. v stanici (dopravni) stáť. Spolu s konštrukciou štíhlych výhybiek tak boli odstupňované rýchlosti do odbočky cez výhybky 60 km/h, 80 km/h a 100 km/h. Na svetelné návestidlá však bolo potrebné zaviesť tzv. rýchlostné farebné pruhy – technicky 4 svetlá v jednom rade, ktoré pri svietení vytvárali dojem svietiaceho pruhu.

Zaujímavo sa na svetelné návestidlá premietlo zavedenie svetelnej privolávacej návesti. Inštalovanie svetelných návestidiel vzoru ZSSR (Svetofor, ESP, AŽD) nepredpokladalo potrebu bieleho svetla na návestidlách nezlúčených s návestidlami pre posun (t.j. s červeno-bielymi pruhmi rovnakej šírky na stožiari). Najskôr sa svetelná privolávacia návesť inštalovala najmä na vchodové návestidlá, neskôr aj na väčšinu oddielových. Vchodové návestidlá do staníc, kde bola aspoň v priamom smere dovolená väčšia rýchlosť ako 40 km/h, mávali zvyčajne usporiadanie svetiel (odspodu) zelená, žltá, zelená, červená, žltá pri smerovej sústave a žltá, červená, zelená a žltá pri rýchlostnej sústave. Použili sa teda dve svietidlové dosky so svetlami v usporiadaní 2+3, resp. 2+2. Zavedenie svetelnej privolávacej návesti na už existujúce vchodové návestidlo znamenalo jeho doplnenie o biele svetlo. Riešilo sa to doplnením samostatného bieleho svetla so samostatným puzdrom, štítom, tienidlom a držiacou konzolou upevnenou priamo na stožiar. Návestný štít len málo presahoval okraj svetla a štít mával aj iný tvar tienidla, v niektorých prípadoch aj značne kratší. Nápadne sa celé biele svetlo podobalo na svetlo výstražníkov vzoru ZSSR. Podobne sa to riešilo doplnením samostatného bieleho svetla u návestidiel ESP s asferickými šošovkami.

Takéto biele svetlo sa v niektorých prípadoch dopĺňalo aj na mechanické návestidlá, zvyčajne sa však použil „trojuholník“ troch bielych svetiel.

Zriedkavejšie sa (podľa miestnych pomerov) používali na svetelných návestidlách aj rôzne indikátory (zvyčajne na návestenie smeru, čísla koľaje alebo spádoviskových návestí) a svetlá dávajúce špeciálne informácie – indikátor skrátenej zábrzdnej vzdialenosti, max. rýchlosť 30 km/h, kríža neplatnosti a pod.

Tiež sa na svetelné návestidlá umiestňovali a umiestňujú rôzne tabuľky, vyjadrujúce niektoré trvalé návesti, napríklad „Odchodové upozorňovadlo“, „Upozorňovadlo na skupinové návestidlo“, „Predzvestné upozorňovadlo“ (na poslednom oddielovom návestidle automatického bloku), „Podmienečné prejdenie stoj“ a pod. Úzko to však súvisí (vlastne ako táto časť miniseriálu) s celými návestnými predpismi, ktorých história však nie je predmetom miniseriálu a obsahovo by určite prekročila aj poskytnutý priestor.

Literatúra

Externé odkazy

• Muzejní expozice sdělovací a zabezpečovací techniky ČD Hradec Králové
• AŽD Praha, s.r.o.
• Signal Mont, s.r.o. Hradec Králové