Postrehy z cesty vlakom

To snáď nie, pomyslím si. Tak som sa tešila, že si vo vlaku oddýchnem...
Po chvíli prichádza jej partner a spolu pokračujú v sledovaní niečoho, čo počujeme všetci prísediaci. Obzriem sa a premeriam si spolucestujúcich, ale zdá sa, že nikomu to nevadí...Alebo sa len zdráhajú ozvať a upozorniť  sebeckých a neempatických občanov. Pôjdem do iného vagóna, poviem si vo svojej hlave a vzápätí si to hneď aj rozmyslím. Počúvnem svoju intuíciu, ktorá mi hovorí...Nie, zostaň, to zvládneš...
Prehodím cez seba svoj kabátik, z ktorého mi vytŕčajú len slúchadlá a započúvam sa do svojej nahrávky v mobile. Tá aspoň prehluší tie hlasné zvuky filmu, ktorý sa rozhodla dvojica sediaca vedľa sledovať.

Kolesá vlaku sa rozbiehajú...

O malú chvíľu počujem hlasné ženské vzdychy aj napriek tomu, že mám na ušiach  nasadené slúchadlá.  Vzdychy sú čoraz intenzívnejšie. Postavím sa a pátram, odkiaľ  zvuky vychádzajú. Nie, nie sú to zvuky z mobilného aparátu dvojice.
Všímam si, že sa v kresle krčí mladá asi 30 ročná žena a prosí o vodu. Trasie sa a volá o pomoc. V sekundách rozhodovania zakričím do éteru, či nemá niekto vodu. Obozretne si strážim svoje veci, rozložené na sedadle. Dvojica sediaca vedľa sa mi totiž nepozdáva, a ochkajúcu ženu považujem v prvých sekundách svojich myšlienok za zinscenovanú...
Jedna staršia pani sa postaví a pribehne k mladej žene. Drží ju za ruky a pýta sa, čo ju trápi...Žena len v panike volá a vraví, že je jej zle.
Stojím a sledujem dvojicu (od vedľa), či si to nenamieri ku kabelke cestujúcej staršej pani, ktorá svoju pozornosť práve upriamila na mladú ženu.  Cítim sa ako strážca, ktorý vyhodnocuje situáciu...
Dvojica spozornie a tiež sa snaží mladú ženu utešovať a potom s hundraním, že to asi iba hrá, si sadnú opäť na svoje miesto.
Mladý muž, ktorý to celé pozoruje, sa postaví a zvolá: „Kde je tá záchranná brzda? Treba jej pomôcť!“
Rozhodnem sa zobrať situáciu do vlastných rúk a inštruujem mladého muža.  „Nie, to nerob, ale zavolaj, prosím, sprievodcu, postrážim ti veci, neboj sa!“ Vtom prichádza  ku mne veľký muž a podáva mi z jeho batoha  fľašu s vodou. Poďakujem a mladá žena s chvatom hltá vodu od dobrého darcu. Nadvihneme jej nohy a pozorujeme, či sa stav nelepší.
Otvárajú sa dvere a prichádza pán zavalitej postavy, v obleku sprievodcu. Po krátkej chvíli vyhodnotí situáciu a vytáča číslo záchrannej služby.
Vlak zastaví. K sprievodcovi prichádza vlakvedúci  a navzájom sa informujú, čo treba v takejto situácii urobiť. Sprievodca po telefonáte so záchrannou službou ženu upokojuje pokojným hlasom. Ona vzdychá a hovorí, že nechce zomrieť, že má doma dve deti...

Záchranka prichádza

Vystupujú z nej dvaja šarmantní páni v oranžovo - modrých kombinézach. Mladú ženu prevezmú a odprevádzajú do sanitky.
Sadáme si všetci  opäť na svoje miesta. Staršia pani, ktorá celý čas asistovala v pomoci mladej žene, sa na mňa pozrie so spriazneným pohľadom. Z jej pohľadu cítim myšlienku, áno, život je už taký...A je dobré, že sme boli nápomocné a nie nevšímavé...
A čo sa stalo s dvojicou (od vedľa)? Tí, hneď po zastavení vlaku vystúpili, lebo že oni nebudú teda čakať...
Asi si niekde na lavičke potrebovali dopozerať ich hlasno prehrávaný film.

Teší ma pocit, že vo vlaku, smerujúceho z Prievidze do Bratislavy sa dňa 28. 4. stretli ľudia všímaví s ochotou pomôcť...
Oceňujem citlivý a empatický prístup pána sprievodcu, ktorý mi v tej chvíli pripomínal ozajstného človeka s veľkým srdcom, ktorý vie s pokojom riešiť situáciu...

Zuzana Balašovová Donátová, autorka úvah, veršovaniek a kníh z prostredia hospicu a domova seniorov (www.elist.sk).

Úvodná ilustračná snímka: Bdteer 005 (51 56 20-00 005-4), 1.10.2009, Vrútky, Žel-Rail 2009, pohľad v oddieli pre cestujúcich a na chodbičku smerom ku kabínke WC © Ing. Ján Paluch