Keď pod Tatrami prituhne...

Tieto, síce pekné, ale takpovediac „povinné“, chronicky známe obrázky sa v malých obmenách so železnou pravidelnosťou objavujú aj vo väčšine periodík a internetových stránok so železničnou tématikou.

Nepopierateľne, scenérie na rozhraní Popradskej a Liptovskej kotliny sú príťažlivé v každom ročnom období a takmer každom počasí. Zámerne som použil slovo „takmer“, pretože niekoľko dní až týždňov v roku, keď sa k hustému sneženiu pridá nepríjemný vietor, sa tento región od „šotoušov“ doslova vyčistí. Aj napriek rozmarom počasia však vlaky pod Tatrami jazdia. Určite aj zásluhou hromžiacich traťovákov s lopatami, ktorých oranžové vesty sa chvíľami objavujú a chvíľami miznú v bielej tme. Kým na zhlaviach pred vetrom relatívne chránenej štrbskej stanice sa z oblohy sype sneh a neúnavne syčí ohrev výmen, na otvorených priestranstvách od predzvesti smerom ku Štrbe zastávke sa neraz rozpútava biele peklo.

Aj keď záveje vyše trolejového vedenia a snehom úplne zarovnaný štrbský zárez zrejme už definitívne patrí iba do histórie a pútavých príbehov pamätníkov, aj súčasné miernejšie zimy ma silno inšpirujú k vytvoreniu zaujímavých fotografií z týchto problémových miest večného zápasu prírody a techniky. Spomínaní traťováci a čističi výmen sú v tom čase takmer jediní ľudia, ktorých možeme na trati a v jej ochranom pásme stretnúť. Zámerne som použil znova slovo „takmer“, pretože vtedy tam možno stretnúť aj mňa. Ako domorodec si toto divadlo každoročne nenechám ujsť a tak v počasí, do ktorého by človek ani psa nevyhnal, vyrážam v „plnej polárnej“ s blbovzdornou ruskou šototechnikou na lov.

Aj keď tohtoročná zima predstavuje slabší štandard, na prelome januára a februára Snehová kráľovná sa síce iba nakrátko, ale predsa len chopila žezla oboma rukami. 29.januára som si celé dopoludnie poctivo vymrzol medzi Lučivnou a Štrbou zastávkou. Média toho dňa vysielali do éteru poplašné správy o kalamite v popradskom okrese. Väčšina cestných komunikácií vrátane hlavnej tepny 1/18 bola neprejazdná, no vlaky na hlavnom ťahu jazdili so žiadnym, alebo iba minimálnym meškaním. Cez to všetko bola situácia na železnici už tradične mediálne negatívne skreslená a cestujúci boli vyzývaný necestovať.

O udržanie zjazdnosti medzistaničných úsekov sa v dopoludňajších hodinách pričinili nepochybne aj častejšie jazdiace novoveské postrky; vďaka nízko umiestneným šípovitým pluhom v pauzách medzi pravidelnými vlakmi snáď najefektnejšie rozrážali nafúkané jazyky a záveje - 183.002 prechádzajúca zastávku Lučivná.

 

Asi päť minút pred prechodom IC 501 vyčistila od snehu 1. traťovú koľaj rakaňa 183.004 a ja som mal následne čo robiť do príchodu ícéčka vyčistiť od snehu objektív, golier, čiapku a ubitú tvár.

Všetko dopadlo bez ujmy na zdraví a technike a tak som ďalšou fotografiou mohol pozdraviť veľkého fandu, rušňovodiča známeho nielen z košickej parnej mašinky Katky, Peťa Kysela na 350.017.

Vyfúkaný vetrom som sa presunom do štrbského zárezu pokúšal ukryť pred jeho bičovaním, no neúspešne, pretože aj tam vďaka lievikovému efektu dulo ako v aerodynamickom tuneli. Proti tomuto vetru sa v čele EC 120 s niekoľkominútovým meškaním statočne borila 151.012. Iskry spod jej prvého dvojkolesia a pazvuky prevodovky opäť upozornili na všeobecne známy problém zníženia koeficientu adhézie použitím nekovových brzdových zdrží a teda aj celkovú vhodnosť nasadenia strojov 151 v takýchto traťových a klimatických pomeroch.

Ďalšie pokusy o zachytenie vlakov na videokameru z toho dňa aj napriek dôslednej príprave skončili neúspešne (snáď by som sa mal popozerať po nejakej ruskej videokamere).
Štyri dni neskôr, 2. februára nástupujúca tlaková výš opäť umožnila robiť klasické gýčové „kriváňovky“. Zverejnenie záberov tohto druhu ponechávam lepším šotošpecialistom, ja v súlade so závejovou témou ponúkam aspoň snehovú frézu čoby takmer už historický červeno-biely vozík MUV69 so Západnými Tatrami v pozadí.

Len pre informáciu; jazda snehovej frézy sa organizuje v zmysle predpisu Ž1 ako PMD (posun medzi dopravňami) po 1. traťovej koľaji do žst. Svit, resp. do kilometra (Štrby zastávky) a späť (na fotografii). Čistenie nástupišť sa v tomto prípade realizuje zhrnutím snehu traťovými robotníkmi do koľaje a následným vyfrézovaním, v žst. Štrba v poradí 4.,2.,1. a napokon 3. koľaje.
Na porovnanie a doplnenie prikladám aj niekoľko doposiaľ neuverejnených záberov z predchádzajúcej zimy.
17.12.2005 odchádza 362.007 s R 602 z rannej, snehom doslova zasypanej Štrby, ...

... 163.101 s R423 v Štrbe zastávke presne na mieste, kde už túto zimu stojí nový dialničný most, ...

... rovnako aj rakane 183.001 ...

... a 183.020.

V súčasnosti je pre väčšie „potešenie“ rušňovodičov najmä „ťažkotonážnikov“ pod staveniskom mosta zriadené na oboch koľajách neutrálne pole (pod napätím) s povinnosťou sťahovania zberača. Pre zastavujúce osobné vlaky párneho smeru platí výnimka, rušňovodiči sú vyrozumievaní všeobecným rozkazom.

Štrba je Štrba, ale pre tých, ktorí nie sú nároční na závejovú parádu, aj nižšie položené oblasti im môžu pripraviť inšpiratívne zimné motívy. Zaujímavé bezslnečné momentky alebo portrétky sa pri troche snahy a šťastia dajú vyhotoviť trebárs aj v Ružomberku. Či už je to 30.12 počas dennej smeny nášho klubového kolegu výpravcu a fotografa Krokodilka zachytená, priam umelecky zafúkaná dvojička 131.045+046 idúca sólo, netradične iba na koncovú sekciu, ...

... prebúdzanie peršingu 163.112 zo zimného spánku ...

... alebo dnes už „zaslúžilý“ rušňovodič Rudo Valiaška z RD Žilina preberajúci omrznutú 163.050.

Zámerne som tu za účelom priblíženia a lepšieho vykreslenia situácie spomenul niekoľko konkrétnych mien a profesií. Niekto mi to bude mať možno za zlé, ale železnica je predovšetkým o ľuďoch. Ľuďoch, ktorí neraz iba s nezbytným nadšením v práci prekonávajú chvíle nepohody a spolupodieľajú sa na uspokojovaní zákazníkov. Týmto ľuďom, ale aj ďalším, predovšetkým výkonným zamestnancom trojice železničných firiem, patrí v mene nadšencov štreky jedno veľké poďakovanie.