Potulky po rumunskom Banáte (časť II.)

Drobeta Turnu Severin a priehrada Železné vráta

Medzi mestami Moldova Nouâ a Orşova, vzdialenými 100 km, premávali v pracovné dni len dva spoje v oboch smeroch (cez víkend len jeden v sobotu). Ak som chcel ráno cestovať, znamenalo to ísť už o šiestej z dediny a hodinku zísť k Dunaju na zastávku. V inom prípade zostáva už len stopovať. Cesta do Orşovy stojí 6,5 RON (35 km, 1 hod.). Autobus premáva ráno až do Drobety Turnu Severin, ja som však z Orşovy do centra župy cestoval vlakom. Musím zdôrazniť, že na malé vzdialenosti sa vlakmi Rapid a IC neoplatí cestovať. Za 24-kilometrovú cestu rýchlikom R692 som zaplatil až 13 RON. Pre porovnanie: cesta späť osobákom stála 3 RON. Ono však súprava stála naozaj zato – úplne nové, resp. rekonštruované klimatizované vozne Aeer, Beer a veľkopriestorové B11. Nič lepšie som za dva týždne v Rumunsku nestretol – ani na IC! Cesta trvala 26 minút a to ako dôsledok menšej traťovej rýchlosti. V Drobete Turnu Severin prebieha už nejaký čas výstavba novej stanice z európskych peňazí (5,85 mil. EUR). Súčasná je už priam v havarijnom stave. Mesto samotné (110 000 obyvateľov) má veľmi pekné centrum s mnohými parkami, o ktoré sa dôkladne starajú. A aj som ich často využil, len tam teplota neprekračovala 40 stupňov. Sídliská sú postavené na okraji, takže bežnému návštevnikovi sa ani nedostanú na oči. Za návštevu stojí Vodný hrad, zrúcanina stredovekého hradu, vlastivedné múzeum s replikou Trajánovho mostu cez Dunaj, v centre je možné vidieť zaujímavé historické budovy a pamätníky. Funguje tu aj mestská doprava.

Ako som už spomenul, cestu späť som absolvoval osobákom. Povesť o modrých vagónoch ani tentoraz neklamala: špina, zápach, interiér v slovenských vozňoch je oproti tomuto luxus... Polhodinovú cestu som tak vychutnal opretý v okne. A bolo načo pozerať. Trať sa tiahne tesne popri Dunaji, niektoré úseky vedú cez viadukty a mosty, prudké svahy prekonáva tunelmi. Kúsok za stanicou Gura Vaii prechádza okolo obrovskej priehrady a vodnej elektrárne Železné vráta. Scenéria Dunaja a protiľahlých srbských kopcov sa ťahá až do Orşovy. Stanica je zaujímavá aj tým, že z oboch smerov sa do nej vchádza tunelmi.

Pri Dunaji

Okrem samotnej priehrady sa názov Železné vráta (Porţile de Fier) používa aj pre samotný úsek Dunaja medzi obcou Coroniny pri Novej Moldave a mestom Drobeta Turnu Severin. Na začiatku pri srbskej pevnosti Golubac je rieka široká len 140 m, následne sa rozšíri až na 2 km. Najkrajšia časť sa začína približne v polovici cesty medzi bývalou osadou Tisoviţa a obcou Dubova. Dunaj sa vkliesni do úžiny Cazanele Mari (Veľké kotle) širokej 170 m, po oboch stranách sa týčia vysoké vápencové bralá. Jaskyňami Peştera Liliecilor a Peştera Ponicova sa možno dostať priamo k vodnej hladine.

Po zátoke pri obci Dubova nasleduje skalnatá úžina Cazanele Mici (Malé kotle). Tu zaujme najme kláštor Mraconia postavený na skale nad riekou a reliéf dáckeho kráľa Decebala vytesaný do vápencovej skaly. Táto nádherná časť Dunaja bola kedysi veľmi nebezpečná pre lode, ktoré tu často stroskotávali na bralách, po vybudovaní priehrady sa hladina zvýšila a v súčasnosti tu už nebezpečenstvo nehrozí. Po obidvoch stranách toku vedie cesta, takže túto krásu si možno vychutnať tak autom, autobusom ako aj peši.

Bâile Herculane

Ako posledný som si naplánoval výlet do kúpeľov Bâile Herculane (Herkulove lázně). Keďže z Orşovy tam ráno žiadny rozumný spoj nejde, musel som ísť najprv do Drobety Turnu Severin, kam ma zobral cestou do práce jeden milý pán z Eibenthalu. Do môjho cieľa som cestoval IC 591 (Bucureşti – Timişoara), ktorý 41-kilometrový úsek zvládol za 43 minút a ja som mal peňaženku ľahšiu o 20,3 RON. Ako tradične pri týchto vlakoch, cestovanie bolo pohodlné – čistučký zmodernizovaný (alebo nový?) vozeň, šesťmiestne kupé s klimatizáciou. Samotné kúpele boli založené v 2. storočí Rimanmi a podľa legendy si práve tu bájny Herkules liečil rany po boji s Hydrou. Nachádzajú sa v úzkom údolí riečky Cerna obohnanom tisícmetrovými skalnatými vrchmi. Klíma tu je akoby v nadmorskej výške 3000 m. Najväčší rozkvet dosiahli v 19. storočí a v centre sa zachovali nádherné pôvodné kúpeľné domy. Aj miestna železničná stanica bola postavená v secesnom štýle na prelome 19. a 20. storočia. Do mesta vás prepraví autobusová linka, ktorá tu premáva nonstop s novučičkými Mercedesmi (za 1 RON). Po prehliadke mesta som mal ešte dostatok času, tak som si zvolil malý výlet vlakom do 11 km vzdialenej obce Iablaniţa (Jablonica). Na moje prekvapenie mi na stanici kúpeľného mesta predali kartónový lístok – za 2,5 RON. Samotnú cestu som si nezvolil náhodne. Trať prechádza peknou podhorskou krajinou a za obcou Mehadia prekonáva tunelom horský masív. V staničke Iablaniţa som si počkal na môj osobák a vrátil som sa do Orşovy (3 RON). Krátko pred mestom trať prechádza nádherným viaduktom ponad sútokom riek Dunaj a Cerna a tunelom vchádza do stanice.

Cesta domov

A nastal čas odchodu. Vzhľadom na dané spojenia som sa rozhodol, že v piatok poobede sa odveziem autobusom do Orşovy, nočným vlakom pocestujem do Bukurešti a ráno nasadnem do Pannonie. Bláznivá cesta – už aj preto, že v hlavnom meste som mal na prestup hodinku. To mohlo byť na balkánske pomery dosť tesné. Všetko šlo podľa plánu. O štvrtej som bol v Orşove, minibus ma doviezol aj s trojicou Čechov. Spolu sme sa najedli, oni potom pokračovali do Sibiu. Ja som si chcel uložiť batožinu v úschovni, ale v tej obrovskej budove žiadna nebola. „No čo už“, povedal som si, „zásoby doplním až v Bukurešti.“ Lenže do 23:30 chýbalo ešte 6 hodín. A tak som to riskol, zašiel som za výpravcom, ktorí bol veľmi ochotný a so slovami „No problem!“ mi ukázal, kde sa mám zložiť. A mohol som vyraziť do mesta. Hodinku pre odchodom vlaku som bol naspäť na stanici, vyzdvihol svoju batožinu a čakal. Najprv došiel preplnený rýchlik do prímorskej Mangalie a o polhodinku aj môj Accelerat 1692. Pre istotu som si kúpil lístok do prvej triedy (347 km, 63,1 RON), no súprava belasej farby (typickej pre osobáky) ma znepokojila. Ešte viac som zneistel, keď som otvoril dvere do môjho kupé. V ňom natlačená rodinka v tuhom spánku a úplne nedýchateľný vzduch! Hlava rodiny okamžite vyletela von a volala ma na druhú stranu vozňa, kde bolo voľné jedno miesto. Príliš na výber som nemal, tak som sa tu usalašil. Nakoniec nebol problém ani so sprievodcom, zrejme to bolo nejako vopred dohodnuté. Kupé bolo celkom slušné, no už bez klimatizácie a novších bolo len tých 6 sedadiel. Radšej nechcem vedieť, ako to vypadalo v druhej triede. Vyspal som sa relatívne dobre a vlak presne o piatej ráno dorazil do stanice Bucureşti Nord.

Obrovská hala bola plná ľudí, ťažko sa orientovalo. Naďabil som na úschovňu batožín a tak som na trištvrte hodiny obetoval nekresťanských 6 RON za prázdne ruky. Platené WC boli už o niečo kultúrnejšie, s misami, ale bez dosky. Kvôli dvojcentimetrovej vrstve vody na zemi a potulujúcim sa gayom som obmedzil pobyt na čo najkratší čas. Potom som vyhľadal medzinárodnú pokladňu, kde vedeli dobre po anglicky, takže kúpiť lístok do Aradu (619 km, 91,4 RON) a miestenku z Aradu do Budapešti (13 RON) nebol problém. Ešte doplnenie zásob v obchodíku pred stanicou a hor sa na nástupište. Miestenku (v Rumunsku povinne vydávanú k rýchlikom) som dostal do Béčka ČD. Na moje prekvapenie bol vozeň veľmi čistý, podobne aj WC (nechýbali papierové obrúsky a mydlo). To, že sedím v správnom vlaku, potvrdzovala aj čeština znejúca z viacerých kupé. O 6:08 sa Pannonia pohla smerom k Transylvánskym Alpám. Poldruha hodiny na to som si už fotil skalnaté štíty. Nádherný úsek medzi Sinaiou a Predealom som si celý vychutnal v okne. V podstate až po Arad bolo načo pozerať, trať viedla kopcovitou krajinou, často široko-ďaleko žiadne sídlo. Kontrola na hraničnom prechode Curtiçi prebehla opäť bez problémov, takisto v Lökösháze, kvôli posunu času tu však vlak stál nekonečnú hodinu. Až po Békescsábu som cestoval v kupé sám. Cez maďarskú pustu vlak doslova letel, takže až také úmorné to nebolo. No a po 24 hodinách cestovania vlakom a 2 týždňoch v Rumunsku som vystupoval plný zážitkov a dojmov na bratislavskej hlavnej stanici.

Rumunsko ma očarilo. Mestá možno nie sú až také príťažlivé, zato na vidieku sa môžete preniesť aj sto rokov dozadu a v nádherných, často takmer nedotknutých horách nemusíte týždeň stretnúť živú dušu. Aj pre železničného fanúšika ponúka mnoho – tak koridory s modernými súpravami ako aj sedemdesiat rokov staré vozidlá na ešte starších tratiach. No a nesmiem zabudnúť na temperamentných, nesmierne milých ľudí, ktorých som tu stretol veľa.

Odkazy a pramene:

http://www.banat.cz
http://www.eibenthal.eu  
http://foto.solvayovylomy.cz/13-8-2005-eibental.php  
http://www.wassertalbahn.ch/  
http://homepage.swissonline.ch/schmalspur/main.htm  
http://www.dampflokomotiven.net/Index.html  
http://www.dampflok.at/main_h.html