Rozprávky o mašinkách [ARCHIV]
Prikladám tému : Rozprávky o mašinkách 
pre všetkých čo radi píšu a tvoria a hlavne pre každého kto má v sebe ešte detského ducha 
História, nejaké tech. údaje, náčrty a dobové snímky a pohyblivá schéma činnosti parného stroja na adrese http://www.fira.hyperlink.wz.cz 
Odkaz na príspevok: https://www.vlaky.net/diskusia/link/95145/
Rozprávky o mašinkách naozaj nedavno vysli v nejakom PC casopise (asi Pocitac pre kazdeho) ale len v hovorenej verzii doplnenej niekolkymi kresbami. Existuje vsak aj klasicka verzia kreslenych rozpravok, ale neviem, ako sa k nim da dostat, zatial mam 3, ale neviem kolko ich vlastne je celkom, a ani ci je ich pocet totozny s poctom tych nahovorenych na vyssiespomenutom CD.
Odkaz na príspevok: https://www.vlaky.net/diskusia/link/94657/
a jedna z mojich rozprávok 
ROZPRÁVKA O PARNOM RUŠNI MENOM PAPAGÁJ
Vonku. keď hviezdy na nebi svietili a mesiac sa díval sa začal príbeh o parnom rušni. Na kolajniciach stála majestátna mašinka . Veľkolepá .Dívala sa do diali. Stroj, ktorý dokázal mať priam oheň vo svojom bruchu, keď sa na cesty pohýňal. Je mocný, sebavedomý. Má zvláštny charakter. Je priam aˇˇz ako osobnosť. Jeho pohyb je ladný a neohroziteľný. Je dôkazom lepšieho sveta. Hľadel do tajuplnej diaľky, osamote stál v tmavej noci, keď tak premýšľaj čo ho čaká a čoho v živote neminie. Pár rôčkov odžitých, pár služieb odpracovaných a mnohé trasy prechodené popri pare, ktorá mávala akoby na obzor. A len tak v okamihu ticho vraví:" kto som? A odkiaľ pochádzam?" ...som parný rušeň radu číslic 477 a nazvaný som " Papagáj "Prvé taje sveta som zazrel v roku 1951, keď som sa narodil. A tam sa začal písať príbeh, ktorý dnes v rušňovom depe dožívam. Kedysi dávno, keď ešte parné rušne premávali po svete, kde kolajnice lemovali ich cestu, som aj ja stál a mával všetkému. Každá kolajnica praskala , bola tak malinká, keď som ponad nich prefrčal. Kolesá krútili, len tak sa rýchlo otáčali, okolo kolajníc po ich bokoch. Mohutné prevodné mechanizmi prenášali energiu na hnacie nápravy, pod mojimi kotlami sa neustále spaľovalo uhlie a para pod vysokým tlakom po cestách dimela len tak do diali.. Boli to magické okamihy a chvíle. po niekoľkých úpravách a nápravách, ktoré som absolvoval som pokračoval v ceste. Kde všade moje kolesá došli, kde sa v nebi môj dym a para rozplynula , koľké trasy som obišiel a koľké ma len lákali. Veľké obdivi a davi ľudí ma sprevádzali. Bol som v predu . Všetkého diania, bola to skutočná rozprávka. Postupom času sa technika začala modernizovať a zdokonaľovať a parné rušne sa stávali pomaly ale iste už len nostalgickou spomienkou. Dostával som sa do pozadia. Moje cesty neboli už také dlhé, krátli sa, cestovanie bolo už len otázkou stretnutí a akcií historikou. Miesto som nakoniec po dlhšom čase dostal v popradskom depe, na kolaji v pravo a začal som byť veľkou históriou pre moderný svet. Na vonok som zostarel a aj farba mi už vybledla a nátery som nepoznal. Aj vnútro ochablo. Niečo sa vo mne opotrebovalo. Ale vo vnútri som bol stále niekto. Veľký parný rušeň. I keď dnes neviem už čo ma čaká a čo ma neminie, ale stáť opustený a nevidieť svet je veľmi tažké. Každý raz zostarne, z každého zostane len spomienka a niečo čo sa zapíše do idúcej histórie. Sem tam mi vyhŕknu slzy, stekajú mi po mohutnom železnom obvode, že ani para ani poháňanie nie je už v mojom živote tak časté. Stojím, ale stále som súčasťou slovesnkých železníc, som niekto , kto v živote rušňou znamenal. Zapísl som sa do dejín a diania slovenských železníc. Je však milé ak niekto vkročí do temného depa, kde už dlho odpočívam. Pohladí ma, otvorí si dvere , nastúpi... pokochá sa , pofotí.
Obdiv, blízkosť, čaro ten zostal, a ten sa nikdy nestráca.
ROZPRÁVKA O PARNOM RUŠNI MENOM PAPAGÁJ
Vonku. keď hviezdy na nebi svietili a mesiac sa díval sa začal príbeh o parnom rušni. Na kolajniciach stála majestátna mašinka . Veľkolepá .Dívala sa do diali. Stroj, ktorý dokázal mať priam oheň vo svojom bruchu, keď sa na cesty pohýňal. Je mocný, sebavedomý. Má zvláštny charakter. Je priam aˇˇz ako osobnosť. Jeho pohyb je ladný a neohroziteľný. Je dôkazom lepšieho sveta. Hľadel do tajuplnej diaľky, osamote stál v tmavej noci, keď tak premýšľaj čo ho čaká a čoho v živote neminie. Pár rôčkov odžitých, pár služieb odpracovaných a mnohé trasy prechodené popri pare, ktorá mávala akoby na obzor. A len tak v okamihu ticho vraví:" kto som? A odkiaľ pochádzam?" ...som parný rušeň radu číslic 477 a nazvaný som " Papagáj "Prvé taje sveta som zazrel v roku 1951, keď som sa narodil. A tam sa začal písať príbeh, ktorý dnes v rušňovom depe dožívam. Kedysi dávno, keď ešte parné rušne premávali po svete, kde kolajnice lemovali ich cestu, som aj ja stál a mával všetkému. Každá kolajnica praskala , bola tak malinká, keď som ponad nich prefrčal. Kolesá krútili, len tak sa rýchlo otáčali, okolo kolajníc po ich bokoch. Mohutné prevodné mechanizmi prenášali energiu na hnacie nápravy, pod mojimi kotlami sa neustále spaľovalo uhlie a para pod vysokým tlakom po cestách dimela len tak do diali.. Boli to magické okamihy a chvíle. po niekoľkých úpravách a nápravách, ktoré som absolvoval som pokračoval v ceste. Kde všade moje kolesá došli, kde sa v nebi môj dym a para rozplynula , koľké trasy som obišiel a koľké ma len lákali. Veľké obdivi a davi ľudí ma sprevádzali. Bol som v predu . Všetkého diania, bola to skutočná rozprávka. Postupom času sa technika začala modernizovať a zdokonaľovať a parné rušne sa stávali pomaly ale iste už len nostalgickou spomienkou. Dostával som sa do pozadia. Moje cesty neboli už také dlhé, krátli sa, cestovanie bolo už len otázkou stretnutí a akcií historikou. Miesto som nakoniec po dlhšom čase dostal v popradskom depe, na kolaji v pravo a začal som byť veľkou históriou pre moderný svet. Na vonok som zostarel a aj farba mi už vybledla a nátery som nepoznal. Aj vnútro ochablo. Niečo sa vo mne opotrebovalo. Ale vo vnútri som bol stále niekto. Veľký parný rušeň. I keď dnes neviem už čo ma čaká a čo ma neminie, ale stáť opustený a nevidieť svet je veľmi tažké. Každý raz zostarne, z každého zostane len spomienka a niečo čo sa zapíše do idúcej histórie. Sem tam mi vyhŕknu slzy, stekajú mi po mohutnom železnom obvode, že ani para ani poháňanie nie je už v mojom živote tak časté. Stojím, ale stále som súčasťou slovesnkých železníc, som niekto , kto v živote rušňou znamenal. Zapísl som sa do dejín a diania slovenských železníc. Je však milé ak niekto vkročí do temného depa, kde už dlho odpočívam. Pohladí ma, otvorí si dvere , nastúpi... pokochá sa , pofotí.
Obdiv, blízkosť, čaro ten zostal, a ten sa nikdy nestráca.
Odkaz na príspevok: https://www.vlaky.net/diskusia/link/92763/
http://www.fira.hyperlink.cz