Bratislava – Drážďany a späť, alebo keď cesta je cieľ

Na nástupište pristavujú R 376 DEVIN. Ma 6 vozňov. Jedno lôžko, 3 dvojky, jeden poštiak s dvojkou a jeden A/B vozeň. Spomíname na jeho zlatu éru v temných dobách. Bratislava – Praha cez Puchov a Horni Lideč, neskôr cez Starú Turú a Myjavu. Sadáme do posledného vozňa. Zdá sa nám, že sme od seba nejako ďaleko. Nezdá. Polovica vozňa je 1.trieda a tak je len 9 kupéčiek. Určíte je to tak aj u náš. Ale ten prvý pocit, že to bude značkou ČD v nás zostal ešte dlho. 21:55 odchádzame.

Potrebujem si dobiť mobil. Nabíjačku zasuniem v umyvárke do zástrčky a ono to funguje. Sme spokojní. Prichodiaci sprievodca tiež krúti hlavou. „ Je tam elektrina? Však to sú staré hrče!“ Staré, ale české. Raz darmo. ČD nie sú ZSSK. Alebo, ZSSK nie sú ČD? Za hranicou spomaľujeme. Budujú sa posledne zvyšky koridoru. Ešte chvíľu a od Bad Schandau po Lanžhot sa vlaky budú len tíško kĺzať. V Břeclave vystupujeme.

Rýchlo štelujeme fotiaky. Rýchlik Chopin tu bude onedlho. [ Poľský klavírny virtuóz Fryderyk Chopin (1810 – 1849) bol popredným predstaviteľom hudobného romantizmu.] Prejde par minút a do stanice prichádza R 202 CHOPIN z Viedne Sued-bahnhof do Varšavy Wschodnie. Je ťahaný červeným Taurusom. Samotný CHOPIN ma len 4 vozne. 2 lôžka (OBB,PKP) a 2 ležadlá. ( OBB,PKP). Sú slušne zaplnene. Najmä ležadlá. Tie rakúske vyzerajú ako naše lôžka.

Chopin s Devínom v tichosti odídu a stanica sa vnorí do ticha. Mame necelé 2 hodiny, než príde PANNONIA. Ideme sa prejsť do mesta, ale od Dyje nás zima vracia spať. Stanica je čistá, vysvietená, vykúrená a útulná. Len v čakárni odpočíva bezdomovec. Pomaly nás chytajú driemoty, ale hlásenie o príchode Pannonky a tlupa Rómov v hale sú ako studena tatranská bystrina šplechnutá do tvare. Vagóny sa rýchlosťou vrútia do stanice a s piskotom zabrzdia. Samé ČD ( Bratislava – Praha, Budapešť – Praha). My však hľadáme to pravé orechové. CFR. To je záruka, že sa buď veziete popod divoké hory, alebo divoko je kupé. No, trochu preháňam.

Nastupujeme do 2.triedy. Hneď jedno z prvých kupé vyzerá, ako keby vlak nešiel z Bukurešti, ale až z Istanbulu. Keďže nás čaká dlhá cesta, chceme si bezpečne schrupnúť. Aj keď vyraz „chcieť si bezpečne schrupnúť v Pannonii“ je odvážny, ako romantizujúce básne Štúrovcov hlásiace oslobodenie spod maďarského jarma. Znepokojene ale zisťujeme, že sa nedá zamknúť ani jedno kupé. Nevieme, čí je to náhoda, účelová provokácia, alebo pripravená pozícia pre zlodejov. Všetky veci, vrátané tenisiek, strčíme do batoha, batoh dáme pod hlavu a prekvapene sa budíme až v Prahe Libeň. Na hlavne nádražie prichádzame o 5 minút skôr. Vystupujeme do čerstvého rana. Fotíme, točíme a od spokojnosti ochkáme. Treba sa však presunúť na vedľajšie nástupište, pretože prichádza lôžkový vlak R 208 VLTAVA s ruskými zbohatlíkmi na palube.

Času nie je nazvyš a my sa potrebujeme dostať na Masarykovo nádraží. V hale hlavného nádražia to vyzerá skôr ako v útulni pre bezdomovcov, než na prestížnej stanici. 06:26 nám odchádza R 770 do Děčína. Je sobota ráno a vlak je veľmi plný. Dôchodcovia s košíkmi, turisti s ruksakmi, mladi, starí, všetci. Stále je tma a hmla. A tak ešte podriemkavame. V Ústí nad Labem už napíname rozospaté zmysly, ale cez hustú hmlu vidno ledva na troleje. V Děčíne rýchlo presadáme do Os 6632 do Bad Schandau. Je zložený zo 4 vozňov. Všetko sú to staré ležadlá, s kúrením na chodbičke. Posledný vozeň je ešte originál zelený. Chýbalo už len ČSD. Možno sú to staré ležadlá z LABORCA a VIHORLATU, keď ešte jazdili z Medzilaboriec do Děčína. Všetky miesta sú už beznádejne obsadené a to sa tam pchá ešte polovica ľudí z pražského rýchlika. Celú cestu stojíme na chodbe. Viete si predstaviť, že by sa stalo na chodbe vo vlaku do Rajky? Aj hmla pomaly ustupuje a v celej krase sa nám odhaľuje údolie Labe.

V Bad Schandau dav vystupuje a hrnie sa do pristavenej poschodovej súpravy Schnellbahnu 1. Vidno, že sme v Nemecku, kultúra cestovania zrazu prudko vzrástla. Údolie Labe sa pomaly stratí do nudnej roviny a my sa vysoko skultúrnenou krajinou pomaly blížime k Drážďanom. Prekúšeme sa cez predmestia a sme na Hauptbahnhof. Stanica sa vo veľkom reparuje, okolo samé lešenie. Stojíme voľakde na poschodí. Schnell-bahn pokračuje ďalej, stáča sa na sever. Prechádzame cez Labe, v diaľke vidno staré mesto. Staré kostoly, vysoké katedrály. A množstvo žeriavov. Buduje sa.

Na stanici Dresden Neustadt vystupujeme. Všetci normálni by išli do mesta. Na prehliadku. Popozerať, pokochať sa. Sadnúť k Labe na kávu. Regional Express do Zittau je ale pripravený na odchod. Trochu sme meškali, a tak sme na pôde Drážďan nestrávili ani plánovaných 7 minúť. Ledva si sadáme. Ideme smerom RADEBERG-BISCHOFS –WERDA-BAUTZEN-LOEBAU-EBERSBACH-ZITTAU.

Krajina je sama nuda. Všetko pokosene, všetko poorane. Sama cesta, sama dedina. Nič na čom by pookriala duša, čí oko cestovateľa. Jedine vzrušenie prichádza, keď zistime, že sa dá priblížiť tesne za kabínu rušňovodiča. So zatajeným dychom pozeráme na trať. V Ebersbachu sa trať priam dotýka hraníc. Železničná stanica Jiříkov nie je blízko. Ako keby sme na nej stali. Takéto miesta na zemi sú veľmi vzrušujúce. Ale aj veľmi zvláštne. V Zittau vystupujeme. Je tu akosi mĺkvo a ticho. Stanica je krásna a veľmi veľká. Pred ňou úzkorozchodná trať a na nej bafkajúca parná lokomotíva s historickými vozňami. Hádam prvý krát v živote vidíme parnú lokomotívu ako sa fučiac a pištiac pohýna. Je to výletný vláčik do Oybinu.

Stojíme na 1. nástupišti a čakáme na vlak z Varnsdorfu. V 2. polovici 80-tych rokov a na začiatku 90-tych, tu každý deň zastavoval R 480/481 KRIVAN z Košíc do Drážďan a v letnom období posilový vlak R 1480/1481 z Margecian do Lipska. Tento vlak bol legendou nášho detstva. Doteraz nám nie je jasne, prečo išiel z Lipska práve do Margecian. To už mohlo byt rovno do Gelnice, alebo Nalepkova-Pekliska. Pohodlnú súpravu RE vystrieda hranatá 810. Cestujeme po trati ČD č. 089 Rybniště - Zittau - Liberec. Lepší príklad peážnej trate už ani nemôže byt. Cestou z českého Rybniště a Varnsdorfu vlak obchádza Lužické hory a preto frčí cez Nemecko a Poľsko. Je to zaujímavé, fascinujúce a zvláštne zároveň. Pozrete von oknom a vidíte : Bahnhof, Lebensmittel, OMV. Prejdete 500 metrov, prekročíte bačurinu a : PKP Orlen, Sklep. Nestačíte sa čudovať a zrazu: Hrádek nad Nisou, Dopravni kancelář atď.

Už sa na nás prejavuje únava a oči začínajú klipkať. V Liberci sa preto snažíme poprechádzať a nadýchať čerstvého vzduchu. Samozrejme len po stanici a perónoch. Viac času nie je. Stanica je zvnútra zrekonštruovaná, útulňa a pekná. Za to podchody k nástupištiam akoby boli z čias rozpadu monarchie. Zanedbané, temné, chladné. R689 ma len 3 vozne. Motorový vozeň radu 854 a dva osobácke vozne. Čaká nás 161km do Pardubíc, za 3 hod. 17 minút. Úchvatných 43,3 km za hodinu. Nie dobra vizitka. V týchto krajoch musia autobusy vlaky valcovať.

Do Turnova autom na skok, vlakom večnosť. A ešte musíme presadať. Do Železného Brodu je výluka, tak sa vezieme busom. Pred piatimi rokmi som tadeto cestoval a aj vtedy sme museli presadať. Za to Železný Brod – Semily stoji za to. Modrá obloha, lesy krásne zafarbene a priezračná riava v údolí Jizery. Pri Dvoře Králové nad Labem definitívne opúšťame lesy a háje a spolu s Labom vchádzame do Pardubíc. Tu chcem minúť posledných 8 Kč. Automat ich bez milosti zhltne. Nevypľuje ani len prázdny pohár. Náladu mi dvíha až R 623 BEČVA letiaci po koridore. Ide iba do Vsetína. Ešte v GVD 93/94 išla v tomto čase z Františkových Lázní až do Košíc. Od nás z Ružomberka odchádzala 23:51 a v Košiciach bola 02:22. Tak sme sa ju naobdivovali, toľko sme sa nasnívali. Kto ňou cestuje až do Košíc? Koľko ľudí tam vystúpi? To boli najčastejšie otázky.

V kupé je vylepený cenník jedál z reštauráku. 19 Kč za guľášovú polievku. Steppas spomína niečo o kusoch prevaľujúceho sa masa, o tom, že lyžica v nej bude stáť sama. Bola inštatná. V Přerove vystupujeme. Je tu veľmi veľa ľudí, veľký zhon. V stanici stoji BEČVA, R z Brna do Bohumina, BESKYD zo Žiliny do Brna a náš R 808 z Přerova do Břeclavi. Na stanici na atmosfére pridávajú zásahové jednotky polície a fanúšikovia Baníka Ostrava. Časť nastupuje aj do nášho vlaku. V Starom Meste rozbijú skoro staršiemu pánovi vyhodenou fľašou hlavu. Cestou mam pocit, že vlak každú chvíľu vzlietne. Už aby tie koridory boli aj u nás.

Prichádzame do Břeclavi, kde nás už čakajú EC 137 SLOVENSKA STRELA a EC 77 ANTONÍN DVOŘÁK. Ešte nejaké to foto, číslo lokomotívy a už sa vezieme v poslednom a zároveň najlepšom vlaku nášho výletu. Už je dávno tma a preto už nejavíme záujem o cestu. Len sa opierame o sklo a s privretými očami osviežujeme videné a zažité. Po zhruba 1240 km a 24 hod. a 19 min. prichádzame v tichosti do Bratislavy. Rodičia a kamaráti sa nás budú pýtať. Ako bolo v Drážďanoch? Aké sú? Nevieme, boli sme tam ledva 7 minút. A to vám stalo za to? Či nám to stálo? Keď cesta je váš ciel... 

Redakčná poznámka:

Aj keď táto reportáž popisuje cestovanie v roku 2005, rozhodol som sa ju uverejniť pre jej istú nadčasovosť, predovšetkým pokiaľ ide o nápaditý zámer popisovaného počínania. A aj pre jej nesporne svieži a miestami aj britký štýl. Niektoré veci sú už do istej miery inak, najmä rýchliky Liberec – Pardubice hl.n. autobusy nielen neprevalcovali, ale stali sa dokonca v prevedení súprav 843 + 043 a v taktovom štýle prestížnymi vlakmi ČD v ich (nie celkom rovnom) boji s neštátnymi dopravcami.

PhDr. Zbyněk Zlinský

Titulná snímka: Interiér priameho vozňa Viedeň - Bohumín, 14.10.2005 © Martin Kilársky