Sedem dní na východe: Deň siedmy - Ľvov

Celý zvyšok noci a väčšinu nasledujúceho dňa strávime vo vozni. Rýchlik 389 z Petrohradu do Ľvova má pred sebou ešte dlhú cestu. Jeho dĺžka je opäť úctyhodná a my sme na jeho konci.

Krátko po pol deviatej ráno prekračujeme bielorusko-ukrajinské hranice. Na bieloruskej strane opäť bez problémov. No jeden z ukrajinských colníkov chce robiť problémy. Vlastne nechce, ale ako protihodnotu si žiada pozornosť vo forme obrázkov amerických prezidentov. Z ponúkanej sumy (nižšej ako bola pôvodná požiadavka) nakoniec ešte časť vráti s úsmevom na tvári a so slovami „My vse ľude.“ Naozaj ľudský počin!

Cestu si opäť krátime kartami a hlavne pravidelným vykukovaním z okien na staniciach. Zbierka staničných budov sa tak rozrastá. Medzi stanicami nie je veľmi čo fotiť. Nekonečná rovina nie je veľmi fotogenická.

Pred stanicou Krasne prebehneme cez prietrž mračien. Krátke ale dobré osvieženie. V spomínanej stanici sa napojíme na trať, ktorou sme pred šiestimi dňami mierili do Kyjeva. Ľvov už nie je ďaleko.

Km 4818 – Ľvov: O 16.30 vystupujeme z vlaku. Času je viac ako minule, mierime teda do mesta. Najprv sa ale prejdeme po neďalekom krytom trhovisku. Zhrozene pozorujeme kam sme sa to vlastne dostali. Na ploche trikrát takej ako centrálne trhovisko v Bratislave sa vedľa seba nachádza mäso, kozmetika, zelenina, potraviny a okolo toho lieta množstvo múch a prach zvírený početným kúpychtivým obyvateľstvom. To že necítite zmes nie veľmi príjemných vôní a pachov, považujte za šťastie.  Nás o chvíľu vyhnali späť na ulicu.

Stanica vo Ľvove je pomerne ďaleko od centra mesta. Bez mapy, len podľa intuície sa vyberáme smerom, kde tušíme stred mesta. Električkové koľajnice nám v tom pomáhajú.

Ľvov sa od doteraz navštívených miest líši. Aj keď je to veľké mesto (takmer 750 000 obyvateľov), predsa len to nie je také turisticky atraktívne mesto ako napríklad hlavné mesto Kyjev. Podľa toho aj vyzerá. Špina na uliciach je bežný zjav. Vozidlový park osobnej aj mestskej dopravy má už najlepšie roky za sebou. Mačacie hlavy v uliciach sa už veľmi nenosia, no tu zrejme nikomu nevadia. Ani šoférom áut, pre ktorých spolu s električkovými koľajami vytvárajú priam prekážkovú dráhu. Ulice lemuje množstvo stánkov, v ktorých si môžete kúpiť všetko možné. Úroveň predaja je ale vo väčšine prípadov úbohá. Miletička v Bratislave alebo košický Blšák sú oproti tomu supermarkety.

Na naše prekvapenie sa hlavné námestie hemží turistami. Pamiatky nás už ale veľmi nezaujímajú. Za posledný týždeň ich už máme vyše hlavy. Na to aby sme vystúpili na blízky kopec s hradom nám zase chýba čas. Kupujem si mapu, a tak sa napäť na stanicu vraciame inou cestou. Chaos v uliciach a na križovatkách je všade rovnaký. Na trhovisku míňame posledné hrivny a pomalým, unavený, krokom mierime na stanicu.

Vlak  R 15 Moskva – Užhorod odchádza o 20.29. Počet vozňov sa opäť blíži k dvadsiatke. Je to pestrá zmes rôznofarebných lehátok, smerujúcich do Budapešti, Záhrebu alebo Belehradu. Opúšťame Ľvov po štyroch hodinách pobytu s pocitom, že keby sme sa tu nezastavili, nič by sa nestalo. Ale v konečnom dôsledku je každá skúsenosť dobrá.

Nám už známou trasou sa približujeme ku Karpatom. Zakrátko sa ale stmieva. Preto sa venujeme radšej kartám, spomienkam na prežité chvíle a prípitkom na podarený výlet a šťastný návrat domov. Prechod Karpatmi tentokrát prespíme.