Los Angeles – San Diego retour

Let do Los Angeles trvá 13 hodín, ale vďaka dobrému jedlu a zaujímavým filmom sa to dá zvládnuť. Po prílete ešte obohatím svojimi odtlačkami prstov a fotkou archívy FBI a nejako sa dotackám do hotela, kde o 8. večer (čize o 5. ráno nášho času) padám na posteľ. Ráno ma privíta prudký lejak, ktorý pokračuje aj nasledujúce dni. Čierny zhovorčivý taxikár ma odváža na železničnú stanicu a cestou sa so mnou baví o počasí, podľa neho sú to storočné dažde a možno čakať záplavy. Nie práve typické počasie pre “sunny Californiu”.

Los Angeles Union Station vyzerá zvonku skôr ako kostol, hlavnú stanicu 4-miliónového veľkomesta vôbec nepripomína.Všade kľud, iba zopár v pohodlných kreslách nudiacich sa cestujúcich. Kúpim si lístok a idem preskúmať nástupištia. Stanica je úplne pokojná, vidieť len niekoľko čakajúcich impozantných súprav Amtrak. Monotónnosť naruší aspoň raz za čas odchod súpravy miestneho metra Metro Rail. Konečne je tu čas odchodu. Ponáhľam sa dopredu, aby som si obsadil miesto na “pacifickej” strane, ale chvat je zbytočný. Vozeň 1. triedy je poloprázdny. Sedím hore na poschodí, zariadenie s pohodlnými kreslami pripomína skôr lietadlo ako vlak. Sprievodca prináša občerstvenie, každý dostane balíček so zemiakovými lupienkami, čokoládovými tyčinkami a podobnými americkými pochutinami. K tomu samozrejme colu. K dispozícii sú aj najnovšie noviny a automat na kávu, všetko samozrejme gratis. Sprievodca sa so mnou dáva do reči a pýta sa, ako sa mi páčia americké vlaky. Hovorím že veľmi.

Vlak, ktorým cestujem, sa volá Pacific Surfliner a spája San Francisco s Los Angeles a San Diegom, všetko mestá ležiace na pobreží Tichého oceánu. Mňa medzi LA a SD čaká asi 200 km, iba skok na americké pomery. Napriek neustálemu daždu je pohľad z okna pre našinca veľmi zaujímavý. V predmestiach LA romantické dvory so zaparkovanými nákladiakmi, skládky šrotu lemované palmami, rozsiahle nákupné centrá a nekonečné rady domčekov s minizáhradkami. Neskôr, keď trať leží priamo na pobreží, môžem obdivovať príboj a olovené vlny Pacifiku. Občas prechádzame cez mosty ponad vybetónované kanály, vačšinu roka suché, ale teraz preplnené hnedou, mútnou riavou. Neskôr sa dokonca objavujú aj pomarančovníkové plantáže. Vlak zastavuje na lokálnych staniciach s romantickými názvami ako Santa Ana, San Juan Capistrano, Oceanside, alebo Solana Beach, ale cestujúcich nepribúda. Pred San Diegom vlak spomaľuje, preplieta sa kľukatým kaňonom a podozrivými predmestiami a zastavuje v konečnej stanici. San Diego Sante Fe Depot (to je jej oficiálny názov) je pekná budova v starom španielskom misijnom štýle, postavená kedysi Santa Fe Railway Company (preto ten názov), ukrytá medzi mrakodrapmi skoro v strede San Diega. Okrem už spomínaného Surfliner-u tam možno vidieť aj miestne commuter trains zvané Coaster, ktoré privážajú ľudí z okolitých mestečiek do práce. Občas sa preplazí aj nákladný vlak sprevádzaný typickým americkým zvonením priecestí a basovým trúbením dieselového rušňa.

San Diego je typické kalifornské mesto. Niekoľko mrakodrapov a nákupnych centier v strede, tzv. downtown a naokolo rozsiahle štvrte, niektoré lepšie, niektoré vyslovene podozrivé. Obstaral som si dvojdňovú električenku - tá oprávňuje na jazdu miestnou električkou (2 línie – red and blue) a autobusmi, a trochu som okolie SD prebrúsil. Ako sa vzdiaľujeme od centra smerom k mexickým hraniciam je atmosféra hneď menej reprezentačná. Možno tu vidieť všelijaké vojenské zariadenia, desiatky kostolov a modlitební rozličných exotických denominácií a množstvo podozrivých polorozpadnutých garáží a barabizní. Zaujimavá (ale to musíme ísť opačným smerom) je “štvrť boháčov” La Jolla (číta sa to La Hoja - ja som sa na začiatku blamoval nesprávnou výslovnosťou). Vidno tam milionárske vily medzi palmami, surferov na príboji a pláž, kde žije množstvo tuleňov.

Cestovanie po SD, špeciálne autobusom, je zaujímavý zážitok. Človek stretá postavy, ktoré (aj keď pravdepodobne normálne pre toto miesto) sú pre nás ohromne exotické.  Pani s kanárikovožltým kabátom a kanárikovožltými nohavicami so vzorom veľkých jasnočervených smileyov v krikľavozelených lodičkách a veľkých čiernych okuliaroch, alebo moja spolusediaca, asi 300-kilová čierna dáma, celú cestu pozorne čítajúca vo veľkej Biblii. Problém bol, že aj ku mne aj do uličky vyčnievala asi 30 cm, a keď niekto chcel uličkou prejsť, musela celých 60 cm presunúť na moju stranu. Človek by potreboval špiónsku kameru zamontovanú v prsteni toto všetko tajne zdokumentovať. Normálne fotografovať spolucestujúcich som si kvôli nebezpečiu lynčovania netrúfal.

Neďaleko od stanice na pobreží je zakotvená lietadlová loď Midway, slúžiaca teraz ako múzeum – San Diego je hlavnou základňou Pacifickej flotily USA. Prehliadku som si nenechal ujsť, našinec sa inak len tak na lietadlovú loď nedostane.

Po týždni plnom vedeckých prednášok a diskusií je čas na cestu späť. Keď si chcem kúpiť lístok, prekvapuje ma však ľudoprázdna stanica a výveska, že – “Kvôli zosuvom pôdy (to tie dažde) je prevádzka vlakov až do odvolania a bez náhrady zastavená”. Čo teraz? Pani na stanici mi poradila autobusovú spoločnosť Greyhound, kde sa mi po čakaní podarilo ukoristiť lístok do LA na nasledujúci deň.

Keď som ráno prišiel na autobusovú stanicu, všetky sedadlá v čakárni uz boli plné netrpezlivých cestujúcich a ich batožiny, takže som sa mi ušlo len miesto na postávanie pri dverách  Zrazu nastáva rozruch, do čakárne vchádza pravý americký šerif vrátene hviezdy a pištole veľkého kalibru pri boku. “Hi folks, mám pre vás dve správy, dobrú a zlú. Autobus z Tijuany, ktorý pokračuje do LA príde na čas, ale hoci predali 40 lístkov, voľných je iba 8 miest”. Šerif odpočítal 8 ľudi – “Ostatní budú čakať na nasledujúci spoj za 4 hodiny, kde možno budú nejaké miesta voľné”. Na protestné výkriky z davu sa šerif neobťažuje odpovedať, iba sa ťapne rokou po pištoli.Výkriky umĺknu. Keďže som stál priamo pri bráne, dostal som sa medzi 8 šťastlivcov. “Good luck” zašušlal bezzubý spolucestujúci. Autobus z Tijuany bol preplnený mexickými robotníkmi presne ako ich poznáme z amerických filmov -  biely, zašpinený, bavlnený oblek, 3-dňové strnisko a aróma Tequily. Podarilo sa mi nájsť posledné miesto, predtým som však z neho musel odstrániť spiaceho Mexičana, rozvaleného na dvoch sedadlách. Jeho zlostnému španielskemu zamrmlaniu som našťastie nerozumel.

Diaľnica do Los Angeles vedie trošku ďalej od mora, monotónnosť suchých kaňonov je občas prerušovaná vojenskými základňami a kolónami Hummerov ženúcich sa za neznámym cieľom. Ako sa pribiližujeme k LA počet pruhov na diaľnici narastá, až nakoniec bus uháňa po šesťprúdovke. Po dva a pol hodinách vystupujem v LA a unavene sa opieram na sedadlo taxíka. Ale čo to? Zastavuje nás policajt, a priamo pred nami presviští čierna limuzína prenasledovaná dvoma policajnými autami. Tresknú výstrely. Taxikára to však nevzrušuje, iba sucho prehodí – “Making another movie”. Až teraz si všimnem štáb kameramanov, ktorí naháňačku usilovne filmujú. Hollywood je predsa za rohom.
Konečne sa dostávam do hotela. Idem si dať drink, ktorý skutočne potrebujem.

Pacific Surfliner stránky na Train Web: http://www.trainweb.com/routes/route_ps/index.html