Neslávny osud prvej laminátky

9.9.2005 12:55 Martin Balkovský

Neslávny osud prvej laminátky

Osudy jednotlivých typov lokomotív sú rôzne. Kým niektoré sa osvedčili v prevádzke a vyrobilo sa z nich niekoľko sto kusov, iné, aj keď boli svojím technickým riešením zaujímavé, existovali len v podobe prototypov. Šesťnápravová laminátka S699.0001 je síce prototypom a jediným zástupcom rady 280, ale napriek tomu si zaslúži pozornosť, pretože sa stala základom pre úspešný a rozšírený rad 240.

V roku 1959 sa ministerstvo dopravy ČSSR rozhodlo na základe vládneho uznesenia č. 279, že niektoré trate ČSD budú elektrifikované striedavou prúdovou sústavou 25kV, 50Hz. Preto sa v roku 1961 vyrobili v podniku Škoda Plzeň dve prototypové lokomotívy na striedavý prúd pod označením E479.0, s ktorými boli vykonané rôzne skúšky a ktoré sa stali východzím typom pre sériovú výrobu štvornápravových lokomotív na striedavý prúd.

V tom čase sa už vyvíjal stroj s dvoma trojnápravovými podvozkami (Co’Co’), ktorý bol na naše pomery nezvyčajný a na ktorom sa prvýkrát podielal aj výtvarník – designer. Aj keď konečný výsledok bol v detailoch odlišný od pôvodného návrhu prof. Otakara Diblíka z VŠUP Praha, napriek tomu lokomotíva pôsobila neobvykle a veľmi esteticky. Najmä čelá boli mimoriadne tvarované, čo sa však nedalo dosť dobre vyrobiť z plechu. Preto sa pri výrobe skrine použil nový materiál – sklolaminát, čo okrem iného prinieslo aj úsporu kovov. Vznikla tak prvá lokomotíva s celolaminátovou skriňou na svete. Vôbec prvé použitie laminátových prvkov na lokomotíve sa však uskutočnilo už skôr - na lokomotíve E 469.1085, vyrobenej v roku 1960.

 Z brány plzeňskej škodovky vyšla lokomotíva S699.0001 dňa 28. decembra 1963 pod továrenským označením 32E, s výrobným číslom 4804. Jej trvalý výkon bol 4620 kW a hodinový výkon 4800 kW pri prevodovom pomere 1:3,43. Priemer kolies bol 1250 mm,  rozteč podvozkov 4600 mm, dĺžka cez nárazníky 20000 mm, šírka skrine 3030 mm, výška so zdvihnutými zberačmi 6300 mm, hmotnosť v službe 126 t a najväčšia dovolená rýchlosť 120 km/h. Za pozornosť stojí fakt, že rozdielne označenie prúdových sústav bolo zavedené až od roku 1965, ale táto lokomotíva mala už od výroby označenie S, na rozdiel od svojich predchodkýň, ktoré boli neskôr preznačené. Lokomotíva bola skúšaná na trati Plzeň – Horažďovice predmestie, no nakoniec si ČSD radu S699.0 neobjednali. Pre trate, ktoré boli v tej dobe elektrifikované striedavou sústavou bola predimenzovaná a v niektorých úsekoch a oblúkoch s polomermi menšími ako 120 m nevyhovovala svojimi trojnápravovými podvozkami. Preto dali ČSD na týchto tratiach prednosť štvornápravovým strojom S489.0, pre ktoré bola S699.0 priamym vzorom. Koncom júna 1965 bola skúšaná na náročnej trati Bulharských železníc Gorna Orjachovica – Ruse. BDŽ totiž požadovali v roku 1962 okrem iných aj 30 lokomotív s usporiadaním podvozkov Co’Co’. Napriek tomu ich však neobjednali, pretože dali prednosť prevádzke štvornápravových lokomotív s dvojčlenným riadením. Po svojom návrate do Škody Plzeň bola lokomotíva S699.0001 čiastočne upravená a vystavená na jesennom brnenskom strojárenskom veľtrhu. Dňa 12.12.1965 bola predaná za 3 milióny Kčs pre potreby Železničného skúšobného kruhu v Cerheniciach neďaleko Velimi (ŽZO) V tej dobe už nabehala 57822 km. Dňa 17.12.1965 za prítomnosti Ing. Hálu bola na nej prevedená technicko-bezpečnostná skúška, pri ktorej dosiahla rýchlosť 132 km/h.

V roku 1966 bola zrekonštruovaná pre potreby ŽZO. Dôvodom bola požiadavka ŽZO mať veľmi výkonnú a zároveň rýchlu lokomotívu, určenú pre chodové skúšky vozňov aj lokomotív od rôznych výrobcov. Na čelné okná jej boli namontované ochranné mreže, podobne ako u niektorých neskorších lokomotív, ktoré jazdili vyššími rýchlosťami. Boli jej nainštalované nové podvozky so zmeneným prevodom na pomer 1:2,18, čím sa zvýšila maximálna rýchlosť lokomotívy na 160km/h. Rovnako jej bol zvýšený celkový trvalý výkon na 4800 kW. V skutočnosti dosahovala lokomotíva s touto úpravou ďaleko vyšších rýchlostí, bežne jazdila rýchlosťou 180km/h. Maximálna rýchlosť bola údajne dosiahnutá pri skúškach na Morave a to 203 km/h. Od roku 1966 až do roku 1974 to bola naša najrýchlejšia elektrická lokomotíva a zároveň aj najvýkonnejšia spolu s ďalším laminátovým prototypom lokomotívnej rady určenej na vývoz - lokomotívou S699.1001.

Prototyp novej exportnej lokomotívnej rady ČS 4, určenej na vývoz do bývaleho ZSSR, bol pôvodne označený ČS 4-001, neskôr S699.1001. Bol vyrobený takisto v roku 1963 pod továrenským označením 52E, s výrobným číslom 4805, hneď po S699.0001. Stroj bol podrobený náročným skúškam na ŽZO v Cerheniciach, na rozdiel od svojich sériových kolegov sa však do vtedajšieho Sovietskeho zväzu nikdy nedostal. V roku 1968 bol v dielňach v Nymburku upravený do podoby brzdiaceho vozidla pre potreby Výskumného ústavu železničného práve na ŽZO v Cerheniciach. Brzdiacu súpravu tvorila táto zaujímavá lokomotíva spolu s bývalou lokomotívou S479.02 (továrenský typ 39E), ktorá bola prerobená na odporníkový voz. Lokomotívu S699.1001 bolo taktiež možné využívať aj ako bežnú striedavú lokomotívu s maximálnou rýchlosťou stanovenou na 160 km/h. Celá brzdiaca súprava slúžila na ŽZO až do roku 1988, kedy bola odstavená. V roku 1990 bola lokomotíva S699.1001 zrušená, ale už pod označením 281.601-5, ktoré však nikdy na sebe nemala. V nasledujúcom roku bola zaslaná na likvidáciu do kovošrotu v Beroune.

Lokomotíva S699.0001 teda mala lepší osud ako jej sovietska sestra. Za celý čas prevádzky nebolo na nej vykonaných veľa vonkajších zmien. Pribudli kryty pätiek nárazníkov a tiahlového ústrojenstva, dodatočne boli na čelách nainštalované podokenné madlá. Pôvodný oranžovo-biely náter s čiernym pozdĺžnym pruhom bol v Kolíne, zrejme v súvislosti s prípravou na vystavenie na veľtrhu, zmenený na unifikovaný náter (červeno-žlto-sivý), akým sa natierali neskôr vyrábané štvornápravové laminátky. Zaujímavosťou bolo to, že lokomotíva bola niekoľko rokov označená písmenami ČSD, napriek tomu, že nikdy nepatrila do stavu štátnych železníc. Od roku 1966 do roku 1968 dokonca nosila na čelách skrine i červenú hviezdu.

Lokomotíva S699.0001 sa používala pri chodových skúškach osobných a nákladných vozňov (napríklad Bai, Za, Vsa, Sas). Podielala sa aj na skúškach našich najvýkonnejších motorových lokomotív – „Kyklopov“ T499.0001 a 0002, lokomotív T478.4 (dnes 754), T669.0 a T669.1 (770 a 771), elektrických 68 E, určených pre BDŽ ako rada 43, t.j. obdoba našich S499.02 (242). Asistovala aj pri skúškach lokomotív 52 E (rada ČS 4 pre SŽD). Ako mŕtva záťaž bola použitá pri skúškach lokomotív rady ČS 200 (66 E) pre SŽD. Dokonca sa zúčastnila aj na skúškach motorového voza M 152 (810), ktorý po okruhu ťahal za sebou túto obrovskú lokomotívu. Okrem týchto spomínaných skúšok sa podielala aj pri chodových skúškach mnohých vozňov z bývalej NDR.

 Postupom času sa lokomotíva S699.0001 podielala na skúškach mnohých železničných vozidiel a zariadení, keď napríklad vo dne v noci jazdila v čele dlhej súpravy nákladnych vozňov, kvôli zisteniu opotrebovania koľajníc. Na opravy jazdila do Brna – Maloměříc, až prišiel osudný 21. január 1981, kedy po oprave EO pri prvej jazde na malom okruhu začala horieť strojovňa. Po tejto udalosti už lokomotíva nebola opravená a uvedená  do prevádzkyschopného stavu, akurát sa laminátom zaslepilo miesto požiaru nad prvým podvozkom a odstavila sa do zadnej haly skúšobného okruhu. Tam stála takmer presne 10 rokov spolu s iným prototypom – T499.0001, pričom na jeho skúškach sa sama zúčastnila a ktorý tu čakal na likvidáciu. Len občas bola „laminátka“ vyťahovaná a používaná ako mŕtva záťaž pri skúškach. Dňa 15.3.1991 bola odoslaná do Brna – Maloměříc, kde bola odstavená mimo samotný areál depa, čo sa po návštevách zlodejov drahých kovov odzrkadlilo na jej vonkajšom vzhľade. Neskôr bola premiestnená priamo do depa za konvoj odstavených lokomotív radu 230. Tu stála bez ďalšieho využitia niekoľko rokov.

Boli s ňou rôžne plány, ako napríklad demontovať strojovňu a miesto nej postaviť koľajisko,ktoré by bolo presúvané na rôzne akcie a výstavy. Nakoniec sa na ňu usmialo šťastie, keď o ňu prejavilo záujem podnikové múzeum Škody Plzeň. Aj napriek tomu, že múzeum expozíciu vyrobených exponátov zatiaľ len buduje, lokomotíva S699.0001 by v nej mala zaujať svoje významné miesto. A tak sa dňa 29.5.1998 vytiahla z odstavnej koľaje depa a vydala sa na ďalekú cestu do Plzne za pomoci svojej mladšej kolegyne. V Plzni bola umiestnená do kúta depozitu múzea - bývalej haly č.55 podniku Škoda Plzeň, kde stojí dodnes a čaká na svoju renováciu.

Aj napriek tomu, že nikdy nepatrila do stavu ČSD (bola majetkom VÚŽ - ŽZO Velim), odštartovala celú sériu 255 lokomotív s laminátovou karosériou, úspešné a rozšírené rady S489.0 (230) a S499.0 (240).

Ďakujem  pánovi Petrovi Maznému z múzea Škody Plzeň za sprístupnenie depozitu a za odborný výklad k vzácnym exponátom múzea.

Zdroj:  

Galéria