Okolo Dobšinskej Ľadovej Jaskyne (IV. časť)

Celú akciu naštartovala Slovenská agentúra pre cestovný ruch, ktorá má za úlohu propagovať krásy Slovenska v médiách a na základe tejto požiadavky vzniká séria reklamných filmov. Režiséra agentúry JAMfilm1999 po potulkách Slovenskom očaril Chramošský viadukt, ktorý sa nachádza v takzvanej Telgártskej slučke medzi ŽST Telgárt a zastávkou Vernár. S jeho názorom sa dá len súhlasiť. Možno štvrtý diel seriálu Vás už otravuje, ale náhoda je blbec a môj zamestnávateľ ma poveril aby som filmárom pomohol a eliminoval zmätky, ktoré obyčajne pri podobných akciách bývajú.

"Ideme zlým smerom" zahlásil som v Poprade. "Do Telgártu sa ide inokade". No producent Marek len volačo zahundral, ďalej telefonoval a neomylne to nasmeroval na Popradské letisko. Naše nasmerovanie na letisko bola predzvesť problémov. Aj tak bolo. Na ploche letiska stál krásny žltý vrtuľník. No problém bol v tom, že bol na ploche a nie vo vzduchu. "Chýba povolenie na nízke prelety" hlásil pilot. Marek za stáleho telefonovania sadol do auta a šiel pre povolenie kamsi do útrob Popradu. Úradnícky šimeľ úradoval, ale povolenie sa našťastie našlo. Konečne sme s dosť značným časovým posunom vyrazili do Télgartu, kde čakali naše rekvizity, dve 840tky. A Garin, ktorý sa o tejto akcii od volakadiaľ dozvedel. Keď sa tam objavil mikrobus s hordou cudzincov, tak Marek bol bližšie k inkfartu.

ZSSK poskytlo na filmovanie zdvojenú súpravu motorových jednotiek 840.005 a 840.006, ktoré boli nachystané v Telgárte o 8:30 hod ráno. Za dozoru prednostov ŽST Červená Skala a prednostu ŽST Dobšinská Ľadová Jaskyňa čakali na ďalšie pokyny. Čas pomaly ubiehal a nervozita časového stresu sa zvyšovala.

Konečne okolo desiatej sme s Marekom dorazili do Telgártu. Marek vyskočil z auta, oboznámil v krátkosti rušňovodičov, výpravcu a prednostu s plánom nakrúcania, rozdal vysielačky. Podrobne sa dohodol časový plán. Všetko sa odohrávalo za plnej prevádzky vo vlakových prestávkach.  Hodina „H“ bola určená na 13:00 po prechode rýchlika 811 Horehronec. 14:30 hod 840tky museli uvoľniť traťový úsek príchodom do Dobšinskej Ľadovej jaskyne. Po rozdaní úloh som sa s Marekom premiestnil k Chramošskému viaduktu vybrať miesto na pristátie vrtuľníka a overiť si podmienky priamo na mieste činu. Rozvodnený potok Chramoška preveril naše schopnosti v technike brodenia. Teda Marekove. Ja som to riskol preskákať cez kamene, ale skočil som tak akurát do Chramošky.

V hustom poraste sme sa vyšplhali na viadukt a z pohľadu na zemi stojacich sme sa snažili pripraviť pôdu pre vrtuľník, ktorý tu stále nebol. Aby som pravdu povedal, tak ja som iba chŕlil na Mareka zaujímavosti, zvláštnosti o tomto mieste. Zdalo sa, že počúva, no ktovie, či ho to zaujímalo. Je to tvrdý profík. Tak za môjho kecania sme sa vrátili na lúku pod viaduktom a pozerajúc na hodinky pozerali do oblakov, či sa neblíži vrtuľník s kamerou a režisérom.

Po krátkej chvíľke Horehronec majestátne prechádzal ponad nás za zvukov prilietajúceho vrtuľníka. Niekoľko cvičných „Náletov“ a vrtuľník s režisérom, hrozivo vykloneným kameramanom a pilotom pristáva na lúke pod viaduktom. Zároveň s vrtuľníkom sa objavuje mikrobus s rakúskou ŠPZtkou, plný foteniachtivých cudzincov. Chvíľa dohadovania a mikrobus odchádza na miesto, kde nebude zavadzať kameramanovi.

Nasledoval môj presun do Telgártu. Po poslednej skúška spojenia nasleduje pokyn: „Vlak na východzí bod a vyčkávať.“ Spojené modré 840tky sa rozbiehajú z Telgártu cez tunel a zastavujú tesne za portálom. Nad nami krúži vrtuľník a pripravuje prvý záber. Z vysielačky sa ozýva: „Vrtuľník pristáva, výmena filmu“. Čas ubiehal a nič sa nedialo. Všetci pozeráme na hodinky. Do najneskôr možného príchodu do ŽST Dobšinská Ľadová Jaskyňa zostáva niečo vyše hodiny. Nervozita zo strany železničiarov sa stupňuje. Zrazu počuť hukot vrtuľníka a nasleduje pokyn: „Vlak do akcie“. Od tejto chvíľky ide všetko ako vo filme. Akcia strieda akciu až po dlho očakávané: „Ďakujem za spoluprácu, končíme, vrtuľník môže pristáť.“ 840tky s časovou rezervou zastavujú v Dobšinskej Ľadovej Jaskyni za zvedavých pohľadov cestujúcich aj železničiarov. Však také čudo v „Ľadovej“ ešte nebolo.

Výpravca nám dáva vlakopis a za motorákom na odhlášku odchádzame z DĽJ do Telgártu, kde čaká Marek. Po ceste sme zakývali Garinovi, ktorého sme dnes stretali na všetkých možných aj nemožných miestach. Marekovi sme vrátili vysielačky, podali si ruky (výborný chlap) a hajde smer Zvolen. Napriek rýchlikovému číslu sme sa trlákali od staničky po staničku. Však ja som sa ani moc neponáhľal, ale rušňovodičovi sa to už krátilo. Voľajako to dopadlo a v Banskej Bystrici som prestúpil na Dolehronca.

Pomaly som klembal až po Žiar nad Hronom, kde ma zobudila sprievodkyňa. Nasledoval prestup na autobus (výluka). Kde sa vzal tu sa vzal, zrazu mi vraví majster z Dolehronca. "Čo budeš sedieť vo vozni, poď so mnou na mašinu". Keďže povolenie som mal vo vrecku, ktorýže fanúšik by odolal....