Ako som v septembri išiel do Septemvri

Veď ktorá iná verejná európska neelektrifikovaná úzkorozchodka (bez ozubnice) s pravidelnou celoročnou prevádzkou vie v súčasnosti ponúknuť zhruba 5-hodinovú jazdu jedným smerom za prijateľný peniaz, cez skalné horské rokliny a prekoná pritom nadmorskú výšku 1 267 m?

Príprava cesty

Vznik a históriu trate nejdem opisovať, nejaké tie texty sa dajú nájsť na internete. Fakt bol, že som dianie okolo trate v posledné roky až tak príliš nesledoval a návštevu nesúril - veď je času dosť, nie? S nevôľou som potom zaregistroval, že trať sem-tam postihujú rôzne povodne a zosuvy a aj pri nej sa začalo (moderný to trend) hovoriť o možnom zrušení pre nerentabilnosť. Nehovoriac o postupnom poklese spojov atď. Takže padlo rozhodnutie - jún 2014 je ten pravý čas na návštevu. Aby to však nebolo jednoduché, vec sa začala komplikovať. Od júna až do začiatku septembra bola vyhlásená nepretržitá výluka celej trate z dôvodu rozsiahlej údržby zo strany NKŽI Sofia a všetka doprava (dnes už len osobná) bola nahradená autobusmi - na ktoré som ale absolútne nebol zvedavý. A do toho upršané leto, ktoré sa podobným spôsobom ako u nás realizovalo aj v Bulharsku... Vypadalo to tak, že cestu asi odpískam na neurčito, čiže snáď v lepšom prípade na budúci rok.

Leto prešlo. Zachytil som zo stránok BDŽ ukončenie výluky, miestne počasie však stále nafigu. Až na konci septembra... prvá veľká viacdňová tlaková výš po veľmi dlhej dobe. Po špekulovaní, či ešte vôbec ísť som nakoniec predsa vyrazil na cestu. A ako správny vlakár samozrejme vlakom. Môj plánovaný parťák však na cestu nedostal týždennú dovolenku pre neodkladné pracovné povinnosti. To ma zamrzelo viac, keďže sa mi ale narýchlo už nikoho iného zháňať a presviedčať nechcelo a nehrozilo pritom prepadnutie žiadnych poplatkov za ďalšiu osobu, vyrazili sme nakoniec traja: ja, môj batoh a fotoaparát...Celý nasledovný opis bude teda v znamení pohľadu turistu, ako to cestou a na trati samotnej vyzeralo a fungovalo na prelome septembra a októbra 2014.

„Avala“

Bez toho, aby som vedel o tom, že tento vlak známy pod číslom EC 273/272 končí na trase Praha-Bratislava-Budapešť-Belehrad, som sa ním prvý a zároveň vlastne posledný krát zviezol. Až na jeho konečnú - Belehrad. Klimatizovaná súprava, vlak s ohľadom na už mimosezónne obdobie nebol nijak extrémne preplnený. Nutné podotknúť, že napriek známym vtipom o jeho meškaniach a maďarsko-srbskej hranici (vtedy ešte bez utečencov) sme dorazili do srbského hlavného mesta len s asi 10-minútovým meškaním.

Cesta

Pri svojej celkovej 37 hodinovej dĺžke ubehla relatívne v pohode. Do vytrženia ma dostala len nekonečná pomalá jazda (50 km/h max.?) na území Srbska, kde som si nebol istý, či je to normálny stav, alebo len momentálna špecialita, aby Avala predsa len náhodou neprišla načas. Problém bol totiž jediný prípojný vlak do Sofie, a síce N 293 Nusic, na prestup do ktorého som mal v Belehrade len 60 minút a nebolo isté, či v prípade nadmerne meškajúceho prípoja počká.

N 293 „Nusic“

Bol to nočný vlakový spoj v réžii BDŽ. Lôžkový lístok sa dal kúpiť jedine priamo u bulharského sprievodcu vo vlaku. Kým som sa to dozvedel, asi trikrát som obehol celú staničnú budovu po peróne, kým som zistil, kde sú osobné pokladne. Na to, že sa jedná o hlavnú stanicu hlavného mesta mi prišla pomerne o ničom (na rozdiel od mesta samotného). „Šturcové“ nástupištia, pomalé jazdy... Vošiel som do malého vestibulu a potichu (aby som nerušil neďaleko spiacich bezdomovcov) som sa pokladníčky spýtal na môj vlak. Potom som sa náhlil vybaviť rýchlo potrebné náležitosti. Nutné povedať, že angličtina (aj poslabšia) sa dá využiť. Aj keď nie vždy s úspechom...

Sofia: 46.229 BDŽ, vlak N 293 „Nusic“ © Martin Hajtmanský

Sofija centralna gara

Nočná cesta ubehla v kľude. V polospánku som zaregistroval zmenu trakcie zo závislej na nezávislú a zase na závislú, zmenu smeru jazdy súpravy a... „pasporten kontrol“. Nad ránom neodbytné klepanie na dvere kupé, budenie všetkých spiacich cestujúcich tým čarovným pokrikom, kontrola dokladov a interiéru kupé srbskými a potom bulharskými pohraničníkmi, či náhodou dačo neveziem tajne pod posteľou a nechcem sa tým pochváliť... Do Sofie sme prišli ráno a bez meškania. Tu som zaregistroval 3 veci: 1) hlavná stanica sa komplet prerába, 2) hodinový časový posun, 3) otravní taxikári si došli priamo na perón s hláškou „Can I help you?“ rozobrať všetkých, čo vystúpili z vlaku. Zdvorilo som odmietol.

Zo Slovenska sa mi nepodarilo zakúpiť lístok na ďalší spoj do Septemvri a potom na Bansko, kde som mal zarezervované ubytko. Takže prvé kroky smerovali do pokladne v preplnenej čakárni. Rozsiahle fronty ma nenapĺňali optimizmom, ale počkal som si. Keď mi potom pokladníčka na otázku „Do you speak English?“ odpovedala „No.“ a ukázala na inú frontu v medzinárodnej pokladni, nevzdal som to a jednoduchou bulharčinou, vďaka slovníku naštudovanou vo vlaku som si popýtal potrebný lístok. Našťastie s úspechom.

Na behanie po meste nebol čas, takže som začal hľadať správny prípojný vlak. Vďaka rekonštrukcii stanice, podchodov a perónov a ich rozsiahlosti ťažká vec, náhradné značenie bolo urobené dosť chaoticky. Napokon som ho predsa našiel, aj keď skoro na poslednú chvíľu. Celkovo som bol rád, že ako-tak ovládam aspoň čítanie azbuky/cyriliky, čo mi pomerne uľahčovalo orientovať sa, aj keď anglické prekladové texty sa sem-tam objavujú pod tými bulharskými.

Sofia: centralna gara v hmlistom ráne © Martin Hajtmanský

ZSSK v Bulharsku

Pri pozorovaní miestnych normálnerozchodných vlakov som nadobudol dojem, že niekto od niekoho odkukal farebné korporátne riešenie, BDŽ od ZSSK alebo naopak. Do toho ešte tie „plecháče“ a návestidlá podobné ako AŽD vzor 65... pripadal som si trochu ako v našich končinách.

Sofia: „plecháč“ 45.147 prichádza na hlavnú stanicu © Martin Hajtmanský

Septemvri

Stanica a mestečko, kde začína úzkorozchodka na Dobrinište. Treba prejsť dlhším podchodom na druhú stranu hlavného koľajiska a v mojom prípade aj počkať hodinku do odchodu vlaku. Bol čas niečo pofotiť, prezrieť úzke koľajisko, vozidlá, aj niečo zjesť.

„Henschely“

Podľa všetkého zabezpečujú celú dopravu na tejto trati. Nemecké aj rumunské - tie mal som dojem viac. Tajné dúfanie, že do hôr ma povezie originál nemecký Henschel stroskotalo pri pohľade na tabuľku, že čo nám to za rušeň pripájajú ku 4-vozňovej súprave pri peróne. Odpoveď bola: 77.009 - Faur.

Septemvri: „rumun“ 77.009 s vlakom PV16105 pripravený na odchod © Martin Hajtmanský

Osobné vozne

Sú zaujímavej konštrukcie. Prišli mi pomerne pohodlné a jednoduché. Na moje nie príliš veľké potešenie však Bulhari pochytili trend iných železničných správ a v rámci modernizácie menia (menili) pôvodné sťahovacie okná za výklopné. V prípade trate zasadenej do tak krásnej prírodnej scenérie (ako som sa presvedčil v nasledujúcich pár hodinách) mi to však príde ako krok späť a určite nepoteší ani iných, ktorí by chceli počas pomerne pomalej jazdy vlaku fotiť cez otvorené okno. Aj keď je ešte iná, zakázaná možnosť... Čo potešilo viac - posledné vonkajšie nátery skríň z azúrovo modrej menili znovu na zelenú.

Septemvri: interiér jedného z vozňov © Martin Hajtmanský

Trať a jej okolie

Zo Septemvri vyrážame načas. Nasleduje ľavotočivý oblúk a súbežná trasa s cestou č.8402. Napriek slabšej ponuke vlakov (3 páry v celej trase a 2 páry úsekové) je pomerne značný počet staníc obsadený výpravcom a signalistom. Keďže trať je jednokoľajná, prebieha samozrejme aj križovanie. To naše prvé pripadlo na stanicu Varvara. Z hôr prišiel (ako inak...) nemecký Henschel 75.005 s protiidúcim vlakom PV16104.

Varvara: križovanie vlakov PV16105 a PV16104 © Martin Hajtmanský

Po križovaní pokračujeme ďalej do hlbokého a divokého skalného údolia - kaňonu Čepinskej rieky. Trať tu kopíruje údolie spolu s hlavnou cestou č.84, nechýbajú oblúky ani tunely. Pozerám cez okno raz vľavo a potom vpravo, fotím, kochám sa, v duchu obdivujem staviteľov. Pri stanici Dolene sa vlak otočí o 180° a pokračuje po opačnej strane horného údolia Čepinskej rieky, ktoré v stúpaní opúšťame. V pokračujúcom lesnom úseku bočného údolia sa trať kľukatí v početných zákrutách. Za údolím sa krajina otvorí do široka, a po čase nasleduje mesto Velingrad s riekou Bistrica. Tu som v stanici po prvý raz videl odstavené väčšie množstvo nákladných vozňov, ako stoja nevyužité čakajúc na svoj osud.

Vlak prekľučkuje obytnými štvrťami Velingradu a pokračuje v ceste do hôr dolinou riečky Ablanica. Nasledujú lesné úseky a dve traťové slučky telgártskeho typu. Cez pekné lesy prídeme do Cvetina, Pašova. A potom to prišlo - najvyššie položená stanica na Balkáne - Avramovo, so svojou nadmorskou výškou 1267 m na hôľnatom sedle. Pobyt v tejto stanici, ale ani v ostatných však nebol nijak dlhý a o prípadnom riskantnom vybiehaní z vlaku a fotení vonku nemohlo byť príliš reči (pokiaľ som nechcel naháňať vlak a nacvičovať naskakovanie za jazdy).

Ďalej trať klesá. Ďalšie dve slučky, údolie riečky Mesta a potom zastávka Černa Mesta, kde v oblúku vidno v obci namiesto klasického kostola prvú bielu mešitu. Ako som si všimol, všetko ide s dobou a muezín na zvolávanie veriacich má na minarete mešity nainštalované amplióny. Mešity bolo z vlaku vidno za Avramovom častejšie, moslimských obyvateľov tohto kúta Bulharska (Pomáci) aj vo vlaku. Iný spôsob odievania, zahalené ženy, zvláštne taškovité vozíky s kolieskami ako príručná batožina...

Dagonovo: dedinka v horskom údolí © Martin Hajtmanský

V Jakorude druhé križovanie s PV16106, a zase nemecký Henschel - 75.004. Údolie sa rozšírilo, prechádzame okolo Jurukova a Dagonova. Za Belicou sa údolie zúži a zatočí vpravo, nový vodný tok má meno Glazne. Pri obci Gulijna Banja z lesa vychádzame a odkrýva sa veľmi pekný výhľad na končiare pohorí Rila a Pirin. Trať pokračuje k mestečku Razlog, kde sa stáča kolmo vľavo. Nasleduje 4 km dlhý takmer rovný úsek a po 4 a pol hodinách jazdy zastavujeme v cieli mojej cesty - meste Bansko. Počkám na odchod vlaku smer blízke Dobrinište a odchádzam zo stanice hľadať moje ubytovanie. Pripájam zopár pohyblivých obrázkov z tejto jazdy.

Cestujúci

Zdalo sa mi, že všetci boli komplet miestni. Hlavná letná sezóna už skončila, jediný turista a zahraničný návštevník som bol v celom vlaku asi len ja. Naviazanosť miestnych na železničku podľa frekvencie nástupu a výstupu mi prišla veľká, obsadenosť vlaku asi stredná, vzhľadom na poludňajší vlak a pracovný deň však slušná. Ľudia sa zväčša zviezli zopár zastávok, v celej trase okrem mňa to nedal nik. Personál vlakov tvorili najčastejšie traja ľudia: rušňovodič a s ním na stanovišti pomocník, vo vagónoch potom sprievodca.

Rómovia

Sú aj v kraji okolo tejto železnice. Ponajviac sa vyskytujú v úseku Velingrad - Avramovo a vlaky zdá sa hojne využívajú. Mal som tú česť ich zažiť 2x, nezapreli určitú podobnosť svojich zvykov s tými našimi. Po nástupe do vlaku (vždy najradšej do posledného vozňa) sa zložia ovešaní všelijakým haraburdím na chodbičke v predstavku a celú ju blokujú. Nevadí, že je zakázané fajčiť. Odvážnejší z nich (a tí, čo sa nezmestia do preplneného predstavku) si sadnú aj na priľahlé sedačky v oddieli. Jeden v koženkovej hnedej bunde ma po čase oslovuje. Krútim hlavou a naznačujem mu, že nerozumiem čo chce. Zarazí sa, odbehne do predstavku a o chvíľku donesie velikánsku hubu - dubák. Snažil sa mi ju predať, ale keď videl, že nepochodí, dal sa do reči s jednou pani vedľa a dubák potom odniesol. S kontrolou pani sprievodkyne nemali problém - všetci sa preukázali platnými lístkami...

Zakuski

Ubytovanie v Bansku som našiel po chvíli hľadania a kľučkovania pomedzi stavebné stroje. Časť ulíc, hlavná cesta a okolie malého autobusového nástupišťa s priľahlou cestou ku žel. stanici boli totiž rozkopané. Ešteže som mal mapku. Bansko je rozložité rozvíjajúce sa mesto v podhorí, orientované na turistický ruch s množstvom ubytovacích zariadení. To moje bolo z taktických dôvodov v relatívne blízkom dosahu železnice.

Pani Ginka s manželom ma ubytovali vo svojom dome, kde poskytujú tzv. ubytovanie v súkromí. Po anglicky hovorili, ale pomenej. Pán manžel sa ma pri vypisovaní povinných ubytovacích papierov opýtal, že na kedy chcem... zákusky. Kľudne aj hneď, pomyslel som si. Nevedel nájsť správne slovo v angličtine. Ale neveril som, že by tu turistov častovali zákuskami, tak mi po chvíli došlo, že má na mysli vlastne zakuski = raňajky. V postupne sa rozvíjajúcej konverzácii sme si vytvorili krásne svoje vlastné anglicko-slovensko-bulharsko-ruské esperanto.

Bansko: riečka Glazne z rovnomennej ulice © Martin Hajtmanský

Vichren

Byť v tomto kúte Bulharska a nenavštíviť najvyšší vrch pohoria Pirin? Rozhodol som sa, že si výšlapom naň zvýšim svoj osobný turistický výškový rekord, a zároveň výškovo pomyselne preskočím aj náš (stále nechutne spoplatnený) Gerlachovský štít, na ktorom som nikdy nebol. Po počiatočných problémoch s dopravou (mikrobus - maršrutka na vzdialenú východziu chatu Vichren mimo sezónu nepremáva a taxíky som podporovať nechcel) chytám za Banskom pohodového stopa s len po bulharsky hovoriacim šoférom. Poniže „chiže Vichren“ pri lyžiarskom stredisku Šiligarnika v doline Banderiški kaňon začínam pešiu túru a po zhruba 4 hodinách stojím pri vrcholovej mohyle Vichrenu vo výške 2914 m.n.m. Pomerne unavený, ale šťastný.

Cestou som stretol moslimský párik, ako (podobne ako ja) hľadajú v slabom značení zo sedla Vichrenski preslap správnu cestu pomedzi balvany nahor. Hlavne chalan bol očividne zničený a bol zázrak, že vôbec nahor vyšiel. Fotíme sa, kocháme sa kruhovým výhľadom na blízke okolité hrebene Pirinu, ale aj vzdialenejšie v pohoriach Rila a Rodopy. V kotline na severovýchode vidno mestá Bansko a Razlog. Nádhera!

Cesta nazad bola v znamení rýchleho zostupu, horúceho čaju na chate a ďalšieho stopu. Sympatický a zhovorčivý pár študentov v zložení Bulhar + Holanďanka, ktorí o niečo neskôr ako ja skončili tiež rovnakú túru, ma zviezli za začínajúcej tmy až do Banska. Ešte raz vďaka.

Vichren: juhovýchodný výbežok, v pozadí vrchy Pirinu a Rodop © Martin Hajtmanský

Parné kúrenie

Pravdepodobne vždy od 1. októbra (a podľa vývoja počasia) zahajujú BDŽ na úzkorozchodke vykurovanie súprav. Rušne, ktoré disponujú parným kotlom, sú spojené s vozňami parnými spojkami. Parné kúrenie vo vlakoch je pre mňa pekná spomienka z detstva, u nás sa už myslím cca. od roku 1995 nepoužíva. Keby som bol na úzkorozchodke cez leto - ani ho neuvidím v akcii. Syčanie pary cez drobné netesnosti, biele oblaky okolo súpravy, príjemné teplo vo vagónoch...

Bansko: ranná parná nostalgia © Martin Hajtmanský

Dobrinište

Koncová stanica úzkorozchodky a malé mesto neďaleko od nej. V ďalší deň som mal naplánovanú návštevu aj tohto miesta. Rušeň 75.004 obehol súpravu, aby bol nachystaný na ďalší spoj PV16104. Stanica pekná, s tromi koľajami. Ja po zakúpení lístka na ďalšiu cestu odchádzam na prieskum úplného konca trate za zhlavím a potom aj do centra mestečka. Miestny túlavý psík, akých je vraj v Bulharsku plno, sa ku mne pridáva. Aj by som mu niečo ponúkol pod zub, ale nevedel som mu vysvetliť, že moje zásoby jedla sú momentálne nulové. Chystal som sa ich doplniť v meste. Sprevádzal ma asi polhodinu, odprevadil ma až do centra a niekam odbehol. Po nákupe proviantu a zrýchlenej prehliadke centra nasledoval rýchly presun na „garu“, aby mi druhý dopoludňajší spoj neušiel pred nosom (ten nasledujúci totiž ide až o celých 6 hodín).

Dobrinište: radnica © Martin Hajtmanský

Avramovo - Sveta Petka

Zhruba 10-kilometrový úsek trate vedúci tichými lesmi, čistinami a ... zopár tunelmi s dvomi slučkami. Vzhľadom na časovú rezervu ku spätnému vlakovému spoju tak akurát pre peší pochod po(pri) trati. Pochôdzkári alebo traťováci, ktorých som však nestretol, by zo mňa asi radosť nemali. Po odjazde PV16104 začínam prieskum. Podrobnejšie som si prezrel stanicu Avramovo, blízky najdlhší a zároveň tesne podvrcholový tunel s dĺžkou 314 m, zvláštne sklonovníky a iné železničné artefakty (viď galéria). Cestou ma prekvapil mim. osobný vlak pozostávajúci z „nemca“ 75.005 a troch historických vozňov, objednaný zrejme majetnejšou výpravou ako je tá moja a idúci do Banska.

Spustnutú stanicu Sveta Petka, kam som po pár hodinkách došiel, obývali akýsi drevorubači a ako jediného čakateľa na meškajúci vlak si ma s určitou nedôverou obďaleč prezerali. Možno čakali, kedy začnem kontrolu dokladov a porúbaného dreva... Po návrate do Banska sa konečne naskytla príležitosť si zblízka siahnuť aj na vyššie spomínanú „hydrauliku“ radu 75.

Avramovo - Sveta Petka: niekde na trati © Martin Hajtmanský

Návrat do Sofie

Po pár dňoch strávených v tomto peknom a zaujímavom kraji prišiel čas na návrat. V podstate po tej istej trase ako som prišiel. Nakúpil som nejaké suveníry, bulharské sladkosti a malú rakiju. Zbalil som svoje veci, rozlúčil sa s domácimi a po kúpe lístka nasadol na ranný vlak do Septemvri. Nadobudol som dojem, že posledný vozeň bude ten pravý na cestovanie (kvôli spätným pohľadom na trať cez zadné dvere). Áno aj nie, to som zistil neskoršie.

Cesta ubiehala pokojne, opäť som pozoroval trať aj okolitú krajinu. Trochu sa síce zatiahlo oblakmi, ale nič hrozné to nebolo. Za Belicou vyzerám z vlaku kilometrovník s hodnotou 100. Pri Jurukove prechádzame pastvinami, kde je salaš s pasúcimi sa ovcami. Trojica divo brešúcich psov utekajúcich popri vozňoch asi stále nevie pochopiť, čože za divné červeno-zelené, veľké a nepozvané hučiace čudo im to niekoľkokrát za deň prebehne po ich území pri salaši. Traťové slučky medzi stanicami Černa Mesta – Smolevo, ale tiež zopár iných úsekov sa snažím zachytiť aj na video, v rámci možností poskakujúceho vozňa a jeho vypruženia. V Cvetine križujeme vlak PV16103, priberáme asi 30-minútové meškanie a ... početnú rómsku výpravu mamičiek, detí a mládeže rôzneho veku a pohlavia. Obsadili komplet celý (môj) posledný vozeň, vrátane môjho miesta, keďže som na ňom nesedel a v slabej chvíli predtým vybehol von trochu sa prejsť. Nevadilo, že tam mám na sedačke svoj batoh. Tichý vozník razom ožije ich hurhajom. Jeden asi 12-ročný chalan sa vyštverá hore na batožinovú poličku, sadá si na ňu a škerí sa na celý oddiel. Nevadí, že pod oknami sú odpadkové koše, fľašky a iný drobný odpad zásadne len von cez vyklopené okno. Ešteže vo Velingrade vystúpili.

Kaňon Čepinskej rieky opäť zabodoval a po jeho prejdení v stanici Varvara máme druhé križovanie - 77.009 s PV16105. Po necelých 6 km sme v Septemvri, kde sa vďaka meškaniu náhlim stihnúť preplnený prípoj do Sofie.

Cvetino: križovanie s protiidúcim PV16103 so 75.004 na čele © Martin Hajtmanský

V hlavnom meste

Na stanici opäť v patričnom chaose zháňam nejaké jedlo a „couchette ticket“ na nočný vlak M 292. Tentokrát ho bolo treba zakúpiť na poschodí v agentúre BDŽ - Rila. Potom sa dalo vyraziť do ulíc mesta. Nemohol som sa zbaviť dojmu, že celkovo v Bulharsku v súčasnosti vidno niektoré veci, ktoré bolo taktiež vidno na Slovensku, ale na úplnom začiatku 90-tych rokov minulého storočia. Ako by tam ešte bol nejaký malý zvyšok aj zo socializmu. Krásne sa na to dívalo, niektorým veciam som sa vyslovene potešil. Napríklad harmonikové ikarusy 280 a žiguláky na cestách. Inak, keď už som pri tom, po Sofii jazdia (podľa ŠPZ) v obrovskom počte hlavne autá z Čadce.

Dal som si dva pešie okruhy po blízkom okolí centra. Dostal som sa ku kostolu Svätej Nedele, ako aj k mešite Banja Baši. Zaujímavý bol bulvár Todor Alexandrov so sochou sv. Sofie, ale aj bulvár Slivnica popri Vladajskej rieke (skôr potoku) či princ. Mária Lujza s križovatkou Ľvov most. Celkový dojem zo Sofie bol dobrý. Popozerať väčšiu časť mesta by bolo asi aj na viac dní, ja som však mal len pár hodín podvečer. Pomerne skoro sa zotmelo a čas rýchlo ubehol. Nasadám na „nočák“.

Sofia: Centralni chali © Martin Hajtmanský

Spiatočná cesta

S malou obmenou v rovnakej trase ako v opačnom smere. Opäť s večernou pasovou kontrolou na bulharsko-srbskej hranici Kalotina - Dimitrovgrad (a s príslušným prelezením lôžkových kupé). Do Belehradu prichádzam skoro ráno a po zhruba 2 hodinách prestávky Avalou pokračujem smer Slovensko. Na srbsko-maďarskej hranici Subotica - Kelebia taktiež kontrola. A potom nekonečná maďarská rovina s rozsiahlymi poliami.

Novi Sad: Dunaj z „Avaly“ (z „obojživelného“ mosta Boška Peroševića)
© Martin Hajtmanský

V rámci jednej cesty som teda (v podstate) prešiel 4 štáty a zároveň ich hlavné mestá. Keď nerátam Sofiu, tak všetky ďalšie začínajúce na „B“: Belehrad - Budapešť - Bratislava. Spokojný s vydareným výletom a rád, že po niekoľkých rokoch pasívneho plánovania som konečne zažil trať Septemvri - Dobrinište aj na vlastnej koži.

Odkazy:

1. Septemvri – Dobrinishte narrow-gauge line - Wikipedia
2. Úzkorozchodná trať Septemvri - Dobrinište na webe SPVD

Úvodná snímka: Vlak po príchode na konečnú Dobrinište © Martin Hajtmanský