CANFRANC – prekládková stanica v Pyrenejách (9.–15.3.2006 – I. časť)

Vybavili sme si voľné lístky FIP – Rakúsko (ŐBB), Nemecko (DB), Švajčiarsko (SBB), Francúzsko (SNCF) a Španielsko (RENFE). Cestovné poriadky vlakov sme si vyhľadali na internete.

TRASA CESTY

Bratislava – SK/RAK – Wien – RAK/NEM – Műnchen – Stuttgart – NEM/ŠVAJ – Basel – Lausanne – Genéve – Genéve Aéroport – Genéve – ŠVAJ/FRA – Lourdes – Pau – Oloron St. Marie – FRA/ESP – Canfranc – Zaragoza – Pamplona – San Sebastian – ESP/FRA – Hendaye – Paris – Reims – Paris – FRA/NEM/RAK – St. Valentin – Mauthausen – St. Valentin – St. Pőlten – Lilienfeld – St. Pőlten – Wien – RAK/SK - Bratislava

VZDIALENOSTI:

Bratislava hl. st. – Wien Westbahnhof = 102 km (vlak)
Wien Westbahnhof – Basel = 1005 km (vlak)
Basel – Lausanne = 192 km (vlak)
Lausanne – Genéve = 64 km (vlak)
Genéve – Genéve Aéroport = 13 km (vlak)
Genéve – Lourdes = 912 km (vlak)
Lourdes – Pau = 39 km(vlak)
Pau – Oloron-Ste-Marie = 36 km (vlak)
Oloron-Ste-Marie – Canfranc = 54 km (bus)
Canfranc – Zaragoza = 218 km (vlak)
Zaragoza – Pamplona = 171 km (vlak)
Pamplona – San Sebastián = 120 km (vlak)
San Sebastián – Irún = 16 km (vlak)
Irún – Hendaye = 2 km (vlak)
Hendaye – Paris = 816 km (vlak)
Paris – Reims = 156 km (vlak)
Paris – St. Valentin = 1244 km (vlak)
St. Valentin – Mauthausen = 8 km (vlak)
St. Valentin – St. Pölten = 106 km (vlak)
St. Pölten – Lilienfeld = 25 km (vlak)
St. Pölten – Wien = 60 km (vlak)

NIEKOĽKO ZAUJÍMAVÝCH ÚDAJOV O NAŠEJ CESTE:

• celkový počet dní – 7
• celkový počet nocí – 6, z toho vo vlaku – 4, v hosteli – 2
• celkový počet precestovaných kilometrov – 5663 km, z toho vlakom – 5609 km, autobusom – 54 km
• navštívené mestá – Lausanne, Genéve, Lourdes, Canfranc, Zaragoza, Pamplóna, San Sebastián, Reims, Mauthausen, Lilienfeld.

DENNÍK:

1. deň – 9.3.2006 štvrtok

Z Bratislavy hl. stanici sme odišli vlakom IC 404 Tatran o 18.28 hod. do Wien Westbahnhof s príchodom o 20.08 hod. Išli sme len dvaja – ja a Emil, pretože Juro odišiel o dva dni skôr. Chcel stihnúť ženevský autosalón a navštíviť kamaráta v Nemecku. Dohodli sme sa , že sa stretneme v Ženeve pri vlaku, s ktorým budeme cestovať do Lúrd. Z Viedne sme pokračovali nočným vlakom EN 466 Wiener Walzer s odchodom o 21.18 hod do Zürichu. Vlak prichádza z Budapešti, vo Viedni naň pridávajú kupákové vozne, a tak sme si v jednom spravili lôžkovú úpravu. Vyspali sme sa do sýta a až ráno sme zistili, že náš vlak nejde pôvodnou trasou cez Innsbruck, Feldkirch do Švajčiarska, ale odklonom cez Nemecko (Salzburg, Műnchen, Ulm, Stuttgart, Karlsruhe, Freiburg, Basel, Zürich). Dôvodom boli padajúce lavíny v okolí St. Anton am Arlberg a trať bola neprejazdná.

2. deň – 10.3.2006 piatok

Do Bazileja sme prišli o 9.45 hod ráno. Tu sme presadli na ICN 1618 s odchodom 10.05 hod. Je to naklápacia jednotka (InterCity – Neigezug) RABDe 500, v ktorej je veľmi príjemná jazda, hlavne okolo Neuchátelského jazera, kde nás to kolísalo zo strany na stranu ako na húsenkovej dráhe. Do Lausanne sme mali príchod o 12.15 hod. Vybrali sme sa na krátky okruh mestom. Ulicou oproti stanici s množstvom obchodov, ktorá stúpa prudko do kopca sme vyšli na námestie, kde je kostol Sv. Františka z 13. storočia, ktorý však bol zatvorený. Pokračovali sme ďalej až ku gotickej katedrále z 12. stor., ktorej špicatá veža sa honosne vypína nad mestom. Vedú k nej strmé schody, takže sme sa poriadne zapotili. Od katedrály mostom Pont Ch-Bessiéres, z ktorého je krásny výhľad na mesto, sme sa vrátili na stanicu. Po tejto krátkej prehliadke mesta sme o 14.17 hod odišli s IC 2522 do Genéve-Aéroport s príchodom o 14.59 hod. Práve sa tu konal autosalón na výstavisku Palexpo, na prehliadku ktorého je potrebný aspoň celý deň. My sme toľko času nemali, tak sme išli do letiskovej haly, kde je vyhliadková terasa, z ktorej sme pozorovali prílety a odlety lietadiel.

Z letiska sme odišli o 15.37 hod do Ženevy. Hneď pri stanici sme navštívili baziliku Notre Dame de Genéve. Potom sme sa vybrali k Ženevskému jazeru. Už z diaľky je vidieť známy vodotrysk, ktorý vystrekuje vodu až do výšky 145 metrov. Mostom Pont du Mont-Blanc sme prešli cez rieku Rhónu, ktorá vyteká z jazera. Prišli sme do Anglickej záhrady (Jardin Anglais) s veľkými kvetinovými hodinami, ktoré symbolizujú Švajčiarsko ako svetovú veľmoc vo výrobe hodín. Takmer sme mali problém sa tu odfotiť, keďže tých japonských turistov je všade neúrekom. Ďalej sme pokračovali ku katedrále St. Pierre, ktorá sa nachádza na najvyššom bode ženevského starého mesta. Táto katedrála patrí reformovanej cirkvi – kalvínom, keďže tu pôsobil Jean Kalvin, jeden z jej hlavných predstaviteľov. Ženevu preto aj nazývali protestantským Rímom a v roku 1536 sa stala európskym strediskom protestantizmu. V parku Promenade de Bastions tu v roku 1917 postavili Pamätník reformácie, ktorý je dlhý 100 metrov a nachádzajú sa tu sochy hlavných predstaviteľov kalvinizmu – Farel, Kalvín, Béze, Knoxe. Sú tu ešte menšie pamätníky M. Luthera, U. Zwinglima a erby hlavných miest reformácie – Bernu, Ženevy a Škótska. Navštívili sme ešte ruský ortodoxný kostol s pozlátenými cibuľovitými kopulami a vrátili sme sa na stanicu, kde sme sa stretli s našim kolegom Jurom, tak ako sme sa dohodli. O 20.37 hod sme odišli vlakom NZ 4778 do francúzskych Lúrd. Miestenky na tento vlak sme si zakúpili už v Bratislave (1,5 EUR), keďže je značený ako povinne miestenkový, ale vôbec ich od nás nepožadovali. Vagóny tohto vlaku sú veľkopriestorové so sedadlami, ktoré sa síce dajú čiastočne sklopiť, ale sú i tak nepohodlné.

3. deň – 11.3.2006 sobota

Do Lúrd sme prišli o 8.01 hod. Ruksaky sme si odložili na stanici u výpravcu a išli sme k svetoznámemu pútnickemu miestu, k posvätnej jaskyni (Massabielle), kde sa 11. februára 1858 štrnásťročnej Bernardete zjavila Panna Mária. Nachádzajú sa tu tri baziliky – Ružencová bazilika (dolná), bazilika Nepoškvrneného počatia (horná) a najväčšia – bazilika Pia X. (podzemná). Do tejto baziliky sa zmestí 27 000 ľudí. Za jaskyňou pri rieke Gáve sú kúpele, kde chodia pútnici, chorí, zdravotne postihnutí a veria v uzdravujúci účinok vody, ktorá pramení zo skaly. Tak sme ich navštívili aj my. Vstup je bezplatný. V šatni sa vyzlečiete, dostanete bielu plachtu, ktorú si omotáte okolo pásu a pristúpite k vani, v ktorej je asi po kolená vody, studenej. Po schodíkoch zídete do vani, pričom z každej strany vás za ruku držia dvaja kňazi. Najskôr si treba omyť tvár, dajú vám pobozkať sošku Panny Márie a potom sa pomodlíte. Na okamžik si ľahnete celý do vani a kňazi vám pomôžu vstať. Vyjdete z vani a na mokré telo sa oblečiete, to preto, aby ste si zázračnú vodu uchovali čo najdlhšie. Takýmto kúpeľom sme si očistili svoje telá a zmyli všetky hriechy na veky vekov, amen! Potom sme zapálili sviečku vedľa jaskyne, nabrali sme liečivej vody z kohútikov na stene a vrátili sme sa na stanicu.

Z Lúrd o 12.05 hod. vlakom Re14131 do Pau, pr. 12.33 hod. Oproti stanici je pozemná lanovka (funicular), s ktorou sme sa chceli vyviezť hore do mesta, ale nejazdila. Zostali sme na stanici, naobedovali sme sa, aspoň sa nám odľahčili batohy. O 13.50 hod. sme išli vlakom Re 67449 do Oloron-Ste-Marie, pr. 14.28 hod. Odtiaľto o 14.40 hod. sme pokračovali autobusom francúzskych železníc (platí FIP), keďže železničná trať je už roky zrušená a pomaly zarastá kríkmi a stromami. Je to veľká škoda, pretože sa tiahne krásnym prostredím Pyrenejí, s množstvom tunelov a viaduktov. Autobusom sme prešli Somportským tunelom (8 km dlhý) a o 16.01 hod. sme prišli do cieľa našej cesty – Canfranc Estacion. Stanica sa nachádza vo výške 1200 m nad morom medzi dvomi tunelmi, v nádhernom prostredí centrálnych Pyrenejí. Jej 241 m dlhá budova, veľkolepé dielo architektov, s množstvom miestností pre staničný personál a cestujúcu verejnosť, pôsobí ako taký spiaci, chátrajúci palác.

Canfranc mala byť stanicou akú svet ešte nikdy nevidel. Z odvážneho, megalománskeho projektu sa však stala ruina. Vráťme sa ale trochu do histórie. Cez medzinárodnú prekládkovú stanicu Canfranc malo viesť najkratšie železničné spojenie medzi Madridom a Parížom. Vzdialenosť medzi týmito mestami sa mala skrátiť o 100 km, oproti trase, ktorá viedla pri pobreží Atlantiku či Stredozemného mora. Táto myšlienka prekonať centrálne Pyreneje vznikla už r. 1853, ale až r. 1882 rozhodla vláda o započatí prác. Stavba mala byť hotová za šesť rokov. V skutočnosti však prešlo ešte 46 dlhých rokov. Preinvestovalo sa obrovské množstvo peňazí, veľmi namáhavé bolo razenie štôlne pre 8 km dlhý Somportský tunel. Až konečne 3. júna 1928 španielsky kráľ Alfonso XIII. a prezident francúzskej republiky Gaston Doumerque slávnostne prestrihli pásku. Prvé vlaky s pomarančmi smer Paríž dostali zelenú. Predpokladaný boom sa však nekonal. Tu sa totiž vypomstilo, že Španieli nepristúpili na medzinárodný rozchod koľajníc (1435 mm) tak ako Francúzi a zvolili si vlastný rozchod – 1668mm. Všetok tovar zo španielskych vagónov sa musel prekladať pomocou žeriavov na francúzske vagóny. Tým sa však transporty s pomarančmi stávajú nerentabilné, čo je zárodkom stroskotania projektu. Osem rokov po otvorení prichádza v Španielsku k občianskej vojne a tunel je uzatvorený. Taktiež počas druhej svetovej vojny. V marci 1970 sa zrútil z viaduktu na francúzskej strane Pyrenejí nákladný vlak (možno sabotáž) a spojenie Madrid – Paríž cez Canfranc sa definitívne prerušilo. Dnes tu v tichu a celej svojej nádhere odpočíva rozpadávajúca sa budova a niekoľko zhrdzavených vagónov a žeriavov, okolo ktorých sa prechádzajú náhodní turisti. Zo španielskej Zaragozy sem chodí motoráčik dva krát za deň. O 18.10 hod. sme odišli vlakom Re 5641 cez Huescu do Zaragozy Delicias. Stanica Zaragoza Delicias je novovybudovaná, moderná stanica na okraji mesta, asi 20. min. pešo od centra. Ubytovali sme sa v hosteli kúsok od stanice na ulici Avenida Navarra. Za trojposteľovú izbu sme zaplatili 35 EUR.