Na skok do Katalánska

Odtiaľ by stál lístok bežnú tarifu, pokiaľ by sa išlo vlakom Rodalies de Catalunya. Z a do medzinárodného T2 a T1 metrom však potrebujete osobitný lístok za 4.60 €, na čo je fajn pamätať hlavne pri ceste späť. Aby sme ušetrili čas, v stanici El Prat de Llobregat prestupujeme na prímestský vlak do stanice Barcelona Sants. Ak sme sa pri poslednej návšteve Španielskeho kráľovstva naučili, že takéto vlaky sa nazývajú cercanias, tu sú to (už zopár rokov katalánske národné) rodalies. Do stanice Sants to hlavne zvládajú značne rýchlejšie ako metro. Tu priamo na stanici aj bývame, zaparkujeme kufre a hor sa za kultúrou. Ak aj neviete čo v tomto meste (a nemusíte nevyhnutne navštíviť štadión ktoréhosi futbalového klubu), naozaj by ste sa mali pozrieť na Gaudího Sagrada Familiu, stanica metra sa po nej volá, dobre sa hľadá. A aj zo vnútra, ako radí sprievodca, pri zapadajúcom slnku a ideálne aj z veže. Len podotýkam, že keď úspešne absolvujete rentgen na vstupe aj s barlou, na vežu vás s barlou seňorita nepustí a neukecáte to, takže zábery zhora nemám.

06.09.2019 - Kostolík od Gaudího, stále to nemajú hotové.
Ale pracujú na tom © Tomáš Votava

Celkovo je v tomto meste na čo pozerať, architekti mali vo svojej dobe pomerne voľnú ruku, v centre sa uniformná nudná architektúra príliš nenosí. Nasledujúci deň meníme kultúru za miestny obľúbený výlet do kláštora Monistrol. Štandardne-širokorozchodným metrom L3 do stanice Espaňa, odkiaľ vychádza prímestský R5 miestneho katalánskeho dopravcu FGC na metrovom rozchode. Vyše hodinová jazda do Monistrol de Monterrat hlbokým kaňonom je po opustení prímestských štvrtí pekne scénická, ak máte ľavú stranu. Tu sa presadá na cremalleru (po našom zubačku) od Stadlera, ktorá tunelom a efektným viaduktom prichádza zatiaľ adhézne do Monistrol Villa, čo je pôvodná koncová stanica z parných čias. Ďalej pokračuje priamo až do samého kláštora, opäť potrebujete ľavú stranu na výhľady. Pri dobrom načasovaní je jazda bez zastavenia v strednej výhybni, dostatočne dlhej na plynulé križovanie. Trať bola v rokoch 1957-2003 zatvorená, je na metrovom rozchode, systém Abt, max sklon je 156‰. Samotný kláštor je síce pôsobivý komplex, ale vystačíte si aj s miestnou dopravou. Poniže konečnej je stanica lanovky z Monstserrat Aeri, čo je druhá možnosť, ako sa sem dostať mimo cesty.

07.09.2019 - Monsterrat, vzadu lanovka Mosterrat Aeri,
vpravo vidno funiculare Santa Cova © Tomáš Votava

V tesnej blízkosti vidno stanicu pozemnej lanovky Santa Cova krátko smerom dolu, odpohľadu už dajaký čas mimo službu. Kus povyše vychádza strmou roklinou funikulár na vyhliadku Sant Joan. Jazda je v cene lístku na sklone 65.2% na rozchode 1524mm, v okrese nie práve bežnom. Rozhľad z vrchu je ešte lepší, jazda je ešte adrenalínovejšia. Celé toto miesto je pútnicko- výletná destinácia ľahko dostupná z Barcelony, opustene sa tu zrejme cítiť príliš nedá. Spiatočnú cestu absolvujeme rovnako, aj keď sprievodca radí použiť na jednu cestu aj lanovku, pre jej nedávnu výluku sme si však neboli istí jej funkčnosťou a ideme na istotu koľajovo. A taktiež náš kombinovaný paušálny lístok z Barcelony a naspäť neumožňoval kombináciu lanovka-zubačka, je to buď/alebo. Pomocou metrovej S/112 FGC smer Barcelona do Gornal, kde s jemným hľadaním zastávky Bellvitge pokračujeme širokorozchodným rodaliesom do Vilanova i La Geltrú. To je príjemné stredomorské letovisko, kde by sa dalo okúpať, voliteľne dá príjemne sedieť v plážovom bare keď si zabudnete plavky. V parku vedľa pláže vidno koľajisko miniželeznice, mimo sezóny mimo pohyb. Hlavne tu však o 17.00 otvára Katalánske železničné múzeum naproti stanici a my máme kombinované lístky na vlak aj vstup. Len to na ne pani pokladníčka v meste pozabudla uviesť aj keď cena sedí, takže po chvíli diskusie a nájdení potvrdenky sme úspešne vnútri.

07.09.2019 - Museu del Ferrocarril de Catalunya,
Vilanova i La Geltrú © Tomáš Votava

Tvorí ho točňa s depom, vystavené vozidlá pokrývajú produkciu z polovice 19. stor. až po Talgo verzie z druhej polovice 20.stor. K videniu sú všetky trakcie s prevládajúcou parnou, Renfe a jej predchodcovia nakupovali rôzne po svete, ale aj lokálpatrioticky u CAF a samozrejme Talgo. Dá sa tu príjemne tráviť dosť času, čím je deň u konca a vraciame sa na našu domovskú Barcelona Sants. Nasledujúci deň sa presúvame ku Francúzsku linkou R3 smer Pyreneje do Ribes de Freser. Tu operuje ďalšia cremallera do Val de Núria, čo je vydarená kombinácia pútneho miesta a ski rezortu. Tak trochu doslova, kostol z 1932 je vkusne vstavaný do hotelovej budovy. Dráhu prevádzkuje opäť katalánska FGC na metrovom rozchode, vozba je opäť Stadler GTW zvládajúci aj adhézne úseky. Žiaľ sa tu neriešia úschovne a tak trepeme kufre do hôr, aj s barlou. Zato trať stúpajúca do pyrenejských 2000m prechádza cez rôzne vegetačné pásma často blízko chodníku pre zodpovednejších turistov a výhľady sú na oboch stranách. Od stanice Queralbs funguje ešte hustejšia kyvadlová doprava, čaká sa tu na križovanie. Na trase je niekoľko pôvodných tunelov a jeden nový s výhybňou, obchádzajúci pôvodnú trasu vedenú po skale, ktorú možno čiastočne vidieť pri hornom vjazde. Úsek opustený zrejme kvôli údržbovým problémom, odpohľadu rozhodne veľmi scénický.

08.09.2019 - Núria © Tomáš Votava

Trať sa vynorí záverečným tunelom pri jazere rovno naproti spomínanému hotelu a sme na mieste. S dostatkom času a menej kuframi by sa tu dalo iste dosýtosti poprechádzať, pozerať je na čo aj takto. Zhodou okolností tu aj práve prebieha miniatúrna púť. Sme tu relatívne krátko a počasie sa stihne horsky zmeniť, k studenšiemu, návrat do doliny ku krátkym rukávom padne vhod. Na širokorozchodnej stanici si počkáme na najbližší vlak rodalies, ktoré už v tejto časti nejazdia až tak taktovo a pokračujeme cez Pyreneje. Tu je linka R3 horskou traťou s jednou špirálou, na druhej strane hôr schádzame do doliny a vystupujeme v Puigcerdá. Bývame na stanici, pretože Hotel Parada (Zastávka) tvorí väčšinu bývalej stanice. Tá bývala značne väčšia, v kríkoch nájdete aj dosť bývalých koľají, často aj s trolejami.

08.09.2019 - Hotel Parada (Zastávka) Puigcerdá a aj stanica
© Tomáš Votava

Do historického mestečka na svahu našťastie ide krátka verejná pozemná lanovka s výťahom, to dočasného invalida na ceste za kultúrou poteší. Na druhý deň sa vydávame taxíkom smer Villefranche de Conflent po trase "Malého žltého pyrenejského vlaku", ktorý inak vychádza z vedľajšej stanice La Tour de Carol, ale v nie úplne šikovný čas a chceme skúsiť pár záberov. Snaha objednať taxi vopred cez web akosi nedopadla, vozidlo nám teda objednala recepčná rovno pred stanicou španielskym zvolaním v duchu "José poď sem!!" aj bez webu. Trať "Le Petit Train Jaune" má zaujímavých miest veľa, ale dva mosty z toho vystupujú a u tých odchytávame vlak. Visutý lanový Pont Gisclard, ktorého tvorca zahynul pri nehode vlaku kus poniže ešte pred jeho otvorením a kamenný Pont Séjourné, oba dosť fotogenické ako možno vidieť.

06.09.2019 - Pont Gisclard, Le Petit Train Jaune © Tomáš Votava

Ďalej až na konečnú už bez zastávok a sme vo Villefranche, opevnenom mestečku chránenom Unescom. Na skale 170m povyše má aj svoju vkusnú pevnosť, do a z ktorej sa dá dôjsť schodíkmi vnútrom skaly kvôli výhľadu, aj na stanicu napríklad. Schodov je 734, takže kvízovú otázku, či sme ignorovali vývoz autom ani nekladiem. Podvečer sme nastúpení na stanici pri vlaku absolvujúcom celú trasu naspäť. Je tu aj normálnerozchodné koľajisko, ale doprava do Perpignan je nahradená autobusmi pre dávnejšiu a dosť tragickú zrážku práve s autobusom. Náš vzorne žltý vláčik je metrového rozchodu, napájanie jednosmerných 850V z tretej koľajnice na boku a má dva otvorené vagóny, najlepšia voľba v letnom počasí. Teda spočiatku. Ako stúpame Pyrenejami postupne nad 1500m a deň sa chýli ku koncu, začína sa hodiť všetko čo sa dá obliecť, aj fotovesta poteší. Vagón však neopúšťame ako niektorí, rozhľad za tú obeť rozhodne stojí, krátky záznam z jazdy je k videniu na YouTube. Už za tmy vystupujeme v Bourg Madame pred konečnou, máme to odtiaľto do hotela v Španielsku asi dva kilometre zvládnuteľné pešo, tušiac už vopred mizivé možnosti akejkoľvek dopravy mimo žltý vláčik v týchto miestach. Nasledujúce upršané ráno vyrážame pred siedmou do La Tour de Carol na vlak SNCF. Na jednu zastávku by bol vlak ideálny prípoj, takto skoro ráno je to však zasa taxi, ale iný, schopný jazdiť takto skoro ráno, čo tu zjavne nieje štandard. Nebyť daždivá tma, vidíme stanicu s tromi rozchodmi a tromi napájacími sústavami, takto len vyrážame do Toulousse v pohodlnom Bombardier XGC. Za 20minút po príchode pokračujeme z Toulousse IC smer Bayonne do Pau, kde je na prestup trochu viac času. Oproti stanici je pozemná lanovka do mesta tak krátka, že vozeň je na výhybni prakticky hneď po rozjazde.

10.09.2019 - Pau, najkratší funikulár do mesta © Tomáš Votava

Je to naozaj krátke zvezenie, vstup je voľný. Za hodinu už sedíme v dieselovom Alsthome X 73500 aj s lístkom do Canfranc. Táto pôvodne cezhraničná trať bývala elektrifikovaná 1500V, po čom pár pamiatok zostalo. Od nehody v 1970 ktorá vyradila most je to len lokálka po Bedous, aj keď existuje projekt na opravu chýbajúceho úseku za necelých 450 mil €. Zatiaľ stále treba prestúpiť do autobusu, ktorý pilotuje rázna šoférka, čo nemá problém zastaviť na ceste prediskutovať čosi s kolegyňou z protibusu, zatiaľ čo doprava v okrese počká. Ideme neustále po stopách pôvodnej trate a za vrcholovým tunelom Somport sme v Canfranc pred stanicou. Povesť neklame, budova svojimi rozmermi naozaj nezapadá sem do hôr, je obrovská. 200m dĺžky asi stačilo pre každý vlak.

10.09.2019 - Estación Canfranc © Tomáš Votava

Dnes prebieha v celom areáli masívna rekonštrukcia, čo zároveň znamená že sa nedostanete do nej ani za ňu. Odpohľadu sa už asi nekonajú ani sprevádzané exkurzie. Prejdem si čo plot umožňuje a súčasne s horšiacim sa počasím podvečer vyrážame späť do španielskeho vnútrozemia. Spojov poobede tu máte tak akurát tento tvorený vozňom typu 592. Trať je scénicky horská, 10min od Canfranc prechádzame Viaducto de San Juan ako ako začiatok mohutného S. Opačne od našich zvyklostí zelene ubúda čím ste nižšie a roviny okolo Huesca sú už niečo ako pampa, telefón je viac bez signálu než je v EU zvykom. Zato náš motoráčik miestami dosahuje skoro svojich maximálnych 130km/h a večer sme úspešne v Zaragoze. Na dnes jazdenia stačí a hľadáme hotel Eurostars, ktorý je presne na stanici, ale aj tak ho hľadáme. Jeho chodby dĺžkou atakujú veľmi dlhé nástupište, číslo izby vyššie než x40 znamená, že sa s kufrom poprechádzate. Po raňajkách sa vraciame tentoraz na nástupište rýchlovlakov a narážam na zvláštny problém pri vstupe. Mam totiž v kufri trochu väčší Wenger nožík a tu je na rozdiel od lietadla kufor tiež príručná batožina. Čiže mával som Wenger nožík, on do vlaku nesmie.

11.09.2019 - Zaragoza © Tomáš Votava

Onedlho po odjazde sa pripájame na vysokorýchlostný obchvat Zaragozy a zvlášť ma zaujíma ako sa s tým vysporiada patričná výhybka v rýchlosti vyše 160km/h. Nuž ani si ju nevšimnete. Trochu doplácame na zahusťovanie sedadiel, takže výhľad nieje úplne dokonalý, inak je jazda katalánskou pampou podľa očakávania ako prelet. Pri už spomínanej Villanova sa pripájame na klasickú pobrežnú trať a onedlho sme v Barcelona Sants. Je 11. september a všetci dostupní Katalánci demonštrujú v centre za nezávislosť, žije to tu ako na 1. mája. Mohli by sme tiež demonštrovať, ale štúdium tacos a úspechov miestneho vinohradníctva je tiež fajn, aj ľud z ulíc sa mu podvečer začne venovať. Tým je železničná časť výletu za nami a ostatné je už len bohapustá kultúra. Okrem pripojenej galérie čiastočne civilný prehľad možno vidieť v mojej verejnej galérii.

Úvodná snímka: 06.09.2019 - Pont Gisclard, Le Petit Train Jaune © Tomáš Votava

Upravil PhDr. Zbyněk Zlinský