Dvojitá návšteva pod Jeseníkmi

Nakoniec sa nekonala len jedna, ale rovno dve cesty do Šumperka, prvá začiatkom a druhá koncom letných prázdnin 2010...

Po tom, ako ZSSK totálne zlikvidovala „veľké“ štvornápravové motoráky a ich prípojné vozne na svojej sieti, stretnúť o odfotiť „hydru“ alebo „dvašesťdvojku“ na Slovensku na trati je v podstate nemožné. „Túlavá“ 850.018 ako jediný pojazdný zástupca hydier už bežných cestujúcich nevozí a naďabiť na ňu vzhľadom na jej určenie nie je bez príslušných potrebných informácií až také jednoduché.

Po všemožných presunoch po Slovensku skončila časť (asi 10) jej sestier v areáli istej nemenovanej slovenskej ŽOS-ky, kde (zatiaľ) už značne zúbožené a s povytĺkanými oknami čakajú zrejme len na plamene autogénu. Železničnému fanúšikovi sa pri pohľade a spomienke na ne tisnú slzy do očí... Čo už, aj to sa stáva.

Motorové vozne radu 830 zostali taktiež poskromne a vidieť ich len pri občasných nostalgických jazdách. Čo s tým? Rozhodol som sa preto, že vzhľadom na blízkosť jednej z posledných oáz spomínaných obľúbených motorákov u našich západných susedov ich pôjdem navštíviť tam, kde ešte nejakú dobu (v tom čase) jazdiť mali.

Za cieľ svojej prvej cesty som po krátkom pátraní v prehľadoch o nasadeniach, v cestovných poriadkoch a mapkách zvolil Šumperk. Tamojšie „osemstotridsaťjednotky“ vozili najčastejšie osobné vlaky zo Šumperka do Zábřehu na Moravě a do Jeseníku, „osemstopäťdesiatjednotky“ zase osobné vlaky medzi Olomoucom a Šumperkom (cez Uničov), zo Šumperka do Brannej, a spešné vlaky zo Zábřehu na Moravě do Jeseníku. Nasadol som teda aj s parťákom do nočného pražského rýchliku a čakali sme, ako to celé dopadne. Cesta ubehla raz-dva a ráno už sme vystupovali v Olomouci - hlavním nádraží.

Keďže sme v týchto končinách Moravy a v hanáckej metropoli boli vôbec po prvýkrát, najskôr nebolo od veci sa trochu porozhliadnuť a zakúpiť cestovné lístky na ďalšiu cestu. Do odchodu nášho osobáku ostávala ešte asi hodina času, tak sme si pozerali a dokumentovali stanicu. Najviac nás však zaujali v hojnom počte sa vyskytujúce odstavené prípojné vozne Bmx a Btx. Po dvadsiatich minútach obšmietania sa okolo nich a fotenia kadejakých detailov pre modelárske účely nás však nekompromisný príslušník miestnej SBS vykázal z koľajiska na perón. Dávam mu za pravdu, civilisti, aj keď všetkými železnicami mazaní „nemají co v kolejišti pohledávat“. :-)Argumentovať mu, že nemáme objektívy paparazzov s dostatočným zoomom na fotenie z diaľky by asi nestačilo...

Nastúpili sme teda do nášho vlaku, Os 3619 do Šumperku. Kúsok za Olomoucom bol pripravený k odletu na jednej lúke dokonca teplovzdušný balón, neklamný znak toho, že pekný víkend zrejme naplno začína. Cesta ubiehala rýchlo, až došlo ku prvému dlho očakávanému stretnutiu. V staničke Libina sme sa križovali s Os 3632, ktorý tvorila sólo hydra (alebo po česky „krokodýl“) 851.026. Fešná pani výpravkyňa nám zakrátko dala pokyn na odchod a my pokračujeme ďalej. Prichádzame do nášho „hlavného“ stanu. Stanica v Šumperku prešla rekonštrukciou budovy aj koľajiska.

Trochu zvláštnosťou pre nás boli úrovňové prechody cez koľaje medzi nástupišťami, kryté z oboch strán pomocou návestidiel. Po krátkej porade čo (a kam) ďalej sa nám dostalo aj stretnutia č.2: krásny motorák 831.183, nablýskaný a zjavne starostlivo udržiavaný, prišiel nás pozdraviť ku 2. nástupišťu. Kým sme sa spamätali (a stihli kúpiť lístky), na obratovom osobnom vlaku odfrčal do Zábřehu na Moravě. Nevadí, zatiaľ si pozrieme miestne depo, ktoré je hneď v susedstve stanice.

V čase našej návštevy sa v depe nachádzali tieto motorové vozne: 831.110, 831.113, 831.182, 831.234, 850.029 a 851.021. Do zoznamu som nezahrnul ostatné vozidlá radu 810 a 749, ktoré tu boli svorne odstavené spolu s nimi. Záhadou nám však zostalo, čo tu hľadal konvoj slovenských osemstodesín. Žeby na priateľskej návšteve...?

Po krátkej prehliadke depa sme sa presunuli opäť na stanicu a sledovali posun 831.105 a jej záves na koniec vlaku Os 3739 do Zábřehu na Moravě, na ktorý sme nakoniec aj nastúpili. Po neúspešnom dobývaní sa na zamknutú palubu tohto postrku sa nakoniec usalašujeme o dva vagóny ďalej a objekt nášho záujmu sledujeme aspoň počas jazdy vlaku. V Bludove sme sa križovali s už spomínanou 831.183 na protiidúcom vlaku. Jej rušňovodič pobavený našim zrýchleným fotením z okna vagónu nám pri odjazde zasalutoval na pozdrav. Ďakujeme. :-)

V Zábřehu bol nejaký ten čas do odchodu spätného Os 13008, tak sme kontrolovali situáciu a dianie na stanici. Prehnalo sa okolo zopár rýchlikov a nákladných vlakov a taktiež sa pri 1. nástupišti konal jeden preprah - R 903 Praděd. Do jeho čela sa postavila jedna z tunajších „elektrických zamračených“ - 749.259. Čas rýchlo uplynul a už sedíme znova vo vlaku. Pri spiatočnej ceste sa v Bludove konalo jedinečné križovanie našej 831.105 a „polomáčanej“ 831.183. A samozrejme, nestihli sme ho nafotiť poriadne, lebo náš vlak prichádzal do križovania neskoršie a odchádzal prvý. Tie zákony schválnosti... :-)

Na druhý deň ráno sme už nachystaní na stanici a robíme si plán, kam sa pôjde. Vzhľadom na poslabšiu ponuku víkendových vlakov obsadených „našimi“ motorákmi bol plán jasný: dostať sa do blízkeho Bludova, pofotiť čo to dá a potom s ohľadom na potrebné prípoje a dlhšiu cestu domov pomaly nabrať kurz smer Olomouc. Nasadáme do 831.110, ktorá mala aj v to ráno službu ako Os 3667 a o pár minút sme v Bludove. Stanica je neobsadená, zrejme diaľkovo riadená, avšak s čulou premávkou na všetkých troch vetvách jej triangla. Čo sme po ňom videli jazdiť si môžete pozrieť v pripojenej galérii a tiež na vídeu na tejto alebo tejto stránke.

 

Po návrate späť do Šumperka nasadáme na Regionovu 814/914.008 a nechávame sa odviezť do Uničova. Tam musíme prestúpiť na prípojný Os 13716, na ktorom už bola pripravená sólo 851.021. Ďalšia zhruba trištvrtehodinka cesty, nezameniteľné dunenie motora KS 12 V 170 DR, príjemné kolísanie motoráka počas jazdy - a je tu Olomouc. Ani sa nám nechce do mesta, aj keď máme ešte čas bezmála 3 hodiny. Sledujeme radšej dianie na stanici. Trebárs miestnu čipernú zálohu 714.015, ktorá za krátky čas stihla pri posunoch obehnúť snáď všetky staničné koľaje na hlavním nádraží... A potom už len cesta domov...

 

 

O druhej ceste, ktorá prebehla viac-menej neplánovite koncom augusta sa už nejdem obšírne rozpisovať (vystihuje ju druhá časť obrazovej galérie). Bral som ju ako možnosť zopakovať si príjemný pobyt pod Jeseníkmi a ako možnosť získať ešte nejaké snímky, ktoré sa nepodarili z časových dôvodov pri prvej ceste. Víkend totiž zakaždým ubehne ako voda... V podstate to bola cesta na rovnaké miesta ako v prvom prípade s tým rozdielom, že parťák pre zdravotné problémy musel ostať doma, a ja som trochu viac podnikal malé výlety aj do blízkeho okolia staníc a tratí. Účel však cesta splnila do bodky: rozlúčiť sa s „hydrami“ a „loďákmi“ v čase, keď ešte nebol problém sa nimi zviezť na posledných pravidelných vlakoch a keď ešte bolo počuť na trati špecifický zvuk ich motorov. Pred odchodom na ich zaslúžený železničný dôchodok...