24 hodín v Istanbule, alebo cesty osudu sú nevyspytateľné...

Nejako sa mi ju podarilo presvedčiť, že Istanbul je ta správna novembrová voľba. Ono má to holka márne, proti mojím cestovateľským nápadom protestovať. Cestu som naplánoval skvele. Pre mňa letenka na trase Dublin-Istanbul-Dublin spoločnosťou Turkish airlines a pre ňu, keďže je v Košiciach, celkom logicky Budapest-Istanbul-Budapest prevádzkovanú Maďarskou spoločnosťou Malév. Prvá a ako sa neskôr ukázalo zásadná chybička sa stala pri bookovaní leteniek. Ako človek 21. storočia totiž všetky možné a pomaly už aj nemožné operácie prevádzam pomocou internetu a mojej Master Card. Môj booking a booking hotela boli OK, ale ako na potvorku na stranke Malévu sa im niečo pokazilo (ach jaj to IT), a tak po dvoch neúspešných pokusoch o zabookovanie letenky som to nechal na neskôr. Na ďalší deň všetko prešlo v pohode, takže som mal confirmation e-mail aj pre ňu. Aké ale bolo moje prekvapenie, keď som po týždni nahliadol do výpisu platieb z kreditky a čo nevidím? Malév platba za letenky 3x47 tis HUF. Takoj ihneď som skákal k telefónu a volal na info linku, že čo sa deje. Tam som si to vydiskutoval s chlapíkom, ktorý dve letenky stornoval. Ešte som raz hodil kontrolnú otázku, či tá jedna tam skutočne je, načo mi prišla kladná odpoveď. V tejto chvíli som ešte netušil, že toto bola kardinálna chyba, ktorá mi zmení celú dovolenku.

Čím viac sa blížil dátum úletu z roboty, tým viac som si uvedomoval, že spoliehať sa na ranný rýchlik Cracovia Krakov-Budapešť, ktorým mala ísť moja drahá a cestovaním ťažko skúšaná polovička, nebude najlepšie riešenie. Na Keleti pu. má (teda mal) totiž príchod až po pol desiatej, čo je dosť neskoro, ak letí lietadlo z Ferihegy o dvanástej. Aj keď s týmto vlakom v opačnom smere sme mali celkom dobrú skúsenosť (vo februári sme si totiž dali stretko v Krakove), človek nikdy nevie a v tomto prípade aj meškanie 30 minút môže zapríčiniť neschopnosť dostaviť sa na terminál včas. Ešte šťastie že mám ochotného fotra. Dohodli sme sa, že ju ráno hodí do Miškolca na IC s odchodom o pol siedmej ráno. V Pešti bude tým pádom o hoďku skôr. Ja som si ešte týždeň pred odchodom kúpil spiatočný lístok na IC Cork-Dublin a obaja sme boli pripravení na novembrovú dovolenku v meste na Bospore.

Cesta tam a zase zpátky

Deň D sa začal! 1. novembra som si dal budíček skoro ráno, už o 4:20, aby som stihol prvé IC Cork-Dublin s odchodom z Kent Station o 5:15. Kamoš čo ma mal hodiť na stanicu prišiel v predstihu, a tak som už o 4:55 poskakoval v skoro ľudoprázdnej čakárni. Kent Station prešla v uplynulom období miernou rekonštrukciou. Je tu nová čakáreň s LCD monitormi a novými informačnými panelmi. Tie však boli ešte prázdne, rozsvietili sa okolo 5:05. Keďže v Írsku je prístup na nástupištia uzavretý, do jeho otvorenia som si aj napriek ešte hlbokej tme krátil čas fotením stanice a nejakou tou Marlborkou. Bližšie o Kent Station však napíšem v ďalšej reportáži.

Cca. 10 minút pred odchodom IC sa otvoril prístup na nástupište. Zriadenec nám skontroloval lístky a hor sa do vlaku. Na trase Cork-Dublin jazdia iba nové zeleno-biele IC súpravy od CAF Spain, ktoré sú celkom pohodlné a najmä veľmi tiché. Komfort cestovania ešte umocňuje rozchod 1600 mm a celkovo dobrý stav tejto trate. Aj keď írsku verejnú dopravu by som za vzor určite nedával, týmto novým IC súpravám nie je čo vytknúť! Proste sú fakt dobré. Takt medzi Corkom a Dublinom je od minulého roku hodinový, od 5:15 ráno až do 20:00 večer. 280 kilometrovú cestu zvládne IC za 2 hod a 50 minút. Ten môj má ale viac zastávok, a tak cesta trvá o 25 minút dlhšie. Odišli sme (ako to tu býva pri železnici dobrým zvykom) presne na čas o 5:15. Nasledoval telefonát priateľke, ktorá už vyhrievala sedadlo vo svojom IC z Miškolca Tizsai pu a "túžobne" očakávala, kedy sa pohne. Zatiaľ išlo všetko podľa plánu. Presne na čas sme prišli, ja do Dublinu a ona do Budapešti. Keďže som si nebol istý, či v Dubline nebudú veľké zápchy (1. november tu nie je štátnym sviatkom), hneď som sa presunul na zastávku linky 748 ktorá jazdí na trase Dublin Heuston - Dublin Airport. Fotenie stanice a čo to na nej som si nechával na spiatočnú cestu. V Dubline jazdia klasické dvojpodlažné autobusy, aké môžu ľudia vidieť v každom väčšom meste na ostrovoch. Jednosmerný lístok stojí 6 EUR. Ten však platí na celú dublinskú MHD 24 hodín, teda aspoň podľa informácií na automate na lístky. Je ho tiež možné zakúpiť aj u vodiča.

Cesta na letisko bola kľudná, doprava na moje prekvapenie nebola vôbec veľká a väčšina cesty aj tak viedla po "Lána Bus", čiže špeciálnom pruhu pre autobusy. Za zmienku stojí, že v tomto smere ide autobus cez mesto (ale to neplatí vo všeobecnosti, naposledy sme išli ináč – no proste Írsko), v opačnom z letiska ide cez novo otvorený tunel (jedna z írskych mega-stavieb). Nasledoval ďalší kontrolný telefonát. Priateľka sa držala statočne a bez problémov zvládla dve linky budapeštianskeho metra a v stanici Kispest prestup na linku č. 200 smerujúcu na letisko.

Dublinské letisko je pre našinca obrovské. Po dostavbe bude mať ročnú kapacitu cez 30 miliónov odbavených cestujúcich (toľko má mať po plánovanom rozšírení aj Viedeň). Pre porovnanie, Budapeštianske Ferihegy má kapacitu okolo 10 mil. a Bratislava 2 mil. odbavených cestujúcich ročne. Práve som odchádzal z check-inu, keď mi zazvonil telefón. Volala priateľka, že na check-ine jej povedali, že letenka na jej meno bola zrušená a peniaze vrátené. Poslali ju teda na zákaznícky servis Malévu. Tam sa nedozvedela nič nové. Ešte som si s tetou v Budapešti poklábosil cez telefón aj ja, ale ona mi len 5-krát zopakovala, že letenka je zrušená (na čo som jej ja povedal, že asi ťažko, keď mi vrátili peniaze iba za dve). Nakoniec sme sa dohodli, že ju pošlú ku stánku Turkish airlines, ktoré tiež lietajú na linke Budapest-Istanbul a mali by mať ešte nejaké voľné miesta. To už som medzičasom naskakoval do svojho lietadla. Čakal ma štvorhodinový let cez skoro celú Európu. Let bol v celku v pohode, až na to, že letuška trvala na tom, nech si vypnem mobil, aj keď bol v režime "Flight Mode". Darmo som jej vysvetľoval, že na čo to slúži, trvala furt na svojom. V Istanbule sme pristáli o 15 minút neskôr, ako bol plánovaný prílet kvôli "heavy traffic". Hneď po pristátí (a v rozpore s pokynmi palubného personálu) som si zapol mobil a 5 sekúnd po uvítacej SMS od tureckého mobilného operátora mi prišla ďalšia správa, ktorej som sa obával. „Som na ceste späť do Košíc, Turkish airlines boli plné". Šťastie, že na Atatűrkovom (ako ináč, že?) letisku sa práve nenachádzali žiadni maďarski hovoriaci cestujúci, či nebodaj leteckí personál, lebo neviem-neviem, bol som fakt veľmo nasrdený (veľmi slušne povedané). Za zmienku ešte stojí, že holka išla domov s IC Hornád s odchodom z Keleti pu. o 18:35. Apropo IC Hornád, fakt nerozumiem tomu, prečo má Cracovia odchod o 18:30 a Hornád o 18:35, ale pokiaľ mi je známe, žiadny priamy rýchlik alebo IC minimálne 4 hodiny pred ním do Košíc nechodí. Proste logika alá Karpatská kotlina... (Od GVD 2007/2008 sa to zmenilo)

Istanbul 1. november 19:00 miestneho času - Atatűrk International Airport. Po vybavení vstupných formalít (zakúpenie víz v hodnote 10 EUR) a prevzatí batožiny stepujem pred letiskom a fajčím už asi desiatu Marlborku. „Čo teraz?", víri mi hlavou nielen táto otázka. V stánku Turkish Airlines aj Malévu som sa dozvedel rovnakú odpoveď. „Budapešť - Do utorka Vypredané! No nič" hovorím si, „ráno je múdrejšie večera, idem sa ja ubytovať na (H)otel.“ Aj keď celkom rád cestujem MHD, v tejto chvíli som sa postavil do radu na taxíky a počkal si asi 15 minút, kým na mňa došla rada. Nasadám do taxíka - postarší sedan Fiat, pre mňa neznámy model - a podávam šoférovi lístok s adresou. Asi po piatich minútach študovania troch riadkov textu v angličtine sa pýta "Sirkeci?". Odpovedám "Yes" a už sa pohýname. Ale nie na dlho. Šofér nevie ani slovo po anglicky, len stále opakuje „Trafico stupido!“ a niečo o tom, že istý čas žil v Taliansku. Doprava je fakt hrozná, 6 prúdová diaľnica je beznádejne upchatá. Cesta na (h)otel sa naťahuje na dobrých 50 minút. Konečne sme v starom meste a začína mi byť jasné prečo šofér tak dlho študoval ten lístok. Nemá ani “šajnu“ kde sa nachádza môj (h)otel, a tak každých 50 metrov zastavuje a zisťuje ako sa k nemu dostať. Nakoniec sme ho úspešne našli. Cesta z letiska stála 27 TLIR (cca 20 EUR). Musím sa pochváliť že pri výbere (h)otela (viac o hoteli tu www.askochotel.com) som mal veľmi šťastnú ruku, nachádzal sa presne pri železničnej stanici Sirkeci v rovnomennej štvrti. Sirkeci je hlavná Istanbulská stanica na Európskej strane. Na webe sa hotel tvári ako štvorhviezdičkový, v skutočnosti je to taká lepšia dvojka. Po ubytovaní a uštedrení prvého prekvapka recepčnému (ste sám?) si idem zapáliť na strechu, otvorím dvere a... skoro som onemel. Proste Istanbul je niečo čo som pred tým nikdy nevidel. Toto mesto aj napriek tomu, že som tam bol za úplne iných okolností ako som predpokladal, som si zamiloval. Z terasy je výhľad na Bospor, Galatskú bránu, Hagiu Sofiu aj Modrú mešitu, proste nádhera. A presne podo mnou je železničná stanica Sirkeci. Zišiel som dole a trochu sa potúlal v uličkách starého mesta a dal si niečo pod zub. Neviem ako iným, ale mne turecká kuchyňa veľmi chutí. Po návrate do (h)otela som si sadol do baru, objednal fľašu vínka a nasledujúcich pár hodín som sledoval stavebný ruch na stanici. Vôbec sa mi totiž nechcelo spať, veď časový posun medzi Írskom a Tureckom sú dve hodiny. Aj napriek pokročilému času, stavbári pracovali ako zmyslov zbavení. Každých 5 minút prifrčal domiešavač s betónom, vylial svoj náklad a jeho miesto hneď zabral ďalší. Žiaľ ešte nebolo zreteľné čo sa tam vlastne stavia, ale podľa informačných tabúľ to má súvislosť s projektom Marmaris – jedná sa o výstavbu tunela popod Bospor a spojenie staníc Sirkeci a Haidarpasa (po čeknutí na nete som zistil, že práve prebiehala výstavba podzemnej časti stanice viac tu http://www.tcdd.gov.tr/tcdding/marmaray_ing.htm). O pol jednej, po druhej fľaši vínka som už bol zrelý na posteľ. Stavbári vo svojej činnosti ale pokračovali ďalej. Robí sa tam 24 hodín denne.

Ráno som zaspal na raňajky, lebo budík som si síce nastavil na pol deviatu, ale v návale emócií som si po prílete zabudol prestaviť čas, takže v Istanbule už bolo pol jedenástej. Pozriem vonku a prší. „Sakra, to zas bude deň!“ Po obligátnej rannej cigaretke som opäť začal premýšľať čo teraz. Rozhodol som sa, že sa pokúsim dostať niekde do strednej Európy, aby som svoju milú videl aspoň na 2-3 dni. Ako človek vlakov znalý som vedel, že existuje spojenie Istanbul-Budapešť, ale predstava, že mám stráviť nejakých 35 hodín vo vlaku cestovaním cez polku Balkánu ma nejako nenadchýnala. Tak som sadol za net a pustil sa do hľadania spojenia Istanbul respektíve “bližšie okolie“ - niečo v strednej Európe. Na svoju veľkú radosť som po pol hoďke našiel letenku Solún - Viedeň na sobotu za 230 EUR. Dokonca mali akciu, letiskové a iné poplatky "platila" SkyEurope. Zo stránok o Istanbule som vedel, že medzi Solúnom (Thessaloniki) a Istanbulom existuje vlakové spojenie. Hneď som vytrielil na Sirkeci, ktorú som mal našťastie asi 2 minúty veget chôdze od (h)otela. Mal som šťastie, vlak odchádza o 20:00 a majú ešte voľné lôžka. Jedná sa totiž o nočný, výhradne lôžkový rýchlik Filia (Priateľstvo, ktoré ale ako sa neskôr dozviete nie je až také vrúcne ako by názov vlaku napovedal) , ktorý začal premávať v lete 2005. Po zakúpení lístku s lôžkom za 55 EUR som pre zmenu trielil späť na net zabookovať si letenku do Viedne a následne aj letenku na utorok z Bratislavy do Corku. Ostatok dňa som strávil pobehovaním v okolí stanice a pár hodinami spánku. Po prečítaní niekoľkých reportáží z Balkánu som si nebol istý, v čom to vlastne pocestujem a či sa vôbec vyspím. V Istanbule som nič nefotil kvôli vytrvalému dažďu a zatiahnutej oblohe. Také počasie bolo celý piatok 2. novembra.

O štvrť na osem som sa vybral z (h)otela a recepčnému som uštedril druhé prekvapenie, keď som sa po jednom dni odhlásil a povedal, že odchádzam. Zjavne na niečo také nie sú zvyknutí. Po príchode na stanicu, ináč mimoriadne peknú a modernú, som sa doškyntal na nástupište číslo 1, kde už čakala pripravená súprava pozostávajúca z troch gréckych lôžkových vozňov. Vlak bol plný tak z jednej tretiny. Mal som kupé sám pre seba a keďže expres Filia vlastne až po Solún nikde nestojí, vedel som, že cesta bude v pohode. Pri zložení vlaku sa ešte musím zastaviť. Ako som sa z netu dozvedel, na tomto exprese jazdia dve súpravy. Jedna tureckých železníc a druhá gréckych. Obdobne by to malo byť aj pri dennom vlaku (viac tu http://www.letsgoistanbul.com/abroadtrain.htm#thessa alebo tu http://www.turkeytravelplanner.com/trans/Train/dostluk_filia.html). Na moje prekvapenie, vozne boli čisté a pohodlné, wc fungovalo a aj voda bola. Jediné čo mi kazilo zážitok z jazdy bol otravný tlstý grécky sprievodca. Presne o 20:00 sme sa pohli. Jazda nočným Istanbulom je zážitok sám o sebe. Vlak ide najprv asi 10 minút okolo ešte stále mohutných mestských hradieb a potom ďalších asi 10 minút popri Marmarskom mori. Na to sa stáča a pokračuje okolo jazera smerom do Európskeho vnútrozemia. Z Istanbulu nás ťahala elektrická lokomotíva. Cestovná rýchlosť bola okolo 80-100 km/hod. Trať je jednokoľajná a je v dosť zlom stave. Podľa plánov sa však má (aj za prispenia EU) upgradovať na VRT dvojkoľajku (ako pokračovanie VRT Ankara – Istanbul), nakoľko to je jediná trať spájajúca Turecko s Európou. V stanicach bolo vidieť relatívne veľa nákladných vlakov. Niečo po tri a pol hodinách sme zastali v stanici Pehlivankoy, kde nám vymenili lokomotívu za dízlovú. Rýchlosť sa znížila na cca 60-80 km/hod a trať tu bola ešte viac rozbitá.

Okolo polnoci sme zastali v pohraničnej stanici Űzűnkőpru, kde nasledovala pasová a colná kontrola. Toto bol ďalší zážitok, pretože takú kontrolu som zažil naposledy v roku 1988 keď sme sa s rodičmi vracali z dovolenky v Juhoslávii. Vlak obkolesilo asi 20 vojakov so samopalmi a dnu vbehli dvaja pasováci, ktorí vyzbierali pasy od cestujúcich. Na to nabehol colník, ktorý dôkladne vysypal všetky veci, ktoré mali cestujúci (vrátane mňa). Najviac si dal samozrejme záležať na gréckych cestujúcich. Tým vysypal veci rovno na zem. Ono, pri tom mu evidentne nešlo o to, že by niečo našiel, ale o to, aby tie veci vysypal. Po colnej "kontrole" som sa vybral vonku si dať cigaretku, nakoľko na moje (ďalšie) prekvapenie, bol vlak striktne nefajčiarsky, čo aj cestujúci dodržiavali! Len čo som sa na 2 metre vzdialil od vozňa, nalepili sa na mňa dvaja "tajní". Na stanici sa nachádza aj nenormálne predražený obchodík. Kúpil som si malú čokoládku za 2 TLIR. Tak po trištvrte hodine sme sa pohli ďalej. Teda pohli, skôr plazili. Rýchlosť odhadujem na maximálne 40 km/hod. Po cca desiatich minútach sme v “žiari reflektorov“ vstúpili na most cez rieku, ktorá tvorí hranicu medzi Tureckom a Gréckom. Naokolo boli ostnaté drôty a strážne veže, s po zuby ozbrojenými vojakmi. Stĺpy na moste boli zdobené červenými polmesiacmi s hviezdami. Samozrejme, že len do polky mostu, kde je hranica, druhá polka stĺpov bola pre zmenu natretá na modro - bielo, teda v gréckych farbách. Hneď za mostom sa z ľavej strany pripája železnica smerujúca do Alexandroupolis, teda zo smeru, kam sme mali po pasovej kontrole namierené. Nasleduje stanica Pythion na Gréckej strane, kde nás opäť čakala pasová a colná kontrola. Tu si samozrejme najviac “vyžrali“ tureckí cestujúci. Na súpravu si z opačnej strany nabehla moderná grécka lokomotíva aj s reštauračným vozňom. Z Pythionu vedie železnica ďalej smerom do Bulharska, ale nie je mi známe, či sa na nej vykonáva nejaká doprava. Keďže neovládam ani cyriliku ani azbuku, nedozvedel som sa na stanici nič. Niečo po pol druhej sme sa pohli smerom na Alexandroupolis a ja som sa oddal snívaniu. Trať tu bola v evidentne lepšom stave ako na tureckej strane. Aj keď nepochopím ako je možné, že chvíľu sme išli a bolo to fajn, ako na našom koridore, ale potom po pár sto metroch vždy nasledovala rana ako z dela a celý vozeň slušne nadskočil (že by to zapríčinila prebiehajúca rekonštrukcia?). Aj napriek tomu sa mi spalo celkom dobre.

Ráno som sa zobudil do zamračeného dňa, aj našťastie bez dažďa. Išli sme mesačnou krajinou zbavenou akejkoľvek vegetácie. Tak nejako si predstavujem Afriku. Bolo vidno, že extrémne suché leto sa na krajine výrazne podpísalo. Pozrel som na hodinky a skamenel som. Bolo niečo po trištvrte na osem, čiže 15 minút po predpokladanom príchode do Solúna. Aj keď podľa internetu vlak mal končiť v Solúni, som predsa na Balkáne a tu (tak ako aj v Írsku a aj na viacerých iných miestach našej planéty) je možné všetko. Žiaľ sprievodcu som nenašiel, ale keď som zbadal cestujúcich z vedľajšieho kupé, ktorí išli tiež do Solúna, že sú stále vo vlaku, upokojil som sa. Vytiahol som foťák a pustil sa do fotenia. Trať bola na väčšine miest zrekonštruovaná a na ďalších miestach rekonštrukcia práve prebiehala. V Grécku sa koridory rekonštruujú veľmi zvláštnym spôsobom. Na väčšine miest išla trať v pôvodnom telese ale z miest, kde viedla v novej štreke bolo pekne vidno štreku starú. Proste tam nechali násypy aj zárezy aj s mostmi a na niektorých miestach aj s koľajnicami. Ďalšia zvláštna vec na tomto koridore bola tá, že na niektorých evidentne už opravených miestach boli úrovňové priecestia s mechanicky ovládanými závorami! Jazda bola veľmi svižná - 120 až 140 km/hod, čo mi potvrdili aj rýchlostníky. Niečo pred desiatou sme sa dostali na predmestia Solúna. Popri trati sú (nadobro?) odstavené tisíce vyradených osobných aj nákladných vozňov a rozmanité druhy HDV. Na stanicu sme prišli o 10:00, teda dva a pol hodiny zmeškaní.

Stanica v Solúni je na celkom slušnej úrovni až na sociálne zariadenia, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani v Letanovskom Mlyne. Proste jedna katastrofa, ale ako som mohol počas svojho niekoľkohodinového pobytu v meste odkiaľ pochádzali Cyril a Metod zistiť, v Grécku je to štandard, z ktorého sa nevymyká ani tunajšie letisko. Keďže odlet smer Viedeň bol niečo po štvrtej hodine popoludňajšej, batožinu som si hodil do skrinky za 2 EUR a vydal som sa smer centrum. Hneď pred stanicou je uzavretá časť priestoru z dôvodu výstavby prvej linky Solúnskeho metra. Vydal som sa smerom k centru a hľadal nejakú tavernu, kde by som mohol naplniť svoj už škŕkajúci žalúdok. Nakoniec som zakotvil v miestnom fast foode a pochutnal si na kuriatku. Vzhľadom na to, že čas sa začal nebezpečne krátiť a mňa ešte čakala cesta na letisko, hlbšie do centra mesta som sa nedostal. Po vydvihnutí batožiny nastal problém, ako sa dostať na letisko. Nieže by na stanici MHD nebol vylepený cestovný poriadok linky na letisko, ale našiel som len nočné spoje. Po dennom ani chýru ani slychu. Asi po pätnástich minútach hľadania sa mi podarilo zistiť, že busy sú kvôli už spomínanej výstavbe metra odklonené a stoja len na hlavnej triede. Tak som sadol do prvého s nápisom Aerodromio (letisko) a tešil sa že už len pár minút a som na check-ine. Opäť chyba lávky! Už asi po desiatich minútach som začal šípiť, že asi nejdeme správnym smerom a toto sa potvrdilo, keď sme zastali na centrálnej autobusovej stanici, ktorá je na opačnom konci mesta. Na svetelnej tabuli však po celú cestu svietil nápis Aerodromio! Ako som si neskôr po ceste na letisko všimol, je jedno ktorým smerom idete, na transparente je vždy uvedená ako konečná letisko. To už bolo niečo pred treťou a ja som šťastný poskakoval pred bránami Thessaloniki International Airport. Let SkyEurope (ako podľa mojich skúseností vždy) odletel načas. Let bol krátky, niečo cez hoďku.

Vo Viedni som už vystupoval za súmraku. Ostávala mi posledná fáza cesty, a to dostať sa do Bratislavy. Ono, znie to jednoducho, ale nie je všetko zlato čo sa bliští. Na zastávke pred terminálom sa tlačilo asi 200 ľudí. Po cca. desiatich minútach prišiel autobus, už na prvý pohľad pochádzajúci z “východnej Európy“. V spoločnosti rakúskych autokarov smerujúcich do centra a na rôzne Viedenské železničné stanice vyzeral ako päsť na oko. Vodič, evidentne neznalý iného ako slovenského jazyka z plných pľúc nadával čakajúcim, ktorí obklopili bus ako roj komárov vysnívanú obeť. Bolo jasné, že aj pri najlepšej vôli sa ani polovica čakajúcich dnu nedostane. Obďaleč postávajúci hlúčik Grékov to zabalil ako prvý. Zamierili smerom k stanovišťu taxíkov. Ja som znechutený nasadol na bus smer Sűdbahnhoff. Vlak smerom na BA hlavná stanica mi ubzikol pred nosom. Počkal som si na ďalší. Bola to súprava, ktorá v súčasnosti ako jediná zabezpečuje spojenie Viedne s Bratislavou cez Marchegg ťahaná Herkulom. V tom čase ešte chodili do Viedne aj súpravy ZSSK ťahané okuliarnikmi, ktoré v zložení s vozňami asi všetkých farebných kombinácií, ktoré kedy bývalé ČSD a terajšia ZSSK používali, tiež pôsobili ako z inej planéty. Hold, vedel som že sa blížim domov... Vo vlaku sa odohrala ešte jedna (ne)milá príhoda. Keď sme zastali v hlboko do tmy ponorenej stanici Devínska Nová Ves, zhrození, francúzsky hovoriaci cestujúci sa ma pýtali či toto je naozaj tá Bratislava. Evidentne nemali vôbec potuchy, kde vystúpiť, asi preto, že v súprave nebolo žiadne informačné zariadenie. No čo dodať, iba “Welcome to eastern Europe“.

Na hlavnej stanici sme sa stretli s mojou drahou (ktorá pricestovala z Košíc ícéčkom) a sadli na bus v smere hotela Nivy. V našej “krásavici na Dunaji“ (by ma zaujímalo či dotyčný pôvodca tohto výroku by za ním stál aj dnes???) sme strávili nasledujúce tri dni. Nakoľko som mal letenku na utorok priamo z Bratislavy do Corku, spiatočný lístok na IC Cork-Dublin som už nevyužil.

Epilóg

Celé toto dobrodružstvo bolo zapríčinené leteckou spoločnosťou Malév, a tak sme sa rozhodli uplatniť naše práva spotrebiteľov a získať späť aspoň peniaze za letenky Budapešť-Itanbul-Badapešť a kompenzáciu zaručenú právom EÚ vo výške 250 EUR. Po niekoľkých listoch stále žiadna odpoveď. Nakoniec v marci som “poveril“ spolubývajúceho z Rimavskej Soboty, nech zavolá na ich infolinku a patrične si to s nimi v maďarskom jazyku vydebatuje. Tentokrát boli na infolinke všetci milí a zlatí. Ešte som zaslal fax a natešený čakal na peniaze. Lenže po dvoch dňoch mi došla nasledujúca odpoveď. „Je nám ľúto, že Vaša priateľka neodletela s našou spoločnosťou linkou z Budapešti do Istanbulu, ale po skontrolovaní dát Vám oznamujeme, že na liste pasažierov bola a nedostavila sa k odletu. Okrem toho boli v lietadle ešte ďalšie dve neobsadené miesta. S pozdravom xy Malév.“ Na našu smolu, niekoľko dní predtým omylom vyhodila potvrdenie zo servis centra, že na listine pasažierov nebola. A tak nám ostali len príjemno-nepríjemné spomienky, extra účet za cestu Istanbul-Solún-Viedeň-Bratislava-Cork a za hotel v Bratislave (dokopy skoro 800 EUR) a nakoniec zopár fotiek vo fotogalérii.