Do Bratislavy štátnym vlakom zadarmo, späť na východ súkromným za peniaze

30.12.2014 8:00 Ondrej Krajňák

Do Bratislavy štátnym vlakom zadarmo, späť na východ súkromným za peniaze

Mesiac po vypuknutí bezplatného cestovania pre určité skupiny občanov vo vlakoch ZSSK, som sa vybral aj ja vyskúšať cestovanie zadarmo. Cestu som si naplánoval tak, že do Bratislavy pocestujem nočným vlakom spoločnosti ZSSK z Trebišova a naspäť sa vrátim IC vlakom súkromného dopravcu RegioJet do Košíc. Chcel som si vyskúšať súkromný vlak a tak trochu aj porovnať rozdiely.

Nechcem týmto článkom robiť reklamu ani jednej ani druhej firme. Ani negatívnu, ani pozitívnu. Opíšem len to, čo som zažil a videl.

 

 


Na bezplatné cestovanie v ZSSK som sa zaregistroval už v novembri. Bezplatný cestovný lístok si viem kúpiť i cez internet. Lôžkové lístky do vlakov ZSSK sa ale cez internet kupovať nedajú, tak som si asi týždeň pred mojou cestou, pri jednej návšteve Košíc, zašiel do pokladne na železničnej stanici a kúpil som si bezplatný cestovný lístok a lôžkový lístok v druhej vozňovej triede tourist do kupé pre troch cestujúcich za 8 €, na cestu z Trebišova do Bratislavy nočným vlakom R 614. Pre cestu späť som si na internete našiel stránky RegioJet a cez internet som si kúpil tiež asi s týždňovým predstihom cestovný lístok.

Pre spiatočnú cestu späť som si vybral vlak IC 403 RegioJet s odchodom z Bratislavy o 11.50 hod dňa 17.12.2014. V ponuke boli tri triedy s tromi ponukami cien. Ja som sa zaregistroval na ich stránke ako držiteľ preukazu ŤZP-P. V najlacnejšej triede Standard som si mohol kúpiť lístok za 3,60 €. V ďalšej triede Relax bola cena 7,10 € a najdrahšia trieda Business bola za 9,20 €. Ja som si vybral tú strednú triedu za 7,10 €. Zobrazil sa mi vozeň č. 5 a mohol som si zakliknúť sedadlo, na ktorom chcem sedieť. To sa mi rátalo. Zaklikol som si, zaplatil som vopred nabitým kreditom a vytlačil som si lístok.

Na cestu som teda pripravený. Keď nadišiel ten deň, v utorok 16.12.2014 som sa autobusom vybral do neďalekého Trebišova. Keďže autobus prichádza do Trebišova krátko po dvadsiatej prvej hodine, mal som vyše hodiny času do odchodu môjho vlaku. Chodil som po stanici, sledoval dianie, posun, a urobil som aj niekoľko nočných záberov. Pred dopravnou kanceláriou stál okuliarnik 754 073-5 (01), ktorý sa zavesil o 21.40 na koniec vlaku REX 913 Slanec a nechal sa uniesť do Humenného (04). Fotil som aj odstavený pantograf, ktorý pôjde ráno o 4.25 hod. ako vlak 8930 do Michalian (02, 03).


Trebišov: Odstavený „pantograf“ © Ondrej Krajňák

Chvíľu som sledoval posun, pri ktorom posunujúca záloha 742 222-3 vyhadzovala z wapkového vlaku správkový vozeň. V šturci stála odstavená 752 046-3. Chvíľu som aj posedel vo vykúrenej, vynovenej čakárni. Môj vlak R 614 Zemplín došiel načas. Na čele vlaku bola dvojica „nových“ okuliarnikov 757 003-9 a 757 002-1. Po ich odstúpení prišiel na čelo nášho rýchlika stroj 163 122-5, ktorý vyčkával vpravo od staničnej budovy na konci nástupišťa. V Košiciach ho vystriedala gorila 350 004-8. (Ale to som zistil až ráno v Bratislave.) Môj vozeň č. 11 bol úplne posledný, preto som ho očakával na konci nástupišťa. Nastupoval som do vozňa sám.

Mal som lôžkový lístok do kupé č. 5, dolné lôžko. Sprievodca ma ale nasmeroval do kupé č. 10, hneď vedľa neho. Bol som z toho trochu sklamaný, lebo kupé č. 5 považujem za lepšie, nakoľko sa nachádza asi v strede vozňa a nie na podvozku. Nechápal som, prečo to urobil. Začal som sa pripravovať na spanie, keď som si uvedomil, že na stolíku sú dva poháre s balenou pitnou vodou a dva balené koláčiky. Z toho som usúdil, že do Bratislavy nepocestujem v tomto kupé sám. Vyšiel som z kupé ešte raz ku sprievodcovi. Ten ležal oblečený na lôžku a hral sa s telefónom. Opýtal som sa ho, kde nastúpi môj ďalší spolucestujúci.

Bez toho, aby čo i len okom po mne hodil, odvrkol, že v Margecanoch. Ta ďakujem pekne. V Trebišove si o 22.40 ľahnem, teoreticky o dvadsiatej tretej by som už aj mohol spať, ale o 00.20 ma v Margecanoch zobudí pristúpivší cestujúci. Pred zaľahnutím som ešte navštívil istú malú miestnosť. Prechádzal som okolo otvoreného oddielu sprievodcu. Ten stále ležal na lôžku a hral sa s telefónom. Vo WC bolo síce čisto, ale ten močovkový puch bol neskutočne nepríjemný. Močovkou nasiaknuté staré podlahové dosky už nikto nezbaví tejto nepríjemnej vône. Kohútiky na umývadle kovové, ako v kotolni.


Môj vozeň v radení vlaku na ŽelPage (kliknutie no náhľadu otvorí príslušnú stránku)

Ten vagón WLABee si určite pamätá II. svetovú vojnu. Rovnaké kohútiky boli aj na umývadle v kupé. Po návrate na lôžko som sa ani nesnažil zaspať. Zhasil som svetlá, rozsvietil som si len malé svetlo nad hlavou a čítal som knihu až po Margecany. Môj spolucestujúci nastúpil, zaľahol na lôžko nado mnou a viezli sme sa ďalej. Odložil som knihu, zhasil svetlo a snažil som sa zaspať. Ale dlho sa mi to nedarilo. Buchot podvozkov na výhybkách, škripot bŕzd, nepríjemné, trhavé zastavovanie, ma znervózňovalo. Aj keď zle počujem, buchot bol nepríjemný. Asi o druhej sa mi podarilo zaspať.

Dlho som si nepospal, lebo pred piatou ma zobudil môj sused, ktorý spal nado mnou. Vystupoval už niekde v Leopoldove. Po jeho odchode som už do rána oka nezažmúril. Ráno mi sprievodca doniesol kávu. Ja tie malé šáločky nazývam štamperlíkové. Skutočne mizivé množstvo nápoja na dva hlty. Chvíľu sme stáli v Rači a potom ďalšie minúty pred vchodom do hlavnej stanice. V cieli sme napokon zastavili s asi osem minútovým oneskorením. Pri vystupovaní z vlaku ma prekvapila ďalšia skutočnosť. Okrem mňa vystupovali z môjho vozňa len štyri ženy. Boli ubytované po dve v dvoch oddieloch.

Takže šesť cestujúcich cestovalo vo vozni č. 11. Tu som pochopil počínanie sprievodcu, kvôli čomu ma poslal do kupé č. 10 a nie do mojej päťky. Kvôli jeho pohodlnosti. Zrejme každý z nás šiestich, mal cestovný lístok do iného kupé. Každý teda mohol cestovať v kupé pohodlne, sám, ale pán sprievodca to zariadil po svojom. Spáril nás do dvojíc. A to zrejme preto, aby nemusel po nás upratovať šesť oddielov, ale len tri. Iné vysvetlenie na jeho počínanie nemám. Nezáležalo mu na našej spokojnosti, ale postaral sa o uľahčenie práce sebe.


Bratislava hl. stanica: 240 112-3 prechádza s nákladným vlakom © Ondrej Krajňák

Ráno bola ešte tma. Fotiť sa nedalo. Iba som sa motal po stanici, sledoval dianie. Počasie bolo príjemné. Hoci bolo skoro ráno, teplota bola vysoko nad nulou. Odhadoval som tak 8° C. Na jednej z lavičiek som si urobil piknik a naraňajkoval som sa z vlastných zásob. Pochodil som všetky priestory stanice a jej blízkeho okolia. Bol som si pozrieť aj odstavné koľaje smerom k starej stanici, na ktorých parkujú súpravy a rušne spoločnosti RegioJet. Keď už vyšlo aj slnko, rozhodol som sa zabiť čas do 11.50, kedy odchádza môj vlak naspäť do Košíc, cestovaním.

Rozhodol som sa navštíviť stanicu Bratislava-Lamač, kde som ešte nebol. Urobil som ešte tri zábery (05-07). V pokladni som si „kúpil“ bezplatný cestovný lístok a vlakom 2008 s odchodom o 8.16 som sa vybral na neďalekú cestu. Na druhej zastávke som vystúpil. V Lamači som zazrel dva odstavené rušne na bratislavskom zhlaví. Povedľa prvej koľaje som sa pobral k tým mašinkám. Rušeň CRW sa ale pohol skôr, než som stihol zaujať „bojové“ postavenie, takže som ho v rýchlosti odfotil len zboku (08). Rušeň 242 288-9 tam stál uzamknutý. Patrí spoločnosti Lokotrans. Vrátil som sa na stanicu a hútal, čo ďalej.

Nič zaujímavé tu nie je. O chvíľu prešiel nákladný vlak, zrejme z Rakúska, na čele ktorého bol rušeň označený číslom E 189-156 aj číslom ES 64 F4-156 (11). Pôvodne som mal v pláne zdržať sa na tejto stanici hodinu a vlakom 2015 o 9.33 sa vrátiť na hlavnú stanicu. Vidiac, že sa tu nič zaujímavé nedeje, že je to len prechodová stanica, rozhodol som sa zmeniť taktiku. Spojím užitočné s dobrým a nie len vlakmi sa budem nadchýňať, ale pozriem si aspoň kúsok hlavného mesta. Počasie bolo nádherné. Akoby bol máj. Teplo a slnečno.


Bratislava-Lamač: Nákladný vlak, zrejme z Rakúska © Ondrej Krajňák

Prešiel som na ulicu pred stanicou a pozrel cestovné poriadky autobusov MHD, ktoré popred stanicu Lamač premávajú. Zistil som, že autobus č. 37 ma odvezie k mostu SNP, čo mi aj vyhovovalo. Pozriem si trochu nábrežie Dunaja a stred mesta a tak sa vrátim na stanicu. Autobus hneď došiel, označil som si lístok, ktorý som si preventívne hneď ráno zakúpil v jednom zo stánkov na hlavnej stanici, a viezol som sa do svojho cieľa. Pod Mostom SNP som vystúpil. Prešiel som sa po nábreží, pokochal sa pohľadmi na hladinu Dunaja, na Most SNP, hrad (12-15) a električkou č. 1 som sa odviezol o tri zastávky ďalej, do centra.

Trochu som sa tu pošpacíroval, občerstvil sa a ďalšou jedničkou som pokračoval na hlavnú stanicu. Zaregistroval som, že už premávajú električky až pred hlavnú stanicu. Do odchodu môjho vlaku som mal ešte stále vyše hodiny času, tak som chodil po stanici a fotil vlaky, ktoré som videl (16-44). Zaujali ma nosiči batožín. Občianske združenie Proti prúdu vybralo sedem ľudí bez domova a ponúklo im prácu nosičov. Zatiaľ slúžia na hlavnej stanici len tri dni v týždni. V pondelok, stredu a piatok, vždy od 9.00 do 13.00 pomáhajú cestujúcim s batožinou, ako som si mohol prečítať v jednej správe.

Celkom sympatický projekt. Sledoval som ich v hale iba chvíľu, ale videl som, že niektorí ľudia ich pomoc nedôverčivo odmietli a radšej si svoj kufor ťahali sami. Je to zatiaľ novinka. Ale myslím, si, že užitočná, hlavne pre túto stanicu, kde nefungujú ani výťahy. Asi o 11.30 pristavili žltú súpravu s Vectronom na čele k tretiemu nástupišťu. Odfotil som si vlak a presunul som sa k vozňu č. 5, do ktorého som mal cestovný lístok. Pri dverách vozňa sprievodkyňa skontrolovala lístok a povedala, kde nájdem svoje miesto. Pohodlne som sa usadil na mieste, ktoré som si vybral. Ešte sa ani vlak nepohol, dievčiny začali roznášať balenú vodu.


Bratislava hl. stanica: Môj vlak IC 403 © Ondrej Krajňák

Každý cestujúci dostal 0,33 l PET fľašu s vodou. Ďalšia sprievodkyňa roznášala noviny. Vlak sa pohol načas. Zahĺbil som sa do čítania svojej knihy, ktorú som si doniesol so sebou. Asi okolo trinástej hodiny ma napadlo opýtať sa, ako je to s návštevou reštauračného vozňa. Chcel by som vyskúšať ich služby. Tak som okoloidúcu sprievodkyňu oslovil, ona mi ale odpovedala, že musím čakať, reštauračný vozeň je plný a že ona mi príde povedať, kedy budem môcť ísť na obed. Teda som si pomyslel, že asi treba čakať na poradovník. Keď už bolo po tretej hodine, prišla mi povedať, že ešte stále je obsadené.

Povedal som jej, že už teda obedovať nemusím, nech mi donesie zákusok a čaj. Zákusok som si vybral z ich brožúrky, ktorú má k dispozícii každý cestujúci na svojom mieste. V brožúrke Sprievodca žltým expresom sú iba ceny jedál a nápojov, ktoré nosia na miesto k cestujúcemu. Ceny v jedálnom vozni som sa nedozvedel. Ani som sa nesnažil ísť do reštauračného vozňa. Ale čo som počul, tak aj obedy sú tam údajne za prijateľné ceny. O chvíľu mi slečna priniesla zákusok za 0,40 € a čaj zadarmo. Ten dostáva každý. Neskôr som požiadal aj o kávu, ktorá je tiež zadarmo.

A bola to dobrá káva. Nie žiaden štamperlík niečoho čierneho, ale skutočne asi 2 dl vysoký pohár s vrchnáčikom, takže som si tej chutnej kávy užil. Tie ceny jedál a nápojov, ktoré nosili na miesto, boli skutočne prijateľné (45-48). Fľaškové, české, trinásť stupňové pivo za 0,80 € nedostanem ani v našej dedinskej krčme. Cesta ubiehala pokojne. Na rekonštruovanom úseku trate v podstate ani nebolo cítiť či vlak ide, alebo stojí. Išli sme v súlade s cestovným poriadkom. Až kdesi za Kraľovanmi sme ostali stáť pred nejakou stanicou.


Dvojstrana „Sprievodcu žltým expresom“

Asi po desiatich minútach sme sa pohli. Vtedy som videl, že pri výhybkách stojí výpravca a ešte jeden železničiar. Asi im nešla výmena. Toto meškanie potom na pomalých jazdách ešte narástlo na asi dvadsať minút. Do Košíc sme teda dorazili krátko po sedemnástej. Spokojný s výletom som pokračoval k domovu autobusom. Po návrate z tohto ani nie 24 hodinového výletu som sa rozhodol, že o tom reportáž robiť ani nebudem. A to z jediného dôvodu. Nechcel by som si vyrobiť nepriateľov.

Viem, že medzi nami sú obhajcovia jedných aj druhých. Teda súkromných aj štátnych dopravcov a viem, že sú medzi nami členovia, ktorí priam nenávidia súkromných dopravcov. Či už žltých, alebo čiernych. Ale, keďže ma riaditeľ redakcie VLAKY.NET opäť požiadal o spoluprácu pri zaistení chýbajúcich príspevkov, tak vzhľadom na to, že nič iné pripravené nemám, rozhodol som sa napísať tento článok. V textu opisujem iba to, čo som zažil. Nevyslovujem svoje názory. Názor na to nech si urobí každý sám, po prečítaní týchto riadkov.

Odkazy:

  1. Železničná spoločnosť Slovensko
  2. Bezplatné cestovanie vo vlakoch ZSSK
  3. RegioJet Slovensko
  4. zdroje uvedené pod odkazmi v texte
Úvodná snímka: Bratislava hl. stanica: Vectron obehuje súpravu © Ondrej Krajňák 

Galéria

Súvisiace trate

  • ŽSR-120: Bratislava - Žilina
  • ŽSR-180: Žilina - Košice
  • ŽSR-190: Košice - Kalša - Trebišov, Sátoraljaújhely-Slovenské N. M. - Čierna n./T.,

Súvisiace odkazy