Na parný rušeň z ČKD natrafíte aj v tureckom múzeu

Prvoplánová akcia a účelová reakcia. Aj tak by sa mohla charakterizovať táto fotoreportáž. Pri prezeraní fotiek z minuloročnej dovolenky po tureckých historických miestach som sa pristavil aj pri fotografiách parných rušňov zo železničného múzea v Çamliku. Mašinky rozmiestnené v celom areáli múzea, síce pod holým nebom, ale v nádhernom prostredí, obklopené upravenou flórou. Počasie nádherné – no radosť fotografovať. V rámci dobrých priateľských vzťahov som zaslal jednu fotku aj administrátorovi vlaky.net. Odpoveďou mi bola protiotázka, prečo to ešte nie je na vlaky.nete. Po roku sa teda snažím napraviť, čo som zameškal. Ale snáď mi to prepáčite, vystavené exponáty totiž nestratili nič zo svojej aktuálnosti.

Múzeum v Çamliku bolo sprístupnené v roku 1991 a vlastní jednu z najväčších zbierok parných rušňov v Európe, aj keď sa paradoxne nachádza na ázijskej strane Turecka. Má výbornú polohu, je totiž vzdialené len niekoľko minút od slávneho a turistami vyhľadávaného historického miesta – Efezu. Vzniklo v areáli niekdajšej železničnej stanice Çamlik, ktorá bola súčasťou bývalej hlavnej železničnej trate ORC (Oriental Railway Company), najstaršej v Turecku. ORC získalo povolenie na výstavbu a prevádzku železničnej trate medzi Izmirom a Aydinom 22. septemra 1856. Prvú 16 km časť trate slávnostne otvorili 30. októbra 1858. Bola to prvá železnica v Anatolii a Otomanskej ríši a druhá na Strednom východe. V roku 1912 narástla železničná sieť ORC až na 609 kilometrov. Od 1. júna 1935 sa však stala súčasťou tureckých železníc TCDD. A práve Çamlik bol vrcholom najobtiažnejšej časti trate, so strmým sklonom a ostrými zákrutami. Na 5.8 km úseku trate zo Selçuku do Çamliku mala trať stúpanie 2,8 % a potom rýchlo klesala do Ortaklaru. Po preložení trate však boli všetky originálne budovy ponechané, vrátane malého dvojkoľajného depa z čias parnej éry.
Pod vedením nového manažmentu, od roku 1999, nastala v múzeu progresívna zmena. Všetky rušne boli premaľované, priestor okolo budov bol upravený a celé múzeum ohradené. V roku 2001 sa zrekonštruovala budova depa a odvtedy sú už všetky exponáty pekne prezentované, v nádherne upravenom prostredí.

Múzeum ponúka veľmi dobrú zbierku - až 33 významných parných rušňov tureckých železníc. Sú to takmer všetky typy, používané TCDD od 2. svetovej vojny (nanešťastie nie sú tu motorové, ani elektrické hnacie vozidlá). Na jednom mieste sa tak stretli mašinky z parnej éry vyrobené v Nemecku, Anglicku, Švédsku či Francúzsku. Pár ich bolo dovezených až spoza oceánu – z USA. Našincov poteší, že sa v takej svetovej spoločnosti nachádza aj tá „naša“ – typ 1E-2h s označením 56130 expedovala ČKD v roku 1949.

Exponáty sú staticky vystavené, v dobrých klimatických podmienkach, niektorým však chýbajú časti hnacích pohonov. Iné síce pred prevozom do múzea boli funkčné, no teraz aj napriek úsiliu údržbárov podliehajú korózii. Všetky rušne majú tabuľku so sprievodným popisom v domácom aj anglickom jazyku. Návštevníci nemusia nádherné stroje obdivovať iba z chodníka, môžu si na ne vyliezť a prezerať si ich priamo z kabíny rušňovodiča. Fotografovanie je povolené, exponáty sú rozmiestnené v areáli múzea tak, aby si každý fotograf našiel svoj uhol pohľadu. Múzeum má takisto veľa ďalších železničných zaujímavostí, od depa, cez točňu po žeriavy, fontánu, nástroje a lampy. V miestnosti vedľa depa je vystavená rozsiahla zbierka Ataturkových fotografií, ktoré pripomínajú, že Ataturk bol veľký železničný cestovateľ.

Tak nech sa páči! Pozývam vás teda na prehliadku parných tureckých mašín v Çamliku. Vstup máte voľný, stačí sa len pozerať...

Poznámka autora:
Ďalšie údaje o našej 56130, typ 1E-2h, ktorú vyvážala ČKD v roku 1949 som nanešťastie nezískal. Určite sa však nájdu historici a odborníci, ktorí tento rad parných rušňov identifikujú a budem iba rád, ak o ňom poskytnú nové, zaujímavé informácie.