Kremnica - Železničná stanica

  • Základné informácie
  • Dokumenty

Umiestnenie na trati

Koľaje v objekte

Dopravné: 5    Ostatné: 3   

Rozchody koľají

1 435 mm   

Poskytované služby

Informačná kancelária, Predaj cestovných lístkov, Sociálne zariadenia,

Ďalšie informácie

Žst. Kremnica leži na neelektrifikovanej trati č. 171 (Zvolen - Diviaky).

Železničná stanica Kremnica leží v km 253,064 jednokoľajnej trate Zvolen nákl. st.- Vrútky, ktorá je v úseku Zvolen nákl. st.- Hronská Dúbrava a Horná Štubňa - Vrútky dvojkoľajná. V úseku Martin – Vrútky a Zvolen – Hronská Dúbrava je elektrifikovaná. Je nesamostatnou stanicou pridelenou k železničnej stanici Horná Štubňa.
Zmiešanou - podľa povahy práce, medziľahlou - po prevádzkovej stránke.

Hlásnice, (hradlá), odbočky, nákladiská, závorárske stanovištia a zastávky až k susedným staniciam

Zastávka Jastrabá leží v km 243,800 medzi stanicami Bartošová Lehôtka – Kremnica.

Nástupištia

V stanici sú dve vyvýšené nástupištia a to medzi koľajami č.3 a 1 v dĺžke 275m a medzi koľajami č.1 a 2 v dĺžke 225m. Stanica má jeden východ, ktorý je zároveň príchodom pre cestujúcich a to medzi staničnou budovou
a skladom tovaru. Na tretej koľaji sú tri prechodové mostíky a na prvej koľaji je jeden prechodový mostík v úrovni koľaje pre prechod cestujúcich a vozíkov.

Zabezpečovacie zariadenie v stanici

Železničná stanica Kremnica je vybavená zabezpečovacím zariadením 3.kategórie elektrodynamické zabezpečovacie zariadenie. Hlavné návestidlá sú závislé na polohe všetkých prechodených a odvratných výhybiek a výkoľajok, ako aj na voľnosti vlakovej cesty. Zabezpečovacie zariadenie vylučuje všetky zakázané jazdné cesty. 

Zabezpečovacie zariadenie v priľahlých medzistaničných úsekoch

V medzistaničnom úseku Bartošová Lehôtka – Kremnica je traťové zabezpečovacie zariadenie 2.kategórie obojsmerný hradlový poloautomatický blok.
V medzistaničnom úseku Kremnica – Kremnické Bane je traťové zabezpečovacie zariadenie 2.kategórie obojsmerný hradlový poloautomatický blok.

Zariadenia v prepravnej prevádzke

V stanici je jedna otvorená bočná rampa. Dĺžka rampy je 30m o celkovej ploche 300m2. Rampa je umiestnená vedľa koľaje č.3. Prístup k rampe je z príchodovej cesty. Manipulačné priestranstvo sa nachádza medzi
manipulačnými koľajami č.3 a č.5, ktoré slúži pre nakládku a vykládku vozňových zásielok. Priestranstvo je spevnené, prístup je z prístupovej cesty. Stanica je vybavená skladiskom tovaru pre príjem batožín a spešnín o ploche 90 m2, ktoré má z oboch strán vráta a jeden čelný vchod od výpravnej budovy

História baníctva v Kremnici

Bohatá história kremnického baníctva je spätá s obdobím stredoveku a novoveku, kedy bola Kremnica známa veľkou produkciou zlata a patrila k najdôležitejším strediskám ťažby zlata na Slovensku. Priaznivé prírodné podmienky - najmä výskyt rúd bohatých na drahé kovy, hnacia sila strmých prúdov a hojnosť dreva v lesoch urýchlili proces koncentrácie osídľovania a ďalší dynamický rozvoj Kremnice. Je pravdepodobné, že banskej ťažbe predchádzalo ryžovanie zlata z potokov, ktoré neskoršie viedlo k objaveniu primárneho ložiska. Dobývanie rúd zlata a striebra má v kremnickej oblasti dlhoročnú históriu. Doklady o tom, kedy prvý človek našiel zlato a kedy ho začal dobývať sa nezachovali. Nepriamy dôkaz o tom, že mal o túto oblasť záujem pochádza zo 7. storočia pred n. l.

V neďalekej Hornej Vsi, na južnom okraji rudnej oblasti, boli nájdené dva bronzové meče. Priamy dôkaz sa našiel pri podrobnom geologickom prieskume v Šturci. Bol to zvyšok dreveného piliera zo starých banských diel v Šturci, ktorý bol metódou C14 datovaný do roku 1050. Hĺbka nálezu pod povrchom, posúva začiatok dobývania najmenej o 100 rokov naspäť. Podľa iných autorov začiatky baníckej činnosti siahajú až do 8. alebo 9. stor. prípadne do začiatku 11. stor., keď sem v r. 1004-1008 prišli baníci z Harzu. Najpravdepodobnejší začiatok kremnického baníctva je koniec 9. až začiatok 10. stor. Môžeme teda konštatovať, že história baníctva v Kremnici je tisícročná.

Prvé písomné záznamy dokazujúce existenciu Kremnice sú zo 14.storočia. V roku 1328 kráľ Karol Róbert z Anjou udelil "hosťom" - minciarom z Kutnej Hory koncentrovaným v bezvýznamnej osade Cremnych Bana osobitné privilégiá, ktoré podporili jej intenzívny rozvoj. Osada takto dostala výsady slobodného kráľovského mesta a banské mincovné slobody podľa Kutnohorského práva. Vtedy však už v Kremnici existovalo rozvinuté banské podnikanie s celkovou ročnou ťažbou odhadovanou na 130 kg zlata ročne (Beránek 1977). V tých časoch bola Kutná Hora (Česká republika) nielen centrom ťažby zlata a striebra, ale tiež sídlom Kráľovskej mincovne Českého kráľovstva. Krátko po príchode minciarov sa začali raziť prvé mince - maďarské groše - rok 1329. O osem rokov neskôr rozšírilo produkciu mincovne razenie zlatiek. Tie sa stali známymi ako kremnické dukáty. Mincovňa bola pôvodne postavená v doline Colner, severne od Kremnického námestia, na mieste, ktorému sa v stredoveku hovorilo "im alten Kammerhof". Už v roku 1329 sa v nej razili strieborné groše a v roku 1335 zlaté dukáty a strieborné denáre. V 15.storočí z bezpečnostných dôvodov počas husitských výprav preložili časť mincovne do opevnenej časti mesta, kde stojí dodnes.

Mesto sa rozrastalo súčasne s budovaním hradu. Niektoré časti, napríklad márnica, bašty a prvé múrové opevnenia, existovali už predtým ako Kremnica získala mestské privilégiá; slúžili nielen ako náboženské centrá pre miestnych ľudí, ale pravdepodobne aj pre utečencov počas vojen. Mesto stálo dlhé roky na čele stredoslovenských banských miest.

Mestské opevnenia postavené v rokoch 1405 a 1426 posilnili pevnosť hradu. Bol postavený dvojloďový kostol Sv. Kataríny a márnica. Radnica, hodinová veža, vstupná veža ako aj mnohouholníková bašta sa datujú z 13. až 14. storočia. Hrad bol prvou rezidenciou Chamberlaina, vysokého kráľovského správcu a zástupcu kráľa.

V 14. a 15. storočí dosiahla exploatácia v Kremnici maximum a ročná produkcia zlata prevyšovala 400 kg, čo predstavovalo tretinu celkovej produkcie v Uhorsku a desatinu vo svete (Beránek et al. 1977). Prosperita mesta v 14.storočí je dokumentovaná jeho rapídnou expanziou. Mesto sa rozkladalo až po Špitálsky kostol Sv. Alžbety postavený v roku 1382.

Po veľkom rozvoji a vysokej rentabilite v 14. a 15. storočí nastal v 16. a 17. storočí postupný úpadok ťažby. Neuspokojivá situácia spôsobená chudobným ekonomickým produktom v dôsledku zníženia ťažby, nasledovaný sociálnymi nepokojmi a niťou tureckých nájazdov bola zhoršená aj rozsiahlym požiarom v roku 1560. Vyhorel nielen hrad, ale aj tretina mesta. Až v poslednej tretine 16.storočia mešťania zrekonštruovali svoje domy. Nemilosrdná protireformačná politika Habsburgovcov bola v Kremnici jasne viditeľná; v jej duchu bol zrekonštruovaný druhý najväčší komplex budov oproti mincovni.

Typická baroková tendencia dať určitej architektonickej práci dominantné postavenie v okolitej krajine sa prejavila pri rekonštrukcii malého kostola - Kalvárie - postavenej na kopci nad mestom a kaplniek pozdĺž prístupovej cesty. Ale ani veľkolepá baroková kultúra neoživila vznešenosť a majestátnosť mesta, ktorej sa tešilo v stredoveku, časoch "Zlatej Kremnice". Morový stĺp zasvätený sv. Trojici bol postavený v barokovom štýle podľa návrhu Dionýza Stanettiho, v rokoch 1756 až 1772. Sochy svätých patrónov baníkov a ochrancov pred morom stoja na dvojposchodovom a trojstrannom podstavci.

Počas zemetrasenia v roku 1880 bol kostol na námestí vážne poškodený a neskôr sa zrútil. Kremnickí mešťania preto neskôr zamerali svoju pozornosť na hradný kostol Sv. Kataríny, ktorý mal nahradiť zrútený kostol a zrenovovali ho v gotickom štýle. Kompaktne postavené domy na námestí boli poškodené ohňom na konci 2.svetovej vojny. Po požiari museli byť domy na celej severnej strane a 1/3 východnej nahradené novými stavbami; našťastie, tieto nezasahujú významne do historického okolia. Hoci rozvoj Kremnice po vojne nechal najstaršie časti mestského jadra takmer nedotknuté, ostatné časti absolvovali mnoho významných zmien. Opevnené centrum Kremnice bolo v roku 1950 vyhlásené za Mestskú pamiatkovú rezerváciu.

Po oživení ťažby v 17. a 18. storočí, keď sa ťažilo najmä v oblasti Kremnických Baní, došlo v 19. storočí opäť k postupnému poklesu, ktorý pokračoval aj v 20. storočí. Od roku 1901 bolo kremnické baníctvo pasívne. Kým v r. 1801 - 1852 bol ročný priemer ťažby 129 kg zlata a 4005 kg striebra, za celé obdobie 1900 - 1936 sa nevyťažilo ani 1500 kg zlata a 3100 kg striebra (Beránek et al. 1977).

Výraznejší rozvoj ťažby nenastal ani po roku 1945, odkedy sa až do ukončenia ťažby zlatostrieborných rúd v kremnickom rudnom poli v r. 1970 vyťažilo takmer 2200 kg zlata. Po vyťažení bohatších rudných celkov bola ťažba Au-Ag v r. 1970 ukončená. Exploatáciou malých zásob antimonitových rúd v r. 1971 - 1972 sa ťažba v kremnických baniach skončila. Odhady o celkovej produkcii zlata v kremnickom rudnom poli za takmer tisícročné obdobie ťažby sú veľmi odlišné a pohybujú sa v rozmedzí od 40 do 200 t.

Ďalšie perspektívy ťažby zlatonosných rúd v Kremnici sa spájajú hlavne s možnosťou ich povrchovej ťažby v Šturci zo žíl 1. žilného systému. V posledných rokoch sa v kremnickom rudnom poli uskutočnil rozsiahly vyhľadávací program Au-Ag a polymetalickej mineralizácie, v rámci ktorého sa zistili niektoré nové žilné štruktúry v hlbších úrovniach v severnej časti a žilné hydrotermálne brekcie s vyššími obsahmi zlata a striebra v centrálnej časti. V rudnom poli sa odvŕtalo vyše 30 prieskumných vrtov, niektoré až do hĺbky 1200 m, vyrazili sa 4 štôlne - dve v centrálnej a dve v severnej časti. Vypočítané zásoby dosahujú cca 10 mil. ton rudy s obsahom cca 1,7 gt-1 Au a 20 gt-1 Ag. Pre žily 1. žilného systému v centrálnej časti kremnického rudného poľa je charakteristický pomer Au:Ag = 1:10 a v severnej časti tento pomer dosahuje 1:50 a viac.

Počas celej exploatácie ložiska doprevádzala baníkov voda. Na jednej strane bola pomocníkom, na druhej však zdrojom nepríjemností a častého úpadku ťažby a prosperity. Starí baníci sa vysporiadali s banskou vodou z času na čas vyrazením odvodňovacích, dedičných štôlní. Takéto diela sú v Kremnici tri. Najdlhšou je Hlavná dedičná štôlňa. Meria 15 481 m. Vyrazená bola v rokoch 1841 až 1931 a odvádza banské vody z celého revíru do Hrona. Umožnila ťažbu až do hĺbky 500 - 600 m od povrchu. Najstaršou je Horná dedičná štôlňa. Prvá zmienka o nej pochádza z roku 1385, kedy bola znovu zmáhaná. Baníci ju razili želiezkom a kladivom až do roku 1613. Jej dĺžka je 4280 m. Medzi týmito sa nachádza Hlboká dedičná štôlňa. Dĺžka 7050 m bola vyrazená ručne v rokoch 1519 až 1613.

Významnými vodohospodárskymi dielami boli vodovody na úžitkovú vodu. Najrozsiahlejší vybudovali Thurzovci koncom 15. a začiatkom 16. storočia. Priviedli vodu z Turca do Kremnice a túto využili na pohon banských zariadení. Vodovod začiatkom 20 st. zrekonštruovali, aby vodu využili na výrobu elektrickej energie. Vybudovali tri stupne elektrární. Posledný z kaskády je 245 m pod zemou. Celý systém je na dĺžke 34 405 m s prevýšením 587 m. Okrem tohoto Hlavného vodovodu existovali ďalšie. Baníci umne využívali vodu, a prepúšťali ju z jednej bane do druhej, aby všade vykonala potrebnú prácu. 

Po počiatočnom ryžovaní zlata na potokoch, prešli baníci na dobývanie samotnej žily. Prvé kontakty s rudou urobili v Šturci, najprv na odkrytom východe žíl, neskôr hlbinným spôsobom. Najčastejšie sa dobývalo chodbicovaním, výstupkovou metódou, mlynkovaním a v tvrdej žilovine si pomáhali ohňom. (až do 19. storočia).

Dopravu realizovali baníci vo vreckách ručne, neskôr banskými korýtkami, na fúrikoch, v drevených huntoch po doskách a banskými vozmi po koľajniciach. V Kremnici bola použitá aj doprava systému riesen, čo bol predchodca koľajovej dopravy. Bolo to v roku 1564.

Úprava rudy sa robila ručne kladivom s následným mletím v mlynoch. Zlato sa získalo ryžovaním. Neskôr boli do procesu úpravy zaradené stupy, drviče, a rôzne druhy mlynov. Rozdružená ruda sa ďalej spracovávala premývaním, amalgamáciou, zachytávaním zlatiniek na rúne, flotovaním, lúhovaním koncentrátov. Pre chudobné zlatostrieborné rudy sa po roku 1986 využila metóda priameho dynamického lúhovania vyťaženej rudy. Efekt úpravy, výťažnosť, bola veľmi rozdielna a pohybovala sa v rozmedzí 30% až 92% na zlato a na striebro o 10% až 20% menej. Z vyťažených rúd kremnického rudného rajónu bolo vyrobené podľa niektorých údajov cca 46 t zlata a 208 t striebra v rokoch 1328 až 1970.

Literatúra:

Beránek M. et al. 1977: Rudné bane, národný podnik Banská Bystrica - 30 rokov. Martin, 235 s.
Topografická mineralógia 2, M. Koděra et al., Veda vydavateľstvo SAV, 1990

 

Technické pamiatky

Ľudia odpradávna bojovali s prírodnými živlami a ich prvkami. Neskrotený oheň a voda boli nepriateľom. Bolo ich treba skrotiť. Kremnický banský revír postupne odvodňovali tri štôlne - dedičné.

Ústie 1. dedičnej štôlne - Hornej dedičnej štôlne (Mestská dedičná štôlňa) sa nachádza v hornej časti mesta - na Ulici J. Horvátha, pri dome č. 887/4. Ústie sa nachádza 50 m severne od šachty Ferdinand v nadmorskej výške 564,5 m n. m., čelba sa nachádza severne od šachty Leopold na Kremnických Baniach vo výške 622 m n. m. Dĺžka štôlne je 4 280 m, priemerné stúpanie 1,34 % (mimoriadne veľké), bola razená ručne - želiezkom a kladivkom s elipsovitým profilom, v dolnej časti sa nachádza vodný kanál. Horná dedičná štôlňa podkopala Annu šachtu niečo pod niveletou 600m n.m. a tvorí 1. obzor Anna šachty v hĺbke cca 100 m.

Ústie 2. dedičnej štôlne - Hlbokej dedičnej štôlne (Hornovestská dedičná štôlňa) sa nachádza severovýchodne od obce Horná Ves, pri hlavnej ceste. Štôlňa sa začala raziť 2.10.1519 a s prestávkami sa razila do roku 1613. Ústie sa nachádza v nadmorskej výške 472,9 m.n.m., čelba je vo výške 509 m.n.m. - 550 m severne od šachty Leopold na Kremnických Baniach. Dĺžka štôlne - 7 050 m, priemerné stúpania - 0,51 %, bola razená ručne, intenzívne práce i s prestávkami trvali 94 rokov. Hlboká dedičná štôlňa podkopala Anna šachtu okolo nivelety 480 m n.m. a tvorí 4. obzor Anna šachty na Kremnických Baniach.

Ústie najmladšej, najhlbšie položenej a najdlhšej dedičnej štôlne - 3. dedičnej štôlne Hlavnej dedičnej štôlne (Dedičná štôlňa cisára Ferdinanda, alt. Svätokrížska dedičná štôlňa) sa nachádza až pri Žiari nad Hronom - pri Hrone, v nadmorskej výške 255,7 m n.m. Prvý návrh riešenia bol predložený roku 1821. Roku 1841 sa začali raziace práce. Razila sa s niekoľkými prerušeniami až do roku 1941. Na trase bolo vyhĺbených niekoľko zvislých banských diel - vetrací komín (nachádza sa v Starej Kremničke) a šachty I. až IV. 13.6.1899 bola celá štôlňa od ústia po šachtu č. IV. pripravená na odvedenie banskej vody (dĺžka 11km). Celková dĺžka Hlavnej dedičnej štôlne v smere po šachtu Anna je 15 481 m, na jej úrovni bolo vyrazených 9 461 m chodieb a prekopov. Stúpanie stôlne je 0,09 %, Annu šachtu dosiahla na nárazisku 268,9 m n.m. Profil štôlne je elipsa rôznych parametrov, výstuž je prevažne betónová, úseky bez výstuže majú strop zabezpečený svorníkmi.

V južnej časti pod mestom Kremnica sa nachádza IV. šachta. Oceľová konštrukcia ťažnej veže má niveletu 17,2 m. V súčasnosti jediná funkčná šachta č. IV. so strojovňou slúži ako dopravná pre vstup do podzemnej vodnej elektrárne, v hĺbke 245 m. Elektráreň bola spustená v roku 1921, sú v nej osadené tri Peltonové turbíny.

V meste, na Ulici Jula Horvátha č. 890/10, sa nachádza šachta Ferdinand so strojovňou . V podkladoch je zakreslená v roku 1826, aktívne sa spomína až do roku 1932. Patrila spojenému ťažiarstvu Zigmuns - Juraj. Šachta je hlboká 160 m, v roku 1877 bol na nej namontovaný 1.ležatý parný ťažný stroj, ktorý nahradil konské gáple. Spojovacím prekopom bola spojená so šachtou František – nachádzajúcou sa v meste.
Severozápadne nad mestom, východne pod prepadliskom Šturec vidieť dominantu areálu šachty Ľudovíka, Banská cesta č. 803/27 - ťažnú vežu.

Na mieste šachty Ľudovíka existovala šachta už skôr. V roku 1634 sa spomína ako tzv. závalové dobývky. V roku 1892 - 94 sa na šachte Ľudovíka postavil prvý elektrický ťažný stroj v Kremnici, el. prúd dodávaný z 1. hydroelektrálne v Novej Doline.

V roku 1916 - 17 dosiahla západná vetva Hlavnej dedičnej štôlne šachtu Ľudovíka. Pred ťažnú vežu sa postupne sypala hlušina. Haldy pod šachtou Ľudovíka spájajú oceľové mosty, jeden mimoúrovňovo pretína Banskú cestu. Nárazisko šachty Ľudovika je prepojené so 4. podlažím drviarne. Ďalej ruda išla cez čeľusťový drvič a vibračné sito, cez valcové mlyny do obrovského zásobníka (pod zemou); dopravnou chodbou (pod Banskou cestou) do objektu mlynice - v areáli úpravovne (terajšia bola postavená v roku 1934 - na východnej strane Banskej cesty). Úpravovňa rudy amalgamáciou sa nahradila kyanidáciou, a následne doplnená flotáciou, preto vedľa starej budovy stojí mladšia luhovňa.
Výsledný produkt - zliatok zlata a striebra išiel na cementáciu - rafináciu kovov, ktoré vykonávala výhradne len mincovňa.
V roku 2000 bola posledná úpravňa na spracovanie zlato-strieborných rúd na Slovensku zavretá. 

V severozápadnej časti sa nachádzajú ešte pozostatky po niektorých banských dielach, či už po štôlňach alebo šachtách.

V prepadlisku Šturec je to napr. štôlňa Václav - juh, Václav stred, Šturec Šľak, nad prepadliskom - šachta Mikuláš a šachta Klinger. Nad Banskou cestou je to štôlňa Václav sever a mestská šachta Leopold. Významné sú tri kamenné pamätníky návštevy: Františka Lotrinského, jeho syna palatína Jozefa a Jozefa II.

Pri kaplnke Panny Márie je to objekt tzv. klopačky (Banská cesta č. 45,47/810 ) a terénna priehlbina po šachte Panny Márie Pomocnice .

Na Kremnických Baniach, pri hlavnej ceste sa nachádza Anna šachta, hlboká 439,2 m ;má 10 obzorov. Je najhlbšou šachtou, spojenou so všetkými dedičnými odvodňovacími štôlňami.

Turčekovský vodovod bol vybudovaný pravdepodobne v roku 1496 - 1507. Princípom je zachytenie vôd povodia Turca a prevedenie ich cez Kremnické Bane do povodia Hrona. Voda sa stáročia používala na pohon mechanizmov pri spracovaní rudy v stupách a hutách. Celková dĺžka prívodného vodovodu od prameňa ( Studená dolina) až po vyústenie do akumulačnej nádrže prvého stupňa elektrárne je 17 411 m a má prevýšenie 62 m. Celá trasa až po Hron je dlhá 34 405 m a má prevýšenie 587 m. Na trase Turčekovského vodovodu je 9 štôlní, dve akumulačné nádrže vody, usadzovacia a vyrovnávacia nádrž, tri stupne vodných elektrární a šachta s hĺbkou 245 m.

Zdroj: http://www.kremnica.sk

Mapy a nákresy

PDF
PDF
306 kB
24.6.2009

Galéria objektu