Smer Lugano (1)

Continental Park Hotel sme vybrali pre to, prečo by ho asi niektorí turisti nevybrali: je rovno nad "milánskym" zhlavím luganskej stanice na trati Zurich-Milano a to je príjemne vyťažená trať. Na pozeranie je dosť IC/EC vlakov, osobáčikov TILO (Ticino-Lombardia) a nákladu SBB Cargo, DB. Jediná členka našej trojčlennej výpravy mala k tomuto výberu určité drobné výhrady. Našťastie v meste prvý deň nášho pobytu prebiehal zraz Harley Davidson bikerov, ktorí dokázali prehlušiť každý typ vlaku, takže po ich odjazde už bolo v meste a pri stanici pocitovo skoro ticho. A tiež pomohlo večer zatvoriť okná a nastaviť klimatizáciu. Zato sa dali robiť príjemné zábery popri povaľovaní sa na balkóne s pivom na dosah.

Lugano je príjemné mesto italského štýlu na brehu jazera Lago Lugano, citujúc informačnú kanceláriu v "Swiss mediteran style" a žijú v ňom taliani, ktorí všetci vlastnia švajčiarske pasy. Čiže všetko prebieha v taliančine a je také veselšie. Ak vynechám parky, záhrady, kostoly, promenády, kúpaliská, hokejový klub a mnohé iné, je tu pomerne rozmanitá doprava. Na jazere funguje linková plavba, je tu autobusová MHD, do roku 2003 aj trolejbusová, do roku 1970 tu jazdila električka do Dino, do roku 1967 električka do Tesserete, pred stanicou SBB je stanička FLP, železnice do Ponte Tresa v metrovom rozchode. Je to miestny S-Bahn, jazdiaci v 15 min intervaloch, a preveziete sa s ním cez predmestské štvrte okolo miestneho letiska do vyššie uvedenej Ponte Tresa na talianskej hranici, tvorenej riekou v strede obce. Nebyť za mostom colnice a iných cenoviek, žiadna vizuálna zmena. Vlaky FLP majú okná otvoriteľné na 12cm, snímky podľa toho aj dopadajú.

Ak rátam aj jednu už zrušenú - v meste sú štyri funiculares, teda pozemné lanovky. Ťažko minúť najmenšiu z nich z r.1886, jazdiacu z prvého nástupišťa dole do mesta, takmer do kaviarne na promenáde . Pri svojich 220m a 53m prevýšení má na výhybni pri kostole dokonca aj medzizastávku (na znamenie), za 1,10 Fr na minútovú jazdu chodí dosť plná. Ďalšia funicular bola via Nassa-degli Angioli, 142m jednovagónový systém bez výhybne. Stále tam je, ale neodolala zrejme konkurencii vedľa vedúcich schodov a bola zrušená. Na rozdiel od staničnej vedie taknejak nikam, ak nerátam malé parkovisko, pôvodne mohla podľa starého snímku viesť ku stanici dráhy do Ponte Tresa.

Ďalšia v poradí je dvojúseková lanovka na Monte Bré, tvorená dvomi samostatnými dráhami s výhybňami. Spodný, približovací úsek Casaratte-Ruviglianna má len necelých 200m, ale statočný sklon 60%, úsek Ruviglianna-Mt.Bré 1403m 47% a je to seriózna horská trať s mostami, oblúkmi a tunelmi. Na pozemnú lanovku členitá a zaujímavá. Vedie na jeden z kopcov nad mestom a divočinu 923mnm hore nečakajte, skôr si treba vybrať z reštaurácií - výhľad na jazero a mesto garantujú všetky. Ako turistickú vsuvku sme sa z vrcholu prešli do obce Bré, odkiaľ vedie skoro rovná cesta lesom ku medzizastávke lanovej dráhy, pokiaľ ju chcete použiť k návratu a nezklesať niektorým chodníkom do mesta.

Po dojazde do dolnej stanice Ruviglianna sme použili tam čakajúci gumokolesový turistvláčik (štýlovejšie než autobus) na presun cez celé mesto ku funiculare na Monte San Salvatore, vypočujúc si cestou pútavý popis v taliančine, z ktorého som rozumel akurát výrazu "luganese". Isť však napudrovaným klimatizovaným autobusom, nedozvieme sa ani to. Lanovka vychádza zo štvrti Paradiso, kam sa možno dostať aj vlakom.

Dráha na San Salvatore 912m je riešená neobvyklejšie až unikátne: má taktiež dva za sebou vedúce úseky bez výhybní a dva vagóny na jednom lane, ale každý jazdí na svojom úseku ako samostatné vozidlo a stretávajú sa v strednej medzistanici, kde si vymenia cestujúcich. Tu sa nachádza aj strojovňa dráhy. Má dokopy 1629m, prevýšenie 601m, stúpanie (dolný/horný) 37/61%. Toho roku oslavuje 120 rokov prevádzky, vďaka modernizácii sa to náznakom pozná tak možno z dolnej stanice, ostatné vybavenie je zánovné.

Na vrchole je okrem vkusného vysielača malý kostolík, ktorý má namiesto veže vyhliadkovú plošinu s 360º výhľadom kompletným. Z tohoto skalnatého vrchu sme pešo nezostupovali, ale umožnené to je. Okrem týchto viacmenej mestských lanoviek ešte v rámci témy spomeniem poslednú funiculare na Ritóm, ktorú možno vidieť na gotthardskej trati vľavo smerom na Milano, pred bývalou stanicou Ambri-Piotta, popri potrubí. Priamo v stanici nestojí žiaden vhodný vlak, dá sa sem dostať z Faido alebo Airolo postbusom (do zastávky Piotta Posta)

Pôvodne sa jednalo o servisnú dráhu vodnej elektrárne SBB dodávajúcej elektrinu pre gotthardskú dráhu, neskôr prevádzkovanú aj turisticky, od r.2000 patrí Funicolare Ritom SA. Elektráreň samotná vlastní opomínaný unikát- vlečku zo stanice ktorá úrovňovo kríži gotthardskú diaľnicu. Neviem o žiadnom inom železničnom priecestí na dialnici. Podľa zarastenia koľají ale nijak zvlášť využívaná. Funicular vedie od elektrárne do hôr na úroveň priehrady Piora, odkiaľ sa odoberá voda pre štyri turbíny, od hornej stanice asi 30min chôdze ku nádrži. Prechádzka dookola nádrže je cca na 2h, ale možností je oveľa viac a dlhších. Samotná dráha je zážitková, hlavne ak príliš nevyhľadávate pohľady do hĺbok, je jedna z najprudších na svete a zrejme vzhľadom na predchádzajúceho železničného majiteľa tu je pôsobivý sklonovník s peknými 878‰, asi najprudší, aký možno vidieť.

Jazdí tu jediný vozeň na lane vedenom na kladkách zo strojovne v dolnej stanici, pri dĺžke dráhy 1369m má lano citeľnú rozťažnosť v prípade, že sa pohon skokovo zastaví, v praxi to značí cca 1m brzdnej dráhy a približne 3m spätného odhodenia pri bežnej cestovnej rýchlosti 2,7m/s. Pokiaľ toto nastane nad jedným z mostíkov, vagón sa dá ručne zo strojovne, zhruba metrovými cukmi zosunúť na lepšie miesto, kde možno použiť servisný rebrík, nutný k opusteniu vagónu konštruovanému na takýto sklon trate - teda dosť vysokému. Netvrdím, že popúšťanie vagónu dolu 800‰ svahom metrovými skokmi je ideálna zábava pre neobľubovateľov výšok, ale pokiaľ sprievodca šíri dobrú náladu a hlavne neopúšťa vozidlo, nie je to zlé.

My sme zvolili miesto zaseknutia cca 50m nad dolnou stanicou, takže prechádzka bola len krátka. Následné pozvanie do miestneho bufetu + vrátenie kompletných 66,-Fr nám prišlo veľmi vhod, cestou späť sme ich preventívne prejedli v historickom gotthardskom hostinci Dazio Grande v Rodi, pri stredovekej gotthardskej ceste, odkiaľ sme šli pešo do Faido po vyhliadkovej trase okolo špirál gotthardskej trate. (Nasledujúci deň Funicolare Ritom SA znížila max rýchlosť na 2 m/s.) Toľko zatial o príluganskom transporte a vitajte v galérii.

Titulná snímka: Smer Lugano! © Tomáš Votava