Februárová návšteva Ukrajiny a Maďarska – vymetanie pivovarov a nekompromisný turniket

9.4.2019 8:00 Oliver Dučák

Februárová návšteva Ukrajiny a Maďarska – vymetanie pivovarov a nekompromisný turniket

V nasledujúcom dvojdielnom cestopise navštívime notoricky známe miesta na Ukrajine a v Maďarsku. Aj keď to nebol výlet s cieľom využiť čo najviac dopravných prostriedkov, zmienka bude aj o nich. Išlo totíž skôr o výlet dvoch mladých ľudí – páru. V prvom diely reportáže sa pozrieme na cestu z Košíc do Užhorodu, navštívime Ľvov, zistíme že v Mukačeve idú západným smerom trošku svojským spôsobom a reportáž zakončíme tesne pred odchodom z Čopu. Sprevádzať ma bude opäť Saša, ktorá so mnou bola aj na Rujane a ktorá ma bude s veľmi veľkou pravdepodobnosťou sprevádzať aj na drvivej väčšine ďalších ciest v budúcnosti.

Bolo 17.2.2019 skoro ráno a so Sašou sme sa triasli v rannom mraze čakajúc na košickej autobusovej stanici na autobusový spoj smer Užhorod. Naša cesta začínala pomerne uzimene, avšak potešujúce bolo, že náš autobus, ktorý išiel z Prahy až kdesi do Mukačeva, išiel načas. Vyrazili sme o 6:30 a väčšinu cesty sme dospávali spánkový deficit spôsobený skorým ranným vstávaním a tak sme sa nadobro zobudili až niekde pred Vyšným Nemeckým. Hraničná kontrola prebehla skoro bez problémov. Jediné výrazné zdržanie spôsobila jedna ukrajinská pani idúca z práce domov, ktorej v pase (podľa toho, čo som počul) chýbala v pase vstupná pečiatka do EÚ. Kontrolu robiaci iniciatívny príslušník hraničnej polície s ňou chcel ísť okamžite spísať protokol a tak to vyzeralo, že nás kvôli nej tak skoro nepustia z hranice ďalej, kým procedúra neskončí. Po zásahu šoféra policajt zmenil názor a trval už len na tom, že autobus môže ísť ďalej, ale pani ostane na hranici na protokol. Po asi pätnástich minútach zjavne zvážil svoje možnosti a chuť pracovať a rozhodol sa situáciu riešiť napomenutím a pani bola z územia EÚ pustená do vlasti spolu s nami. Do Užhorodu sme tak došli so zhruba 30 minútovým meškaním.


17.02.2019, Slávny Bazár v Užhorode © Alexandra Michelčíková

Z autobusovej stanice sme sa pobrali priamo na hotel zložiť si veci. Ubytovaní sme boli v zariadení s názvom Ungweiser, ktoré sa nachádza na Kapušanskej ulici, asi 20 minút pešo od železničnej a autobusovej stanice. Batožinu sme si zložili v maličkej, ale útulnej izbe a pobrali sme sa naspäť k Chrámu Krista spasiteľa, kde nás čakali naši kamaráti z Košíc, Peťo a Naďa, ktorí do Užhorodu dorazili deň pred nami a s ktorými sme mali v pláne prejsť sa po meste. Po stretnutí sme sa najprv išli poriadne vyhladnutí niekde najesť. Keďže som bol jediný mäsožravec v skupine, zakotvili sme (v mojom prípade veľmi opatrne a nedôverčivo) listujúc v jedálnom lístku v neďalekej vegetariánskej reštaurácii s názvom ´´Jasne sonečko´´. Po obede sme si to namierili ako správni Slováci (a jedna Ukrajinka) na miestny trh (Bazar), kde sme sa zásobili ukrajinskými cukrovinkami a kvasom na cestu na druhý deň. Po nákupoch sme sa pobrali spoznávať mesto. Chceli sme stihnúť návštevu skanzenu a hradu, avšak kvôli zdržaniu sa v reštaurácii sme prišli 3 minúty pred záverečnou v oboch múzeách. Rozhodli sme sa teda skúsiť poprechádzať aspoň po nádvorí hradu, kam sme sa dostali po tom, čo sme službu konajúcemu strážnikovi podsunuli bakšiš (20,00 UAH/os), ktorý si bez okolkov vypýtal v presnej výške. Zvyšok poobedia sme teda z veľkej časti strávili na nádvorí hradu, fotiac panorámu Užhorodu a pozorujúc západ Slnka. Musím povedať, že vidieť budovu hotela Zakarpatie so západom Slnka v pozadí je úžasná kombinácia krásy prírody so všadeprítomnou depresiou okolitej socialistickej architektúry obklopujúcej Užhorod.


17.02.2019, Súprava odstavená na nástupišti na detskej železnici Užhorod © Alexandra Michelčíková

Podvečer a zvyšok poobedia sme strávili v reštaurácii hotela Ungweiser, ktorá disponuje rovnomenným pivovarom. Keďže si človek nevie vybrať z ponuky pív, ktoré tam varia, rozhodli sme sa ich najprv ochutnať všetky. Pri takejto degustácii vám pivá načapujú do jeden a pol decových pohárikov. Na môj vkus nastupovala ich aróma až agresívne rýchlo a jediné čo mi ako tak chutilo bolo brezové pivo.

Po degustácii a dlhšej debate sme sa so Sašou rozlúčili s našimi kamarátmi, ktorí mali na ďalší deň svoj program a pobrali sme sa na izbu, nakoľko nám nad ránom odchádzal vlak do Ľvova.

Po veľmi krátkom spánku sme sa o pol štvrtej ráno zobudili a po krátkej rannej hygiene sme už kráčali po ulici Slobody k železničnej stanici. Na stanicu sme dorazili s malým náskokom a preto sme čas do odchodu vlaku strávili vo vestibule v medzimestskej časti. Bufet bol žiaľ zatvorený, my sme však našťastie boli na cestu zásobení z predchádzajúceho dňa. Krátko po zahlásení nástupišťa, na ktorom bol náš vlak pristavený sme už postávali pred našim plackartným vozňom, kde nám postaršia, ale veľmi milá a usmievavá dežurná skontrolovala pasy s lístkami a pustila nás do vozňa. Keďže bolo pol piatej ráno, rovno sme sa uložili spať.


18.02.2019, žst. Ľvov pass. © Alexandra Michelčíková

Krátko pred Ľvovom sme sa zobudili a na prebratie sme si od dežurnej kúpili čaj. Na stanici nás mala čakať moja kamarátka Olesia, ktorú však zdržala jedna jej známa opúšťajúca Ukrajinu idúc do Poľska na výlet a tak sme sa po príchode do Ľvova najprv občerstvili v bufete čeburekmi, keďže nám už poriadne škvŕkalo v žalúdkoch. Počas konzumácie čeburekov nás z miestnosti vyhnal podráždený dedko s odôvodnením, že sa ide upratovať a tak sme čebureky dojedli hľadajúc kámeru chráneňja. Po tom, čo sme si zložili vaky v kámere chráneňja sme sa vybrali električkou do miestneho Múzejno-kultúrneho komplexu pivnej histórie – Ľvivarňa. Komplex tvorí veľmi zaujímavá a interaktívna expozícia informujúca o pivovarníckej tradícii v Ľvove, ktorej počiatky siahajú do 17. storočia. Zároveň sa na tomto mieste môžete dozvedieť čosi o histórii mesta, avšak vo väčšine prípadov tieto informácie aj tak súvisia s pivovarníctvom. V tomto komplexe majú návštevníci možnosť ochutnať pivá, ktoré sa v Ľvove vyrábajú. Ochutnávka prebieha podobným spôsobom ako v Užhorode. Návštevníci majú možnosť obdržať aj darček v podobe zákusky, pokiaľ sa v danom podniku s pivami odfotia a uverejnia to na sociálnej sieti s označením #lvivarnya. Po príjemnom posedení sme sa pobrali ďalej, tento raz do miestneho múzea ľudovej architektúry. Z električky linky 7 sme vystúpili na zastávke (ak mi pamäť dobre slúži) Ševčenkivski haj a vydali sme sa pešo do kopca.


18.02.2019, Múzeum ľudovej architektúry Ľvov © Alexandra Michelčíková

Miestny skanzen je pomerne veľký a je rozdelený na niekoľko častí. Každá časť prezentuje iný región západnej Ukrajiny. Nájdete tam teda stavby z Ľvova, Zakarpatia a rôznych iných oblastí. Po asi hodine a pol v skanzene sa nám ozvala Olesia, že sa s nami už môže stretnúť. Pred skanzenom sme sa s ňou teda stretli a pobrali sme sa na stanicu po batožinu. Zo stanice sme pokračovali do bytu našej kamarátky Oľgy, s ktorou som sa pred dvoma rokmi spoznal cez couchsurfing a u ktorej sme mali dohodnutý nocľah. Oľa (ako ju po domácky voláme) však bola na výlete v Nemecku a preto sme sa odtiaľ s Olesiou po krátkom oddychu pobrali najesť sa do (pre čitateľov vlaky.net pravdepodobne) notoricky známeho gastro zariadenia Puzata chata. Po večeri sme išli na prechádzku po meste, keďže som chcel, aby Saša videla Kopaľňu kavi, miestnu čokolatériu, či iné zaujímavosti. Prechádzku sme zavŕšili v podniku Kryjivka, ktorý imituje bunkre z obdobia druhej svetovej vojny, v ktorých sa skrývali príslušnícu UPA. Pri vstupe stojí uniformovaný vojak UPA so Špaginom vz. 42, ktorým na vás namieri pýtajúc si heslo pre vstup. Ako heslo je použitý (v rôznych regiónoch kontroverzný) pozdrav sláva Ukrajine, na čo vojak s úsmevom odpovie herojam sláva, sklopí samopal, uleje vám z akejsi samohonky, spolu s vami si pripije Ukrajine na slávu a pustí vás do podniku cez tajný vchod skrytý za policou s knihami. Ako sme si neskôr všimli, majiteľovi to myslí aj politicky a náležite to využil pri tvorbe menu.


18.02.2019, Potulky Ľvovom © Alexandra Michelčíková

Po chvíli sa od nás Olesia pobrala na železničnú stanicu keďže jej kamarátku zo Záporožia nepustili na výlet do Poľska, pretože si doma zabudla zagranpas (pas s biometrickými údajmi, ktorého vlastnenie je podmienkou pre bezvízový vstup do EÚ). Rozlúčili sme sa teda a po asi hodinke čakania sa k nám pripojila Oľa, ktorá za nami išla hneď z letiska. Než sme odišli, prehodili sme spolu pár slov pri pohári piva. Po dopití sme sa pobrali pobrali do večierky na nákup a po krátkom čase sme už boli u nej doma zoznamujúc sa s jej priateľom Nikitom. Večer sme ešte hodnú chvíľu sedeli a sovietovali, no po uvedomení si času sme sa rýchlo pobrali spať. Na druhý deň naša cesta pokračovala.

Na druhý deň ráno sme sa so Sašou, Oľou a Nikitom zobudili skoro ráno. Mňa a Sašu čakala cesta vlakom do Mukačeva a Oľa s Nikitom sa ponúkli, že nás na stanicu vezmu autom. Asi im nás prišlo ľúto, pretože večer pri posedení na nás pri zmienke, že na stanicu chceme ísť električkou na malú chvíľu vrhli začudované pohľady. O malú chvíľu sme teda sedeli v Nikitovom aute predierajúc sa po obstarožnej vozovke vydláždenej mačacími hlavami cez zápchu v ľvovskej dopravnej džungli. Zápcha nás mierne zdržala a tak sme na stanicu dorazili asi len 10 minút pred odchodom vlaku 107 z Odessy do Užhorodu. Rýchlo sme sa s našimi hostiteľmi rozlúčili a utekali sme na nástupište, kde už bola naša súprava pristavená. Cestovné doklady sme nechali u nevrlého dežurného a pobrali sme sa do nášho kupé. Chvíľu na to sme opäť upadli do krátkeho spánku, z ktorého sme sa zobudili kdesi na úpätí Karpát.


19.02.2019, Prechod ukrajinskymi Karpatami © Alexandra Michelčíková

Náš vozeň č. 6 bol vybavený štyrmi kupé v jednej polovici vozňa a zostávajúcu polovicu vozňa tvoril reštauračný oddiel. Rozhodli sme sa ho teda vyskúšať. Dežurná v civile za pultom tam akurát podávala nejaké jedlo chlapcovi zhruba v mojom veku v železničiarskej uniforme, avšak bez výložiek. Zrejme sa jednalo o študenta nejakej univerzity so železničným zameraním (ak sa nemýlim, jednu vychýrenú univerzitu s týmto zameraním majú v Ivano-Frankovsku, alebo v Černivcoch – nespomeniem si na to presne). Objednali sme si teda u ráznej a akčnej dežurnej zelený boršč s chlebom, ktorý sme zaliali pivom. Boršč bol veľmi dobrý a sýty, avšak na ukrajinské pomery mi to tam prišlo celkom drahé. To bol jeden z dôvodov, prečo bol reštauračný oddiel skoro prázdny, ktoré som zaznamenal (okrem toho tam bolo tiež úplne depresívne prostredie rovné piatej cenovej, ktorého depresívny ráz dopĺňala dežurná ustavične porušujúca zákaz fajčiť vo vozni). Po obede sme sa vrátili do kupé a ja som skočil k dežurnému do kupé požičať si stachany, aby sme nemuseli kvas, ktorý sme mali so sebou piť z fľaše. Späť do kupé som sa vrátil sprevádzaný škaredým pohľadom dežurného.

Cesta pokračovala a my sme sledovali prechod nádhernými ukrajinskými Karpatami. Ani sme sa nenazdali a už nám náš dežurný (v zjavne o dosť lepšej nálade a s úsmevom) oznamoval, že sa blížime k Mukačevu. Chvíľu na to sme sa s ním už lúčili a šliapali sme po ceste do nášho hostela hneď vedľa železničnej stanice. Na recepcii hostela Vokzal nás privítala postaršia, ale celkom milá pani. Po príchode na izbu som však ostal trošku nemilo prekvapený. Nefungujúce radiátory boli nahradené prenosným ohrievačom a po príchode do kúpeľne som skoro zdúpnel. Tá v najlepšom stave vôbec nebola (ruku na srdce – čo chcete za 8,00€ pre 2 osoby za noc). Rozpačito sme si teda vypočuli bábuškine pokyny a pobrali sme sa do mesta. Tiež sa mi nepozdával fakt, že sme nedostali kľúč od izby. Bábuška nám povedala, že ona izbu zamkne a nikoho tam nepustí.


19.02.2019, Objavovanie Mukačeva © Alexandra Michelčíková

Plný zmiešaných pocitov z týchto noviniek som sa teda pobral so Sašou objavovať Mukačevo. Podľa pokynu recepčnej sme si to namierili do centra mesta, odkiaľ nám mala ísť maršrutka na hrad Palanok, ktorý bol našim hlavným cieľom. Na recepcii sme sa dozvedeli, že do maršrutky sa nastupuje s už vopred zakúpeným cestovným lístkom (chvíľu mi vŕtalo hlavou, či som jej vôbec dobre rozumel, lebo na Ukrajine som bol zvyknutý, že sa cestovné platí priamo u šoféra a žiaden doklad o zaplatení cestujúci neobdrží). Usmernení miestnymi sme pri miestnej radnici našli stánok s nápisom prodaž kvitkiv. V stánku sme si teda nakúpili zásobu cestovných lístkov po 5,00 UAH/1 ks. Samotný cestovný lístok sa skladá hlavne z malého QR kódu. Vŕtalo mi hlavou, čo nás v tej maršrutke čaká, keď je odbavenie cestujúcich na ukrajinské pomery priam pokrokové. Pred odchodom od stánku požiadali predavačku o radu, ako sa dostať na hrad. Poslala nás priamo po Puškinovej ulici na najbližšiu križovatku, odkiaľ nám išla zelená maršrutka číslo 3 priamo pod hradný kopec. Po príchode na zastávku sme sa ešte uistili u miestnych, že čakáme správne a začali sme sa obzerať po zelenej maršrutke. Čochvíľa prišlo zelené miniatúrne Isuzu a keď šofér otvoril dvere, tak mi skoro vyliezli oči z lebky. Vo dverách maršrutky cestujúcim zavadzal turniket s čítačkou QR kódov.

Tento nekompromisný turniket mi príde ako pekný príklad snahy napodobniť fungujúce systémy v rôznych krajinách EÚ kombinovanej s vedomím, že jednoduchá slovanská duša sa vždy bude snažiť obabrať systém o peniaze kde sa to len bude dať a takto zmýšľajúci substrát predsa treba nejak donútiť kúpiť si tie cestovné lístky. Ak si dobre pamätám, cestovné bolo možné platiť aj akýmisi čipovými kartami a zrejme aj bežnou platobnou kartou.


19.02.2019, Ukážka miestnej MHD © Oliver Dučák

My sme sa do maršrutky dostali načítaním QR kódu na našich lístkoch, čo však nebolo také jednoduché. Väčšine cestujúcich sa kód podarilo načítať zhruba až na piaty raz, čo jednak dvíhalo šoférovi tlak snáď viac, ako možnosť, že by k nemu mali prúdiť peniaze od cestujúcich a zároveň sa maršrutka zbytočne zdržiavala na zastávke. Okrem toho, na každej zastávke nájdete aj prehľadné cestovné poriadky každej linky – na Ukrajinu pomerne nezvyk. Konečne sme sa pohli a so Sašou sme po chvíli šľapali hore kopcom na hrad. Po vystúpení na kopec sa človeku naskytne nádherný výhľad na okolitú rovinu. V diaľke som zahliadol súpravu MÁV opúšťajúcu Mukačevo ako IC 33 Latorca.

Hrad sám o sebe vyzerá zaujímavo, avšak 40 rokov ZSSR a necelých 30 rokov Ukrajiny ho podľa mňa mierne poznamenali, aj keď na ňom môže byť badateľná snaha niečo zlepšovať. Tip-top to však bude, až odstránia tú hnusnú televíznu anténu z jeho strechy. Z hradnej expozície sme stihli akurát tak výstavu venovanú aktuálnej občianskej vojne a jednu, ktorá sa venovala majiteľom hradu a zároveň životu bežných ľudí v okolí Mukačeva v stredoveku a v počiatkoch minulého storočia.


19.02.2019, hrad Mukačevo © Alexandra Michelčíková

Po prehliadke hradu sme sa so Sašou vrátili do centra nájsť niečo, kde by sa dalo najesť. Zastavili sme sa v jednej reštaurácii s národnou kuchyňou, kde sme vďaka vyslovene pomalej obsluhe strávili zhruba dve a pol hodiny. Takto najedení sme sa vybrali naspäť na hostel. Pred hostelom sme ešte nejaký čas strávili pri bránke, ktorá vola zavretá. Dežurná nás na túto skutočnosť upozornila pri našom odchode, avšak zvonček na bráne, na ktorý sme mali zvoniť, aby nám prišla otvoriť nefungoval. Riešil som to teda telefonicky s majiteľom hostela, ktorý bábušku poslal otvoriť nám. Po chvíli z vchodových dverí sa ozvalo srdečné molodež povernelasja a už sme kráčali hore schodmi do hostela.

Na druhý deň ráno sme opäť vstávali skoro, aby sme stihli električku do Čopu, odkiaľ sme nepokračovali na Slovensko, ale do Maďarska. S bábuškou, ktorú sme oboznámili s našim plánovaným odchodom deň predtým sme sa srdečne rozlúčili a pobrali sme sa pešo na stanicu. V prímestskej pokladnici sme si kúpili cestovné lístky do Čopu (32,00 UAH za 2 osoby) a občerstvili sme sa čeburekmi z bufetu, ktoré sme si veľmi obľúbili. Na nástupišti už stála jedna električka ER2 3016 smerujúca do Ľvova, avšak ani 10 minút pred odchodom nebola naša električka pristavená na nástupište. Išiel som sa teda opýtať, či som informácie na stránke správne pochopil a či ten vlak vôbec pôjde. Mladá, ale za to podráždená pokladníčka na mňa len vyštekla, že da, električka pijde a tak som sa len pobral naspäť na nástupište za Sašou čakať na ten zázrak. Asi 3 minúty pred pravidelným odchodom som zazrel, ako z depa posunuje súprava staršej ER2 s inventárnym číslom 884. Keď sa zo zhlavia pohla ku nám, bolo mi jasné, že sa jedná o náš spoj. Vyšplhali sme sa teda do tohto nesmrteľného technického zázraku z Rigy s drevenými lavicami, v ktorom sme mali stráviť najbližšiu hodinu. Súprava bola – zanedbaná je slabé slovo, avšak išla. Bola v nej poriadna zima a teplota lavíc bola tiež výzvou pre močové cesty. Pomocník rušňovodiča však vzápätí obehol súpravu a zapol kúrenie. Pod každou lavicou som našiel bufik, ktorý prechladnuté drevo zohrieval a robil tak cestu znesiteľnejšou. Z Mukačeva sme vyrazili zhruba 5 minút zmeškaní.


19.02.2019, Električky v žst. Mukačevo čakajúce na odchod © Oliver Dučák

Vlak bol plný školákov, babičiek a železničiarov. Jeden dedko tam predával noviny a sväté ikony. Jeho biznis však v našom vozni nebol veľmi úspešný. Nastala kontrola cestovných lístkov a do vozňa vtrhli 2 dežurné. Každá dežurná kontrolovala svoju stranu vozňa. Napriek tomu, že boli vybavené POPkami, cestovné lístky netlačili aj keď cestovné vyberali (všetci ten systém poznáme).

Takto sme po hodine dohrkotali do Čopu skoro načas a hneď sme sa zaradili do dlhého radu pri kase č. 9, v ktorej sa predávajú medzinárodné cestovné lístky. Pokladníčka ich už mala natlačené do zásoby a iba ich zaradom predávala cestujúcim. Po kúpe cestovných lístkov sme využili chvíľku voľného času na občerstvenie sa v bufete pri stanici a o chvíľu sme už boli kontrolovaní relatívne dobre naladenými príslušníkmi pohraničných orgánov Ukrajiny. Chvíľu na to sme už sedeli v súprave v Os (Sz) 32517 čakajúc na odchod do stanice Záhony.

Úvodná snímka: 18.02.2019, ČS2-581 po príchode do žst. Ľvov pass. © Alexandra Michelčíková

Galéria