Zo západnej Ukrajiny

28.7.2018 8:00 Tomáš Votava

Zo západnej Ukrajiny

Pokiaľ ste niekedy uvažovali navštíviť krajinu, ktorá by sa dostatočne odlišovala, pokiaľ už nechcem použiť slovo exotika, je návšteva nášho východného suseda najjednoduchšie riešenie. Taktiež dobrá adresa pre fanúšikov úzkeho rozchodu. Na týchto stránkach nie neznáma, poskytujúca však dosť možností sa neopakovať.

 

 

 


Jej relatívna dostupnosť nám vnukla myšlienku odignorovať tradičné lietadlo a cestovať „správne“. Zároveň si doplniť dlhoročný rest a prejsť trať B.Bystrica - Margecany. Možností nieje príliš na výber, plánovanie to zjednodušuje. Nastupujeme v Bratislave smer Vrútky do klimatizovaného vozňa pevných okien, na dajaké snímanie rezignujem napriek peknému počasiu. Onedlho sa vo Vrútkach ocitáme aj s našimi poltonovými batožinami v ďalšom klimatizovanom vozni smer Banská Bystrica. Tu ma od Štubne pevné okná mrzia viac, ale len tak sa viezť a sledovať krajinu má tiež niečo do seba. Náš R elegantne zdoláva trať do Bystrice, odkiaľ za hodinu pokračujeme REx-om do Margecian. Z úvodu je to pre výluku spestrené autobusovou vsuvkou po Medzibrod, tá je nehodovou obchádzkou v rekonštrukcii natiahnutá na takmer hodinovú záležitosť. Napriek tomu prefíkanou konštrukciou cestovného poriadku dokáže REx pristáť v Margecanoch pomerne načas.


Telgárt Penzión © Tomáš Votava

Jeho súprava už netrpí pevnými oknami, v Telgárte teda skúšam pomerne úspešne zachytiť našu jedinú slučku pomocou kombinácie fungujúcej stabilizácie s pekným počasím na video. Vôbec celá táto trať je na pozeranie, ako si ju matne vybavujem z dávnych čias. Z Margecian do Košíc nás dostane Os a na záver etapy je jazda električkou VarioLF2 do hotela. Toto vozidlo čo stráca na klimatizácii, to mocne dobieha akceleráciou. Hlavne v rozjazdoch poráža viacmenej všetko koľajové, v čom som kedy visel na rukoväti, i to rezanie oblúkov sa vryje. Keďže ráno je štýl jazdy rovnaký, košickú MHD si píšem ako rýchly dynamický podnik. Na stanici sme viac než včas. Je pekne vynovená, len nástupištia majú trochu zvláštne usporiadanie ak ťaháte kufre. Vo vlaku do Čiernej nad Tisou je dosť času dobehnúť raňajky nestihnuté v hoteli, náš vlak do Čopu onedlho odchádza. Náš skoro doslova, v jednovozňovej súprave sme asi štyria. Slovenská pasová kontrola prebieha doslova uprostred role, ukrajinská na stanici a riešia ju samé dôstojníčky s jednou výnimkou. A sme na Ukrajine. Čop má dve staničné budovy a obe značne naddimenzované. Kupujeme lístky na osobný vlak, tu zvaný primiskij. Z dvadsiatich pokladní treba trafiť tú správnu primiskú, nie rýchlikovú a nie meždunaródnuju. A tú úradujúcu. Rýchliky a osobné sú tu dve samostatné firmy, často až stavebne oddelené. Lístok dostanete maximálne do konečnej stanice vlaku, prestupy sa neriešia, ale lístky predáva bežne aj sprievodca. Asi za hodinu prichádza naša súprava ER2, tzv. Električka, približne zo 60-tych rokov.


Čop: záchrana osobnej dopravy – električka ER2, Čop © Tomáš Votava

Je vybavená pneumatickými dverami, najprudšími schodmi v regióne a unergonomickými drevenými lavicami. Údržbou ju nik nehyzdí, zrejme už dávnejšie. Okienka väčšinou neotvoríte, vetranie je však riešené mnohými otvormi časom vzniknuvšími mimo projekt. Na trati do Baťova dosahuje z deklarovaných 130 km/h približne tretinu, ale dôjde tam, čo jej vzhľad veľmi nesľuboval. Tu prestupujeme do ďalšieho transportného systému zo 60 - tych rokov, D1 fy Ganz v dieselovom prevedení. Ergonómia je podobne vydarená, údržba opäť decentná, aspoň že to okno dokážem otvoriť. Načas vyrážame smer Vynohradiv po trati vedenej nekonečnými priamkami poľami. Teda vyrážame- mocný rev hydrodynamického agregátu by to aj naznačoval, v praxi je však času na kochanie sa krajinou dosť než dosiahne svojich 45 km/h približných maximálnych. Trať je obojrozchodná, aj keď ten náš nieje moc opotrebovaný, Vynohradiv sa dá takto považovat za trojrozchodnú stanicu.  Na mieste sme načas a podvečer nás ešte berie pán Dobra na exkurziu do depa Boržavskej dráhy do Berehova. Berie nás autom. Miestne komunikácie sú v stave, ktorý robí železnicu s jej rýchlosťami razom opäť vysoko konkurencieschopnú, sú úplne strašné, jazdu si naozaj užívame.


Berehovo, depo: TU2 034 © Tomáš Votava

Celé depo slúži v podstate jedinej funkčnej TU2 034, ktorú si čata po nazbrojení odvezie večer do Chmiľnyku pre zajtrajší vlak. Ten už plánujeme absolvovať a teda sme ráno nastúpení pred stanicou Vynohradiv v skromnom úzkorozchodnom koľajisku. Je nedeľa a teda tu zároveň prebieha tradičný trh, v ktorom potrebuje lokomotíva obehnúť súpravu. Ľudia chodia výhodne kúpiť predať viacmenej čokoľvek pomerne masovo, pretláčať sa medzi nimi lokomotívou nieje ľahké, zaujímavé a fotogenické však určite. Všetci trhovníci aj nakupujúci samozrejme postupujúcej lokomotíve radi urobia miesto, mašinista tomu ale príliš ako keby neverí a postupuje s citom. Celý manéver pomerne dosť trvá.


Vynohradiv: trh pred stanicou, smelý posun © Tomáš Votava

Vlak vyráža načas a skoro hneď dosahuje svojich maximálnych 16 km/h. Boržavská železnica na 750mm rozchode používa normálnerozchodné ťažké koľajnice ako dedičstvo po nákladnej doprave, pri súčasnej podfinancovanej údržbe aspoň zachovávajú prevádzkyschopnosť. Ideme po poslednom úseku Vynohradiv - Chmyľnik s tromi zastávkami. Na predposlednej nás pán Dobra dostáva do lokomotívy. Takto máme dobrý výhľad do pomerne plochej krajiny, čo je okrášľované naozaj serióznym zarastaním trate. TU2 nieje vnútri práve odhlučnený stroj, medzi kríkmi si však razí cestu spoľahlivo. Vynárajú sa menšie mosty, priecestia, ostatné prípadné artefakty vegetácia prekryla dokonale, často aj koľajnice. Pred momentálnou konečnou Chmyľnik je cez rieku Boržava pôsobivý most, dokonca vchodové návestidlo. Odpohľadu dlhšiu dobu mimo prevádzky. Mimo dopravu odtiaľto pokračuje trať do Iršavy a taktiež do depa v Berehove, ktorá sa občasne využíva aspoň pre jazdu drezín. Stanica pôsobí mierne opustene, rovnomenná dedina je dosť za kopcom. K nahliadnutiu je zarastená súprava osobných vozňov aj snežný pluh.


Chmyľnik: obiehanie súpravy po tráve © Tomáš Votava

Než stroj obehne súpravu zájdeme si k mostu pre pár záberov a cesta späť môže začať. Keďže krajinu už trochu poznáme, venujeme sa o niečo viac ovčiemu syru, pirohom a 72% kultúrnemu príspevku zo Slovenska, aspoň do času, než sa vlak zaplní. Smerom do Vynohradivu na trh je záujem značne väčší aj keď pri miestnom zanedbateľnom cestovnom by som o rentabilite asi neuvažoval. Vlak sa svojou decentnou rýchlosťou prirúti doprostred trhu a my máme dnes na práci už len kultúru. Nasledujúci deň máme na presun po širokom rozchode ku ďalšiemu úzkemu do mesta Dolyna. V ideálnom prípade. Pri náväznosti spojov sa ale spokojíme s dosiahnutím bližšieho Strij pre tento deň. Ráno v pokladni na stanici kupujeme lístky 500 hrivnovou bankovkou (cca 17€) čo pokladňu trochu zacyklí, na tieto veľké tu niesu zvyknutí. Za to obdržíme kvitok (lístok) ručne písaný, obstrihnutý, s dvomi razítkami- krásna práca.


Takýto krásny lístok vám vyrobia vo Vynohradive © Tomáš Votava

2 hodiny do Baťova stojí zhruba 1€ pre oboch v hulákavej D1 Ganz, verzia vynovená klasickými plastovými oknami. Za necelé tri hodiny nám ide prípoj, tentoraz online zakúpený rýchlik v 1.triede. Tu to znamená spacie kupé pre dvoch, káva čaj sú v cene. Pri miestnych vzdialenostiach/ rýchlostiach sú rýchliky skoro vždy spacie. Prechádzame Karpaty fotogenickou traťou vrcholovým tunelom Beskyd do Striju, kľudného mestečka a ďalej sa pokračuje zajtra, dnes už nieje prípoj. Do Dolyny nás vezie miestna push-pull DPL1, t.j. riadiaci vozeň, vozeň a sergej 2M62. Ako polovica dvojitého sergeja je priechodný a tak sa mašinista s termoskou môže prechádzať po vlaku. Máme mocný stroj, ale 30 km/h príliš neprekonávame. Nakoniec pristávame v Dolyne, ešte menej napínavom mestečku, kde bývame. Vo vedľajšej Vyhode sídli drevárska firma prevádzkujúca lesnú železnicu opäť na 750mm. Ako privátny podnik môže kvôli záujmu mať aj turistickú divíziu a nazýva ju Karpatskyj Tramvaj. Prvý deň nás berie sprievodca Voľa do doliny rieky Sviča s dohľadateľnými artefaktami bývalej vetvy trate. Najvýraznejšie sú zvyšky mostov, ktoré v minulosti nezvládli veľkú vodu, odpohľadu naozaj veľkú.


Bývalá vetva Vyhoda – Beskyd © Tomáš Votava

Občas vidno násyp. Údolie je obľúbená oblasť s miestami na pikniky a stanovanie, k dispozícii sú turistické trasy a medvede. Bizóny a diviaky vo forme ohradenej ukážky taktiež. Veľmi zaujímavá atrakcia je prameň minerálnej vody, ktorá má príjemnú zdravú chuť a po zapálení horí. Pri výjazde z desivej cesty na lesnú absolvujeme pohovorom kontrolu prípadných zbraní kvôli pytliactvu. Koniec našej jazdy je stanica Beskyd, značne bývalá, kde niekoľko stôp železnice zostalo. Treba ich len trochu hľadať v tunajšej prírode. Aj s dopravou toto stačí ako celodenný program a podvečer v Dolyne už len zháňame drahú reštauráciu. Našťastie je hneď cez zlú cestu oproti a varia skvelo. Druhý deň nás berie do Vyhody sám vedúci výroby, cestou do depa máme exkurziu cez fabriku. Depo je na jej konci a je plné vozidiel, aj keď výraz Všeličoho to lepšie vystihuje. Máme len chvíľu na prehliadku, onedlho odchádza turistický vlak aj s nami do centra dediny, kde bude čakať na cestujúcich. Lokomotíva TU-6P pre 20 cestujúcich, čiže je to viacmenej motorový vozeň a päť vozňov.


Stred Vyhoda: TU6 Karpatskij tramvaj, triangel u pomníku © Tomáš Votava

V strede dediny je triangel s neprehliadnuteľným betónovým pútačom s parnou Fablok Kp4, odkiaľ vlaky vyrážajú. Nás tu čaká vozidlo, ktoré bývalo dodávka Ford Transit, jazda začína mostom cez rieku Mizunka. Ako je tu dobrým zvykom, pôvodný most vzala veľká voda, tento repasovaný vďačí za existenciu fungujúcej doprave dreva. Trať vedie širokou dolinou cez niekoľko dedín používajúc tu tak obľúbené priame úseky, než sa dostane do lesov a stane sa aj vizuálne lesnou železnicou. Oblúky sú patrične ostré, mosty a mostíky skoro zásadne celodrevené, pohľad na výhybky vzbudzuje úvahy o priemyselných toleranciách. Na rozdiel od Boržavskej železnice sa tu používajú malé úzkorozchodné koľajnice s dosť voľnými spojkami mierne vtláčanými do zeme, ako ľahké vozidlo jazdíme akoby po vlnkách. Čiže to celkom hádže. Neskôr pozorujem, že ťažké lokomotívy si zrejme koľajnice pritlačia na zem do roviny čím môžu a aj jazdia o dosť rýchlejšie ako my. Údržba tu ale rozhodne funguje, stretávame dve partie na akčnej minidrezíne, ktoré menia podvaly na požiadanie.


Dolina rieky Soboľ: drezína údržbového komanda © Tomáš Votava

Prichádzame do miesta zvaného Dubovyj Kut, kde možno stanovať nad riekou, tu končia turistické vlaky. Technická atrakcia je zrušený cestný most cez dolinu. Kus vyššie je k videniu malá osada lesných robotníkov, ktorým sa pri miestnych rýchlostiach neoplatí dochádzať do práce a žijú tu na týždňové smeny. Deti majú v tejto krajine trojmesačné prázdniny takže aj tie tu stretávame. Prechádzame cez väčšiu stanicu Mindunok Solotvinski, skoro sa natíska výraz zriaďovaciu keďže má triangel a skoro päť výhybiek do miesta pri riečke Soboľ, kde čata na lúke pri horárni chystá piknikové miesto pre drevofiremnú párty. Nedokážem si príliš predstaviť kondíciu potrebnú pre absolvovanie oslavy s ukrajinskými pracovníkmi v drevopriemysle. Sú tu na lokomotíve TU-8 s miestami na sedenie, táto vo verzii kabrio. My pokračujeme ďalej do odbočky, ktorých je tu toľko, že už dávno nemám prehľad čo je hlavná trať až po miesto ťažby.


Dolina rieky Soboľ:TU4 v nasadení © Tomáš Votava

Na svoje vozne čaká TU4 zatiaľ čo na ne nakladá drevo niečo, o čom by som povedal že to bývalo tank T34, minimálne spodná časť. Po malej exkurzii scúvavame do doliny s prestávkou na obedný piknik v lese. Zapíjaný samozrejme predpisovou samohonkou. Cúvaním prechádzame Mindunok Solotvinski do ďalšej odbočky ku väčšiemu drevenému mostu cez Mizunku, ktorého predchodcu podľa tradície strhla voda. Tým sme otočení správne postupne ideme späť smer Vyhoda. Stavby po staničkách aj ich interiéry fotím koľko sa dá. Pomocou našej drezíny možno aj úspešne zbierať hríby. Pred Dubovym Kutom sa práve presúva lokomotíva okolo turistického vlaku s ktorým sa križujeme, možno vidieť slušnú masu cestujúcich. Vraciame sa do Vyhody, tentoraz rovno do depa a deň je u konca. Ráno v Dolyne aj s kuframi na „vagzale“ očakávame náš primiskij osobný do Striju a dodávajú nám československý ČME3 s dvomi pľackarnyjmi spacími vozňami. To je dobre ako ukážka, pretože do tohoto vzoru naskutku otvoreného spacieho priestoru by som asi inak neriskol, tu sa na súkromie nehrá.


Pľackartnyj vagon v osobnom s ČME3 © Tomáš Votava

Prečo to nájdete v osobnom vlaku ťažko povedať, ale pri miestnych uspávacích rýchlostiach poteší. S jedným prestupom sa úspešne dopravujeme na noc do Ľvova a ďalší deň pokračujeme. Patrí sa podotknúť, že Ľvovská MHD pracuje tiež na úzkych 1000mm. Ľvovská stanica je krásna stavba, ako ostatne množstvo miestnych staníc a hodne rušná. Keď mám prvý raz na pravom zapínacom vačku hrejivý pocit, beriem to ako dojem a zapnem. Keď mám rovnaký pocit na peróne opäť, usúdim, že to má niečo spoločné s tromi už videnými slečnami vedľa mňa. Asi vedia trochu po slovensky, moju radu kedy by, čo by a najlepšie kde, pochopili úplne hneď. Odtiaľto máme miestenky na rýchlik do Rivne. Treba doplniť že lístok na R je vždy s miestenkou a dá sa objednávať online. Súprava ER9m je výnimočne na sedenie s usporiadaním 3+3+3+3, dežurnaja pre každý vozeň si pred nástupom každého prelustruje. Toto, strmé schody a úžasné množstvo batožiny robí výstup a nástup v celej Ukrajine neskutočne pomalý. Objednávkový systém zas nemá úplne jasno s pojmom „u okna“. Tento vlak ako jediný dosahuje 100 km/h. V Rivne presadáme na overený drevitý Ganz D1 aj veľkým húfom cestujúcich s ešte väčším množstvom batožiny. Ľud chtivý nástupu začína byť trochu agresívny na ľud vystupujúci, spojov nieje veľa, ale čata vždy počká na každého. Tento vlak 100 km/h opäť nedosahuje ani len omylom.


Sarny: D1 © Tomáš Votava

Dostávame sa do Sarni pri bieloruských hraniciach, neďaleko železnice Antonivka - Zarične, zvanej tiež Polijskij Tramvaj. Pôvodný plán bol bývať priamo v Antonivke, len bez potvrdenej istoty sme sa radšej ubytovali v Sarni a do Antonivky si urobili výlet. Skoro ráno ide spoj do Antonivka - Zarične, poobede späť. Nechtiac sa nám vstávať značne skoro ráno v nedeľu ideme do Antonivky najprv pohodlne poobede natočiť si v kľude zvonku príjazd vlaku a stanicu s tým, že celodennú jazdu dáme zajtra. Počasie sa po niekoľkých prehánkach vylepšilo, stanica je voľne prístupná aj cestu taxíkom sme sem vcelku prežili. Trať je vedená dosť opustenou krajinou, kde niesu možnosti dajako inteligentne si ju skrátiť, takže viacmenej musíte absolvovať jazdu tam a späť, predstavuje to pomerne drsné 4+4 hodiny. A jedálny vozeň táto úzkorozchodka nevlastní aby cesta ubiehala. Poobede sa ukázalo, že toto žiaľ nebude problém, pretože sa jazdí len dnes v nedeľu a stredu, čo sa vopred bez fungujúcich kontaktov nedozviete. Preto môžem poslúžiť iba trochou materiálu zo stanice a okolia v peknom počasí.


Antonivka: TU7 © Tomáš Votava

Tým môžeme náš pobyt v tejto oblasti skrátiť a vraciame sa oproti pôvodnému plánu o deň skôr do Ľvova cez Koveľ, kde ma pred stanicou okrem kontinuálne prebiehajúceho trhu zaujal pomník lokomotívy vkusne skomponovaný s kostolom. Táto veta v praxi predstavuje celý deň postupne s Ganzom, Sergejom a jemne modernejším DR1 s koženkovými lavicami. Takú vec si tu zapamätáte a naučíte oceniť. Posledná jazda smer domov z Ľvova mala byť cez Sjanki do Čopu. Ale hneď dve výluky na trase nás presviedčajú, že pôvodná trasa cez Beskyd bude stačiť. Tu sa náhradná doprava pri výlukách príliš nespomína, tak ideme na istotu. A taktiež aj na osobný do Mukačeva, bo rýchliky sú už vypredané. Vzdialenosť vyše 200km zdoláva za 6 hodín, čo by bol rekord pre  tvrdé plastové sedačky, ale nedá sa zarátať keďže sme prvú hodinu stáli.


Osobný Ľvov - Mukačevo © Tomáš Votava

Aj kufre sme umiestnili inteligentnejšie až potom, čo vystúpilo niekoľko vedier lesných plodov. Voziť černice s jahodami (a ich zberačov) je jedna zo základných úloh ukrajinských železníc. V Mukačeve pre moju neznalosť ampliónovej ukrajinčiny skoro zabúdame prestúpiť do Čopu a zvyšok je už len rutina. V Čiernej nad Tisou si skúšam predstaviť, aký je to asi pre našich ukrajinských spolucestujúcich šok posadiť sa do nepríčetne luxusnej poschodovej Škody smer Košice. Keby ju v tom daždi s kuframi niekto nezabudol dať na perón približne kilometer naľavo od staničnej budovy. Neželezničný efekt tohoto výletu je, že tu už nenadávam na naše výtlky na ceste, medzi ktorými sú aj desiatky kilometrov keď viem, že to môžu byt desiatky centimetrov.

Pohyblivé obrázky a viac záberov statických možno vidieť tu:

  1. Borzava - YouTube
  2. Boržava - Fotky Google
  3. Vyhoda - YouTube
  4. Vyhoda (Karpatskij tramvaj) - Fotky Google
  5. Antonivka - YouTube
  6. Antonivka - Zarične (teda len Antonivka..) - Fotky Google

Úvodná snímka: TU2 na trhu v meste Vynohradiv © Tomáš Votava

Galéria