Veľká balkánska odysea: Keď vlak nečaká na žiadne prípoje

» Návrat

Pridané: 13.8.2017 8:00
Autor: Oliver Dučák, nick: » setup

Veľká balkánska odysea: Keď vlak nečaká na žiadne prípoje V poslednej časti cestopisu najprv strávime jeden oddychový deň v Belehrade a na rozdiel od predchádzajúcich dvoch reportáží konečne prevezieme vlakom. Do Nišu, kde sa okrem couchsurferov stretnem aj so známymi z jedného školského projektu, ktorého som sa zúčastnil ešte ako stredoškolák. Spolu tiež zistíme, čo dokážu SV a BDŽ nasadiť na medzinárodný vlak.

Hneď na to sa dozvieme, že sa neoplatí cestovať v rozhorúčenom vlaku bez trička a že sťahovacie okná sú úžasný vynález, ktorý žiaľ v našich končinách postupne mizne. Finále sa začína.
 


Dňa 23.6.2017 som sa zobudil výrazne neskoršie. Tento deň som si vyhradil na oddych a nič nerobenie, nakoľko som po zvyšné dni vstával skoro ráno a už som začínal pociťovať deficit energie. Nebavilo ma však celý deň ležať na izbe a tiež som začínal pociťovať hlad. Vypýtal som si teda na recepcií hotela mapu mesta a pobral sa objavovať to, čo som včera nevidel. Tento deň som bol sám, nakoľko mal Branislav isté rodinné povinnosti. Cestu do reštaurácie som si vybral kľukatejšiu. Zašiel som najprv k neďalekej katedrále sv. Sávu, ktorá človeka dokáže ohromiť svojou veľkosťou. Keď som k nej prichádzal, začínala akurát zvoniť, čo bol tiež zážitok. Počkal som si až dozvoní, aby som si pozrel interiér, ktorý bol však v rekonštrukcií. Oltár bol posunutý skoro ku vchodu, aby sa ľudia mohli naďalej chodiť modliť, a zvyšok interiéru bol prehradený a zmenený na stavenisko.


Socha svätca pred katedrálou sv. Sávu © Oliver Dučák

Od katedrály som sa pobral naspäť do centra mesta, kde som zapustil korene na terase jednej reštaurácie, ktorá bola vybavená ventilátorom s blahodarným rozprašovačom vody. Tam som strávil asi dve a pol hodiny nad čevapom a pivom (jednak preto, že sa na Balkáne nikdy nikto neponáhľa, čo obzvlášť platí na obsluhu reštaurácií. a aj preto, že porcia bola poriadne veľká). Chvíľu som ešte behal po centre mesta, no prichádzajúce mračná, z ktorých neskôr aj tak nič nebolo ma zahnali naspäť do hotela. Cestou som sa zastavil v obchode po zásoby na zahtrajšok a zvyšok dňa som strávil na izbe surfovaním na internete. Ďalší deň, 24.6.2017, som sa skoro ráno pobral na železničnú stanicu vzdialenú asi 5 minút chôdze od hotela. Cestou som prešiel okolo (v minulej časti spomínaných) zbombardovaných budov a o chvíľu som už fotil parný rušeň postavený na pomníku pred staničnou budovou. Staničná budova mi dosť silno pripomínala tú na hlavnej stanici v Bratislave, teda ak viete na čo narážam.


Stadler, ktorý ma odviezol z Belehradu do Nišu © Oliver Dučák

Nastúpil som do jedinej súpravy pristavenej na stanici, ktorou bola jednotka 413 028 od Stadlera, nasadená na vlak B 791. Milo prekvapený som sa usadil a čakal na odchod. Napriek tomu, že Srbija voz a. d. (SV) robí podľa mňa nasadzovaním takýchto jednotiek na diaľkovú dopravu rovnako veľkú chybu, ako jeden súkromník prevádzkujúci také čierne vlaky v Českej republike a na Slovensku, to bolo podľa mňa stále lepšie riešenie ako ísť v klasickej srbskej súprave. O 6:20 sme sa pohli a ja som opäť s občasným zdriemnutím si sledoval okolitú krajinu. V jednej zo staníc si ku mne prisadol typický balkánsky pár seniorov, ktorí sa so mnou po chvíli dali do reči. Hovorila hlavne babička a prísediaci dedko len chvíľu počúval a ani sa nesnažil nejako dostať sa k slovu. Vzhľadom k tomu, že som sa k nemu málokedy dostal ja, som sa mu nečudoval. Tak sme teda spolu počúvali monológ jeho ženy, ktorá prestávky na nadýchnutie sa dopĺňala prežehnávaním sa. Po dvoch staniciach vystúpili, no to sme sa už začínali prežehnávať všetci (bolo to akosi zvláštne návykové napriek tomu, že sa nehlásim k žiadnemu vyznaniu). Po nejakej dobe sme prišli do Nišu cca 30 minút zmeškaní, čo bolo spôsobené častými pomalými jazdami vplyvom zlého stavu infraštruktúry a arogancií šoférov, nakoľko vlak pred skoro každým priecestím, aj tým so svetelnou signalizáciou a závorami zastavil, zatrúbil a až tak sme sa pohli. V tých momentoch som si spomenul na výbornú srbskú čiernu komédiu Dnevnik mašinovodje (Denník rušňovodiča) od režiséra Miloša Radovića.


Pomník v žst. Niš © Oliver Dučák

Na stanici v Niši ma čakala kamarátka Milica, s ktorou som v kontakte ešte z mojich a jej študentských čias, kedy sme sa zapojili do medzinárodného projektu Connecting classrooms (Spájanie tried) a ostali sme v kontakte doteraz. Čakala ma aj s jej sestrou Danicou, ktorá bola v danom projekte tiež. Spolu sme išli na prechádzku do mesta. Mesto Niš neoplýva nejakým rozľahlým historickým centrom, prakticky nemá skoro žiadne. Zaujímavá je však miestna pevnosť, v priestoroch ktorej trávia čas rodiny s deťmi. Pred pevnosťou je koryto rieky Nišava a celé to pôsobí príjemným dojmom. Dlho sme však v meste nevydržali, nakoľko slnko nám šialene pieklo na zátylky a tak sme sa pobrali ku dievčatám domov, kde sme nejaký čas prekecali a nakoniec som sa skontaktoval s couchsurferom Ivanom, u ktorého som mal byť ubytovaný. Na jeho adresu ma odprevadila Milica, kde sme sa potom rozlúčili. Po zložení svojich vecí ma Ivan zoznámil so svojou ženou, ktorá sa zhodou okolností tiež volá Milica (u južných Slovanov sú mená Ivan a Milica všeobecne rozšírené). V tom momente sa už na stole objavili 3 pivá (Zaječarsko) a mäso so zemiakmi. Večer som bol dokonca pozvaný na koncert Ivanovej kapely v jednom bare. Kapela má výborného speváka a speváčku a pivo tiež nebolo o ničom. Keď mi však začala padať hlava po dlhom dni (predsa len o polnoci už človek veľmi nevládze byť bdiaci, keď vstával o 4:00 ráno), tak ma Milica odprevadila domov, aby som mohol ísť spať a potom sa vrátila naspäť.


Pevnosť Niš © Oliver Dučák

Na druhý deň sme sa všetci zobudili okolo obeda. Po chvíľke chatovania (čítaj četovania) s Milicou som sa dozvedel, že sa s ňou a jej sestrou nebudem môcť stretnúť, keďže išli mimo Nišu. Ako náhradný program som využil pozvanie Ivana a Milice, ktorí plánovali stráviť deň so svojou partiou v jednom podniku s posedením na brehu Nišavy na okraji Nišu v jednej zo (zrejme) chatárskych oblastí. Posedenie je vybudované na brehu rieky v príjemnom prostredí a zrejme je obľúbené široko-ďaleko, keďže sme mali problém nájsť voľné miesta. Vzhľadom k tomu, že je to všetko vybudované pri rieke, je potrebné rátať s prítomnosťou kadejakej lietajúcej a hlavne krv sajúcej hávede, ktorú ani vtáky nestíhajú všetku vyloviť. Majiteľ podniku tento problém vyriešil svojrázne, jednoducho a prakticky tým, že každý stôl nafasoval jeden vraždiaci nástroj pre účel sebaobrany. V prípade, ak sa niekomu pri boji s hmyzom zlomilo, bolo okamžite vymenené za nové z bohatej zásoby pri pulte. V prípade pocitu prehriatia sa človek mohol ísť poprechádzať po Nišave, ktorej hladina bola na tomto mieste zhruba po kolená. Takto príjemne sme strávili celý deň a na večer sme sa pobrali naspäť k Milici a Ivanovi domov. Večer sme zaplnili zhováraním sa na všetky možné témy pri domácej rakií. Po chvíli som ale začínal cítiť, že rakia mi už búcha na brány rozumu, tak som sa pre istotu pobral spať.


Pivná partia na posedení pri rieke Nišava © Oliver Dučák

So vstávaním som sa na ďalší deň ráno neponáhľal, no zobudil som sa pomerne skoro. Možno to bolo tým, že sa mi do postele začal tlačiť Milicin pes. Ešte pred raňajkami sme nadhodili tému môjho stravovania počas mojich ciest. Keď som spomenul, že v Chorvátsku ma živil jedine burek a že ten srbský som ešte nechutnal sa Ivan so slovami, že mam čakať, dvihol a zmizol. Za pár minút bol naspäť s obrovskými kusmi nišského bureku a fľašou bieleho jogurtu, ktorým burek zapíjajú, ako mi neskôr vysvetlili. Pri jogurte som chvíľu váhal, nakoľko som si spomenul na to, čo som konzumoval večer pred tým, no našťastie sa mi nič nestalo. Okolo obeda som sa ešte mal stretnúť s Milicou (ak by sa vám to už plietlo, tak s tou, s ktorou som sa skontaktoval vďaka školskému projektu) pred tým, než pôjdem na vlak. Po raňajkách som sa teda rozlúčil s Ivanom a Milicou a pobral som sa k pevnosti, kde sme sa mali stretnúť. Boli sme dohodnutí, že sa pôjdeme niekde najesť, a tak sme chvíľu sedeli v príjemne chladnej podzemnej palacinkárni. Keďže bolo horúco, tak sme tam presedeli a prerozprávali väčšinu nášho času. Nastala však doba, kedy som už potreboval ísť na vlak, a pobrali sme sa teda taxíkom na železničnú stanicu, ktorá je pomerne vzdialená od centra mesta.


Stadler v žst. Niš © Oliver Dučák

Na stanici sme sa rozlúčili a ja som osamel čakajúc na vlak B 1490 premávajúci na trase Sofia – Dimitrovgrad – Niš – Belehrad. Pravidelný odchod tohto vlaku z Nišu je o 14:08, no ako je pre tieto končiny typické, načas neprišiel. Z toho dôvodu som si aj nechal v Belehrade trojhodinovú rezervu na prestup. Napriek tomu, že meškania nemám rád ako hocikto iný, ostával som pokojný, kým vlak meškal prvých 20 minút. Po takej pol hodine meškania som sa už išiel opýtať do pokladne, že čo s tým vlakom je. Povedali mi, že má pol hodinové meškanie a že každú chvíľu by mal prísť (na stanici v Niši totiž nenájdete žiaden „pragotron“ alebo inú oznamovaciu techniku a staničné hlásenie sa ozve len vtedy, keď niečo stojí pri nejakom nástupišti, alebo ak k nemu niečo prichádza). Po ďalších 20 minútach som sa išiel pýtať na stav meškania po druhý raz a bolo mi sucho oznámené, že do 10 minút ten vlak už určite príde. Prišiel o 15 minút s rušňom 666 001 (podľa vzhľadu súdiac) americkej výroby. Pri pohľade na súpravu som na zlomok sekundy zdúpnel, nakoľko podľa plánovaného radenia sľúbený turecký vozeň Aclm chýbal a boli tam zaradené len srbské Btl a bulharský By.


Rušeň 666 001 dotiahol môj vlak B 1490 z Dimitrovgradu © Oliver Dučák

Našiel som si teda čo najčistejšie vyzerajúce sedadlo a sadol si. Po chvíli som si musel vyzliecť prepotené tričko, keďže v slnkom rozpálenom vozni bolo pekelne horúco. V Niši ešte prebehlo privesenie ďalších vozňov a výmena motorového rušňa za elektrickú 444. Vo vozni som bol sám, a tak som si pootváral všetky okná, aby som aspoň trošku zmiernil skleníkový efekt vozňa. Chvíľu po tom, čo sme sa pohli, som zadriemal. Zobudili ma miestni policajti, ktorí ma donútili tričko si obliecť naspäť, čo spôsobilo novú záplatu potu. Takto sme balkánskym tempom doputovali do Belehradu, kde som posledné dináre minul na pljeskavicu a išiel som do vlaku B 340, ktorým som išiel do Budapešti. Na tento vlak som mal zakúpený ležadlový lístok, no namiesto ležadlového vozňa bol zaradený lôžkový vozeň kvôli akejsi poruche na ležadlovom. Cestujúci boli teda provizórne zadelení do rôznych kupé. Napriek tomu že som mal zakúpené miesto dolu, musel som spať v strede, keďže to spodné miesto bolo obsadené mierne zmäteným Cyperčanom. Vo vedľajšom kupé boli dve pekné Kanaďanky, a tak som si v takejto medzinárodnej spoločnosti počkal na odchod vlaku.


Opúšťame nočný Belehrad na vlaku B 431 smer Budapest keleti © Oliver Dučák

Po vyrazení z Belehradu sa väčšina cestujúcich nahrnula na okná na chodbičke a začali fajčiť (vrátane sprievodcu). Sprievodca si k cigaretke ešte ležérne otvoril pivo, čo ma pobavilo, no vôbec ma to neprekvapilo. Nejakú chvíľu na to vtrhli do lôžkového vozňa dvaja policajti a 6 imigrantov. Pri pohľade na nich sme s Cyperčanom našli spoločnú tému a našťastie mal názory zhodujúce sa s mojimi. Chvíľu som sa takto rozprával s Cyperčanom a Kanaďankami a nakoniec som sa pobral spať. O nejaký čas nás sprievodca zobudil kvôli hraničnej kontrole v stanici Subotica (to znamená, že vletel do kupé ako veliteľ zvolávajúci na buzerplac, zažal svetlo a hromovým hlasom zahlásil, že sa blížime k hranici). Po kontrole a odchode zo Subotice som spať nešiel, keďže nás to isté čakalo v žst. Kelebia na maďarskej strane. Keď začala maďarská kontrola, upozornil som ostatných, že v komunikácií s maďarskými colnými alebo policajnými orgánmi zabúdam hovoriť po maďarsky (keby sa náhodou na mňa chceli obrátiť so žiadosťou o pomoc v prípade nedorozumenia, keďže som sa im pochválil, že maďarsky trošku viem). Colník však so mnou vybabral, keď pri pohľade na môj pas začal rozprávať po srbsky, uvedomujúc si podobnosť jazykov. Nakoniec som ešte musel colníkové slová prekladať Cyperčanovi, pretože bol zjavne neznalý pomerov a do vlaku si zobral celý kartón cigariet, čo nás trošku zdržalo. Nakoniec z toho vyviazol beztrestne a pohli sme sa z Kelebie.


431 065 v žst. Budapest Keleti  © Oliver Dučák

Pravidelný príchod do Budapešti bol o 5:46, no my sme tam prišli s výrazným meškaním až  o 6:31, a tak som vlak EC 182 Rákoczi s pravidelným odchodom z Budapešti o 6:30 nestihol. Táto skutočnosť ma dosť zamrzela, keďže ďalšie priame spojenie do Košíc vyrážalo až o 12 hodín. Začal som teda na internete hľadať rôzne možnosti dopravy do Košíc. IC do Miskolca bolo vypredané, a tak mi teda padla možnosť cesty do Sátoraljaújhely, odkiaľ je možné pešo prejsť do Slovenského Nového Mesta, odkiaľ by som už došiel nejakým osobákom do Košíc. Sadol som si teda na EC 172 Hungaria a vybral som sa do Bratislavy. Tam som mal vyše hodiny čas, ktorý som využil na návštevu kamarátky a u nej si dal sprchu, ktorú som už akútne potreboval. V ceste som pokračoval zo zastávky Bratislava-Vinohrady na vlaku R 607 a domov som došiel v čase odchodu vlaku EC 186 Hornád z Budapešti do Košíc.


361.110-0 na čele vlaku R 607 v zast. Bratislava-Vinohrady © Oliver Dučák

Zhrnutie výletu: Na zhruba 4 000 km dlhom putovaní Balkánom som sa mnohým veciam priučil a ostalo mi plno zážitkov. Na Balkán sa určite vrátim aj budúci rok, no najprv sa toho potrebujem dožiť. Prikladám aj niektoré hlášky, ktoré môžu našinca pomýliť: hladna pića – studené pitie, slično – podobné, hiljada (h čítaj ako ch) – tisíc, luk – cibuľa, otrok – dieťa (slovinsky), karta – cestovný lístok, kartica – platobná karta. Podobných výrazov je veľa a nespomeniem si na všetky. Na záver prikladám prejdené vzdialenosti (iba orientačný údaj), pokiaľ by niekoho zaujímali, a trasu mojej odysei:
 

Dĺžka cesty
Trasa cesty
Košice – Bohumín – Wien Hbf (vlak): 623 km
Wien Hbf – Spielfeld – Ljubljana (vlak): cca 375 km
Ljubljana – Divaća (vlak): 81 km
Divaća – Koper (NAD): 32 km
Koper – Postojna (NAD): 58 km
Postojna – Ljubljana (vlak): 50 km
Ljubljana – Zagreb (vlak): 140 km
Zagreb – Plitvička Jezera (autobus): 137 km
Plitvička Jezera – Zagreb (autobus): 137 km
Zagreb – Banja Luka (mikrobus): 188 km
Banja Luka – Doboj – Sarajevo (autobus): 252 km
Istočno Novo Sarajevo – Šabac – Beograd (autobus): 288 km
Beograd – Niš (vlak): 240 km
Niš – Beograd – Budapest Keleti pu (vlak): 614 km
Budapest Keleti pu – Bratislava hl.st. (vlak): 204 km
Bratislava hl.st. – Žilina – Košice (vlak): 445 km
 
prejdená vzdialenosť spolu: 3 864 km
 

A ešte moje odporúčanie: V prípade, že chcete využiť verejnú dopravu na Balkáne, je vhodné zistiť si potrebné informácie vo všetkých možných zdrojoch, pokiaľ to je možné, ináč vás stretnú komplikácie tak, ako mňa. Napriek tomu som rád, že som takúto cestu mohol absolvovať. Spoznal som vďaka nej plno úžasných ľudí a mnohému som sa priučil. Celá 12 dňová cesta ma stála cca 450,00 €, čo je na počet zážitkov skoro ako zadarmo. Takéto niečo odporúčam každému, kto by sa raz do týchto končín chcel ísť pozrieť.

Úvodná snímka: Pomníkový parný rušeň v žst. Niš © Oliver Dučák

Upravil PhDr. Zbyněk Zlinský

Oliver Dučák


Galéria k článku

Počet: 35     Stránky: / 2        

Foto 23.6.2017, Katedrála sv. Sávu, Belehrad © Oliver D ...

Foto 23.6.2017, Jedna z mnohých tabúľ srbsko-ruskej dru ...

Foto 23.6.2017, Zjavne sv. Sáva © Oliver Dučák

Foto 23.6.2017, Potulky Belehradom © Oliver Dučák

Foto 23.6.2017, Potulky Belehradom © Oliver Dučák

Foto 23.6.2017, Spomienka na zosnulých, ktorí zahynuli ...

Foto 23.6.2017, Spomienka na zosnulých, ktorí zahynuli ...

Foto 23.6.2017, Spomienka na zosnulých, ktorí zahynuli ...

Foto 23.6.2017, Prezidentský palác v Belehrade © Oliver ...
nasledujúce obrázky »




Súvisiace odkazy

Diskusia

Pozn.: Názory diskutujúcich sa nemusia zhodovať s názormi VLAKY.NET.

Ak chceš pridať diskusný príspevok, musíš byť prihlásený.

» Pridaj diskusný príspevok s obrázkom

Príspevky: 14         Výpis:    
» Ondro Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
Príspevky: 3 104 18.8.2017 14:50
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Keď vlak nečaká na žiadne prípoje

Ak ma pamat nemyli, tak rusen 666 001 pochadza z Titovho modreho vlaku.

https://cs.wikipedia.org/wiki/Plavi_voz

Od roku 1978 měl vlak k dispozici nové lokomotivy, a to čtyři americké diesel-eketrické EMD JT22CW společnosti General Motors EMD. Tyto lokomotivy nesly názvy Dinara, Kozara, Sutjeska a Neretva

Four similar EMD JT22CW-2 locomotives are used by Serbian Railways, designated as ŽS series 666. They were originally intended by Yugoslav Railways for use with Tito's special Blue Train, hence their all blue livery. These locomotives differ from the Irish units in being standard gauge rather than Irish 1600mm gauge and having a full width car-body. After the dissolution of Yugoslavia, the locomotives have been used to haul freight and passenger trains. ......

» azetdak Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
Príspevky: 3 574 14.8.2017 11:03
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Keď vlak nečaká na žiadne prípoje

Max:
Kdo neumí, musí se honit, aby stíhal. A když je národ líný, jako celek, tak to pak vypadá všude jako před dvěma stoletími. Ale neboj, brzy na tom budeme stejně, protože ,,tažná" část národa pomalu vymírá a ta ,,chovná" zkazí na co se jen podívá. Jen jsem zvědav, kdo na ty chovné bude vydělávat, až ti tažní úplně vyhynou.

» setup Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
REPORTÉR
Príspevky: 0 13.8.2017 22:31
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Keď vlak nečaká na žiadne prípoje

Pavlína:...myslím si že keby pridali do kroku, tak by sa aj vytratil ten kolorit :D

» pavlos26 Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
REPORTÉR
Príspevky: 938 13.8.2017 22:18
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Keď vlak nečaká na žiadne prípoje

Pěkné počtení i fotky, je vidět, že tam nikam nespěchají

» setup Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
REPORTÉR
Príspevky: 0 13.8.2017 21:28
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Keď vlak nečaká na žiadne prípoje

A zabudol som....pozdravujem všetkých z Ľvova...zajtra sa vraciam domov ;)

» setup Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
REPORTÉR
Príspevky: 0 13.8.2017 21:27
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Keď vlak nečaká na žiadne prípoje

Ďakujem za pochvaly :)...
IDS:...kebyže mám peniaze ešte, tak v Pešti ostanem...ale celú výplatu som nechal na Balkáne :D
IIGNAC: pri istej mocnosti si jednoducho poznámku odpustiť neviem...aj keď sa o to snažím...a snažím sa tiež aj vyhýbať politike...ale som len človek a občas zlyham ;)

» IIGNAC Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
Príspevky: 0 13.8.2017 18:29
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Keď vlak nečaká na žiadne prípoje

Ne vždy si přečtu příspěvky k fotocestopisům ale ty Tvoje jsem si přečetl s chutí. Jednak svou cestu popisuješ obyčejně a srozumitelně a za druhé mě osvěžuje výpověď lidí, kteří mají z dnešního pohledu "ideologicky závadný" pohled na svět.

» Bufalo Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
REPORTÉR
Príspevky: 1 711 13.8.2017 18:11
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Keď vlak nečaká na žiadne prípoje

Parádne čítanie. Reportáže z Balkánu sú zaujímavé. Dnes som sa vrátil zo sedem dňového cestovania po krásnych mestách v Česku. Pripadám si pri takých balkánskych zážitkoch ako zácvikár. Oliver: jednička!

» intelpetr Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
Príspevky: 0 13.8.2017 16:49
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Keď vlak nečaká na žiadne prípoje

Co se týče zrušeného lůžka Istanbul - Beograd, tak to ztroskotalo na Velkosrbském bordelu, jelikož vlak nikdy nejede včas. Když jsem v červenci cestoval do Istanbulu, tak v Sofii rychlík do Istanbulu na zpoždění vlak z velkosrbska samozřejmě nečekal. Já s tím však počítal, a proto cestu již předem o den natáhl.

» zvolenmesto Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
Príspevky: 1 293 13.8.2017 12:49
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Keď vlak nečaká na žiadne prípoje

setup: Moje postrehy: 1. Ten program "connecting bedrooms" môže byť dobrá vec
2. Na fotke 25 tretí zľava s pivom Di Caprio ...

nasledujúce príspevky »