Veľká balkánska odysea: Ako som do Sarajeva Talgom necestoval

» Návrat

Pridané: 23.7.2017 8:00
Autor: Oliver Dučák, nick: » setup

Veľká balkánska odysea: Ako som do Sarajeva Talgom necestoval V tejto reportáži sa dozviete ako som dostal po nose od balkánskej železničnej reality, no zároveň aj to, aká krásna krajina je Bosna a Hercegovina. Z Banja Luky sa presunieme do hlavného mesta Bosny a Hercegoviny s prívlastkom európskeho Jeruzalema.

Tento prívlastok má vďaka tomu, že je obývaný kresťanmi rôznych frakcií, židmi, aj moslimami. Spolu zistíme, že ak chce mať človek spoľahlivý budíček skoro ráno, nemusí si v Bosne nastaviť budík. Nakoniec pohľadáme autobusovú stanicu vo východnej časti Sarajeva a reportáž ukončíme v hlavnom mesta Srbska, v Belehrade.

 

Dňa 21.6.2017 som sa zobudil pomerne skoro ráno, aby som zavčasu mohol vyraziť na banjaluckú železničnú stanicu, keďže som plánoval ísť do Sarajeva na vlaku B 715 s pravidelným odchodom z Banja Luky o 5:28, na ktorom malo byť radené Talgo. Aby som sa dostal včas na stanicu, Aľoša mi zavolal taxík, keďže on ma nemohol odviesť, nakoľko išiel do roboty. Na železničnú stanicu som prišiel cca o 5:00 a vydal som sa hľadať osobnú pokladnicu, aby som si dokúpil cestovný lístok na úsek Doboj – Sarajevo, nakoľko FIPka mi platí len v časti Republiky srbskej. Hľadaním otvorenej osobnej pokladnice som zabil asi 15 minút, pričom súprava stále nikde nebola pristavená. Na koľajisku bol kdesi v diaľke odstavený nejaký elektrický rušeň s dvoma vozňami, no táto súprava nevyzerala na to, že by sa v dohľadnej dobe chystala na cestu. Zamieril som teda do informačnej kancelárie, kde sedela tá istá pani, ktorá tam bola aj včera. Na moju otázku kde je vlak mi flegmaticky odpovedala že dnes nejde.


Ráno na stanici Banja Luka © Oliver Dučák

Na môj argument, že na weboch ŽRSŽFBH (nad ktorými som počas plánovania strávil niekoľko hodín, kým som našiel cestovné poriadky) táto informácia nie je, mi odpovedala že stránky nemajú skoro žiadnu údržbu. Vraj, ak chcem ísť na vlak, z Doboja mi Talgo určite pôjde. Celé je to spôsobené zrejme tým, že ŽFBH chcú na túto trasu nasadiť Talgá až po Zagreb. O tom, že sa nevedia dohodnúť s HŽ na vyrovnávacích poplatkoch, následkom čoho nepremávajú vlaky medzi Chorvátskom a Bosnou a Hercegovinou som informáciu mal, no očividne sa na vyrovnávacích poplatkoch nevedia dohodnúť ani so ŽRS, ak medzi týmito spoločnosťami niečo také existuje. Preto jazdia tieto rýchliky pravdepodobne len na úseku Sarajevo – Doboj, čo je prvá stanica na území Republiky srbskej. Po tejto vete som znechutene vyletel z jej kancelárie s myšlienkami o zbytočne platenej funkcií, zadržiavajúc niekoľko sálv nadávok, keďže keď som sa jej večer pred tým pýtal na isté detaily (o čom ste si mohli prečítať v minulej reportáži), mohla mi túto skutočnosť spokojne oznámiť. Keď som pani kolegyňu s týmto konfrontoval, s kľudom Angličana mi odvetila, že mi to nepovedala, lebo som sa na to nepýtal.


Moje náhradné riešenie cesty do Sarajeva © Oliver Dučák

Pobral som sa teda na priľahlú autobusovú stanicu, kde som s úľavou zistil, že o cca hodinu mi z Banja Luky odchádza autobus do Sarajeva. Kúpil som si teda v pokladnici cestovný lístok na autobus spoločnosti BABIC BISS TOURS premávajúci na trase Prijedor – Banja Luka - Sarajevo za 31,00 KM (1 KM [konvertibilná marka] = cca 0,50 €) a čakanie som strávil na čaji v krčmo-reštaurácií na autobusovej stanici. Zaujímavosťou cestovných lístkov na autobusy na Balkáne je to, že aj keď tam máte veľakrát uvedené číslo vášho miesta, je to v podstate jedno, kde si sadnete. Keď mi prišiel autobus, pobral som sa na nástupište. Pri vstupe na nástupište bolo treba zdolať turniket, ktorý sa odblokoval, keď ste načítali kód na cestovnom lístku. O 6:30 sme vyrazili do Sarajeva a ja som s občasnými výpadkami bdelosti sledoval okolitú, na mnohých miestach tiež vojnou zdevastovanú krajinu. Železničná doprava v Bosne a Hercegovine zjavne svoju renesanciu nezažíva, keďže počas celej cesty autobusom som natrafil iba na jeden jediný nákladný vlak, ktorý išiel oproti nám. Cesta bola z veľkej časti pomerne pomalá a únavná, keďže sme sa s autobusom motali cez rôzne dediny. Čo však na mňa zapôsobilo, boli to množstvo cestných tunelov, ktorými sme prechádzali v údolí rieky Bosna. Rýchlosť sme nabrali až za mestom Zenica (kde ma pobavil výjav rybára loviaceho ryby v rieke Bosna uprostred zdevastovanej priemyselnej zóny), odkiaľ je po Sarajevo vybudovaná celkom slušná diaľnica. Čas príchodu do Sarajeva som nekontroloval, no mohli sme tam prísť po zhruba 5 a pol hodine.


Sarajevo © Oliver Dučák

Na autobusovej stanici, ktorá je asi 400 m od železničnej bola wi-fi, tak som aspoň mal možnosť pozrieť si na mape, kde sa nachádza penzión, v ktorom som mal zabezpečené ubytovanie. Pustil som sa do mesta pešo hľadajúc Pansion Vrazova na ulici Vrazova 24. Po týmto číslom som však našiel iba špinavé staré drevené dvere, ktoré vôbec nepripomínali nejaký penzión. Išiel som sa teda opýtať do vedľajšej prevádzky rýchleho občerstvenia, či som prišiel správne. Tam mi potvrdili, že som správne a že penzión je na treťom poschodí. Neveriacky som sa tam išiel pozrieť, avšak našiel som len troje zamknutých dverí. Času som mal ešte dosť, tak som sa pobral hľadať nejaký voľný wi-fi spot, vďaka ktorému by som si mohol skontrolovať ubytovanie na booking.com. Tento spot som našiel v obchodnom centre s názvom Sarajevo City Center asi 500 m od Vrazovej ulice. Pri kontrole na booking.com som našiel na fotke práve to trio zamknutých dverí. Absolvoval som teda neúspešnú cestu naspäť k nim, no musel som sa opäť vrátiť do obchodného centra, aby som si našiel telefónne číslo na prevádzku. Zavolal som teda na prevádzku, kde mi hlas v telefóne povedal, že za 10 minút bude na adrese ubytovania.


Orientálne uličky historického centra v Sarajeve © Oliver Dučák

Pobral som sa teda so zaťatými päsťami (človek nikdy nevie) na miesto stretnutia. Po chvíli čakania dobehol vysmiaty pán pred (zhruba) päťdesiatkou. Po zvítaní sa (Dobrodošao u Bosne i Hercegovine – Vitajte v Bosne a Hercegovine) sme sa pobrali vyššie spomínanými dverami na tretie poschodie k trojici záhadných dverí. Vtedy vysvitlo, že spomínaný penzión sú vlastne izby, ktoré tento pán prenajíma turistom a že je to skôr niečo na spôsob hostela. V mojej časti ubikácie bolo asi 5 izieb, z ktorých jednu obýval celkom rastafariánsky pôsobiaci starší pán z Japonska, ktorý bol zároveň gitarista. S pánom, ktorý mi izbu prenajímal, som sa rozprával po slovensky, čo si pán Takeši (tak sa volal, ak ma pamäť neklame) automaticky zaradil k poľskému jazyku a tak sa ku mne prihovoril poľsky s tým, že tam svojho času pôsobil, čo bola ďalšia situácia, kedy mi skoro vyletela sánka z pántov. Keď som na neho ja vychrlil svoju poľštinu, ktorú mám podľa mňa na celkom zaujímavej úrovni vzhľadom k výraznej podobnosti východoslovenského dialektu a poľského jazyka, tak ma poprosil, či by som nemohol hovoriť po anglicky. Chvíľu sme poklebetili a pobral som sa potom do svojej izby. S majiteľom, ktorý mi akurát nemal vydať z bankovky v hodnote 50,00 KM, som sa dohodol, že sumu za nocľah mu nechám na stolíku, keď budem ráno odchádzať. Po rýchlej sprche som sa pobral do centra mesta.


Z potuliek Sarajevom © Oliver Dučák

Najprv som sa zastavil v jednej z reštaurácií, kde som ochutnal sarajevský čevap, ktorý som spláchol miestnym pivom s príznačným názvom Sarajevsko. Potom som sa pobral do centra mesta hľadať turistické centrum, aby som sa dostal k nejakej mape. V danom turistickom centre som sa ešte informoval na možnosť cesty na autobusovú stanicu Istočno Novo Sarajevo, čo mi zamestnankyňa dosť neochotne vysvetlila. Pobral som sa teda na potulky centrom mesta a zhodou okolností som niekde okolo studne Sebilj začul svoju rodnú reč. Tá pochádzala od dvojice Slovákov, s ktorými som sa naradostene zvítal (aká to radosť stretnúť po 5 dňoch krajanov). Nával prekvapenia sme museli ísť niekde stráviť a k tomu nám dopomohlo vyššie spomínané Sarajevsko. Počas konzumácie piva sme sa podelili o zážitky a odporúčania na cesty. Po chvíli sme sa rozdelili a ja som sa pobral hľadať miesta, ktoré mi odporučili. Ja som ich na oplátku ešte pred tým doviedol k znudenej pracovníčke turistického centra, aby si aj oni mohli zobrať mapu. Mnohé uličky v Sarajeve zďaleka nepripomínajú európske mesto, čo je dôsledok stáročia trvajúcej osmanskej nadvlády. Celý ten čas nad mestom strašila čierňava hroziac búrkou, ktorá našťastie neprišla. Na chvíľu začali amplióny na minaretoch šíriť muezínové zvolávanie veriacich k modlitbe čo bol na prvé počutie celkom exotický zážitok a celkom ma aj zaujali cintoríny pri mešitách v centre mesta. Po takto strávenom dni som sa vrátil do svojej izby, čo som si dal okľukou cez pekáreň. Cestou som si kúpil aj cestovné lístky na MHD v podobe akýchsi plastových kariet. To som však ešte nevedel, že mi to ráno prinesie menšie komplikácie.


Cintorín v historickom centre Sarajeva © Oliver Dučák

Ráno 22.6.2017 som sa zobudil niekoľko minút pred budíkom na hulákanie muezína (v takom rannom rozpoložení by som to ináč ani nenazval), keďže hneď vedľa miesta môjho ubytovania stála mešita. Po krátkej hygiene som vyrazil na trolejbusovú zastávku Skenderija asi 300 m od miesta môjho ubytovania. Odtiaľ som plánoval ísť trolejbusom na konečnú zastávku Dobrinja, v okolí ktorej je autobusová stanica Istočno Novo Sarajevo, odkiaľ jazdia autobusy do Srbska. Pred tým, než prišiel môj trolejbus (ak si dobre pamätám, bola to linka č. 3), tak som si v prechádzajúcich trolejbusoch všimol staré označovače na lístky s mriežkou s číslami, do ktorých sa mnou zakúpené karty na MHD nezmestili. V otvorenom novinovom stánku som sa preto spýtal, ako to teda funguje, na čo som sa dozvedel že tie karty platia na električky a na trolejbusy potrebujem iné lístky. Tak som si jeden lístok rýchlo kúpil za 1,60 KM a tie karty na električky som jej tam nechal, nakoľko boli pre mňa bezcenné. Cesta trolejbusom trvala cca pol hodinu, až som sa nakoniec ocitol na konečnej zastávke Dobrinja. Na konečnej som však žiadnu autobusovú stanicu nenašiel, tak som sa informoval u šoféra. Ten mi povedal, aby som ešte pokračoval v ceste ďalej a že za pár minút (asi po 400 m) tú autobusovú stanicu uvidím. Fígeľ (a nie Jano) bol v tom, že konečná trolejbusu bola na hranici federácie a republiky a Istočno Novo Sarajevo je už zjavne samostatné mesto v srbskej časti nalepené na Sarajeve, disponujúce vlastnou autobusovou stanicou.


Autobusová stanica Istočno Novo Sarajevo © Oliver Dučák

Do odchodu autobusu ostávala ešte nejaká hodinka (tú rezervu som si nechal pre prípad, že by som nevedel autobusovú stanicu nájsť), a tak som sa pobral do osobnej pokladnice zistiť, na ktoré nástupište mi príde autobus do Belehradu. Pri pohľade na môj cestovný lístok a po oznámení nástupišťa mi pokladníčka v momente naúčtovala aj vstupenku na nástupište za 2,00 KM (zjavne by ma bez nej k autobusu nepustil dôležito sa tváriaci dedko na turnikete napriek tomu, že som mal zakúpený platný cestovný lístok). Čas do odchodu autobusu som strávil v staničnom bufete surfovaním na internete, keďže bol bufet vybavený wi-fi (nie som na rozdiel od mnohých mojich rovesníkov fanúšik večného ťukania do telefónu, ale internet je úžasný žrút času, pokiaľ na niečo človek čaká a nemá čo dovtedy robiť). Pár minút pred odchodom prišiel na nástupište môj autobus (zachovalý MAN), tak som sa poponáhľal do neho zaujať miesto. Šofér mi ešte naúčtoval poplatok za batožinu vo výške 2,00 KM, to isté mimochodom robia v asi všetkých autobusoch na Balkáne. Presne o 8:00 sme vyrazili. Partiu v autobuse som tvoril s jednou staršou pani srbskej národnosti žijúcej v Austrálií, ktorá sa vrátila po mnohých rokoch do vlasti a mala v pláne po návrate napísať knihu o svojej ceste. Ďalším členom partie bola srdečná a družná babička a posledným členom bol nevrlo a prísne pôsobiaci šofér, ktorý sa však ukázal ako celkom príjemný a vtipný človek.


Panoráma Sarajeva z autobusu © Oliver Dučák

Chvíľku po odchode zo Sarajeva nás zastihla niekoľkokilometrová zápcha spôsobená haváriou na dvojprúdovke pred mestom. Po prekonaní tohto úseku sme vystúpali nad Sarajevo, odkiaľ sa nám naskytla nádherná panoráma mesta s výhľadom na Žltú pevnosť. S austrálskou Srbkou sme začali fotiť ako blázni, na čo šofér iba pobavene krútil hlavou. Po nejakom čase, keď sa šofér dozvedel, že som Slovák, si ma zavolal na sedadlo vedľa seba (tá dvojica sedadiel na diaľkových autobusoch pre personál, úplne dolu pri dverách), aby som vraj mohol spraviť lepšie fotky. Dokonca mi aj radil čo fotiť, no najčastejšie to boli pekné miestne ženy idúce po ceste, čo som mal podľa neho fotiť (Tam žene slikuj – Tam foť ženy). Po chvíli som prišiel na to, že si ma tam šofér nezavolal len kvôli tomu, aby som spravil kvalitnejšie zábery, no aj kvôli tomu, aby mohol vyzvedať niečo o Slovensku. Takto sme väčšinu času strávili vzájomným vymieňaním si informácií o Slovensku, Bosne a nadávaním na USA. Dokonca mi počas povinnej prestávky v jednom motoreste v horách, niekoľko km od planiny Romanija, chceli členovia partie kúpiť obed, keďže som všetku hotovosť nechal v Sarajeve, pretože sa mi nechcelo premýšľať nad tým, o koľko peňazí prídem v zmenárni a v motoreste nebol terminál na kartu. Toto pozvanie som však zdvorilo odmietol a v autobuse som schrúmal pečivo, ktoré som si kúpil večer pred cestou v pekárni. Zaujímavosť v Bosne je to, že tam okrem mariek môžete na platenie použiť aj eurá a miestami aj srbské dináre. Vydajú vám však marky.


Motorest Mitrović © Oliver Dučák

Po asi 3 hodinách cesty sme došli na hraničný priechod Karakaj (BiH)/Mali Zvornik (RS). Pri pasovej kontrole, kedy zrejme aj pre vstup do Srbska stačí občanom EÚ a Bosny a Hercegoviny občiansky preukaz, sme sa tiež veľmi nezdržiavali. Zdržala nás jedine srbská kontrola, kedy mne ako jedinému cestujúcemu Srbi prelustrovali batožinu pre prípad pašovania drog, čo sa ma na chvíľu trochu dotklo. Od hranice hory mierne ustupovali, až sa zmenili na rovinu typickú pre Vojvodinu a okolie Belehradu. Pred Šabacom som sa skontaktoval s jedným belehradským panslavistom Branislavom, ktorý mi sľúbil, že mi ukáže hlavné mesto. Zvyšok cesty už prebehol relatívne nezáživne, keďže neďaleko Sremskej Mitrovice sme vošli na diaľnicu, po ktorej sme došli až do Belehradu. Belehrad ma privítal úderom pod pás v podobe 37°C v tieni, čo bol teda poriadny teplotný šok po 6 hodinovom pobyte v klimatizovanom autobuse.


Historické centrum Belehradu © Oliver Dučák

Po rozlúčke so šoférom som sa zvítal s Branislavom, ktorý ma odprevadil do hotela, aby som sa mohol zložiť. Ubytovaný som bol v Hoteli Slavija (pre panslavistov atraktívny názov hotela). Hotel vyzeral, že už má svoje najlepšie dni za sebou, no stále to bolo podľa mňa prijateľné ubytovanie na 2 noci. Zaplatil som presne 4350,00 RSD, čo pri kurze cca 120,00 RSD za 1,00 € činí asi 35,00 – 40,00 € (článok som písal neskoro v noci a nechcelo sa mi zdržiavať rátaním). V izbe bolo ako v skleníku, takže som rýchlo ešte skočil do sprchy. Po pár minútach sme už s Branislavom kráčali po centre Sarajeva do jeho obľúbeného podniku, keďže mi zahlásil, že musím ochutnať belehradský čevap a Jeleňa (jedno zo srbských pív). V tomto nápade som nevidel žiaden problém, keďže od jedenia pri motoreste uplynul nejaký čas a ja som bol riadne hladný. Cestou sme minuli Američanmi zbombardované budovy. Niektoré takéto budovy Srbi neopravili, práve naopak. Budovy boli zakonzervované a dnes slúžia ako pomníky.


Sútok riek Dunaj (zľava) a Sáva (zdola) © Oliver Dučák

Môj názor na tzv. humanitárne bombardovanie Juhoslávie nebudem rozvíjať, nakoľko je podobný ako majú Srbi. V reštaurácií, do ktorej ma Branislav doviedol som sa výborne najedol. Čo ma potešilo bolo to, že mi pivo naservírovali vo vychladenom pohári a jedlo v zohriatom tanieri, čiže naozaj v danej reštaurácií vedeli, ako sa má servírovať (aspoň podľa môjho názoru). Zvyšok dňa sme strávili prehliadkou historického centra Belehradu a jeho pevnosti. V hradnej priekope je situované múzeum vojenskej techniky, ktoré som si s radosťou a záujmom prezrel. Tam sme natrafili aj na rodinu z Poľska, čo sme využili na delenie sa o zážitky a skúsenosti. Z miestnej pevnosti je tiež nádherný výhľad na sútok Dunaja a Sávy. Práve v pevnosti sme museli prehliadku ukončiť, keďže Branislav dostal povolávací rozkaz domov od svojej ženy. Pred hotelom sme sa teda rozlúčili a ja som sa pobral spať trošku skôr s vedomím, že zajtra bude spať trochu dlhšie, keďže v Belehrade strávim celý deň a v cestovaní, opäť konečne vlakom budem pokračovať až pozajtra.

Úvodná snímka: Niečo zo sarajevskej MHD © Oliver Dučák

Oliver Dučák


Galéria k článku

Počet: 41     Stránky: / 2        

Foto 21.6.2017, Ráno na stanici Banja Luka © Oliver Duč ...

Foto 21.6.2017, Moje náhradné riešenie cesty do Sarajev ...

Foto 21.6.2017, Potulky Sarajevom © Oliver Dučák

Foto 21.6.2017, Potulky Sarajevom © Oliver Dučák

Foto 21.6.2017, Potulky Sarajevom © Oliver Dučák

Foto 21.6.2017, Potulky Sarajevom © Oliver Dučák

Foto 21.6.2017, Potulky Sarajevom © Oliver Dučák

Foto 21.6.2017, Aj takto si môžu ľudia v Sarajeve kráti ...

Foto 21.6.2017, Potulky Sarajevom © Oliver Dučák
nasledujúce obrázky »




Súvisiace odkazy

Diskusia

Pozn.: Názory diskutujúcich sa nemusia zhodovať s názormi VLAKY.NET.

Ak chceš pridať diskusný príspevok, musíš byť prihlásený.

» Pridaj diskusný príspevok s obrázkom

Príspevky: 20         Výpis:    
» kolejarzPKP Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
Príspevky: 331 27.7.2017 23:51
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Ako som do Sarajeva Talgom necestoval

http://avaz.ba/vijesti/bih/284022/od-1-avgusta-talgo-voz-na-relaciji-sarajevo-doboj-banja-luka

podľa tejto správy, by od 1.VIII. malo jazdiť ŽFBiH TALGO z Doboju až do Banja Luky. Tak uvidíme...

» setup Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
REPORTÉR
Príspevky: 0 26.7.2017 22:27
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Ako som do Sarajeva Talgom necestoval

tonic: to si mal šťastie....na rozdiel odo mňa

» tonic Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
Príspevky: 0 26.7.2017 16:47
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Ako som do Sarajeva Talgom necestoval

Pekne, talgom som sa zviezol 2 tyzdne dozadu. Je to naozaj zaujimave zvezenie ... zo Sarajeva do Doboja to trva 3 hodiny, islo to presne, ale teda na 150km vzdialenost velmi slabe :)
Do vlaku sa nastupuje len cez jedny dvere, obsadene boli maximalne 3 vozne, v restauraku okrem par flasiek s malinovkami a mineralkami mali len kavu za 75 centov. Zaujimave je, ze je tam "radeny" aj spaci oddiel, ale "kajuty" boli zamknute. Maximalna rychlost pocas cesty bola 70 km/h.

» Huples Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
Príspevky: 58 26.7.2017 12:40
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Ako som do Sarajeva Talgom necestoval

"Jinak ta rozbombardovaná moderní budova v centru Bělehradu bylo ministerstvo války" - tato věta je, myslím, poněkud zavádějící, neboť se jedná o budovu ministerstva OBRANY a budovu GENERÁLNÍHO ŠTÁBU.

» setup Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
REPORTÉR
Príspevky: 0 25.7.2017 9:12
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Ako som do Sarajeva Talgom necestoval

pavlos26: Ceny sú mnohokrát nižšie ako na Slovensku, alebo porovnateľné s tými slovenskými. Ochutnal som len to, o čom píšem v článku.

» pavlos26 Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
REPORTÉR
Príspevky: 938 25.7.2017 6:21
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Ako som do Sarajeva Talgom necestoval

Ještě jednou koukám na fotky a ta tržnice by mě lákala. Ochutnal jsi tam něco a jaké tam byly ceny?
Intelpetr: na to máme rubriku ve foru Off Topic

» intelpetr Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
Príspevky: 0 24.7.2017 21:55
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Ako som do Sarajeva Talgom necestoval

Díky za tip, mrknu se.

» setup Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
REPORTÉR
Príspevky: 0 24.7.2017 16:58
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Ako som do Sarajeva Talgom necestoval

intelpetr: Stačí sa pozrieť do mojej, alebo Etienneovej reportáže o Ukrajine a pochopíš, prečo to nechcem rozoberať

» intelpetr Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
Príspevky: 0 24.7.2017 15:33
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Ako som do Sarajeva Talgom necestoval

Je škoda, že ve Velkosrbské diskuzi nechcete pokračovat, protože s panem pavlosem by určitě byla sranda Já se držím zásady, že se srbem se o Kosovu nemluví.

» Zdeněk_Štěpánek Napíš poštu cez VLAKY.NET Mail
Príspevky: 0 24.7.2017 9:22
Zobraz odkaz na diskusný príspevok
RE: Veľká balkánska odysea: Ako som do Sarajeva Talgom necestoval

Hezké čtení.

Já po srbsku (tu moji jednu cestu vlakem) řešil na www.polazak.com a úspěšně.

Jinak ta rozbombardovaná moderní budova v centru Bělehradu bylo ministerstvo války. Je zábavné (a poněkud kontroverzní), že v Srbsku oslavujou jako hrdiny svoje generály s plamennými nacionalistickými řečmi. A to samé v Chorvatsku... Co mají generálové obou stran společného je to, že byli válečnými soudy v Haagu souzeni pro válečné zločiny.

Jelen je lahvový zcela běžně. I v nálevných s hypotetickou výtočí několik sudů denně je prostě jen lahvový. Točený je jen výjimečně. V srbsku standard.

nasledujúce príspevky »