Mariazellerbahnom na pozvanie NÖVOGu

Po pokojnej noci v historickej budove hotela Landhaus rodiny Pichlerovcov v Lubereggu vo Wachau, pri ľavom brehu Dunaja sme sa museli vydať na cestu k hlavnej stanici už pred ôsmou, lebo vlak Mariazellerbahnu s našou rezerváciou by na nás nečakal.

Z Emmersdorfu nás odvezie mikrobus do St. Pöltenu. Organizátorka Jaroslava Pribylincová a Marián Puček, 26.05.2019 © Juraj Földes

Hlavná stanica dolnorakúskeho krajinského sídla Sankt Pöltenu leží na koridorovej hlavnej trati medzi Viedňou a Linzom, zastavujú tu všetky diaľkové vlaky, medzi inými príde o ôsmej ráno aj Railjet z Bratislavy  (s odchodom z Hlavnej stanice o 6:10) smerujúci do Zürichu. Takt do Viedne je maximálne polhodinový. V pracovné dni je aj na mariazellskej trati v rannej špičke zavedený polhodinový takt medzi St. Pöltenom a Laubenmühle, inak denne je takt hodinový a na hornom úseku medzi Laubenmühle a Mariazellom dvojhodinový, doplnený niekoľkými odchodmi aj po hodine.

Hlavná stanica v Sankt Pöltene © Juraj Földes

Klasicistická fasáda staničnej budovy bola zrejme rekonštruovaná po následkoch intenzívneho spojeneckého bombardovania v závere 2. svetovej vojny ktoré bolo asi dôvodom dnešného funkcionalistického vzhľadu staničnej haly.

Hlavná stanica v Sankt Pöltene, náš vlak Himmelstreppe bol práve pristavený ku koľaji © Juraj Földes

Pri kusej koľaji 13 začínala naša cesta Mariazellerbahnom, po z časti už 112 ročnou úzkorozchodnou traťou, po ktorej od roku 2013 pravidelne premávajú moderné elektrické jednotky „Himmelstreppe“ (schody do neba), ktoré predstavujú najmä v údolí riečky Pielach nosný systém hromadnej dopravy. Vo voľné dni sa k súprave s odchodom o 8:37 pripájajú panoramatické vozne 1.triedy určené predovšetkým turistom a pútnikom, ktoré sa z Mariazellu do St. Pöltenu vracajú s príchodom o 18:24. Nasadli sme do posledného klimatizovaného vozňa s neotváravými oknami, ktoré značne sťažili fotenie, ale cez čisté zadné zasklené dvere sa predsa len nejaké obrázky vydarili.

Hlavná stanica v Sankt Pöltene, prvotriedny interiér. Mariazellerbahn vlastní 4 takéto vozne 1.triedy © Juraj Földes

Pôvodne dolnorakúsku krajinskú železnicu prevádzkovala až do konca roku 2010 spolková ÖBB, ktorá po vyše 10 rokov zvažovala predaj, alebo zrušenie pre ňu neefektívnej trate. Novým prevádzkovateľom sa stala dolnorakúska krajinská dcérska spoločnosť NÖVOG, ktorá v roku 2013 vynovila svoj vozidlový park trojčlánkovými elektrickými jednotkami „Himmelstreppe“ ET1 - ET9, pre maximálnu rýchlosť do 80 km/h (sú koncipované až na 90 km/h) vyrobené firmou Stadler. Z väčšej časti nízkopodlažné jednotky vážia 75 t (tara) s výkonom na kolesách 1200 kW a usporiadaním náprav Bo´2´2´Bo´. Sú klimatizované, odvezú 127 sediacich a 113 stojacich pasažierov v 2.triede. Na 760 mm rozchode je ich šírka až 2650 mm a umožnila usporiadanie sedadiel 2+2.

Mitterbach, náš vlak pokračuje už bez nás o 10:45 do Mariazellu © Juraj Földes

 V roku 2014 sa tieto nové súpravy  doplnili samostatnými klimatizovanými panoramatickými vozňami 1. triedy, interne označené ako P1 – P4 pre 36 pasažierov, tu v usporiadaní sedadiel 1+2 oproti sebe, aj so stolíkmi. Jednotka je dostatočne výkonná pre zavesenie až piatich panoramatických vozňov, podobne ako to je u expresov rétskej železnice s jednotkami Allegro v čele. Technicky je možné spriahnuť až 3 jednotky ET do jedinej súpravy. U Stadlera vo Švajčiarsku mali len problém s (ne)možnosťou ich vyskúšania, totiž široko-ďaleko sa tam nejazdí s frekvenciou 25 Hz.

Parná lokomotíva Mh.6 s nostalgickou súpravou Ötscherbär © NÖVOG_Barfuß-16

Prvú časť úzkorozchodnej železnice na bosnianskom rozchode 760 mm zvanú pôvodne „Pielachtalbahn“ zo Sankt Pöltenu do Pielachu/Kirchberg otvorili po desaťročiach úvah a príprav v roku 1898. O tri roky neskôr padlo rozhodnutie o predĺžení trate do pútnického Mariazellu, čo sa podarilo uskutočniť už do 2.mája 1907. V súčasnosti 84 km dlhá trať vedie bez podstatných zmien na úseku medzi St. Pölten Alpenbahnhofom a Mariazellom v pôvodnej trase. Pôvodné 7 km dlhé pokračovanie trate z Mariazellu do stanice Gußwerk je dnes, už ku škode jej možného využitia pre dopravu bližšie do centra Mariazellu zrušené. Údolný úsek po stanicu Laubenbachmühle prekonáva prevýšenie 262 m na 52 km. Prevýšenie na horskom úseku z Laubenbachmühle po vrcholový tunel činí 357 m na 20 km. Gösingtunnel je najdlhší úzkorozchodný tunel Rakúska, meria 2369 m. Z výšky 892 m n.m. klesá trať odtiaľ do Mariazellu na kótu 849 m.

krátky úsek medzi dvomi tunelmi z 21 © Juraj Földes

Až do elektrifikácie v roku 1911 sa používala parná trakcia. V prevádzkyschopnom stave sa stále zachovali tri výkonné parné lokomotívy radu Mh (rad 399 ÖBB), pôvodne určené pre horský úsek trate Laubenbachmühle - Gußwerk. Lokomotíva Mh.6  z roku 1908 jazdí dodnes vďaka nadšencom a niekoľkokrát do roka vozí do Mariazellu nostalgické vlaky. V roku 2019 ešte 9.6., 14.7., 11.8., 8.9., 13.10 a na záver 1. a 8.12.2019, s odchodom vždy o 9:05 zo St. Pöltenu Hbf. Cesta do Mariazellu parou trvá 3 hodiny aj 17 minút, kým Himmelstreppe stačia 2 hodiny a 15 minút.

Vyše 100-ročná 1099.02 s mimoriadnym vlakom Panoramic 760. 04.10.2009, zdroj: Railpage.net © Lukas Császár&Martin Beták

Otázkou elektrifikácie trate jednofázovým striedavým prúdom sa od roku 1905 zaoberal Ing. Eduard Engelmann, menovaný roku 1906 za šéfa dolnorakúskeho krajinského dráhového úradu. Raritou v roku 1911 sa stala jej elektrifikácia jednofázovým striedavým napätím 6,5 kV, 25 Hz, ktoré sa tu používa dodnes. Engelmann bol aj staviteľom elektrárne Wienerbruck I (6,6 MW), ktorá bola od roku 1908 dodávateľom elektrickej energie pre železnicu. Neskôr pribudli aj ďalšie elektrárne, Wienerbruck II, Trübenbach a rezervná v St. Pöltene. Elektrifikácia umožnila zdvihnúť maximálnu traťovú rýchlosť z 30 na 40 km/h. Pomohla zachovať prevádzku aj počas oboch svetových vojen pri nedostatku uhlia a tým aj prežitie trate do dnešných čias.

Mitterbach, originálny stĺp trolejového vedenia mi pripomenul podobné na TEŽ v Tatrách © Juraj Földes

Pôvodné elektrické lokomotívy radu 1099.1 až 1099.16 z otvorenia elektrickej prevádzky, modernizované po roku 1960 slúžili priebežne až do roku 2013. Na Mariazellerbahne sa zachovali ešte 3 exempláre (E7, E10 a E14) a vozia záujemcov hnedou nostalgickou súpravou „Ötscherbär“ každú sobotu do 28.9.2019, potom ešte 30.11. a 7.+14.12.2019, s odchodom zo St. Pöltenu vždy o 8:42.

Na bežných vlakoch platí jednotná tarifa VOR (regiónu východ) jednosmerný lístok pre celú trať stojí aktuálne 18 €, zvláštna tarifa platí na nostalgické vlaky. Prémiovým produktom Mariazellerbahnu je cesta v panoramatických vozňoch 1.triedy s cateringovým servisom, vždy v sobotu, nedeľu a sviatky do 27.10.2019 o 8:37 zo St. Pöltenu a späť o 16:07 z Mariazellu.

Mitterbach, vlak do Mariazellu dôjde odtiaľ za 7 minút. Panoramatické vozne boli radené na konci © Juraj Földes

V roku 2003 bol zrušený len krátky 7 km úsek z Mariazellu do Gußwerku, keď tu vlaky od roku 1988 prestali premávať . Neelektrifikovaná odbočná trať z Ober-Grafendorfu „Krumpe“ vedúca do obce Gresten (64 km) bola obsluhovaná dízlovými lokomotívami, ako je V 9 (2095.009) ktorú sme videli  pri depe Ober-Grafendorf. Premávka na úseku z Ober-Grafendorfu po Wieselburg bola koncom roka 2010 NÖVOGom definitívne zastavená, ostatnú trať prerozchodovala kvôli nákladnej doprave ešte ÖBB na normálny (1435 mm).Tu je aj domovská stanica jedinej parnej lokomotívy na tejto trati, Mh.6-ky, tá ale bola bezpečne schovaná pod strechou.

Dízel 2095.009 zvečnený v Laubenbachu 23.01.2013. Zahliadnutý v depe Ober-Grafendorf, ale použiteľne nafotiť sa nedal © hiveminer.com

Naprostá väčšína zastávok na trati je na znamenie, vo vlaku sa signalizuje požiadavka na zastavenie tlačítkami. Aj ovládanie otvárania dverí funguje na spôsob mestskej dopravy. Okrem nostalgických vlakov cez voľné dni sú všetky ostatné zastávkové, ale náš vlak zastavuje skoro výlučne iba pri križovaní s protiidúcimi, kým nedôjdeme do zastávky Mitterbach (Gemeindealpe), kde po dvoch hodinách zaujímavej a príjemnej cesty vystupujeme. Predtým niekoľkokrát zahliadneme po pravej strane dominantný Ötscher a pred Mitterbachom aj Gemeindealpe (1626 m n.m.). Zo stanice sa krátko pešo presunieme k údolnej stanici lanovej dráhy na druhý menovaný vrch.

Mitterbach, cestujeme štvorsedačkou po medzistanicu © Juraj Földes

Lanovka NÖVOGu slúži v lete turistom a fanúšikom jazdy trojkolkami zvanými mountain-cart, v zimnej sezóne milovníkom zimných športov. Sú tu zjazdovky rôznej obťažnosti, od modrej cez červenú až po čiernu.

Po prestupe zo štvorsedačky na dvojsedačku na medzistanici sa nám čoraz viac zjavujú dolnorakúske a štajerské vrchy naokolo a po vystúpení možno za pekného počasia vychutnať prakticky 360º panorámu. Na východnom horizonte kraľujú dvojtisícky Schneeberg a Rax, na severe sa vyníma Ötscher, kam sa dá vystúpiť len pešo.

Gemeindealpe (1626 m n.m.), dvojsedačková lanovka na hornom úseku. Pod ňou vedie čierna zjazdovka, červená je vľavo © Juraj Földes

V mariazellskej kotline sa vyníma hlboké jazero Erlaufsee, vzdialené dobré 2 km od stanice Mariazell s ktorou ju spája Museumstramway s normálnym rozchodom. Zaslúžili sa o to dobrovoľníci, vďaka všestrannej pomoci sympatizujúcich osobností, ktorí sa starajú o historické električky od zrušenia prevádzky St. pöltenských električiek v roku 1976. Na novej, nehistorickej krátkej trati mohla premávať od roku 1981 najskôr len para, skúšobná prevádzka pod drátmi po mariazellskú stanicu sa zahájila v roku 2015. Pri najbližšej ceste do Mariazellu by som ju rád znovu navštívil.

Museumstramway Mariazell, parný vlak na ešte neelektrifikovanej trati normálneho rozchodu pri Erlaufsee, niekedy okolo r. 1991 © Juraj Földes

Na úrovni hornej stanice lanovky je pred niekoľkými rokmi novo postavená chata Terzerhaus s turistickou noclahárňou a reštauráciou. Chatár Thomas Wallner nám ju celú ukázal a zo strešnej terasy nám pomenoval aj všetky viditeľné vrcholy naokolo a ochotne zodpovedal na naše otázky.

Gemeindealpe, Terzerhaus (1626 m n.m.) © Juraj Földes

Mylne som si myslel, že vynášky horskými nosičmi na chaty sú slovenskou raritou a v Alpách, pokiaľ hore nevedie cesta, tak tam je jednoduchá nákladná lanovka. Nosiči ale podľa chatára stále fungujú napríklad na odľahlejšom konci Raxu a aj na Hochschwabe. V druhom prípade tam obyčajne dvakrát do roka priletí helikoptéra, ale medzitým sa vynáša aj u nich.

Gemeindealpe, depo mountain-cartov na medzistanici © Juraj Földes

Po výdatnom obede sa všetci odvážame dvojsedačkou na medzistanicu, kde sa piati odhodláme na vyskúšanie mountain-cartov na 4,6 km prašných serpentín po údolnú stanicu lanovky. Poponáhlali sme sa do doliny, lebo aj chatár očakával dážď, napokon prvé kvapky padli až po prechádzke dedinou, keď sme čakali na vlak na stanici. Na necelej hodinovej ceste do stanice Laubenbachmühle sme si teraz vyskúšali 2. triedu, kde sme mali rezervované miesta nad zadnou nápravou, s vyššou podlahou.

Laubenbachmühle z vlaku na rozhraní dolného a horského úseku trate. Tu nás čakala hodinová prehliadka komplexu NÖVOGu © Juraj Földes

Na stanici nás očakával dlhoročný pracovník železnice, Tomas Marholt s moravskými koreňmi, ktorý nás vítal češtinou. Na rozdiel od mladších kolegov, ktorý môžu viesť len jednotky Himmelstreppe, má oprávnenie na vedenie všetkých hnacích vozidiel Mariazellerbahnu. Býva v St. Pöltene a skoro ráno, ešte pred prvým vlakom dochádza na pracovisko do Laubenbachmühle, kde okrem komplexu NÖVOGu prakticky nič iné nie je. Ako nám prezradil najradšej jazdí novými jednotkami, dízlový Citybahn až tak neobľubuje a vôbec najhoršie spomienky má na už vyradené prototypové súpravy radu 4090, z ktorých jedna skoro vôbec nejazdila a tá druhá ostala hocikde stáť. Poradili mu, aby si vtedy zapálil cigaretu a ak sa po prvej ešte nepohne, tak po druhej cigarete už pôjde.

Prototyp 4090.002 prechádza Saugraben pri St. Annabergu v poslednom roku prevádzky, 11.07.2010. Zdroj: Railpage.net © Lukas Császár&Martin Beták

Po prevzatí Mariazellerbahnu NÖVOGom od ÖBB bolo treba riešiť otázku dielní a remízy pre plánovaný nový nákup súprav a rozhodnutie padlo pre nedostupnosť vhodného pozemku v St. Pöltene práve v prospech Laubenbachmühle, ležiaceho zhruba uprostred trate a disponovalo dostatočnou rozlohou voľných pozemkov. V roku 2011 bola vyhodnotená medzinárodná architektonická súťaž, ktorú vyhral rakúsky architekt Johannes Zieser a následne získala jeho kancelária funkciu generálneho projektanta stavby komplexu prevádzkového centra. V 2014. roku bola stavba zhotoviteľa Holzbau Rubner a statika Buschina&Partner ocenená aj v súťaži drevostavieb (Niederösterreichischer Holzbaupreis), nakoľko v konštrukciách tu dominujú elegantné veľkorozponové oblúkové drevené lepené strešné nosníky.

Laubenbachmühle, 5 koľají pre súpravy Himmelstreppe. Všetky boli ešte na trati © Juraj Földes

Turistická časť, ako vstupný portál do regiónu je spojená so staničnou halou. Z veľkorysej krajinskej výstavy v roku 2015 pod názvom „Ötscher-Reich“, sa na stene haly depa zachovalo pár obrázkov a v hale statický model okolia Ötscheru v drobnom merítku. V depe je päť koľají pre jednotky Himmelstreppe a vedľa, za betónovou priečkou je šiesta koľaj s umývacou linkou.

Rovnako veľký halový objekt slúži pre dielenskú časť, sociálne zázemie a školiace stredisko. V dielenskom veľkopriestore sme stretli dva panoramatické vozne a posunovací stroj s nezávislým pohonom, nakoľko tu vrchné vedenie nie je.

Laubenbachmühle, dielenská hala NÖVOGu © Juraj Földes

 Pán Marholt nám s hrdosťou ukázal podlahový sústruh na dvojkolesia bez potreby ich vymontovania. Videli sme tu aj štyri podvozky jednotky, z ktorých sú hnané len tie čelné. Nakoľko bola nedeľa, v celej dielni nebol okrem nás nik, čo sa vraj v pracovné dni nestáva.

Laubenbachmühle, pamiatkovo chránené depo z počiatkov trate. Do ľavých vrát vedie aj trolej © Juraj Földes

Na opačnej strane prejazdnej koľaje je dvojmiestne pamiatkovo chránené pôvodné depo a o kúsok ďalej vodný napájač, dar z Československa, ktorý naďalej slúži pri návštevách parnej Mh.6-ky. Prekvapením však bol interiér dobre zrekonštruovanej pôvodnej staničnej budovy, kde je prevádzkové centrum železnice.

Laubenbachmühle, Ladislav Jandošek a Tomas Marholt vo velíne prevádzkového centra © Juraj Földes

V srdci prevádzkového centra sú tri dispečerské pracoviská, každá s ôsmymi obrazovkami, na dvoch bola zobrazená mariazellská trať, na treťom práve Schneebergbahn.

Na trati nie sú inštalované signály, od roku 2012 je zavedený vlakový riadiaci systém podporený počítačmi. Iba dopravne St. Pölten a Laubenbachmühle sú riešené stavadlami, ovládanými z Laubenbachmühle. Hnacie vozidlá sú vybavené GPS systémom ES 2.21, ktorý spustí alarm v prípade nepovolenej jazdy.

Laubenbachmühle, prevádzkové centrum. Detail Mariazellerbahnu © Juraj Földes

Toto zabezpečovacie zariadenie je na úrovni doby, umožňuje polhodinový takt bez nákladnej dopravy a má vylúčiť zrážku vlakov. K tej však 26.06.2018 predsa došlo pri Völlerndorfe v dôsledku prekročenia tam povolenej rýchlosti 35 km/h o 20 km/h jednotkou Himmelstreppe, ktorá narazila do druhej, stojacej. Kontrola rýchlosti nie je (zatiaľ) v moci dispečera. K obetiam na životoch nedošlo, ale z 80 cestujúcich bolo 31 ľahšie zranených a 3 ťažko. Šťastím v nešťastí bolo školské voľno v ten deň a preto nebolo veľa školákov vo vlakoch. Hmotná škoda je značná, obidve jednotky boli vyradené, náhrada je objednaná u Stadler Railu a má prísť ešte v roku 2019. Dovtedy dočasne premáva na dolnom úseku trate v rannej špičke pracovných dní aj motorový vozeň „Citybahn“ (rad VT NÖVOG). O vine súd ešte právoplatne nerozhodol. Napriek tomu je štatisticky Mariazellerbahn pri vyše pol milióne ročne prepravených pasažieroch stále veľmi bezpečnou alternatívou  dopravy. Počet prepravených osôb v roku 2017 predstavoval doterajší rekord v ére NÖVOGu – 530 tisíc, z toho okolo 60 tisíc turistov.

stanica Laubenbach, motorový vlak Citybahn vypomáha v špičkách do času dodania náhrady od Stadlera za zničenú súpravu © Juraj Földes

Po hodine v Laubenbachmühle nám došla súprava aj s panoramatickými vozňami a nás čakala už len niečo vyše hodinová pohodlná cesta do St. Pöltenu. Kraj je na dolnom úseku už rovinatejší, len trať sa  často krúti podľa pôvodného, čo najúspornejšieho vytýčenia trasy a preto sa rýchlosť málokedy priblíži k povolenej maximálke 80 km/h. Nebola už šanca na ďalšie prerušenie cesty v Kirchbergu a.d. Pielach, kde je vystavený model železnice v merítku H0e priateľov Mariazellerbahnu, okrem iného aj s veľkosériovými  modelmi.

11.05.2019 otvorili po 2 rokoch  Modellbahnmuseum Kirchbergu/Pielachu, prístupné (iba) v nedeľu poobede © Freunde der Mariazellerbahn-H0e, Dez.2014

Medzi Alpenbahnhofom a hlavnou stanicou v St. Pöltene prechádzame cez posledné dva, novodobé krátke tunely a sme v cieli dvojdňových zážitkových jázd. Do Bratislavy sme docestovali mikrobusom až za súmraku.

Pramene a odkazy:

Gerhard Artl – Roman-Hans Gröger – Gerhard H. Gürtlich: Mariazell, Mariazellerland und die Mariazellerbahn, Holzhausen Wien, 2015

https://www.mariazellerbahn.at/cs - oficiálna stránka

https://www.gemeindealpe.at/cs - oficiálna stránka

Videá:

https://www.youtube.com/watch?v=CbRvCmSsBqA - jazda horským úsekom z lokomotívy, 22.10.2012

https://swrmediathek.de/player.htm?show=a9d04c50-b021-11e8-893a-005056a10824 - Eisenbahnromantik - die Mariazellerbahn -  auf der Himmelstreppe zur Wallfahrt, 2014

Úvodná snímka: Súpravy Himmelstreppe dodal na Mariazellerbahn Stadler Rail v 9 exemplároch © NÖVOG/weinfranz.at