Krym 2010 – medzi Azovským a Čiernym morom (2)

4. deň – 27.8.2010 piatok

Do 282 km vzdialeného Kerču prichádzame po ôsmich hodinách o 7.23 hod. Priemerná rýchlosť vlaku je len 35 km/h, ale na vyspatie je to ideálne. Batohy odkladáme do úschovnej skrinky. Najskôr si však musíme u dežurnej kúpiť žetónčok za 15 hrivien. Trolejbusom (1 hrivna) potom ideme na autovakzál, odkiaľ maršrutkou č. 69 za 6 hrivien (0,6 €) pokračujeme do ďerévnji Kurortnoe na brehu Azovského mora. Vodíteľ (šofér) s nami letí po prašnej štrkovej ceste asi osemdesiatkou. Kamene spod kolies lietajú do strán, máme pocit, že sa minibus rozpadne. Všade dookola stepy, pustatina. Odrazu sa pred nami objaví modrá hladina Azovského mora a niekoľko domov. Prechádzame dedinou s malými učupenými domčekami, v ktorých domáci ponúkajú skromné ubytovanie. V magazine si kupujeme minerálku. Za dedinou v divokej prírode s bodliakmi a suchou trávou, jednoducho v „hadišti“, kempuje skupina ruských dovolenkárov. Tu, ďaleko od civilizácie, si bohatí moskovčania na drahých terénnych autách nerušene chytajú ryby a užívajú teplé more a slnko.

Pieskové pláže sú posiate tisíckami mušiel a pozvoľne sa zvažujú do mora. Neďaleko je jazero Čokrakskoje s čiernym liečivým bahnom. Ľudia sa ním natierajú od hlavy až po päty, aby vyhnali reumu z tela. Skúšam to tiež a Emil sa mi smeje, že vyzerám ako čjort čjornyj iz Azóvskovo mórja. Vykúpaní a odreumatizovaní sa poobede vraciame do Kerču. Na autovakzále sa stretáme s Borisom a Karolom presne podľa plánu, ktorý sme si dohodli v Bratislave na „Žilinskej“. Všetci svorne konštatujeme, že Kerč je výnimočné miesto na takéto nevšedné stretnutia. V centre stojí veľká socha Lenina, od ktorej stúpame dlhým schodišťom na vrchol kopca Mitridat. Nachádza sa tu Obelisk slávy, pamätník venovaný hrdinom druhej svetovej vojny a tiež antické vykopávky bývalej gréckej kolónie Pantikapaion zo 6. stor. pred n. l.

Pred nami je Kerčský prieliv oddeľujúci Európu od Ázie a spájajúci Čierne more s Azovským. Na druhej strane, na Tamaňskom poloostrove, je Rusko. Nie je to tak dávno, čo trajekty prevážali cez prieliv z Port Krymu do Port Kavkazu celé vlaky. Dnes sa možno prepraviť trajektom do Ruska, ale treba mať vopred vybavené potrebné vízum. Pešou zónou sa vraciame k autovakzálu a trolejbus nás vezie na železničnú stanicu. O 17.05 hod. ideme vlakom s dvomi vagónmi, ktorý ťahá čmeliak, do Port Krymu. Vo vlaku sme iba my a ešte dvaja cestujúci. Sprievodkyňa nechce Borisovi a Karolovi uznať voľné lístky. Vôbec ju nezaujíma, že s nimi precestovali celú Ukrajinu a platia pre celé Ukrajinské železnice, čo je na nich jasne po ukrajinsky napísané. V Kerči takéto lístky jednoducho nepoznajú! Po istej konfrontácii ide radšej preč a viac si nás nevšíma. Vlak sa vlečie pomalou štyridsiatkou. Popri tureckej pevnosti Eni-Kale prichádzame o 18.00 hod. do konečnej stanice Port Krym. 

Malá staničná budova je novo zrekonštruovaná. Od rušňovodiča sa dozvedáme, že vlak tu chodí takmer prázdny, ňet ľjuďéj. Neďaleko je prístav trajektov, prevážajúcich ľudí a autá do Port Kavkazu na ázijskom kontinente. Maršrutkou sa potom vraciame späť do mesta na železničnú stanicu. Vyberáme ruksaky z úschovnej skrinky a o 20.45 hod. odchádzame vlakom N 616 do Simferopoľu.

5. deň – 28.8.2010 sobota

V Simferopole sme o 5.00 hod. Boris s Karolom majú namierené autobusom do Bachčisaraja, ja s Emilom ideme vlakom o 5.11 hod. do Sevastopoľu. Pred mestečkom Inkerman, ktoré je na konci Sevastopoľského zálivu, je niekoľko tunelov. V okolí sa ťaží biely kameň, ktorý bol použitý pri stavbe Livadijského paláca v Jalte. V skalných stenách je vyhĺbený kláštor sv. Klimenta z 8. storočia.

Do Sevastopoľu prichádzame o 7.20 hod. Hneď sa okolo nás zhŕkli bábušky a ponúkajú ubytovanie za 10 €/os. Snažíme sa zjednávať a po našom váhaní idú s cenou dolu. Nakoniec uzatvárame dohodu s usmievavým zhovorčivým chlapíkom menom Boris za 6 €/os. Trolejbusom sa vezieme asi desať minút od stanice, kde má rodinný domček. Nedôverčivým vrčaním nás víta Piraňa, malý psík, ktorý vraj zožerie všetko, čo nezožerie jeho. Boris nám predstavuje svoje kráľovstvo, ktoré spočíva zo schátralého domu pre hostí, menšieho domčeka, v ktorom býva on, letnej kuchynky s kúpeľňou, malej záhradky a latríny na konci dvora.

Dom má tri izby, v každej po dve postele. Vraj, toto všetko je naše, môžeme spať, kde sa nám zachce. V kuchyni je sporák, na ktorom sú pripálené všetky jedlá, od kedy sa na ňom začalo variť. V malom sekretáriku sú dva hrnčeky s ulomeným uškom a niekoľko tanierov z čias Kataríny Veľkej. Kúpeľňa má na zemi povylamované dlaždice, obkladačky na stenách sú všetkých možných druhov, zhrdzavelý plynový kotol na teplú vodu akoby zázrakom funguje. Vody môžeme minúť koľko sa nám uráči, pretože u nich sa platí za vodu paušálne na človeka a on sám jej veľa neminie. V záhrade si máme natrhať rajčiny, papriku, baklažány, nič aby sme na rynku nekupovali.

Potom nám rozpráva o svojich plánoch. Chce zbúrať skoro polovicu domu a potom tam pristaví novú kuchyňu aj kúpeľňu so záchodom. Vedľa letnej kuchynky stavia zo skál besiedku, pri ktorej sa musíme povinne fotiť. Boris je na svoje dielo patrične hrdý. Žije tu sám, manželka býva v neďalekom paneláku. Je to už jeho tretia žena, ale vraj sa majú k sebe ako pes a mačka. Niet sa čo čudovať. Máloktorá žena by tu bola spokojná. Potom nám rozpráva ako bojoval v Angole a ukazuje krížom-krážom pozašívané brucho.

Po takomto zvítaní ideme do mesta spolu s Borisom, ktorý sa podujal nám robiť sprievodcu. Trolejbusom ideme popri Múzeu čiernomorskej flotily až na námestie Nachimova. V jeho strede stojí pamätník admirála Nachimova, ktorý bol veliteľom obrany Sevastopoľa počas Krymskej vojny (1854-56). Aby zabránil útoku niekoľkonásobnej presile anglofrancúzskej flotily, dal potopiť svoje lode, čím znemožnil vstup do zálivu. Na nábrežnej promenáde stretáme morjáki (námorníkov) a rôznych generálov v nažehlených uniformách. Všade je množstvo pamätníkov pripomínajúcich boje počas vojen.

Do roku 1991 bol Sevastopoľ „uzavretým mestom“, keďže tu kotvila ruská čiernomorská flotila a v neďalekej Balaklave bola základňa ruských jadrových ponoriek. V tých časoch do mesta mohli iba vojaci, námorníci, ich rodinní príslušníci a návštevníci len na zvláštne povolenie. Dnes je slobodným, usporiadaným, moderným mestom, s množstvom krásnych budov a čistých parkov. Dlhým schodišťom, na vrchole ktorého je socha Lenina, ideme ku katedrále sv. Vladimíra. Tu sú pochovaní ruskí admiráli Lazarev, Náchimov, Kornilov a iní. Ulicou Boľšaja morskaja, na ktorej je ďalší prekrásny chrám s pozlátenou strechou Pokrovskij sobor, ideme k Mc Donald'su, kde nás už čakajú Boris s Karolom, ktorí sa vrátili z Bachčisaraja. Ideme k prístavu, odkiaľ plávajú korábli (lode) na severnú stranu mesta.

Tam na druhej strane Sevastopoľského zálivu je cintorín Brátskoje kládbišče, kde odpočívajú aj námorníci z jadrovej ponorky K-141 Kursk (2000). Dávame sa zlákať na morskuju pragúlku – okružnú plavbu káterom (mot. čln) po prístave za 50 hrivien/os (5 €). Najskôr míňame pamätník potopeným lodiam a potom sa plavíme okolo zakotvených vojenských lodí, ponoriek (podvódnyje lódky), opravárenských dokov a skladov. Plavba trvá 45 minút a za ten čas sa dozvedáme od kapitána množstvo informácií o Sevastopole a jeho prístave. Po tejto zaujímavej plavbe máme v pláne ešte návštevu neďalekého Chersonesu, kam sa vezieme maršrutkou. Je to ruina starého mesta, ktoré založili Gréci v r. 528 pred n. l. Do areálu je vstupné 20 hrivien plus 10 za fotografovanie. V roku 988 tu bol pokrstený knieža Vladimír, ktorý následne pokrstil vo vodách Dnepru všetok ľud Kyjevskej Rusi. Túto pamätnú udalosť pripomína aj katedrála sv. Vladimíra z 19. storočia.

Maršrutkou sa vraciame späť do centra mesta na nábrežnú promenádu, kde je delfinárium a stánky so suvenýrmi. Na pamiatku si kupujeme námornícke tričko a čiapku. Pred mestskou tabuľou cti (Gorodskája doská počjóta), kde sú vyznamenané zaslúžilé osobnosti mesta, si robíme poslednú spoločnú fotku a lúčime sa s našimi spolucestovateľmi Borisom a Karolom, ktorí odchádzajú nočným vlakom do Charkova.

6. deň – 29.8.2010 nedeľa

Po raňajkách vyrážame aj s našim hostiteľom Borisom maršrutkou do dvanásť kilometrov vzdialenej Balaklavy. Ideme navštíviť Vojénno-morskój muzéjnyj kompléks Balaklava – základňu ruských jadrových ponoriek. Balaklavská zátoka je rajom pre potápačov, ktorý tu objavujú podmorské jaskyne a vraky potopených anglických lodí. Zo strany mora je chránená vysokými skalnými útesmi, na vrchole ktorých je pevnosť Čembalo, strážiaca vstup do prístavu. V rokoch 1953 - 63 tu Rusi vybudovali v kopci podzemný morský tunel – tajný prístav jadrových ponoriek, ktorý ani americké satelity nevedeli odhaliť. Prevádzka tohoto supertajného prístavu trvala až do roku 1993. Postupne bola základňa prebudovaná na múzeum prístupné verejnosti. Platí sa vstupné 25 hrivien (2,5 €).

Do podzemného morského tunela sa vchádza zo zátoky, jeho druhý koniec vyúsťuje do Čierneho mora. Sprievodca nás sprevádza systémom podzemných chodieb, okolo morského tunela, kde sú doky a dielne na opravu a údržbu ponoriek. Torpéda a podmorské míny sa dopravovali z muničných skladov na železničných vozíkoch. Steny sú zo železobetónu hrúbky 3,5 metra a železné brány oddeľujúce jednotlivé sekcie majú hrúbku pol metra, čo by malo odolať výbuchu atómovej bomby.

V podzemí je aj múzeum s modelmi ponoriek, rôznych zariadení a výstroja ponoriek, námorníckych vyznamenaní a uniforiem, mín a torpéd. Na konci prehliadky nás sprievodca informoval, že z celého komplexu je prístupných verejnosti iba 40 percent. Dnes je Balaklavská zátoka prístavom luxusných jácht, po brehoch vyrastajú nové hotely a reštaurácie, ktoré stavajú novodobí zbohatlíci, podľa Borisa bandíti. Poobede sa vraciame na náš privát, lúčime sa s Borisom a ideme na železničnú stanicu, pri ktorej je vystavený starý parný rušeň ťahajúci špeciálne upravený vozeň s otočnou húfnicou a nápisom „Smerť fašizmu“.

O 14.00 hod. odchádzame zo susedného autovakzálu maršrutkou za 21,50 hrivny (2,15 €) do Jalty. Cesta trvá niečo vyše hodiny po kopcovitej ceste s výhľadom na more. V Jalte na autobusovej stanici sa opäť ocitáme v zajatí bábušiek: „Nádo vam kómnatu ili kvartíru?“ Zjednávame ubytovanie v centre kúsok od mora za 7,5 €/os. Súkromný byt v bytovom dome na treťom poschodí s veľkými lódžiami je priestranný, čisto a pekne zariadený. Býva tu aj jeho majiteľ, 81-ročný déduška Anatolij. Anatolij je tuhý fajčiar s rakovinou hrtanu, takže rozpráva len veľmi potichu a chrapľavo. Inak je veľmi príjemný a rád sa s nami dáva do reči. Vybaľujeme si veci, berieme plavky a utekáme na pláž okúpať sa.

More je teplé, pláž kamenistá, všade veľa ľudí. Niet sa čo čudovať, Jalta je najnavštevovanejším letoviskom na Kryme. Sú tu honosné hotely, luxusné obchody, prímorská promenáda s palmami, v pozadí s nádhernou panorámou okolitých hôr. Jalta nie je len letoviskom, ale aj kúpeľným mestom s liečebnými sanatóriami a starostlivo upravenými parkami. Všade je veľa občerstvovacích zariadení, reštaurácií a jedální, lacnejších i drahších. Kompletný obed aj s pivom bežne vyjde na 4 eurá. Dobre a lacno sa dá najesť aj na Centráľnom rynku, kde prevláda uzbecká kuchyňa. Predávajú tu asi najsladšie melóny (arbúz), aké sme kedy jedli (0,2 €/kg). S blížiacim sa večerom promenádu zapĺňajú ľudia, ktorí sa len tak prechádzajú alebo posedávajú na lavičkách, či v kaviarňach. Pouliční muzikanti si rozkladajú svoje aparatúry a predvádzajú svoje umenie. Zábavné podniky, kolotoče a rôzne ďalšie atrakcie spestrujú večer do neskorej noci. Popíjame vynikajúce krymské červené vínko a upresňujeme si program na zajtrajší deň.

Titulná snímka: Ruská čiernomorská flotila v sevastopoľskom prístave dňa 28.8.2010 © František Halčák