Akcia Austria – päť v jednom

23.12.2012 8:00 Marek Guspan

Oveľa bližšie je z Bratislavy do hôr rakúskych ako do tých slovenských. A aj k horskej železnici je to tým smerom bližšie, ako k tým našim napríklad nad Kremnicou či nebodaj nad Telgártom. Je preto dosť logické, že sa náš pohľad pri organizovaní jednodňových akcii upiera týmto smerom. Veľká časť našej železnične trafenej grupy totiž býva a pracuje na západe a juhu Slovenska.

Ako aj v predchádzajúcom prípade, aj tentoraz sme využili sviatočný deň na výlet a vozenie sa Rakúskymi spolkovými dráhami. Prvotný úmysel bolo zvezenie sa prvou horskou dráhou v Európe na Semmering, ale ako uvidíte ďalej, podarilo sa nám toho do jedného dňa vtesnať oveľa viac. Už pri plánovaní akcie prejavil jeden z účastníkov želanie zviesť sa traťou Wolfsthal – Viedeň inak známej aj ako

1. Pressburgerbahn

Riešili sme teda otázku ako sa vlastne skoro ráno do toho Wolfsthalu dostať. Bohužiaľ neostalo nám nič iné ako použiť gumokolesový cestovný prostriedok. A tak sa teda ráno po piatej stretávame pri „tuneli“ smerom na Jaskov rad vedľa bratislavskej hlavnej stanice a vyrážame vo štvorici smer Rakúsko. Piaty účastník sa k nám pridáva až na súčasnom východiskovom mieste bratislavskej dráhy do Viedne, kam sa prepravil autobusom pravidelnej linky červeného slovenského dopravcu.

Lístok s názvom Einfach Raus Ticket (32,-€ pre 5 osôb na regionálne vlaky) sme už mali dopredu kúpený cez internet, takže sme mohli zaujať miesto v jednotke 4020, ktorá z Wolfsthalu smeruje do Floridsdorfu. Tá sa, s približujúcim sa hlavným mestom, postupne plnila ľuďmi. Na viedenskej zastávke Renweg sme preskočili do súpravy Lasičky (Wiesel), ktorej cieľovou stanicou bola Payerbach-Reichenau. Súprava nebola veľmi zaplnená, ale veď bola sobota ráno. A to asi aj Rakúšania ešte dospávajú...

Elektrická jednotka radu 4020 v stanici Semmering © Marek L.Guspan

Vo vyššie menovanej stanici nás už čakal ostrý prestup do ďalšej jednotky 4020, ktorá nás odviezla hore na kopec, na Semmering. Pre niektorých to bola prvá jazda touto trasou a preto si náležite vychutnávali výhľady do údolia aj do oblakov, ktoré sa cestovateľovi, pri šplhaní sa vlaku do výšin, ponúkajú. V staničnej budove Semmering sa nachádza malé múzeum tejto dráhy, ktoré sme si samozrejme prezreli a nakúpili literatúru na dlhé zimné večery. Museli sme ale z časových dôvodov odmietnuť premietanie filmu, ktoré nám bolo ponúknuté. Čakal nás totiž druhý a najhlavnejší bod dnešného programu

2. Bahnwanderweg

Bahnwanderweg je turistický chodník okolo trate vedúcej na Semmering, ktorý fanúšikom železnice, ale aj ostatným turistom ponúka okrem pohybu v prírode aj pohľad na svetoznámu železnicu. Informácie sú dostupné aj v slovenčine na tomto webe. Na chodníku sa nachádza niekoľko vyhliadok, z ktorých sa ponúka nádherný pohľad nielen na železnicu samotnú ale aj na okolité kopce. Chodník vedie niekedy tesne popri trati, niekedy sa od nej vzďaľuje, ale o najzaujímavejšie pohľady určite neprídete. Prvé zastavenie sme si urobili na zastávke Wolfsbergkogel.

Pri dokumentovaní tunela Wolfsberg, ktorý sa nachádza hneď vedľa zastávky som nad jeho portálom objavil malú záhradku. Naozaj príjemné miesto na oddych. Ako stvorené pre železničného fotografa. Potom sa trasa turistickej cesty od trate prvý krát vzďaľuje. To preto, aby sa dostala k vyhliadke Doppelreiterwaarte s drevenou rozhľadňou. Vlaky chodia hore dole každú chvíľu, takže na to, aby ste niekde čakali na záber dlhšie ako 5 minút zabudnite! Naopak, budete mať problém vôbec odísť! Nejaký ten vlak však obetovať musíte, inak by ste sa už zvyšok dňa nepohli.

Portál tunela Wolfsbergtunnel so záhradkou nad ním © Marek L.Guspan

Nasleduje pätnásť minútová cesta lesom, počas ktorej trať neuvidíte ani na sekundu. Dunenie vlakov sa však nedá pomýliť s ničím iným. Nasledujúce zastavenie je kultové. 20-Schilling-Blick alebo po našom 20 šilingová vyhliadka. Na vysvetlenie - pohľad z tohto miesta smerom na Kalte Rhinne viadukt sa nachádzal na bývalej dvadsať šilingovej rakúskej bankovke. Je to ďalšie miesto, kde môžete stráviť celé hodiny a váš fotoaparát nemá šancu oddychovať.

Trať sa aj naďalej stráca v tuneloch a v lese, takže nám neostáva nič iné iba sledovať žlté tabuľky, ktoré nás dovedú nad portál tunela Weberkogel. Nad tunelom sídlia príjemní dôchodcovia, vôbec im totiž nevadí, že sa im popred dvere chaty presúvajú hordy turistov a fotografujú si vlaky miznúce v tuneli. Turistický chodník následne klesá k viaduktu Adlitzgraben a my ho poslušne nasledujeme. Nie sme sami. Stretávame rovnakých turistov ako sme my. S fotoaparátmi a blaženým výrazom na tvári...

Pod viaduktom sa nachádzajú domčeky pripomínajúce životné a pracovné podmienky robotníkov, ktorí Semmeringbahn stavali. Trasa následne stúpa k druhému koncu viaduktu, kde okrem dobrého fotofleku nájdete aj stôl s lavičkami na oddych a prípadne posilnenie sa. My sme si však vybrali iné miesto na doplnenie žalúdkov. Trasa totiž prudko stúpa do kopca, až sa dostane nad bralo, z ktorého je perfektný výhľad na Adlitzgraben viadukt. Posilňovanie a dopĺňanie tekutín bolo samozrejme neustále prerušované jazdiacimi vlakmi, ktoré sme si proste museli vyfotografovať.

IC na Adlitzgraben viadukte © Miroslav Kožuch

Chodník následne pokračuje lesom nad traťou a vynorí sa z neho až pri ďalšom kultovom mieste trate – viadukte Kalte Rinne. Hneď vedľa viaduktu sa nachádza na prvý pohľad celkom obyčajný dvojpodlažný strážny domček. Dnes už svojmu pôvodnému účelu neslúži. Je v súkromných rukách, využívaný ako chata. V časti domu sa ale nachádza múzeum Karla Ghegu. Že neviete kto to bol? No predsa staviteľ trate okolo ktorej je po celý čas reč! Skúste stránky múzea alebo iné zdroje uvedené pod textom. My sme to vedeli a preto sme sa rozhodli múzeum si prezrieť. Museli sme ale čakať na majiteľa, ktorý bol odviesť svojich predchádzajúcich hostí, čo nám spôsobilo menšie časové problémy. Už počas túry sme sa totiž rozhodli, že celú Bahnwanderweg dnes neabsolvujeme. Chceli sme si totiž za svetla pozrieť ešte iné veci.

Fotografovanie vlakov na viadukte Kalte Rinne nie je zblízka veľmi dobré, z každej strany niečo zavadzia – či už skalné bralo alebo stromy. Ďalšie mosty a viadukty smerom do doliny sú z úzkej dolinky vedúcej do Breitensteinu tiež ťažko fotiteľné. Na to sú naozaj lepšie vyhliadky na začiatku turistického chodníka. Pod viaduktom sú ďalšie domčeky s expozíciou historických artefaktov z čias stavby trate. Potom sme sa už s vyplazenými jazykmi dopotácali na železničnú stanicu v Breitensteine vysoko nad údolím a len tak-tak stihli vlak do Payerbachu-Reichenau, kde sme mali opäť ostrý prestup na vlak do Viedne. To sa však nestalo. Zo stanice Payerbach-Reichenau totiž vedie úzkokoľajná železnica do Hirschwangu. Ráno bola jej stanička zatvorená. Teraz tam stal vláčik pripravený na jazdu a tak sa naším ďalším cieľom stala

3. Lokalbahn Payerbach – Hirschwang

Vlaky jazdia iba v nedeľu a vo sviatok, ale v ten deň mali akýsi mimoriadny cestovný poriadok, tak by bolo škoda ho nevyužiť. Táto železnička už tu bola podrobne popísaná a zdokumentovaná, a tak sa nebudem opakovať. Pridám iba niekoľko fotografii z konečnej v Hirschwangu, ktoré sa líšia od tých zidekových. Nemali sme šťastie na električku s číslom 1 – náš prívesný vozeň ťahala „iba“ najstaršia prevádzkyschopná elektrická banská lokomotíva na svete z roku 1903, ktorá sa kedysi zúčastnila na stavbe Karawanken tunela.

Banská lokomotíva z roku 1903 v staničke Payerbach Lokal-Bahn© Marek L.Guspan

Zaplatili sme teda rýchlo 9,-€ a vydali sa na jazdu. Výklad v depe sa nekonal, ale v napájacej stanici áno a tiež posuny na konečnej. Pred depom stála spomínaná Jednotka, do depa sa tiež dalo bez problémov dostať, takže sme si všetko podrobne poobzerali. Po dvoch hodinách strávených na úzkych koľajniciach sme sa opäť ocitli na stanici Payerbach-Reichenau a konečne sa vydali smer Viedeň. Tam sme chceli vyliezť na vežu

4. Bahnorama

Pohľady z tejto vyhliadkovej veže na vznikajúcu hlavnú železničnú stanicu vo Viedni som pre vás priniesol už v júni minulého roku, ale stavba medzitým samozrejme pokročila a cez stanicu sa už plazia aj Railjety. Následne sme vnikli aj priamo na stavenisko, keďže nás zaujímali koľaje električky, ktorá bude v budúcnosti jazdiť popod stanicu a bude mať pred stanicou pravdepodobne slučku. Zaujímavé bolo, že na stavbe nebolo ani nohy a ani žiadny strážnik, ktorý by nás odtiaľ vyháňal.

Takže sme si spokojne pofotili čo sme chceli a vybrali sa k nášmu poslednému, dosť neplánovanému cieľu. Vlaky po Pressburgerbahn jazdia síce každú hodinu, ale iba každý druhý až do Wolfsthalu. V čase, keď sa už začalo stmievať a fotiteľnosť objektov začala prudko klesať, vyrážal z Viedne práve takýto skrátený spoj. Na Emilovo prianie sme si tak urobili hodinovú zastávku na

5. Flughafen Wien

Na viedenskom letisku je po prestavbe od 5.6.2012 otvorená nová stanica niekoľko desiatok metrov od tej pôvodnej a tiež nové terminály. Zisťovali sme pre priaznivcov lietania, či sa z odletovej haly dajú pozorovať lietadlá a na ich radosť sme skonštatovali, že je to lepšie ako z tej starej, kde sa to dalo iba z priestorov reštaurácie. Fotoaparátom neunikol nový vchod do priestorov stanice, ani zeleno-bielo-čierny City Airport Train (CAT) jazdiaci na letisko priamo z centra Viedne zo stanice Wien Mitte. Hodinka na letisku ubehla ako voda a už prifrčal náš S-Bahn do koncovej stanice Pressburgerbahn.

Vo vlaku sme sa presvedčili, že nie len na Slovensku vás vo vlaku môžu obťažovať opilci, no ten rakúsky u nás veľký úspech nemal, keďže sme mu nerozumeli ani slovo. Vo Wolfsthale sme si vyzdvihli nášho neporušeného štvorkolesového tátoša, ktorý nás potom priblížil k domovom po príjemnom a dosť úspešnom dni nielen pri koľajách u našich susedov. Do Rakúska sa ale ešte určite vrátime, aby sme dorazili zvyšnú časť Bahnwanderwegu. A keď sa nám bude máliť, vyberieme sa zo Semmeringu aj opačným smerom, kde vedie tiež podobný turistický chodník nielen pre milovníkov železnice.