Vznik a vývoj Rušňového depa vo Zvolene

15.9.2006 19:30 Marián Belko

Vznik a vývoj Rušňového depa vo Zvolene

Rušňové depo vo Zvolene vzniklo v súvislosti a výstavbou Uhorskej severnej železnice v roku 1871, keď sa Zvolen stal na vyše roka konečnou stanicou stavanej železnice. Výhrevňa (vtedajší názov rušňového depa) stála v terajšom koľajišti nákladnej stanice, oproti budove skladu tovaru. Skladala sa z koľajišťa, obdĺžnikovej remízy rušňov so 16 stanovišťami, skládok uhlia a piesku, vodárne, točne a mostovej váhy na rušne a 1-poschodovej budovy s kanceláriami vedenia, nocľažňou rušňového personálu a bytmi. Prevádzkové dielne s koľajišťom, dvomi posuvňami a murovanou budovou rozmerov 26,5x18,2 m boli otvorené roku 1872.

Ďalší rozvoj dopravy si vynútil rozšírenie železničnej stanice. Z tohto dôvodu výhrevňa a dielne boli na prelome 19.storočia  postavené na novom mieste. Dielne, z ktorých sa medzičasom stala samostatná organizačná jednotka, boli postavené v terajších priestoroch ŽOS a výhrevňa na mieste, kde stojí doteraz.

V novej výhrevni boli postavené remízy tvaru rotundy. Západná rotunda s 26 stanovišťami papršlekovite spojenými s 2 točňami a východná so 6 stanovišťami (s možnosťou ďalšieho rozšírenia), tiež spojenými s točňou. Ďalej bola postavená nová vodáreň a prevádzkové sklady. Kancelárie, nocľažne a byty zostali na pôvodnom mieste. Počas 1.svetovej vojny bola ešte postavená budova pobočnej dielne s kováčňou , zámočníckou dielňou, obrábacími strojmi, jedálňou a kanceláriou.

Začiatkom prevádzky Uhorskej severnej železnice pre osobnú dopravu slúžili parné rušne kategórie IIa (neskôr rad 236), pre nákladnú kategórie IIb (355). Koncom 70. rokov pribudli ďalšie – kat.II (238), kat.III (335), na horských tratiach kat.IV (441) a V (374). Postupom času pribúdali ďalšie druhy rušňov, takže koncom roku 1918 vo výhrevni Zvolen vidíme rušne radov 324, 327, 376, 420, 421, 601, 651 (značenia MÁV) o celkovom počte okolo 90.

Presuvňa

S týmito rušňami výhrevňa vo Zvolene s pridelenými pracoviskami zabezpečovala dopravu na tratiach Zvolen – Salgótarján, Zvolen – Vrútky, Zvolen – Podbrezová – Polhora, Podbrezová – Hronec, Brezno – Červená Skala, Lučenec – Balašské Ďarmoty, Lučenec – Poltár – Utekáč, Breznička – Katarínska Huta, Lučenec – Halič, Banská Bystrica – Harmanec papiereň.

Po vzniku ČSR a konsolidovaní pomerov po vpáde maďarských boľševikov sa doprava zaisťovala rušňami 374.0 (327 MÁV), 344.4 (324 MÁV), 320.2 (376 MÁV), 636.0 (601 MÁV), 413.0 (pruská 97), na miestnych tratiach 310.0 (97 kk StB), 310.4 (377 MÁV). Neskoršie boli už z českých tovární dodávané nové rušne 524.1, 423.0, 534.0, 464.0, ktoré postupne nahrádzali rušne prevzaté od MÁV. V tomto období u západnej rotundy boli točne vymenené za väčšie a u východnej rotundy pristavané ďalšie stanovištia. Vedúce miesta správy boli obsadene českými zamestnancami.

Po vyhlásení autonómie Slovenska českí zamestnanci odišli zo Slovenska a po vzniku Slovenského štátu železnice dostali názov Slovenské železnice. V dôsledku zmeny štátnych hraníc boli zmenené dopravné ramená: V rokoch 1939 – 44 mala výhrevňa pridelené rušne M 273.1,  310.0, 314.1, 320.0, 320.2, 331.0, 334.3, 344.4, 353.1, 354.1, 374.0, 402.1, 413.0, 414.5, 431.0, 524.1, 534.0, 534.1.

Vodný odpor

Po vojne bola prvoradou úlohou obnova železničnej dopravy, preto zamestnanci boli zapojení do rekonštrukčných prác. Po obnove tratí, navrátení rušňov, evakuovaného strojného zariadenia materiálu sa obnovila aj prevádzka vo výhrevni. Pridelené obvody železničných tratí sa navrátili do stavu ako za 1.ČSR. V prvých rokoch boli v prevádzke ťažné vozidlá z predmníchovskej republiky a Slovenského štátu. S nárastom dopravy v 50.rokoch staré rušne už nestačili. Z výroby boli dodávané nové typy rušňov 475.1, 477.0, 534.03 a 556.0. Pristavaná bola ďalšia časť východnej rotundy. V roku 1952 sa zmenil názov výhrevne na rušňové depo.

Motorizácia železníc v ČSR sa začala od východu republiky. V Rušňovom depe Zvolen začalo preškoľovanie pracovníkov na motorovú trakciu. Koncom marca 1962 prišiel z ČKD Praha prvý rušeň radu T 678.0 (775) a koncom apríla prvý rušeň T 679.0 (776). Postupne, tak ako prebiehal ich vývoj, pribúdali z výroby ďalšie rady  motorových  rušňov. Ako narastal počet motorových rušňov, znižoval sa počet parných rušňov, postupne odsúvaných hlavne do Čiech. Parná prevádzka skončila v roku 1976.

Zavádzanie motorovej trakcie si vynútilo prestavbu depa. Bolo to prvé depo na Slovensku, prestavované na novú trakciu. Pre motorovú trakciu sa postupne v rokoch 1966-71 vybudovali potrebné objekty a niektoré staré objekty sa upravili. Po zelektrifikovaní trate Bratislava – Zvolen v roku 1995 sa rušňové depo stalo pracoviskom so zmiešanou prevádzkou motorovou a elektrickou.

Opravárenská hala

Pracovníci Rušňového depa Zvolen sa od začiatku zúčastňovali pri modernizácií hnacích vozidiel ako napr. rekonštrukcia rušňa radu 753 na 750, rekonštrukcia vozňov Baafx na motorové vozne radu 811. ďalšie rušne boli zase po rekonštrukcií nasadzované vo Zvolene do skúšobnej prevádzky.

Ako sa menila od roku 1949 organizácia železníc, tak boli depu Zvolen podriaďované a potom osamostatňované ďalšie rušňové depá (Brezno, Tisovec, Lučenec, Fiľakovo). Po rozdelení slovenských železníc od 1.1.2002 Rušňové depo Zvolen patrilo do  Železničnej akciovej spoločnosti, a.s.

Použitá literatúra:

  • L. Kmeť, Rušňové depo ZVOLEN, 2002

Fotografie:
Marián Belko, Martin Paučo, Ing. Marián Šimo