RUMUNSKÝ SEN - Časť prvá: ako z filmu

Podotýkam, že vo všetkom čo bude v tomto, a snáď aj nasledujúcich príspevkoch, som len AMATÉR. Nie som spisovateľ, reportér, fotograf, kameraman, ani železničiar. Som len chlapík, ktorý občas niekam vypadne a dokumentuje si to relatívne budgetovým mobilom. Varujem istých užívateľov, že moje texty, za účelom štylizácie a humoru obsahujú nejaké tie nespisovné, či slangové slová. V prípade cestovateľských reportáží, nemám rád vymýšľanie, či prifarbovanie reality. Všetko čo tu je, a bude napísané sa skutočne odohralo.

Spúšťač

Tým z vás, ktorí cestujete po celom svete bude asi moja obľúbená destinácia tak trochu na smiech, pretože je ňou Rumunsko. Láskou k nemu som zahorel ešte, ako dieťa keď sme šli na dovolenku do Grécka. Pamätám si, ako som v autobuse ráno otvoril oči a za oknom uvidel elektrifikovanú trať v nedobrom stave nad ktorou sa vypínali hory. V nedobrom stave nebola len železnica, ale vlastne všetko, vrátane cesty na ktorej sa naša Karosa natriasala, občas chytila nejaký ten výtlk, obiehala konské povozy a vytáčala serpentíny, ktoré sa krížili so železnicou a riekou. Krásna príroda v kombinácii s rozbitým… všetkým, čo vytvoril človek, ma neuveriteľne fascinovali. Do tej doby mi ani na um nevzišlo, že by taká krajina mohla niekde v Európe existovať.

Z celej gréckej dovolenky som mal najväčší zážitok z prechodu cez Rumunsko. Už vtedy som si hovoril, že sa tam raz musím vrátiť! Nuž z dôvodov, ktoré tu nebudem opisovať, pretože by vystačili na samostatnú knihu, sa mi to dlho nedarilo, až sa nakoniec podarilo. V roku 2023…

Príprava

Prvý výlet bol pôvodne plánovaný už na rok 2020, ale aj ten zhatila pandémia. Po úmorne dlhej čakacej dobe konečne s kamarátom určuje deň odchodu - 24. Júna 2023. Cieľom je zopakovať si trasu z detstva, ale tentokrát, ako sa patrí = po železnej dráhe! Dlho som však nevedel kde sme to v tom Rumunsku vlastne boli. Spomínal som si, ako sme dlhé minúty míňali vodnú plochu o ktorej som si v chlapčenskej hlave myslel, že je veľkým jazerom. Darmo som v tých časoch také hľadal na mape. Vďaka neskoršej dobe internetovej som zistil, že išlo o vodné dielo Železné vráta na Dunaji. Ďalšou spomienkou bol dvojhodinový prechod slimačím tempom cez veľké mesto v nehoráznej zápche. Dedo sa vyjadril, že to bola Bukurešť, ale to sa mi už vtedy nezdalo. Sledovaním cesty od Železných vrát k bulharskej hranici som dospel k výsledku, že sa jednalo o mesto Craiova. Prvá časť by teda bola. Ale čo ďalej? Nechcel som opakovať tú istú trasu späť. Chcel som vidieť aj niečo viac. No, dobre nebudem sa tváriť, že bol oriešok vybrať ďalšiu trasu, keďže za tie roky som mal čas si Rumunsko aspoň naštudovať. Na sever vedie úchvatná horská trať cez národný park Defileul Jiului (čítaj Žjului) do mesta Deva. Z neho sa v posledný deň vrátime po hlavnej trati cez Budapešť až domov. Na dlhšie, než štyri dni nám to kvôli povinnostiam stále nevychádza. Nuž, keď neprší, aspoň kvapká.

Relax pri Dunaji v Komárome. V pozadí železničný most z roku 1954. Za ním nový cestný – Monoštor. © Tyrkys 24.3.2023

1. Deň – 24.6.2023 | Z Nitry do Aradu netradične

Štartovací článok venujem práve tomuto dňu, pretože to, čo sme počas neho zažili je fakt riadna (korektní odpustia výraz) prdel. Zvyšok tripu rozoberiem v druhej časti.

V záujme eliminovania stresu z prestupu v Budapešti počas, ktorého sa musíte behom 40-tich minút presunúť zo stanice Nyugati na stanicu Keleti volíme alternatívu cez Komárom (odkiaľ chodí spoj na Keleti každú hodinu) s tým, že nás tam hodí kamarátov brat na aute. Keby sme len bývali boli vedeli, čo pre nás bude toto rozhodnutie znamenať…

Na deviatu hodinu rannú teda čakám pred bytovkou. Odvoz trochu mešká, ale nevadí. Prvá časť cesty prebieha bez problémov. Sme vysadení pred Komárom vasútállomás (železničnou stanicou), a  zvyšok posádky malého čierneho autíčka pokračuje do Győru na nákupy. Máme ešte polhodinu k dobru, preto asi 10 minút relaxujeme pri Dunaji, potom sa presúvame do malej socialistickej staničnej budovy. Interiér pôsobí rovnakým dojmom 80-tych rokov, ako exteriér,  navyše je v ňom dosť citeľný toaletný zápach, tak ideme ďalej na peróny, kde sa žiadna zmena štýlu, až na novšiu dlažbu, nekoná. Na starom Pragotrone je už vypísané náše IC 937 Savaria s odchodom o 10:38 z tretieho nástupišťa na, ktoré prechádzame nadchodom. Akonáhle naň šliapneme, dorazí akási klasická súprava. Už tu začínam niečo tušiť. O takomto čase predsa nemalo ísť nič! Papier na dverách síce hlása Budapest-Keleti, ale názov rýchlika je Scarbantia. Zaúraduje naša neskúsenosť s cestovaním v Maďarsku. Váhame, či nastúpiť, pretože rýchliky tu (aj v Rumunsku) sú povinne miestenkové. Z ničoho nič sa dogúľa nízka zavalitá ryšavá železničiarka, kričí na nás niečo v jej rodnom jazyku a výpravkou naznačuje, že máme nastúpiť. Odpovedám, že nevieme po maďarsky a ukazujem naše lístky na iný vlak. Medzičasom sa dvere na IC-ečku zatvoria a odíde.

Zmätený zo situácie sa snažíme nájsť na stanici niekoho anglického jazyka znalého, za účelom jej ozrejmenia. Buď tu však skutočne nikto taký nie je, alebo to na nás hrajú. Na moje príjemné prekvapenie sa nám, ako jediná snaží posunkami pomôcť celkom príťažlivá ženská. Moc toho, ale nevyrozumieme, len stále ukazuje prstami trojku. Dodnes neviem, či tým myslela 3. nástupište (už sme boli na inom), 30 minút, alebo niečo úplne iné. Kým sa všetko toto odohrávalo bol náš vlak z Pragotronu anulovaný.

Vzdať sa hneď na začiatku nemienim ani náhodou. Toľko som na čakal, a nedostanem sa ani do Budapešti?! Tak to teda nie! Padá rozhodnutie nasadnúť na prvý vlak terminujúci na Keleti, nech je akýkoľvek.

Čakáme polhodinu, ale okrem toho, že na peróne je stále viac a viac ľudí sa nič nedeje, až sa dovalí FLIRT s nápisom Budapest-Déli. Z okienka sa vykloní fúzkatý rušňovodič v strednom veku a začne klábosiť s výpravkyňou.

„Poďme sa opýtať, či nevie po anglicky. Posledný pokus!“ navrhujem. Neprekvapí náš však, že len pleští svoje okrúhle oči. Zrzka znova spustí maďarčinu a znova naznačuje, že máme nastúpiť. Už trochu podráždený na ňu anglicko-maďarsky kričím, že sa potrebujeme dostať na Keleti, pretože odtiaľ ideme až do Rumunska: „Nem Déli, Keleti, because from Keleti to Románia! Eeem… Savária!“

Na čo odvrkne: „Nichts Savária!“ a prekrižuje rukami. Rozsvieti sa mi, že náš spoj bol zrejme zrušený, alebo pôjde veľmi neskoro.

Pohľad na východ z nadchodu v stanici Komárom. © Tyrkys 24.3.2023

Zvädnutí teda nastupujeme do FLIRT-u s tým, že sa budeme musieť nejako presunúť z Déli v Budíne na Keleti v Pešti. Platiť taxík sa nám nechce (ani nemáme forinty) a v MHD sa nevyznáme. Skonštatujeme, že z časových dôvodov to budeme musieť napriek tomu skúsiť metrom. Zjaví sa objemnejší konduktor s briadkou v asi našom veku (tridsiatnik). Znalosť angličtiny má opäť na bode mrazu, no zrejme pochopil situáciu a snaží sa nám niečo vysvetliť obdobným spôsobom, ako sexi pani(?). Ja som taký vykoľajený, že ho vôbec nechápem. Martinovi (kamoš sa volá Martin) však dôjde, že sa nám naznačuje, že v stanici Tata máme prestúpiť na ďalšie IC.

Náš osobáčik zastavuje v koľajisku stanice Almásfüzitő vedľa, ktorého sa ženú dve koľaje hlavnej trate. Stojíme asi päť minút, a východným smerom po nej presviští po nej Vectron s troma osobnými vozňami. Že by práve naša Savaria? Po uvoľnení úseku pokračujeme a vystupujeme v Tate.

Zaujme ma pekne zrekonštruovaná staničná budova v historickom štýle pred ktorou je odstavená laminátka súkromného dopravcu s cisternovým vlakom. Takto sa mi to páči! Prečo obdobne nerevitalizujeme železničné objekty aj my? Ale na túto tému možno niekedy nabudúce. Na širokom peróne stojí vitrína s cestovným poriadkom podľa, ktorého by skutočne mal za dvadsať minút ísť spoj smer Budapest-Keleti. Po tom, čo je za nami sa mi, ale nechce veriť, že pôjde presne.

V daný čas však naozaj prichádza súprava, ktorej zelenožltý náter rozpoznávam: „GySEV! Bože, budú nám na tomto platiť lístky?!“ Revem cez škrípanie bŕzd. Opäť nezostáva nič iné, než nástup. V opačnom prípade nestíhame.

Súkromná 240 013-3 s cistenovým vlakom v stanici Tata. © Tyrkys 24.3.2023

Vozeň je takmer plný. Sadáme si na posledné voľné miesta v kupé k mladým ľudom. Dvaja oproti sebe sediaci, hnedovlasá dievčina s vrkočom v červenom a intelektuálne pôsobiaci chalan s okuliarmi, sú evidentne spolu. Vyšší čiernovlasec oproti sa nezdá byť nadšený našou prítomnosťou.

Ženieme sa rýchlosťou 160 km/h po jedinej maďarskej trati, ktorá to vtedy umožňovala (zdroj: OpenRailwayMap). S nádejou, že to nakoniec predsa len stihneme, začína naakumulovaný stres postupne opadávať. Sprievodca sa dlho neukazuje, a ja sa modlím aby to tak aj zostalo. Až na budapeštianskej periférii otvára dvere vysoká štíhla žena so spľasnutými bledohnedými vlasmi odetá do staromódnej uniformy. Jej súčasťou je ceruzková sukňa spod, ktorej trčia dve krivé nohy v lacných pančuškách. Čo myslíte, ovláda cudzí jazyk? Tušíte správne. S otázkou, či tu niekto nehovorí po anglicky sa obraciam na prítomnú mládež. Nesmelo sa prihlási týpek v okuliaroch s, ktorého pomocou vysvetľujem konduktorke naše komplikácie, na čo sa krivými ústami krivo uškľabne, ako keby chcela povedať: „Na čo mi toto všetko vyprávaš??“ Odpípne náš lístok a ide preč.

To už prekonávame Dunaj po Južnom spojovacom železničnom moste (Déli összekötő vasúti híd). Našu pozornosť upúta čerstvo postavený atletický štadión na ľavom brehu (z vlaku pohľad vpravo). Nie som veľký športový fanúšik, ale uznávam, že je impozantný. Maďarský mladík naň ukáže prstom, a so silným prízvukom riekne po slovensky: „To je nový.“

Doslova som cítil, ako mi padla sánka. S Martinom začnú konverzovať, no ja, stále v úžase, nevnímam o čo. Keď sa spamätám, pýtam sa ho kde sa naučil po slovensky. Tentokrát s prstom namiereným na slečnu prehlási: „Mám učiteľku.“ Pomaly pretáčame hlavy na ňu, na čo sa začne chichotať, a priznáva, že je Slovenka. Mám sto chutí jej vynadať, no ovládnem sa, a len poznamenám, že nás s týmto faktom mohla oboznámiť skôr. Položí nám klasickú otázku kam ideme. Keď nadšene odpoviem, že do Rumunska, nahodí prekvapne-znechutený výraz.

Kolesá vlaku brúsia posledný ostrý oblúk pred budapeštianskou východnou stanicou. Okolo 12:45 v nej zastavuje pri bočných nástupištiach vpravo. Stíhame spoj s odchodom o 13:10 podľa pôvodného plánu. Poriadne mi odľahlo.

Na tejto mapke je vyznačený pôvodný plán trasy. © Tyrkys + Google Earth

Ak myslíte, rovnako, ako ja vtedy, že včasným príchodom na Keleti sú problémy zažehnané, a zvyšok cesty bude pohodový, ste na omyle. To bola len ochutnávka!

Keď som zaevidoval, že je na stanici fúra zmätených cestujúcich, a elektronické tabule nefungujú pocit neistoty sa dostavil znova. Najväčšia masa osôb je sústredená pred hlavnou tabuľou na priečelí (ktorá nedávno nahradila mechanický Pragotron a myslím, že ju vyrobila rovnaká firma). Naše IC 377 Béga smer Timişoara Nord je na nej vypísané v druhom červenom riadku na ktorého konci beží, samozrejme len v maďarčine, akási informácia, Kým Martin s ťažkosťami zadáva text do prekladača, všímam si v ňom názov mesta. „Dnes odchádza zo Szolnoku.“ prečítal, čím potvrdil moje obavy.

Priznám sa, keď som to počul zostal som chvíľu, ako, po nitránsky povedané „oláty“, a premýšľal, či to predsa len nezabaliť. Opätovným pohľadom na veľký displej som, ale hneď zbadal tam mieriaci osobák. „Kámo, musíme sa nejako do toho Szolnoku dostať. Pozri, rovno hore je vypísaný vlak, ktorý tam ide“ poznamenám a presúvame sa na opačnú stranu nástupnej plochy.

Aj tu je celkom slušné množstvo ľudí, ale na koľaji z ktorej má náš vlak ísť je len neporiadok a holuby. Päť minút po čase oficiálneho odchodu prichádza pre zmenu KISS s názvom stanice na ktorej sa nachádzame. Nápis sa nemení ani po výmene pasažierov, tak sme ešte vo väčšej neistote, či sa vôbec jedná o správny spoj. Opodiaľ konverzuje výpravca s iným železničiarom. Povieme si, že keby už taká osoba na stanici v hlavnom meste neovládala aspoň trochu angličtinu bola by to fakt sila, tak sa vydáme za nimi. Síce lámane, ale obaja nám potvrdia, že tento vlak ide do Szolnoku, odkiaľ by už mal ísť priamy prípoj do Aradu.

Jednotka je naplnená prevažne ľudmi v študentskom veku. S myšlienkou „Nebudeme predsa sedeť dole jak selláci“ hľadáme miesta na hornom podlaží, no tam kde je voľné je neporiadok v podobe rozliatych nápojov, pohárov, fliaš a obalov od tyčiniek. V jednej čistej „štvorke“ sedí sama útla blondínka s drdolom, pričom telefonuje po maďarsky. Napadne ma prisadnúť si k nej, ale s predpokladom, že nebude ovládať angličtinu to rýchlo zavrhnem. Aj tak mi už Martin dáva na známosť, že našiel iné miesta. Len tak mimochodom, ak Stadler vyrobil najprv regionálnu jednotku FLIRT a potom KISS, zaujímalo by ma, ako označí tretí typ. Teda za predpokladu, že dodrží kontinuitu názvov…

Vôbec si nespomínam v akých časoch sa odohrávali nasledujúce udalosti, preto len opíšem ich sled. Napriek faktu, že sme už mali byť na ceste sa dávame do pohybu až po nejakej tej chvíli. Béga má odjazd zo Szolnoku o 14:32. Ak nás nič nezabrzdí, mohli by sme ho teoreticky ešte chytiť (toto je blbosť, len som si to vtedy naivne myslel). Stres už, zrejme vďaka tomu, že sa nám darí aj napriek ťažkostiam napredovať opäť odozvel, a jazdu cez celkom peknú maďarskú ešte pahorkatinu si začíname užívať. Na niektorých úsekoch trate, však prebieha modernizácia, čo spomaľuje. Hlavne na jednom ideme rýchlosťou snáď 10 km/h a kymáca to s nami, ako na úzkokoľajke. Pri takomto tempe mi začína byť jasné, že zamýšľané IC nestíhame.

Zastavujeme v rurálnej stanici Tápiógyörgye zrekonštruovanej do rovnakého štýlu, ako v Tate. Konduktor ani nevýde poriadne po schodoch a niečo zakričí, pričom sa na nás vykašle, napriek tomu, že vie, že sme cudzinci. Ľudia začínajú vstávať, no my len sedíme a čakáme, čo sa bude diať. Už, už chcem povedať, že toto zrejme znamená náhradnú autobusovú dopravu, keď z boku počujem rádiový ženský hlas: „Prepáčte, počula som, že idete do Aradu.“ Je to spomínaná blond pipka s takmer dokonalou výslovnosťou angličtiny. Keď však chce povedať o čo ide zasekne sa. „Náhradná autobusová doprava“ doplním ju. „Yes!“ pritaká, a už aj sa chystá odísť. Stihnem sa jej ešte opýtať, či má tiež namierené do Aradu. Odpoveďou je Temešvár (originál povedané Timișoara). „Spôsob akým vyslovila Arad, a Timișoara. Toto veru maďarka nebude“ dumám.

Sme poslední v dlhom dvojrade tiahnúcom sa od vlaku až k dvom tzv. poschodovým autobusom odparkovaným na dláždenom prednádraží, ktoré snáď pamätá monarchiu. Zaujímame pozície takmer vzadu druhého preplneného vozidla. Na vyvýšený bus je tu veľmi málo miesta. Obaja sme štíhlej postavy, no napriek tomu sa tlačíme o seba s bagážou, ktorá sa nevojde do obmedzeného batožinového priestoru, na kolenách. Blondínka sa usadila pred nami, a musela svoj kufor na kolieskach vyložiť na vedľajšie sedadlo.

Autobusy štartujú, vykonávajú takmer 360° otočku a opúšťajú priestor stanice po Vasút utcza (Železničiarskej ulici). V strede obce zatáčame ostro doprava, asi po minúte ju úplne opúšťame, a nabiehame na trasľavú úzku cestu tretej triedy plnú prasklín a výtlkov. Pri miernom náklone vidím, ako zadným kolesom naberáme trsy trávy prerastajúce do okrajov. Takto si pamätám rumunské cesty. Nečakal som, že také budú v dnešnej dobe v Maďarsku, hoc i na vidieku. Za nami, úplne vzadu okupuje sedadlá partia chalanov v maskáčoch idúcich buď z, alebo na rybačku. Jeden z nich (druhý, a posledný Maďar tohto výletu, ktorý vedel dobre po anglicky) sa pravdepodobne pod vplyvom omamnej, či psychotropnej látky neustále snaží o komunikáciu s nami, pričom sa smeje na vlastných vtipoch a breptoch.

Po 15-ich nezabudnuteľných minútach sme vysadení pred ďalšou rurálnou stanicou Újszász. Zgrupený ľud čaká na inštrukcie. Ja však v koľajisku zbadám pristavený ďalší KISS, tak navrhnem omrknúť, či nejde tam, kam máme namierené, a nemýlim sa. Spolu s rybármi, ktorí nás nasledovali, nastupujeme. Ostatným to chvíľu trvá. Po pár minútach, keď sú už všetci usadení, sa znova objavuje slečna a sáda si neďaleko nás. „Ty si nás hľadala v celom vlaku, alebo, čo si mám o tomto myslieť?“ prebehne mi hlavou.

Újszász je posledná stanica pred Szolnokom. Podľa cestovného poriadku trvá jazda medzi týmito dvoma bodmi 14 minút. Nejde mi do hlavy na čo bola dobrá táto šaškárna s ďalším prestupom. To nás nemohli autobusmi rovno zaviezť do mesta? Týmto spôsobom sa len naťahuje meškanie.

Jazdu náhradným autobusom sme si užili na takejto špičkovej komunikácii. © Google Earth

Dorazili sme po tretej, takže IC 377 je už niekde vo Veľkej Puszte. So žieňaťom pred nami, prechádzame širokým a dlhým podchod, v ktorom je zasa plno osôb a chaosu. Zrazu sa k nám otočí a spustí: „Takže, ľudia hovoria, že toto všetko je kvôli veľkej búrke, ktorá v noci poprevracala stromy.“ Potom krúži prstom smerom k zemi, a položí očakávanú otázku: „Em... Where are you from?“ Po našej odpovedi prikývuje štýlom: „Myslela som si“

Vo veľkej staničnej hale sa masy milujúci ľudia zoskupia na pravej strane, pár ďalších introvertov, vrátane nás, ide doľava. Pipka sa umiestni niekde medzi. Už aj na reči tiel všetkých nás troch je vidno, čo chceme. Viac nám to nedá, tak jej naznačujeme (isté indivíduum trochu uleteným spôsobom, ehem...), aby sa k nám pridala, na čo s úsmevom pribehne. Ako som vtedy navrhol, spoločne to zvládneme ľahšie, a ona nám môže tlmočiť. Keď sa na to pozriem spätne, neviem podľa čoho vyhodnotila, že jej z našej strany nič nehrozí. Niekto má možno proste, ako sa hovorí, nos na ľudí.

Szolnok mi pripomína Nové Zámky. Nielen brutalistickou architektúrou stanice a jej okolia, ale aj tým, že ide o dôležitý železničný uzol. Aj tu je ešte mechanický Pragotron na ktorom je vyhodený už nočný vlak IC/IRN 79 Muntenia idúci až do Bukurešti. Odchod 16:34. Naša nová spoločníčka mieri na informácie, no… získať informácie, zatiaľ čo  my sa občerstvujeme. Vzhľadom na veľký počet ľudí, ktorí majú zrejme podobný problém, jej to celkom trvá. Keď sa vráti, hovorí, že naše lístky platia, len si musíme kúpiť nové miestenky. Vymieňame si teda pozície s tým, že o 16:15 sa stretneme na nástupišti. Tiež nám to trvá, a kým sme vybavení, je už dohodnutý čas, takže sa nakoniec stretáme v hale. Pri druhom prechode cez podchod sa tentokrát ja otáčam na parťáčku s otázkou: „Ste Rumunka?“ Na polovicu sekundy zostane zarazená s výrazom: „To vie ako??“ spamätá sa však a odpovie: „Eeem, yes!“ na čo zase ja prikyvujem štýlom: „Myslel som si.“

V deň plný mimoriadností má aj Muntenia neobvyklé zloženie. Klasická maďarská lokomotíva 431 + rumunský ležadlový vozeň (pravdepodobne) AcBcmee⁴⁰³¹ + 3x maďarské Bd²⁰³⁷. Pred spacákom stojí plešatý chlapík s priateľským výrazom v rumunskej uniforme (na mieste mi to nedocvaklo, ale dnes sa pýtam: Bol rumunský železničiar tak hlboko na maďarskom území, pretože sa do Szolnoku nemali ako dostať pracovníci z Budapešti?). Asistentka si zabudne prepnúť v hlave lingvistickú páčku, a dáva sa s ním do reči po anglicky. Až po mojom zásahu komunikujú svojou rečou. Prekladá, že rumunský vozeň je vraj prvej triedy na čo nemáme miestenky, tak spolu s Martinom nastupujú do maďarského. Darmo im vravím, že tie majú byť v Békeškej Čabe odpojené, nepočúvajú ma. „Veď len počkajte.“ pomyslím si sebaisto.

A táto mapa zobrazuje ako sme cestovali v skutočnosti. © Tyrkys + Google Earth

Stáva sa nemožné, a síce, že odchod je presne načas. Plešoun nelení, hneď nám kontroluje cestovné doklady, a nastáva to, čo som očakával – presun do prvého vagóna, čím sa mi splnil malý sen – odviezť sa v rumunskom spacom vozni. Pláne už úplne plochej Veľkej maďarskej nížiny ubiehajú vďaka dobrej spoločnosti a otvárateľnému oknu rýchlejšie. Atmosféru dotvárajú v rýchlosti 120 km/h vlajúce závesy, mihajúce sa staré telegrafné stĺpy, a vtáky užívajúce si vzdušné víry vytvorené našou súpravou.

Až po naposledy zmienené  mesto je obsadenosť nízka, a neodohráva sa nič opisu hodné. V Čabe z nás, po odprahu Béčok, zostane len lokomotíva a nočník do ktorého sa hrnie kopa ľudí, čo má za následok jeho preplnenie. Stihnú si k nám sadnúť dve, možno ešte dospievajúce, baby. Ostatní musia stáť v uličke. Počujem ako konduktor na niekoho kričí aby vypadol z kupé. O chvíľu telefonuje. Asistentka prekladá: „Je tu strašný nával. Ak v Arade nepripojíme viac vozňov, všetkých vykopnem!“

Malý natrieskaný vlak sa pohýna, a mieri si to po jednej koľaji (pretože aj tu sa modernizuje) do poslednej stanice na Maďarskom území. V Lűkösháze chvalabohu zopár osôb vystúpi a prebehne rýchla hraničná kontrola bez akýchkoľvek otázok. Akonáhle prekonáme hranicu, hneď sa objavia odstavené zhrdzavené, zarastené nákladné vagóny a jazda už nie je taká plynulá. Neprestáva ma fascinovať, ako sa ráz krajiny dokáže zmeniť po prechode pomyselnej čiary.

Prvou zastávkou na rumunskej pôde je Curtici (čítaj Kurtyč’). Maďarskú klasiku strieda domovská 41-0387-1. Rumunské orgány sú rovnako svižné, a takisto im nie je moc do reči. Asi toho tiež mali v tento bláznivý deň dosť. Dokopy činí čas pobytu v pohraničných staniciach 60 minút.

IRN 79 Muntenia výnimočne v zložení 41 0387-1 s jedným ležadlovým vozňom AcBcmee v Arade. © Tyrkys 24.3.2023

Do cieľa zostáva už len 17 kilometrov takmer rovnou čiarou. Červenkastý nádych oblohy nad planinou na pozadí, ktorej sa však už začínajú črtať kopce dáva na vedomie pokročilejší čas, a zároveň ma vracia do reality s uvedomením, že dnešné dobrodružstvo sa chýli ku koncu. V poslednom staničnom oblúku ďakujeme parťáčke za spoločnosť a pomoc. Počas finálneho škrípania bŕzd sa, aj trochu smutní, lúčime. Na peróne to nevyzerá na pripájanie ďalších vozňov, no sprievodca je opäť usmiaty a vykopávanie sa nekoná. Ešte si cvaknem vlak, ako dôkaz, že legendárny medzinárodný rýchlik išiel s jedným ležadlovým vozňom, a odchádzame na ubytovanie.

Nakoniec sme do Aradu dorazili o dve hodiny neskôr (Muntenia prišla dokonca s predstihom), čo je vzhľadom na okolnosti, trúfnem si povedať, dosť slušné. Namiesto jedného auta a dvoch železničných spojov sme išli autom, piatimi vlakmi a autobusom! Behom jedného dňa sme zažili niečo, čo možno iní neokúsia nikdy. Môžem kľudne prehlásiť, že ,aj napriek komplikáciám išlo o jeden z najlepších dní môjho, inak nudného života.

A ešte nešotoušká čerešnička na torte. Mysleli ste, že pre dnešok je naozaj problémom koniec? Omyl! Po príchode na ubytovanie sme sa nevedeli dostať do apartmánu. Nespočetne krát sme zadávali sme kód, ale nič. Pokúšali sme sa kontaktovať majiteľa, ale nereagoval. Martin sa, ako skúsenejší cestovateľ pokúšal sa riešiť situáciu cez telefón všemožnými spôsobmi, zatiaľ čo ja som len behal sem-a-tam po chodbe za účelom zažínať svetlo. Po polhodine nám konečne zavolal hostiteľ s ospravedlnením, že poslal nesprávnu kombináciu. Za mňa, pokiaľ je to možné, radšej hotel s recepciou, než toto!

Pomník v podobe parnej lokomotívy 131.001 (u nás 331.0) na aradskom prednádraží. © Tyrkys 24.3.2023

Záver prvej časti

Uznávam, toto je na vlaky.net veľmi dlhý článok, no viac som ho už skrátiť nevedel, a ani nechcel (pôvodná verzia v angličtine pre iný blog, ktorá sa neujala mala 15 strán!). Sľubujem, že ďalšie už také rozsiahle nebudú, a budem sa v nich vo väčšej miere venovať tomu, čo nás tu najviac zaujíma. Ospravedlňujem sa za malý počet obrázkov v tomto reporte. Počas prvého výletu som netušil, že o ňom budem písať. Skôr som natáčal videá pre YouTube. Na nasledujúcich som to už napravil. Za akékoľvek priateľské postrehy, pripomienky, tipy, či rady na vylepšenia budem vďačný.

Odkazy

• Na tomto videu je zachytená búrka, ktorá nám spôsobila toľké strasti i slasti: https://www.youtube.com/watch?v=CyC-ENv6tLc

Úvodná snímka: Pokus o zátišie k téme © Tyrkys