Requiem pre trať 153 - 2. časť: Šahy – Čata

Samotnej stanici Šahy obnova dopravy zo Zvolena viditeľne prospela. Predsa len práve tu niekdajší minister Arpád Érsek slávnostne strihal pásku. Budova pôsobí príjemne a upravene a veľmi nezvyklo na slovenské pomery je priestor pri prvej koľaji vyasfaltovaný, čo som na Slovensku tuším ešte nevidel. Stanica je dokonca ozdobená okrem kvetín aj maketou vláčika či umeleckou inštaláciou so starým bicyklom. Ako to už na Slovensku býva, na širšie súvislosti už väčšinou nevyjde, takže hoci sa pred stanicou nachádza aj fungujúce autobusové obratisko a zastávka, sem sa už veľmi neinvestovalo. Prístupový chodník na stanicu je vyslovene z kategórie tankodrom. A tak aj po takomto znovuotváracom facelifte je stanica stále ďaleko za českým štandardom.

Staničná budova Šahy ozdobená mechanickým návestidlom a maketou vláčika © Jaro Vybo

Dvojhodinový takt na trati 153 bol v obedňajších hodinách narušený a vznikla tak až štvorhodinová medzera na nadväzný vlak do Čaty. Práve túto obedňajšiu prestávku som párkrát využil aj na krátky prieskum mestečka, kam sa asi bežne turisti veľmi nehrnú. Napriek tomu ma celkom oslovila pokojná atmosféra a našiel som aj zákutia, za ktorými sa naozaj oplatilo vybrať. Kalváriu nad mestom stihli dokonca medzi mojimi návštevami zrekonštruovať, opustená synagóga sa tiež postupne premenila na malé kultúrne centrum. Zaujal ma aj malý parčík v pokojnej štvrti, do ktorého miestni takpovediac natlačili všetky rôzne prvky, ktoré vôbec môžu byť v mestskom parku, vrátane malej zoo, drevených sôch, jazierka s potôčikom, ihriska, obrích šachov, viacerých umeleckých inštalácií i instagramového fotopointu. Len tým chodníkom zdá sa na celom južnom Slovensku nie je dopriaty ani kúsok novšieho asfaltu (nedajbože dlažby). Námestie tiež pripomína trochu zašlú slávu mesta, napríklad prítomnosťou krásneho župného domu. V súčasnosti však stále trpí tým, že priamo cez námestie prechádza štátna cesta 66, vrátane intenzívnej kamiónovej dopravy do Maďarska. O obchvate sa samozrejme hovorí dlho a asi dlho aj bude.

Obnovená kalvária s výhľadom na mesto a Maďarsko © Jaro Vybo

Povedomie o železničnej histórii i pohľad do mapy každému železničnému fanúšikovi zahrá na nostalgickú strunu. Trať na Slovensku končí prakticky na štátnej hranici pri cestnom hraničnom priechode a kúsok za hranicou v obci Drégelypalánk končí trať z mesta Vác pri Dunaji a tiež z prihraničného mesta Balassagyarmat. Maďarská trať dokonca ešte čiastočne pokračuje násypom popri (maďarskej) obci Hont až k štátnej hranici. Kedysi išlo o jednu trať - konkrétne Lučenec – Šahy, ktorá bola neskôr násilne rozdelená. Napriek vysnívanému prepojeniu, po ktorom túžia zrejme aj viacerí čitatelia Vlaky.net - či už kvôli prepojeniu regiónov na oboch stranách hranice osobnými vlakmi, alebo dokonca diaľkovej doprave do Budapešti či nákladnému koridoru - si myslím, že nič z týchto krásnych šotosnov už nikdy neuzrie svetlo sveta. Aktuálny stav tohto železničného – neželezničného úseku pekne zdokumentoval v roku 2019 vo svojom článku Helmut Böhme.

Mapka prihraničnej oblasti s dvomi v súčasnosti neprepojenými traťami neďaleko seba © Mapy.com

Osadenstvo v 812-ke pokračuje značne preriedené. Sem-tam nejaký miestny, sem-tam nejaký študent, raz som sa dal dokonca do reči s pánom, u ktorého som podľa fotoaparátu hneď vedel, že cieľ cesty má podobný ako ja, pričom ma prekvapilo, či vlastne neprekvapilo, keď mi odpovedal v češtine. Väčšinou si v takýchto lokálkach robím aj takú moju internú štatistiku, koľko asi cestujúcich je platiacich. Raz sa z toho pána, o ktorom som to ako jedinom spomedzi asi siedmich cestujúcich predpokladal, vykľul revízor cestovných lístkov. A bol aj moment, keď som sa v motoráku ocitol iba ja. Inokedy ale aj 812-ka prekvapila. Pri opačnej ceste som tak v Štúrove raz s prekvapením nasadal do motoráku 812 vo verzii lux a vstrebával, že sú tam podstatne pohodlnejšie rýchlikové sedadlá ako v urpiňáckych Bdteeroch. A nechýbala dokonca ani klimatizácia. Pripomenulo mi to dávny maďarský koncept InterPici, teda luxusné lokálkové prípoje k maďarským IC-čkam.

812 “De Luxe” © Jaro Vybo

Po vyjdení zo stanice a preštrikovaní sa prvým priecestím rýchlosťou 10 km za hodinu si to šinieme traťou popri Ipli v mierne zvlnenej krajine. Vľavo, teda na juhu, podstatne lesnatejšej, nakoľko sa tam nachádza maďarský národný park Duna–Ipoly Nemzeti Park. Len kúsok za štátnou hranicou v ňom nájdete aj úzkorozchodnú železničku začínajúcu v obci Kemence. Keď míňame cestný most ponad Ipeľ v dedinke Vyškovce nad Ipľom, kúsok za ním vidno aj kostolnú vežu v centre dediny. Napriek tomu náš takmer prázdny vláčik ide ďalej popri rade domov, až zostane len ovocný háj, lúčka, a až potom sa zjaví modro-biely nápis s názvom zastávky a ošarpaná sivá plechová búda. Opäť si tak už po niekoľkýkrát povzdychnem, že za desiatky rokov sa nenájde u nás tá sila, ktorá by dokázala pohnúť zdanlivo nepohnuteľnými polohami zastávok kdesi ďaleko za humnami. A potom sa len vyhodnocuje a konštatuje slabý záujem cestujúcej verejnosti. A tak rušíme.

Vybavenie zastávky Vyškovce nad Ipľom © Jaro Vybo

Aj ďalšie zastávky a rozpadajúce sa výpravné budovy len dotvárajú obraz akéhosi spustnutého kraja na periférii. Väčšina obcí (a zastávok) tu má prívlastok Ipeľské alebo aspoň v maďarčine “Ipoly-”. Článok na vlaky.net z roku 2018 opisuje premenu stanice Pastovce na zastávku. Doprava na tomto úseku trate 153 nebola nikdy zrušená úplne a aj v súčasnosti na nej zostali štyri páry spojov. Údajne kvôli absencii cestnej alternatívy. Pri pohľade do mapy sa mi to síce úplne nezdá, ale keďže nie som miestne znalý, tak si netrúfam povedať, v akom stave a v akých pomeroch je napríklad cesta na úseku medzi obcou Zalaba a Pohronským Ruskovom.

Pomaly sa už pripájame k trati číslo 152 poza dvory domov Pohronského Ruskova, tu ale “nestavíme, není zastávka”. Oblúkom prichádzame do Čaty. Vo vyspelejších krajinách, napríklad v Česku, by to tu možno nazývali aj prestupný terminál. Ponechávam priložené fotografie miesta na spravenie si vlastného úsudku a názoru, aký prívlastok by sa hodil k tejto stanici.

Prestupná stanica Čata © Jaro Vybo

Pestrosť železničných vozidiel tu však nečakajte. V Čate sa prestupuje na motoráky 812 linky Štúrovo – Levice a meníme aj číslo trate na 152. Krajina smerom na Štúrovo je už rovinatá, tvorená rozsiahlymi poliami. Pri prípadnej poznávacej ceste po tejto trati sa možno oplatí zastaviť v Bíni a obzrieť si románsku rotundu či pekný hájik s kaplnkou a kalváriou na severnom okraji obce. Pôvodná staničná budova v Bíni bola zbúraná, čo dokumentuje aj článok Jozefa Gulíka na vlaky.net z roku 2012, našťastie sa aspoň nahradila prístreškom pre cestujúcich. Trochu pozitívnejšiu stránku trate pripomínajú viaceré jeho články o preprave cukrovej repy počas repných kampaní. Ďalšie dve dediny po trati - Kamenín a Kamenný most nad Hronom sú o čosi väčšie a trať prechádza ich centrom. Možno aj to dopomohlo k tomu, že na 152-ke doprava zatiaľ nebola “t.č. zastavená”. Pritom tadeto vedie aj “konkurencia” v podobe štátnej cesty 72.

Posledné priecestie s 10-kilometrovou rýchlosťou je už na oblúku, keď sa trať v Štúrove pripája na hlavnú trať 130. Celkový kolorit jazdy ako taká čerešnička na torte dopĺňa práve stanica v Štúrove. Tu už síce 21. storočie pripomínajú drôty trakčného vedenia a vlaky EuroCity, ktoré tu zastavujú, v súčasnosti dokonca aj súpravy Railjet, no stanica aj jej okolie vrátane priľahlej autobusovej stanice si inak modernú dobu ešte veľmi nevšimli. Práve pre blízkosť autobusovej stanice a polohu na kraji republiky si tu štúrovskú stanicu často v niečom (pozične) porovnávam s tou Břeclavskou. Inak (kvalitou) ale neporovnávam, nedá sa porovnať. V podchode som si tu ešte v roku 2019 vychutnával jedny z posledných Pragotronov v službe. Dnes sú už vymenené.

Podchod na stanici v Štúrove v roku 2019 © Jaro Vybo

Čo sa týka analógií s Českom, tak celý problém okolo zrušenia pravidelnej osobnej dopravy na trati 153 v roku 2003, následného obnovenia v roku 2019 a následného zrušenia koncom roka 2025 len ukazuje, že na efektívnu železničnú dopravu nestačí len politická dohoda, oprášenie motorákov a zohnať zopár rušňovodičov. Chcelo by to aj určitú myšlienku, systém, koncepciu, a či už väčšiu alebo menšiu modernizáciu. To k nám, narozdiel od našich západných susedov, akoby ešte nedošlo. Obnovenie dopravy v roku 2019 mi pripadalo, akoby sa obnovilo presne to, čo sa tu v roku 2003 zrušilo. Medzičasom však ubehlo 16 rokov a aj svet, aj životný štýl, aj nároky a potreby ľudí sa odvtedy predsa len niekam posunuli. Jediným inovatívnym záchvevom bolo asi zavedenie nedeľného letného REXu Zvolen - Štúrovo účelovo pre kúpaniachtivých, hoci aj tí sa potom museli pekne ponáhľať na spiatočný vlak už po pár hodinách.

Tento článok som mal v hlave ešte počas roka 2025 s pracovným názvom “Trať 153 – pre koho a prečo?”, odkazujúc práve na absenciu premyslenejšej koncepcie namiesto púhej politickej objednávky. Napokon prišla správa o opätovnom zrušení osobnej dopravy, a tak si tento dvojčlánok napokon zaslúžil premenovať na requiem.

Titulná fotografia: 812.002 prichádza od Levíc do stanice Čata © Jaro Vybo