Requiem pre trať 153 Zvolen – Šahy – Čata

Cestu začínam nastúpením do 812-ky vo Zvolene. Pôsobí ako taká malá červená krabička pri dlhom zrekonštruovanom nástupišti zvolenskej stanice. A je v nej pomerne rušno. Viacero cestujúcich, takmer všetko v dôchodkovom veku, veľké kufre na kolieskach a vrava. Najprv sa mi aj zdalo, že ide o jednu organizovanú skupinu, no v skutočnosti to väčšinou boli samostatné manželské páry, prípadne štvorice. Cestou sa však všetci dávali aj medzi skupinkami do reči. Okrem zopár jednotlivcov bol cieľ jasný. Kúpele Dudince spájajú. Asi taký slogan by som navrhol pre kúpeľné mestečko, atmosféra bola zrejmá už vo vlaku. Vlastne aj usporiadanie interiéru v 812-tke utužuje komunitu. Ja zjavne vyčnievam z cestujúceho davu a za chvíľu sa už dáva do reči oproti sediaci pán, ktorý sa rýchlo dovtípil, že si robím výlet.

812 003-6 vo Zvolene, © Jaro Vybo

Po vyjdení zo zvolenskej osobnej stanice sa trať stáča na juh do malebného údolia potoka Neresnica. V úvodnom úseku z architektonického hľadiska zaujmú marginalizované príbytky pravidelne zaplavované potokom, zo železničného hľadiska tunel Neresnica, z vojenského hľadiska skladisko vyradenej vojenskej techniky v areáli neďaleko bývalej výhybne a obce Breziny, ktoré si dobre môžete obzrieť práve z vlaku, z historického hľadiska zvyšky Dobronivského hradu nad obcou Podzámčok a z dopravného hľadiska malé letisko aj s odstavenými strojmi tesne pred obcou Dobrá Niva. Práve prvý väčší bod je Dobrá Niva, ktorá má našťastie okrem stanice na okraji aj zastávku priamo v centre obce. Tu sa vymení viac ľudí, na väčšine ostatných zastávok je počet nastupujúcich a vystupujúcich dokopy do 5 kusov, často sa však rovná nule. Platí to pri viacerých mojich cestách aj na zvyšku trate a podobne to opísal aj Jozef „Zámčan“ Kodada vo svojom článku z roku 2019. Pri väčšine mojich ciest sa cítim ako jediný platiaci cestujúci.

Stanica Dobrá Niva na okraji obce, © Jaro Vybo

Za Dobrou Nivou trať robí výraznejší oblúk kvôli prekonaniu väčšieho výškového rozdielu, pričom prechádzame aj cez Dobronivský viadukt. Ten môžu nadšenci technických pamiatok obdivovať napríklad z náučného chodníka v okolí Dobrej Nivy, ktorý prechádza priamo popod oblúky krásneho kamenného viaduktu. Budovy staníc a zastávok majú typizovanú prvorepublikovú architektúru, v niečom mi čiastočne pripomínajú trať 121 medzi Novým Mestom nad Váhom a Myjavou. V stanici Sása-Pliešovce náš vláčik víta rozsiahle koľajisko aj výpravca. Prebieha tu križovanie, na odstavných koľajach sa nachádzajú aj nákladné vozne. Rozsiahlosť koľajiska je pripomienkou blízkeho vojenského obvodu Lešť. Stanice a zastávky, ktoré sme práve prešli, sú na Vlaky.net opísané aj v peknej sérii článkov Rastislava Backu z roku 2013 s titulom 10 rokov po… (zastavení osobnej dopravy). Škoda, že nepokračoval aj ďalej. Keď sme už pri článkoch, nedá mi nespomenúť aj krásnu reportáž z roku 2012 z narodeninovej jazdy Vlaky.net. Fotografie od známych vlakyneťáckych mien zobrazujú popri historickom vlaku ťahanom rušňom T 466.0253 napríklad aj mechanické návestidlá, ale najmä skvelú atmosféru akcie s množstvom zúčastnených. Radšej sa síce pozerám a zamýšľam nad budúcnosťou ako minulosťou, no v tomto prípade som si výnimočne povzdychol: “ach, kde sú tie časy”.

Dobronivský viadukt © Michal Melich (na mapy.com), 20.3.2023

Malou cestovateľskou šotozaujímavosťou je to, že presne z nasledujúcej zastávky Bzovská Lehôtka vidno krížom cez pole lampy okolo koľajiska a tiež strechu staničnej budovy Sása-Pliešovce. Potom začína byť naším sprievodcom riečka Krupinica. Trať prudšie klesá a jazda 812-kou, ktorá naberie rýchlosť po starých koľajniciach, tak naberá tie správne grády a šmrnc. Ozýva sa to tradičné td, td. Rámus a heganie rozbehnutého vláčika ukončí až príjazd do zastávky Krupina predmestie. Hoci obe slová názvu zastávky evokujú mesto, charakter okolia zastávky a vlastne i vlaku je ako na ospalej dedinskej lokálke kedysi dávno. Nechýba pasúca sa kozička, chýbajú cestujúci. Vlak ďalej míňa väčšie sídlisko – zastávka tu ale nie je, lebo to už sa blíži zhlavie stanice Krupina. Naozaj výnimočne v tomto kraji pôsobí naddimenzovaná výpravná budova stanice. Obzvlášť, keď tadiaľto prejde za deň nanajvýš 7 párov motoráčikov. A cez víkend žiadny (presnejšie: jeden nedeľný návoz študentov k rýchliku vo Zvolene).

Dostávame sa do pomerne riedko osídlenej oblasti s menšími dedinkami, čo je takým tichým zabijakom tejto trate. Presuny medzi zastávkami sú citeľne dlhšie a z okien vidno predovšetkým lúky, lesy i pasúcu sa vysokú zver. Celý čas nás sprevádza paralelná cesta 1/66 (súčasť koridoru E77) známa svojou hustou, často problematickou premávkou vrátane intenzívnej kamiónovej dopravy vedenej priamo cez centrá dedín i mesta Krupina. Pohľad na rad áut, ktoré rýchlo predbiehajú náš vláčik a postupne miznú v diaľke, predstavuje smutne nastavené zrkadlo železničnej doprave v tomto regióne. V Hontianskych Nemciach najprv míňame miestnu časť Rakovec, trať vedie doslova poza záhradky rodinných domov, potom minieme centrum obce, aby náš vláčik napokon zastavil na odľahlejšej stanici, ktorá je obklopená množstvom dreva pripraveného na nakládku. Prítomnosť nákladných vozňov vo mne vzbudzuje nádej, že aspoň malá časť sa prepravuje aj po železnici. Stále však spracúvam, že prípadný cestujúci si to musí odtiaľto odšlapať do dediny, prípadne si zabezpečiť odvoz, hoci samotnú dedinu sme doslova „lízli“. Pokračujeme malebným údolím riečky Štiavnica takpovediac bez známok civilizácie, ak nerátam paralelnú cestu. Až pri neskoršom nazretí do mapy zisťujem, že na planine nad údolím popri nás vedie dlhá rovná cesta cez lúky k už neslávne známemu penziónu Fafokan. Verejné peniaze sa tu investovali do dlhej súkromnej cesty iba pár stoviek metrov od trate. Aj pre takéto dôvody už na investície do železníc veľmi nevydáva.

Keďže som jazdu po tejto trati stihol absolvovať viackrát, mám možnosť vidieť na určitých miestach aj známky progresu. Napríklad zo zastávky v Domaníkoch po rokoch zmizli otrasné plechové búdy, ktoré tam stáli ešte z dôb štandardnej prevádzky do roku 2003. Teraz môžu cestujúci v prípade potreby využiť svoje dáždniky. V Hontianskych Tesároch sa mi podarilo zachytiť zmenu nápisu na stanici, v Teranoch stojí nový betónový prístrešok, v Krupine sa dokonca zatierali grafitty. Obávam sa však, že koncom roka 2025 bude akémukoľvek ďalšiemu vývoju koniec. Osobná doprava je už skonsolidovaná.

Stanica Hontianske Tesáre s vymeneným nápisom, © Jaro Vybo

S výnimkou Krupiny bol výstup a nástup cestujúcich všade blížiaci sa k nule. Prvé paneláky na obzore spúšťajú vnútri motoráku proces, ktorému občas hovorím “Brownov pohyb”. Kombinácia vyššieho veku cestujúcich, vyššej hmotnosti batožiny kúpeľných hostí a blížiacich sa Dudiniec sa hneď prejaví. Železnice, mesto ani kúpele však nevyšli ani po rokoch cestujúcim v ústrety viac ako iba pokosením trávy na nástupišti a elementárnou čistotou (aj keď vďaka aspoň za to!). Proces výstupu z 812-ky na „nástupište“, ktoré je vlastne pod úrovňou koľajnice (teda viac ako pol metra (!) oproti štandardu 21. storočia), tak niečo trvá a poskytuje všetkým zúčastneným ďalšie zážitky.

Vystúpilo takmer všetko osadenstvo vlaku, ďalej zostávame asi piati. Priestorom sa zrazu rozlieha zvláštne ticho, respektíve zvuk dieselového motora. Cesta zo Zvolena do Šiah trvá takmer dve hodiny, tento úsek je dlhý okolo 75 kilometrov. Ide hádam o najdlhšiu linku s nasadenou 812-tkou. A tak, všetko je raz poprvé, v upokojenej atmosfére sa zdvíham zo sedadla na vôbec môj životne prvý test toalety v 812-ke. Očakával som, že za umakartovými dvierkami s nápisom WC bude kamrlík ešte menší ako v urpiňáckych Bdteeroch, preto ma prekvapil priestor s malou úzkou „chodbičkou“ k toalete. Áno, priznávam, neodolal som pohľadu cez záchodovú misu na ubiehajúce koľaje a pražce. WC s prepadom som naposledy absolvoval asi pred 15 až 20 rokmi vo vozňoch radu B na zvolenských rýchlikoch do Bratislavy, keď sa ešte všetky nevolali Urpín. Vtedy jediný rekonštruovanejší úsek Senec – Sládkovičovo, ktorý som si vždy zámerne kvôli stabilite vyberal, by vedel rozprávať, ale nechajme záchodovú prózu bokom. Treba všetkým kritikom stavu železničnej infraštruktúry (teda aj mne) občas pripomínať, že aspoň vozový park prešiel za tie roky predsa len citeľným zlepšením. Len sa na tú 153-ku veľmi nestihol dostať, hoci spomínam si, že ešte v roku 2019 ma raz viezol dokonca aj „Mravec“ ZSSK.

Región Hont, ktorým trať prechádza, je z veľkej časti turisticky takmer neznámy. Významnejšie ciele v okolí trate sú okrem už spomínaných kúpeľov Dudince aj kúpalisko v Santovke, vinárska obec Sebechleby a strážna veža Vartovka v Krupine. O žiadnom masovejšom turizme však nemôže byť (žiaľbohu a niekedy aj chvalabohu) ani reči. V skutočnosti ale región ponúka rôznorodé zašité miesta („hidden gems“) takpovediac pre fajnšmekrov. Tesárska roklina, pláž v lome Devičie, viaceré skrýše (tzv. “dierky”) vytesané do tufového podložia, niekoľko starých mlynov, rokliniek, ruiny kaštieľa v Horných Semerovciach či trochu známejší kláštor v Bzovíku. Aj keď na trati fungovala ešte osobná doprava, väčšina z týchto cieľov však bola vhodná skôr pre mototuristov. Dokonca aj cyklisti to tu majú najmä kvôli 66-ke náročnejšie než inde – a to nemyslím prevýšenia.

Do Šiah občas zavítal aj Mravec, © Jaro Vybo

Výrazné zásobníky spoločnosti Transpetrol v katastri Tupej ohlasujú blížiace sa Šahy. Vlak prichádza do stanice v miestnej časti Homok, ktorá sa nachádza až za Ipľom. Trať tu robí úvrať a pokračuje smer Čata. Dva alebo trikrát som si spravil prestávku v mestečku Šahy. Nie vždy dobrovoľnú – dvojhodinový takt totiž obsahoval aj dieru práve na nadväznom úseku Šahy – Čata. Aj tento úsek nesie ešte stále číslo 153. O ňom, Šahách a pokračovaní do Štúrova sa dočítate v 2. časti. Dovtedy sa verím v diskusii podelíte o vaše zážitky a spomienky z tejto trate, vrátane obdobia do “cukrárskej” odstávky v roku 2003.

To be continued… (pokračovanie nabudúce)

Titulná fotografia: 812 049 čaká v stanici Šahy na výkon do Čaty, © Jaro Vybo