Zabudnutá výhrevňa

Hľadal som nejaké informácie k depu v Brezne a vtedy som v bohatom archíve Vlaky.net natrafil na cestovateľský článok od Bufala. V ňom ma zaujali hlavne fotografie na konci galérie, kde boli zachytené pozostatky točne v Červenej Skale – betónová točňová jama. Kde je točňa, tam musí byť celá výhrevňa. V zbierke fotografií ŽMSR som našiel obrázok z roku 1991, kde ešte stáli múry výhrevne, inak však išlo o ruinu. Na leteckých snímkach z roku 1950 sa mi však podarilo celú výhrevňu nájsť. Motivovaný obrázkami od Bufala, ktoré neboli až tak staré som si povedal, že raz sa do Červenej Skaly vyberiem a skúsim zistiť, čo tam ešte stále je alebo skôr už nie je. Osudný deň nastal vo februári. Jednak som mal voľno po skúškach, zároveň zeleň v tomto zimnom období nebude prekážať foteniu. Jedinou hrozbou bola snehová pokrývka, tá by mohla zakryť akékoľvek stopy. Počasie mi však prialo a v dané dni nebolo predpovedané žiadne silné sneženie.

Červené ranné nebo nad domovskou zastávkou, Detva

Červený horizont pred východom slnka je možno znamením, že dnes je ten správny deň. Osobný vlak je vedený húsenicou. Väčšina cestujúcich mieri do práce alebo do školy. Vo Zvolene sú na prestup do Urpína len tri minúty, všetko však klape prekvapivo perfektne. V Banskej Bystrici mám skoro polhodinu času. Tú trávim fotením panterov, pritrafí sa však aj dromedár a spestrením je určite aj 754-ka na osobnom vlaku zo Zvolena s dvomi vozňami. Perfekcionista si na nej však hneď všimne farebne nepasujúce žalúzie. S napätím čakám čo príde od Brezna, či to bude zostava 812 + 012 + 812 alebo nabodaj húsenica. Našťastie prichádza húsenica, ktorej značnú časť naplní partia niekoľkých desiatok turistov smerujúcich do Brusna. Väčšina cestujúcich cestuje len na krátku vzdialenosť. Všímam si len jedného mladíka s lyžami, ktorý sa pri hovore so spolucestujúcou zmieni, že so zrýchlencom ide až do Gelnice. Knihu sebou nemám, a tak tentoraz obdivujem krajinu. Na trati som po druhý raz a až teraz som pochopil výrok jedného pána, ktorý o trati povedal, že vývojom ostala niekde v dobách Rakúsko-Uhorska.

754.083 práve dotiahla Os 7306 zo Zvolena, 861.103 sa pripravuje na Zr 1681 do Margecian, Banská Bystrica

Drôtovody, mechaniky, kľuky od závor v staniciach, výhybkári pri domčekoch na zhlaviach staníc, ale aj rôzne poľné priecestia, kde vlak ide skoro krokom. Stanice okrem Brezna sú prakticky pusté a zaspato pôsobí aj celý kraj obkolesujúci trať. S trochu prižmúrenými očami by sa dal označiť za „slovenskú rozprávku“. Všímam si Ľupčiansky hrad, kulisu mnohých železničných fotografií. Prázdny areál za plotom v Dubovej nasvedčuje, že aj posledná laminátka už bola zlikvidovaná. V Podbrezovej v Železiarňach vďaka chýbajúcim listom na stromoch si všímam podnikovú 729-ku, ale tiež nové stroje z CZ LOKO a zaujmú ma hlavne rozrezané cisterny, ktoré sa asi používajú ako vysokostenné vozne. Pri prejazde Polomkou si spomínam na jedno z najznámejších dopravných nešťastí. Myslím, že v Beňuši som si všimol cestovný poriadok pribitý na nejakom kláte vedľa budovy zastávky. V Heľpe míňame traťovákov z Brezna. MUV stojí pri staničnej budove a asi osem chlapov je roztrúsených okolo neho, čakajú kým nás výpravca vypraví. Medzi nimi vzbudí moju pozornosť hlavne „pohonič“ s čiapkou na hlave, slnečnými okuliarmi, oháňajúci sa akýmsi prútikom okolo seba. Zaujme ma tiež budova zastávky v Pohorelej s farebným nápisom, ale aj vyšliapaný chodník na nástupište pôsobiaci ako výjav zo skanzenu. Pomedzi to si ešte spomeniem na rozprávanie starého otca, ako si miestni v minulosti zvykli zakrúžením ruky zastaviť vlak na šírej trati, či hľadanie zastávok v tme viac podľa bútľavej vŕby ako značenia a obraz Bohom zabudnutého kraja je dokonalý.

A mnohí si určite všimnú aj parnú lokomotívu CS 400 pre československý priemysel na pomníku v Podbrezovej, 7.5.2024

Červená skala je v súčasnosti miestnou časťou obce Šumiac. K nej bola však pričlenená až v roku 1960. Prvé zmienky o Červenej Skale sú známe približne z 13.storočia, obdobia tatárskeho plienenia v Uhorsku. Významným sa región (do ktorého patrí aj Červená Skala) stal na konci 18.storočia, kedy tu začal prekvitať železiarsky priemysel, hlavne však v období pod správou Coburgovcov. Rod sa stáva v 19.storočí jedným z najbohatších rodov v Uhorsku. Z tohto rodu pochádzal aj bulharský cár Ferdinand I., ktorý si tento kraj mimoriadne obľúbil a želal si tu byť aj pochovaný, jeho želanie však splnené nebolo. Milovníkom prírody bude tento kraj určite známy aj preto, že sa nachádza na pomedzí troch národných parkov, a to: NP Muránska planina, NP Slovenský raj a NP Nízke Tatry. Nás však zaujíma aj tá železničná história a geografia. Stanica Červená Skala leží na dvoch tratiach. Jednak je to trať 172 Banská Bystrica – Červená Skala, ktorá bola uvedená do prevádzky v troch etapách. Posledná časť medzi Breznom a Červenou Skalou bola otvorená v roku 1903. Druhou je trať 173 Margecany – Červená Skala (často považovaná za najkrajšiu trať Slovenska). Tá bola uvádzaná do prevádzky tiež po častiach od zahájenia stavby v roku 1931 až do kompletnej dostavby v roku 1936. V uvedenom období došlo tiež k vybudovaniu výhrevne, ktorej zvyšky sa dnes vydávame hľadať. Sme na mieste, Červená Skala. Výpravca dohliada na odchod vlaku. Ortuť v teplomere je niekde pri nule, slnko však svieti, snehu veľa nie je, stanicou sa rozlieha rev motorových píl a vôňa dreva.

Kľudné dopoludnie v stanici, vodný žeriav ako spomienka na zašlé zlaté časy a MUV, ktorý za chvíľu odíde za povinnosťami, Červená Skala

Po odchode zrýchleného vlaku do Margecian si fotím MUV, ktorý o chvíľu odíde rovnakým smerom a zbežne obhliadam stanicu. Všímam si malý háj, tam kedysi bola výhrevňa, ale aj nakladaciu rampu s obrysnicou a koľajovou váhou. Skôr sa tak vyberám hlavne k betónovej obrysnici, na ktorej stále visia aj kovové závažia. Až potom sa vyberám k výhrevni. Ako prvú si všímam malú murovanú búdu, v súčasnosti slúžiacu ako skládka komunálneho odpadu. Celkom dobre by mohlo ísť o bývalé stanovište výhybkára. Vyberám notebook a porovnávam to čo vidím s leteckými snímkami, k rozuzleniu sa mi však nepodarí dospieť. Pokračujem ďalej priestorom, kde na relatívne rovnej ploche pokrytej zmrznutým lišajníkom nachádzam pár kusov, ktoré sa tvária ako murivo. Stále sa mi však nedarí nájsť točňu, žeby ju kompletne zasypali? Prvá obava sa však nepotvrdzuje, nie úplne. Kráčam ďalej a za ihličnanmi sneh dokonale vykresľuje kruhovitý tvar jamy a ja viem, že som ju našiel. Časť točňovej jamy je už zasypaná, kusmi betónu ale aj komunálnym odpadom. Obvodový betón vidno len sčasti. Nedarí sa mi nájsť ani stred točne, buď je pod ihličnanmi alebo zasypaný. V hájiku za ňou však nachádzam pohodený jeden práchnivý podval. Povzbudený nečakaným úspechom si všímam zarážadlo, ktoré bolo vidno už zo stanice, ale vyberám sa do hájika, kde sa črtajú kopy niečoho. Usúdil som, že by to mohli byť kopy sutiny z výhrevne. Obchádzam ich, no nenachádzam nič čo by tomu nasvedčovalo. Až moju pozornosť upúta drevená (kadi)búda a pár metrov od nej si všimnem elektrickú rozvodňu na kuse muriva, ktoré sa typovo podobá presne tomu, ktoré sa kedysi používalo k stavbe železničnej infraštruktúry.

Pohľad na točňovú jamu, z ktorej rastú stromy, v pozadí budova stanice, Červená Skala

Úspešne sa mi podarilo nájsť roh výhrevne. Prišiel som bližšie a zistil som, že je tu toho viac. V budove (tom čo ostalo) sú stále revízne kanály, z ktorých rastú stromy, vidno tiež základy oporných stĺpov strechy. Samotná budova niekdajšej výhrevne je vyznačená aj kopami, snáď sutiny, po jej obvode. Dokonca je zrejmé, kde stál administratívny prístavok. Kde tu z kusov betónu trčia oceľové profily. V snehu nachádzam ľudské stopy a stopy psa. Miesto očividne nie je úplne zabudnuté. Fotím zvyšky výhrevne a potom sa vyberám k drevenému zarážadlu, nachádzajúcemu sa medzi výhrevňou a stanicou. Jeho existencia v celkom zachovalom stave ma tiež prekvapuje. Prehľadávam zvyšok areálu, nachádzam kus starého oplotenia depa, uzemnenie (asi z lampy), ale aj koľajnice zapustené v zemi. Nedarí sa mi však identifikovať kade presne viedli koľaje. Čo ma prekvapuje je, že sa mi nepodarilo nájsť popolovú jamu. Len pri hľadaní hranice depa som náhodou pri jednej lampe našiel podlhovastú jamu prehodenú akousi guľatinou, avšak značne zarastenú. Preto neviem či išlo o to čo som hľadal, a či tam vôbec bola. A vtedy som zbadal miestneho a skúsil som získať nejaké informácie. Ten ma však odkázal na pána výpravcu, ten by vraj niečo mohol vedieť a to bol zásadný moment pre ďalšie pátranie.

Jeden z dvoch kanálov vo výhrevni, chvíľu ešte potrvá kým zmizne úplne, Červená Skala

Dorazil som k staničnej budove, akurát mal prísť vlak, s ktorým som mal v pláne ísť do Brezna a odtiaľ do Pohronskej Polhory zdokumentovať ďalšie malé depo. Počkal som kým bola postavená vlaková cesta a výpravca vyšiel von čakať na vlak. Povedal som si, že tých pár minút mi bude stačiť na rozlúskanie otázok. Hneď po jeho východe som ho oslovil a opýtal sa ho na búdu, ktorá bola stanovišťom. Opýtal sa ma, či som našiel aj zvyšok depa a prikývol som. Potom mi však začal opisovať aj podrobnosti, že v stanici boli tri vodné žeriavy a v depe dva, že stojí už len jeden, miesto jedného označujú betónové panely na breznianskom zhlaví, že jedna popolová jama bola určite v stanici na prvej koľaji. A tak mi napadlo, že niekde tu musel byť aj vodojem. A on tu bol a stále aj je! Pán výpravca mi naznačil smer v hore za stanicou, doposiaľ tam vraj stojí budova vodojemu, pár desiatok výškových metrov nad cestou, kedysi tam vraj viedla aj cesta pre voz. A tiež mi ukazuje kde ležala čerpacia stanica na malom potoku, ktorý je riekou Hron. Môj vlak prichádza. Pohronská Polhora alebo kompletná dokumentácia miesta? Výpravca ma totálne zmotal svojim výkladom a vodojem v hore bol pre mňa príliš silnou motiváciou ostať v Červenej Skale o dve hodiny dlhšie.

Pohľad od zadnej strany ukrytého vodojemu smerom k stanici, Červená Skala

Neostal som čakať ani na križovanie húseníc v stanici a popri zastávke autobusov som vyrazil k lesu. Cez mierny briežok som sa dostal na nepoužívanú lesnú cestu, z ktorej bolo ešte trochu vidieť stanicu a prichádzajúci druhý motorák. Nachádzam odbočku, zanedbanú cestu vedúcu k vodojemu a vydávam sa po nej nahor. Pár metrov pred mojim cieľom je cez ňu spadnutý strom, ktorý obchádzam. Vodojem pôsobí zachovalo. Okolo sú betónové stĺpiky niekdajšieho oplotenia. Samotná budova je zas trochu odlišná od toho čo som vídal v staniciach a depách doposiaľ. Vnútri budovy to hučí, neviem či ide len o zvuk vyvierajúcej vody, ktorá vyteká spod dverí budovy alebo sa vnútri stále nachádza nejaké zariadenie v prevádzke. Okolo vodojemu znovu nachádzam otlačky podrážok v snehu. Od vodojemu sa vyberám k čerpacej stanici, lepšie povedané miestu kde stála. (Podľa toho čo mi bolo povedané, slúžila čerpacia stanica k zásobovaniu vodojemu, ktorý mal byť rezervou pre potreby železnice v prípade, že by boli súčasne v prevádzke všetky vodné žeriavy. Tie vraj boli inak napojené na verejný vodovod. Budem rád ak niekto túto informáciu upresní alebo doplní.) Táto budova dnes už nestojí, naposledy som ju našiel na leteckých snímkach z roku 2010. Odtiaľ sa vyberám k margecianskemu zhlaviu. Na prvej koľaji nachádzam krátky úsek s drevenými podvalmi a novším štrkom, to je miesto kde bývala popolová jama. Tá bola zasypaná tiež niekedy po roku 2010. Ďalší prieskum pokračuje na vlečke píly. Koľaj za výhybkou je zasypaná kusmi horniny. Či ide o súčasť konfliktu vlastníkov, ktorý stojí za nefunkčnosťou vlečky lesov neviem. (Tiež slovenská irónia, bola vybudovaná nová nakladacia rampa, vozí sa však autami lebo niekto sa nedohodol.) Zvyšný čas využívam k prechádzke na opačné zhlavie stanice, kde nachádzam miesto jedného zo zrušených vodných žeriavov.

Nová nakladacia rampa sa využitia nedočkala, koľaje sa strácajú v tráve, Červená Skala

Opäť čakám na príchod svojho vlaku a po východe výpravcu pred budovu s ním znovu prehodím kus reči a ujasním si ešte pár detailov. Hlavne vďaka nemu je výsledok môjho terénneho výskumu taký úspešný, a aj preto mu na tomto mieste ešte raz ďakujem. Z húsenice od Margecian vystupuje vlakvedúca a nakoľko zotrváva na nástupišti tak mi napadá, že asi opäť bude križovanie. Pohotovo mi odpovedá, že od Brezna príde motorák, ktorý budú brať späť do Brezna v závese. Ostávam teda na nástupišti a fotím toto „križovanie“. Po zostavení vlaku sa pohýname z Červenej Skaly. Lístok kupujem len po Brezno a sledujem trať. Zaujme ma pomník v Pohorelej, doma pri surfovaní po internete sa z neho vykľuje Pamätník Ferdinanda Juraja Coburga. Ide o liatinový pavilón z roku 1841 zhotovený miestnymi železiarmi na počesť ich zamestnávateľovi. V Polomke si tentoraz všímam bývalý železničný vodojem, ktorý vnútri ukrýva lezeckú stenu, tiež zaujímavý námet pre využitie bývalej časti infraštruktúry. V Brezne vystupujem a fotím dianie v stanici. Pôvodne som mal v pláne ísť zistiť stav breznianskych prívešákov 011, no potom som si všimol vyťahovanie vozňov s drevom z vlečky pri stanici. Na moje sklamanie sa obsluhujúci dromedár pred môj objektív nedostal. Po hodinovom pobyte tak pokračujem do Bystrice, kde je už na fotenie príliš tma, čo vidno aj na poslednej fotke z tohto dňa. Tu opäť hodinu čakám na ďalší rýchlik do Zvolena a odtiaľ posledný prestup na vlak smerom domov. Kto to so mnou vydržal až sem a má nejaké vedomosti o výhrevni v Červenej Skale, môže sa so mnou aj čitateľmi o ne kľudne podeliť v komentároch. Rád si prečítam poznatky nové, ale aj prípadné upresnenie informácií, ktoré som nazbieral ja.

Sprievodná fotodokumentácia: autor článku, 12.2.2025 (ak nie je uvedené inak)

Titulná snímka: 861.103 ako Zr 1684 z Margecian do Bystrice míňa vodný žeriav a zastaví pri nástupišti, kde počká na príchod osobného vlaku od Bystrice, Červená Skala