Elektrická lesná železnica v Ľubochni znovu ožíva

Úspech či neúspech celej akcie závisel od jedinej dôležitej skutočnosti – a síce či bude čo odhaľovať. Vozidlá, ktoré mali tvoriť ťažisko pamätníka boli totiž uskladnené v dielni, v ktorej sa v posledných mesiacoch aj finalizovali. Tá sa však nachádzala približne 1,5 kilometra od miesta budúceho pamätníka, v areáli bývalého depa lesnej železnice.

Termín prevozu exponátov sme so starostom obce Ing. Petrom Dávidíkom stanovili na stredu 4. júna. Nikto z nás ešte lokomotívu neprevážal, preto sme si ponechali niekoľko dní rezervu – pre prípad, že by sa počas transportu niečo pokazilo. Našťastie však všetko prebehlo hladko, a približne o 16:20 sa na 10 metrov dlhej koľaji pomníku objavila replika lokomotívy Ganz.  O necelé dve hodiny „pricestoval“ aj osobný vagón. Samotný presun vozidiel bola technicky pomerne náročná záležitosť, vyžadujúca si dôkladnú a rozsiahlu prípravu a opis celého procesu by vystačil na samostatný článok (možno sa ho v budúcnosti dočkáme 😊).

Transport repliky lokomotívy Ganz z dielne na pamätník 4. 6. 2025. Trasa viedla aj popod ikonický Kollárov dom. (foto Stanislav Kameniar)

Po úspešnom prevoze bolo teda jasné, že v sobotu budeme mať čo oslavovať. Tým sa však maratón príprav nie skončil, ale začal. Vlastne, začal sa jeho záverečný šprint. Bolo potrebné namontovať na vozidlá komponenty demontované pred prevozom, opraviť náter poškodený manipuláciou, doviezť a nainštalovať stojany informačných tabúľ (mimochodom tiež dosť veľké a ťažké), osadiť tabule, vyčistiť okolie pamätníka a dokončiť posledné úpravy terénu, rozložiť stánky na jarmok atď. Na druhom fronte pri tom prebiehali prípravy na samotnú slávnosť, odovzdávanie ocenení, zariaďovanie pohostenia pre hostí a mnohé možno nenápadné činnosti, bez ktorých by ale žiadna slávnosť nebola. Tu naplno bojovali naše dámy z obecného úradu, za čo im patrí veľká vďaka.

Stojan informačnej tabule tesne po osadení. Svojím dizajnom má pripomínať architektúru Ľubochne z konca 19. storočia. (foto Stanislav Kameniar)

Ani sme sa nenazdali a z víru udalostí sa vynorilo sobotné ráno a s ním vyvrcholenie príprav. Ku vystavenému vláčiku lesnej železnice sme priniesli obrovskú bielu plachtu s úmyslom celý ho ňou zakryť. Akcia totiž mala názov „Odhalenie pamätníka...“, museli sme ho teda najskôr zahaliť. Dalo by sa veľa písať o rôznych nástrahách a háčikoch vešania plachty o ploche 75 m² na konzoly trakčného vedenia a navyše tak, aby sa nezašpinila od koľajníc či podvalov. To samotné by asi vydalo na jednu vysokoškolskú prednášku. Podstatný však bol výsledok – po približne hodinovej námahe piatich ľudí vrátane niektorých hostí bol vlak zakrytý snehobielou plachtou a my, patrične spotení po takom výkone, sme sa mohli odobrať vymeniť montérky za oblek. Bol už najvyšší čas, 10:30, a do príchodu nostalgického turistického vlaku ostávala len pol hodina.

Vlak úspešne zakrytý a vietor neúnavne bojujúci o jeho predčasné odhalenie. (foto Štefan Koreň)

Príchodom retro vlaku Tatran o 11:00, vedeného nablýskanou Bobinou E499.062, sme odštartovali toto krásne podujatie. Na železničnej stanici v Ľubochni sa zhromaždilo odhadom asi 200 ľudí, čo sa pravdepodobne neudialo už niekoľko desiatok rokov. Prvých niekoľko minút po príjazde patrilo samozrejme hlavnej hviezde, Bobine, ktorú všetkým záujemcom ochotne sprístupnili členovia Železničného klubu Tatran.

Bobina E499.062 v čele mimoriadneho vlaku a ľubochnianska stanica hostiaca nevídané množstvo cestujúcich. (foto Štefan Koreň)

Následne sme sa pešo pobrali smerom ku Malej vodnej elektrárni Ľubochňa, miestnymi nazývanej „centrálka“. Už z jej názvu vyplýva, že je naozaj malá a nie celkom prispôsobená takémuto náporu turistov. Z bezpečnostných dôvodov preto pracovník zabezpečujúci jej chod odstavil bežiacu turbínu s generátorom. V strojovni elektrárne a jej okolí mali návštevníci možnosť vidieť funkčné pôvodné stroje z roku 1904, niekoľko pôvodných strojov už vyradených a tiež sa stručne oboznámili s históriou a fungovaním tejto technickej pamiatky.

Prehliadka strojovne centrálky (foto Štefan Koreň)

Z centrálky sme sa presunuli na ľubochnianske námestie, kde sa medzitým otvoril remeselný jarmok a postupne sa zhromažďovali ďalší ľudia netrpezlivo čakajúci na „zlatý klinec“ podujatia. Netrpezlivá bola okrem hostí aj matka príroda, ktorá sa rozhodla „odhalenie“ vziať do vlastných rúk a vďaka vetru sa krásna biela plachta ocitla na zadnej strane vlaku. Vďaka pohotovej reakcií obecných zamestnancov sa ju však podarilo dostať späť na správne miesto ešte pred začiatkom ceremónie.

Tá začala krátko po 13 hodine ľubochnianskou hymnou, za ktorou nasledovalo privítanie oficiálnych hostí a príhovor starostu. V rámci neho hostí v krátkosti oboznámil s dlhou a bohatou históriou Ľubochne, s jej súčasnosťou a dokonca prekvapivo trochu aj s jej budúcnosťou. Prezradil, že obec má predschválenú dotáciu na vybudovanie Múzea Ľubochnianskej lesnej železnice, ktoré by malo uzrieť svetlo sveta do roku 2029. Potom sa už venoval odmeňovaniu všetkých, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom pričinili o vybudovanie Pamätníka. Zoznam týchto ľudí bol prekvapivo dlhý a bohatý, pričom sa v ňom nezriedka vyskytli aj mená zo vzdialených kútov Slovenska.

Kto sa viac teší na strhnutie plachty? Mašinka či zvedaví ľudia? (foto Štefan Koreň)

Poďakovanie starostovi a symbolické odovzdanie kľúčov od lokomotívy. Zľava Ing. Peter Dávidík, Ladislav Filický, Ing. Emanuel Lovás, Ing. Stanislav Kameniar. (foto Mária Hlavičková)

Nasledovalo slávnostné strihanie pásky, na ktoré starosta prizval spolupracovníkov, ktorí sa najväčšou mierou zaslúžili o vznik pamätníka: Ing. Emanuela Lovása, Ladislava Filického, Petra Krónera a Ing. Stanislava Kameniara, autora tohto článku. Po prestrihnutí pásky prišlo na rad samotné „veľké odhalenie“, teda strhnutie plachty dovtedy zakrývajúcej vlak. Po tomto slávnostnom akte starosta Ing. Peter Dávidík vytiahol jasnočervenú výpravcovskú čapicu, zelenú „plácačku“ a pripravil sa na „vypravenie“ prvého vlaku Ľubochnianskej lesnej železnice po takmer 60 rokoch. Úlohu strojvedúceho zveril do rúk mne, a ostatných spolupracovníkov vyzval na nástup do osobného vagóna za lokomotívou.

Strojvedúci čaká na vypravenie vlaku (foto Štefan Koreň)

Výpravca vypravuje vlak (foto Štefan Koreň)

Vlak Ľubochnianskej lesnej železnice odhalený a sprístupnený verejnosti. (foto Matúš Kompan)

Týmto symbolickým „vypravením“ sa skončila oficiálna časť programu a vláčik sme prenechali všetkým, ktorí si ho chceli obzrieť zvonka aj zvnútra. O tom, že záujemcov bolo naozaj dosť, svedčí aj neúnavné vyzváňanie lesnej „električky“ ešte niekoľko hodín po skončení slávnosti vďaka zvedavým prstom desiatok detí.

Keďže sa mi ako jednému z organizátorov podujatia dostalo aj dosť veľa spätnej väzby od hostí, na základe ich (ale aj svojich) dojmov môžem povedať, že celá akcia bola vydarená a niesla sa vo výbornej atmosfére. Na záver tohto príspevku chcem vyjadriť nádej, že tento Pamätník bude dlhé roky prinášať všetkým obyvateľom aj návštevníkom Ľubochne radosť a úsmev na tvár. Zároveň verím, že jeho vybudovanie je len prvou lastovičkou, a v nasledujúcich rokoch sa dočkáme ešte väčšieho a krajšieho diela.

Odkazy:

• História Ľubochnianskej lesnej železnice: www.lzlm.wbl.sk
• Železničný klub Tatran: www.klubtatran.sk
• Obec Ľubochňa: www.lubochna.sk
• Mapy Google: https://maps.app.goo.gl/rvW84hybsEAUVoJH7