Neskoro už bolo

Už dlhšiu dobu som uvažoval o spracovaní článku z návštevy v opustenom rušňovom depe v Trnave. Z výletu som si však odniesol len množstvo fotografií opustených hál bez rušňov alebo čohokoľvek, čo by celé rozprávanie o ceste oživilo. No hlavne mi chýbali fotografie strojov, pre ktoré bolo trnavské depo depom domovským – pantografy radu 560. Zo sedemnástich jednotiek vyrobených do roku 1971 pripadlo po rozdelení ČSD osem jednotiek ŽSR a v prevádzke vydržali aj u ZSSK až do roku 2015 (čo je vyše štyridsať rokov). Rok ukončenia prevádzky je však už dávno preč a je to tiež niekoľko rokov predtým, než som sa začal železnici venovať cielene. Práve preto sú striedavé pantografy jedným z mála radov vozidiel elektrickej trakcie, ktoré v mojej fotografickej zbierke slovenských vozidiel úplne chýbajú a vyzeralo to tak, že ním aj zostanú. Osud však tomu tak chcel, že sa zbehli viaceré informácie a naskytla sa možnosť uloviť aspoň fragment niekdajšej flotily slovenských striedavých pantografov.

V mojom archíve sa nájdu len 460-ky, aj to už len z konca prevádzky, Košice, 18.8.2023

Počasie je sychravé, vonku je tma. Na semaforoch v meste bliká oranžové svetlo, je skutočne skoré ráno. Z tmy nočného klubu s jemným fialovým svetlom za chrbtom vychádzajú z dverí tri siluety, páni v stave, ktorý pôsobí dosť ospalo. Jedného mierne motá, druhý vášnivo opisuje obsluhu v podniku. Zima ich ženie do áut, rozlúčenie je len letmé z dverí štartujúcich vozidiel. Mňa ženie zima na železničnú stanicu. Vchádzam do vestibulu nájsť na tabuli svoj vlak, hlavne sa však zohriať. Nad pokladňami ZSSK visí transparent nejakej realitnej kancelárie s veľkým sloganom „MY NEMEŠKÁME“. Ten znie mimoriadne potupne, hlavne keď si spomeniem koľko billboardov a plagátov má ZSSK všade na verejnosti vyvesených a na „ich dvore“ potom človek uvidí toto. Včera tiež vstúpilo do platnosti neslávne opatrenie ZSSK pre zatraktívnenie aplikácie na nákup cestovných lístkov. Pri pokladniach nie sú skoro žiadni cestujúci. Prichádza len partia mladíkov sršiacich stále energiou, aj keď je vidieť, že noc bola dlhá. Jeden z nich prichádza k pokladni a kupuje si lístok kamsi na Považie. Výsledná cena neostane bez poznámok a nadávok na adresu jednej z parlamentných partají.

Žilinská stanica stále vo výstavbe, 10.3.2025

Na nástupište sa mi ísť nechce, a tak výnimočne čakám vo vestibule dosť dlho, je tu teplejšie ako v podchode. Minúty však ubiehajú a ja sa vyberám k súprave ranného Tatranu, ktorý vychádza zo Žiliny. Skôr ma prekvapí, že súprava stojí pri štvrtom nástupišti, na ktoré sa nezmestí. Druhým prekvapením je pomerne vysoký počet miestenkových vozňov, na malú chvíľu sa ma zmocňuje panika. Potom však objavím aj vozne druhej triedy pre bežných cestujúcich a tam nachádzam aj partiu mládencov zo stanice. Tí sa usalašia v dosť veľkej tichosti v kupé. Prejde ešte pár minút, zaznie píšťalka a o pár momentov sa vlak pohýna, aby za dve hodiny dorazil do Bratislavy. Sprievodkyňa okamžite zahajuje činnosť kontroly cestovných dokladov. Začína od opačného konca, čiže medzi prvými sa jej pod skener dostane partia mládencov. Všetko klape, kým nepríde rad na mladíka, ktorý nemá lístok, ktorý ako tvrdil, kúpil, no neprišiel do aplikácie. Sprievodkyňu to veľmi nezaujíma, druhovia sa ho zastanú a v následnej slovnej prestrelke začína značne staršia sprievodkyňa tykať značne mladším cestujúcim. Slovná bitka je zavŕšená jej záverom, že keby nemíňali peniaze na alkohol a drogy tak by mali na lístok, a že v Považskej opustí vlak.

Takto vyzerajú Tatrany v čele s vektronom (aj ten ranný tak vyzeral), Žilina, 10.3.2025

V Považskej za malého rozruchu stráca expres jedného cestujúceho, ktorý si s vlakovým personálom formou (opätovaných) výkrikov na nástupišti vymení niekoľko zdvorilých fráz a zmizne v podchode. Cesta ďalej pokračuje kľudne, ľudia sa zbierajú, no vozeň je prázdny. V Trnave si všímam množstvo vozňov, ale aj obnovený parný rušeň s vozňami pri staničnej budove, o ktorý sa stará Klub priateľov železníc Trnavy a okolia. Napokon prichádzame do Bratislavy presne a ja mám tak k dispozícii fantastických vyše 80 minút na prestup. Aj v Bratislave je sychravo a k foteniu len veľmi málo svetla. Keď sa však snažím rukami napodobniť činnosť statívu fotoaparátu, tak s trochou trpezlivosti sa mi podarí urobiť niekoľko pohľadov na rannú prevádzku, vrátane motorákov trolejárov, no aj modernu v podobe vektronov. Zima ma však opäť zahnala do vestibulu a pri snahe vystáť dieru do podlahy pri jednom zo stĺpov som si všimol nad hlavou monumentálne dielo – fresku od maliara Františka Gajdoša stelesňujúcu umelecký smer socialistický realizmus. Na kráse jej to však neuberá, okrem mňa si ju všimol aj jeden pár cestujúci odkiaľsi z Ázie, pričom muž si ju aj zvečnil do mobilu. Pri pátraní po detailoch o tomto diele som tiež natrafil na komentáre bežných cestujúcich, ktorí ju stále obdivujú, prípadne si spomínajú ako v detstve na nej počítali holuby.

Freska vo vestibule staničnej budovy, Bratislava hl.st., 16.3.2025

Státie ma však omrzelo. Je vyhlásený príchod vlaku od Kútov. Vyrážam ho vyfotiť. Potom prichádza aj vektron Metransu, motorák Leo Expressu aj slovenský meseršmit, pre niekoho známy aj ako vaňa. Na chvíľu sa idem zas zohriať, potom však zasvietil na tabuli Metropolitan, mierim na nástupište a pri príchode vektrona ČD si všímam, že nesie krstné meno kamaráta. Vyfotiť ho bude otázkou cti. Cestujúci sa usádzajú, nachádzam miesto, kde nesvietia miestenky a sledujem zhon navôkol. Matka vedie syna a hľadá ich miesta. Šestnástku sa jej však nedarí nájsť a prechádza celý vozeň aby zistila, že čísla smerom ku koncu už len stúpajú a pochopila, že jej syn už zistil, kde šestnástka je. Čaká ma ďalších sto minút jazdy vlakom. Tieto sú však po opustení Kútov a vlasti trochu iné. Myslel som si, že je to len vtip, no jazda na západ od našej hranice je skutočne hladšia, a aj cifry na ukazovateli rýchlosti sa od slovenských pomerov značne líšia. To budú asi tie kultúrne rozdiely. S miernym meškaním opúšťame Břeclav (zamrzelo ma, že tam nebol aspoň dvadsaťminútový pobyt, fotiť tam bolo čo). A s pár minútami prichádzame do Brna, na Hlavní nádraží. Vozeň zastavuje hneď pri podchode, ihneď zbieham schody a vybieham na vedľajšie nástupište, kde na moje sklamanie stojí ibalgin. Nakoniec sa mi však Lukáša odfotiť podarí.

Lukáš, teda stroj 193.695 v čele Metropolitanu, Brno hl.n., 16.3.2025

V stanici sa s fotoaparátom sústredím na motoráky, katry a kvatra, ale aj nové ibalginy propagujúce vína. Pár minút, ktoré som mal navyše pri prestupe som využil naplno. Nakoniec ma zmiatlo hlásenie o vynechaní ktorejsi zastávky mojim vlakom, no sprievodca ma ubezpečil, že v Židenicích stáť budeme. Pri opakovanom skenovaní môjho lístka zistil, že nemám bežný lístok JMK a po ukázaní aplikácie ZSSK ďalej nič neriešil. Za menej ako päť minút som sa dostal do Židenic. Za tých pár minút jazdy som však videl z okna vlaku toľko vecí a vedel som, že nič z nich neodfotím lebo nebude čas. V Židenicích som ešte zvečnil svoj ibalgin a vyšliapanou cestičkou vyrazil k svojmu cieľu, poslednej slovenskej 560-ke, aj keď tu by sa patrilo povedať „pravdepodobne poslednej“. Na Slovensku po zošrotovaní väčšiny flotily zostali pravdepodobne len dve „hlavy“ v ŽOS Vrútky, a to 560.016 a 560.020, ktoré tam ešte v roku 2020 určite boli. Začiatkom roku 2025 som však natrafil na informáciu, že tam už nie sú (čo dosť pravdepodobne značí ich zošrotovanie, ktoré vraj čaká aj tamojšie balmáky). O pár týždňov na to sa objavili fotografie „pravdepodobne“ poslednej slovenskej 560-ky, hlavového vozňa 560.015 v Brne.

Rýchla snímka odchádzajúceho Os 4608 mieriaceho do Tišnova, Brno-Židenice, 16.3.2025

Preto som neváhal a vydal som sa do Brna tento prízrak vyfotiť predtým než bude zošrotovaný. Teraz viete prečo som išiel do Brna ja, no možno niektorým nie je jasné, ako sa tam dostal slovenský pantograf. Vďaka útlmu prevádzky striedavých pantografov ZSSK v roku 2008 predala Českým dráham elektrickú jednotku v zložení 560.015 + 063.352 + 063.353 + 063.362 + 063.365 + 560.019, ktorá bola pridelená do Brna. Tá mala byť spolu s ďalšími tromi českými jednotkami modernizovaná, k tomu však už nedošlo a jednotka sa stala zdrojom náhradných dielov bez toho, aby niekedy u ČD zasiahla do prevádzky. Hlavový vozeň 560.019 mal byť zošrotovaný v roku 2022, 560.015 sa však dožil dnešných dní, kedy ho však čaká už len šrot. Po pochode zo Židenic som pod traťou pod cestným nadjazdom konečne uvidel kolónu vrakov béčiek plných komunálneho odpadu, prívesných vozňov s vybitými oknami a na jej konci aj 560-ku. Bol som varovaný, že lokalita je obývaná hlavne bezdomovcami a spotrebiteľmi omamných látok. Nakoniec som však zbehol dole svahom, aby som ulovil svoju korisť. Je nutné opisovať vrak? Vymlátené okná, pouličné maľby, odmontované alebo pootvárané kryty, dvere dokorán, navôkol blato a odpad. Po obhliadke vonkajšku som sa rozhodol nazrieť aj do vnútra, všetko samozrejme rozbité, kovové súčiastky väčšinou zmizli, všade sa len povaľovali kusy izolácie z kabeláže, kryty a časti interiéru. V podlahe pred strojovňou prekrytá diera a kus za ňou zo strechy kvapkal nejaký olej. Stanovište strojvodcu sa len vzdialene podobalo tomu čím bolo, stopy po alchymistoch však boli zjavné.

Tu som si opäť raz položil otázku, kde je hranica medzi záľubou a šialenstvom, 560.015, Brno-Židenice, 16.3.2025

Zvyšok kolóny som už neobzeral, za to riziko to nestálo. Opätovne som zdolal svah a zablatený sa vydal späť na stanicu. Cestou som stretol vektron Metransu, ktorý som ráno stretol v Bratislave. Stretávam aj ďalšie pantery a ibalginy. Prichádzam na zastávku a v automate si kupujem lístok na Hlavní nádraží. Potom sa snažím sprevádzkovať dáta v mobile, aby som si mohol kúpiť aj lístok domov. Za pár minút prichádza môj vlak a ja sa presúvam pod Katedrálu svatých Petra a Pavla týčiacu sa nad Hlavním nádražím. V stanici fotím ibalginy, opäť však hlavne kvatra a katry, popri tom si všímam aj dominantu mesta, ktorej tiež venujem jednu snímku. Pomedzi túto naháňačku ma osloví akási slečna, ktorá nevie nájsť svoj vlak, zvyknutý už na bezdomovcov jej automaticky zdvorilo odmietnem pomoc. Až potom som si uvedomil svoju chybu, ktorú však napravil iný muž, ktorý jej pomohol. Hold, nie vždy môžem byť na seba hrdý. V Brne som si tiež uvedomil, že generácie sa už vystriedali, všade sú vektrony a pantery, dojem moderny rozbíjajú len esá ČD a tých pár motorákov. Prichádza spiatočný Metropolitan, tiež vedený vektronom. Keby meškal, vôbec by mi to nevadilo, fotiť by ešte bolo čo. Nastupujem a vyrážam do Bratislavy.

V Žiline sa toho veľa zmenilo, aj osadenstvo depa, 742-ky z ČKD postupne zmizli, prišli 736-ky a nové 742-ky z CZ LOKO, zľava: 736.006, 736.004, 742.657 a 736.005, Žilina, 16.3.2025

V Bratislave mám k prestupu tiež dostatok času, ktorý opäť využívam k foteniu, zaujmú ma skôr slúžiaci dôchodcovia: laminátka a gorily. Po dvadsiatich minútach nastupujem do Tatranu a vyrážam do Žiliny. V kupé vplyvom miesteniek pristupujúcich cestujúcich strácam svoje pôvodné miesto, naďalej však čítam knihu a z okna sa pozerám len v Púchove a Trenčianskej Teplej, aby som zistil v akom stave sú miestne depá. Pred Žilinou pozbieram veci a pomaly sa vyberám k dverám obzrieť aj stav žilinského depa. V okne sa mihnú čmeliaky, laminátka, ale aj papagáje a nové 742-ky z CZ LOKO. Slnko je pomerne vysoko, a tak sa vyberám obzrieť priebeh stavebných prác, ale tiež zachytiť žilinské papagáje a nejakú tú dvojičku. Vraciam sa na stanicu, kde sa rozhodujem, že aj napriek nepríjemnému vetru počkám na príchod bratovho vlaku a pôjdem cez mesto s ním. Darí sa mi tak zachytiť ďalšie vektrony a popri nich tiež staršie stroje, ako je rakaňa, tie tiež pomaly opúšťajú naše trate. Ešte zaujímavejšie však boli čmeliaky mieriace do Tepličky, na tie však už môj fotoaparát nestačil. Brata som sa nakoniec dočkal a tým som ukončil svoj deň venovaný železnici.

Sprievodná galéria: autor článku, 16.3.2025

Titulná snímka: Čelo hlavového vozňa 560.015, Brno-Židenice, 16.3.2025