Najprázdnejšie múzeum (IX.)

Večer pred týmto posledným železničným výletom som mal vážne pochybnosti o tom, či to ešte zvládnem po predošlých dňoch, ktoré boli tiež výživné na zážitky. Lístky však boli kúpené, neboli lacné a podobná príležitosť sa už nemusí naskytnúť. V pondelok ráno teda vstávam okolo piatej, aby som stihol vlak pred šiestou mieriaci do Karlsruhe. V Karlshruhe mám približne polhodiny nazvyš. Nástupište je kryté, cez jeho konce však prefukuje chladný vietor. Vidím tiež niekoľko zaujímavých rušňov, na fotenie je však ešte skoro, je príliš tma. Prichádza môj TGV, nachádzam svoj vozeň a na poschodí aj svoje rezervované miesto. Po kontrole sprievodcom sa zahĺbim do čítania. Všímam si však, že hlásenia sú tentoraz v niekoľkých jazykoch, koniec koncov, je to medzinárodný spoj mieriaci do Francúzska. Prichádzame do Štrasburgu, kde ma čaká druhý a posledný prestup. Po vystúpení z vlaku si všimnem, že nástupište je opáskované a na jednom konci sú kontroly prichádzajúcich cestujúcich. Chvíľu váham, nakoniec si však všímam, že pomedzi prichádzajúcich vychádzajú aj odchádzajúci cestujúci. Po prvotnom zazmätkovaní mi aj tak ostáva dosť času na to, aby som niečo odfotil. Je ale príliš chladno a francúzske stroje ma zvlášť nenadchli.

Prestup v Karlsruhe, nástupišťami povieva chladný ranný vietor

Vstupujem do motorovej jednotky, predtým sa však uisťujem na tabuli vonku a potom vnútri vlaku, že som v správnom vlaku. Bolo by nepríjemné sa odviezť niekam inam. Vlak sa pohýna, pri prejazde stanicou sledujem depo plné rušňov. Potom opäť otváram knižku, občas sledujem okolie, nič mimoriadne ma však neoslovilo, bežné zastávky, bežné mestá. Moju pozornosť upútali len hlásenia vo vlaku. Zvučka SNCF mi pripadala ako znelka z nejakého seriálu, zaskočil ma aj hlas. Oproti poriadok symbolizujúcemu mužskému hlasu známemu z Nemecka sa ozval nežný ženský hlas hovoriaci jazykom, v ktorom snáď neexistuje nič okrem jemných, uhladených a mäkkých zvukov. Trochu ma však pobavili názvy staníc. Ani brutálna francúzska výslovnosť názvov niektorých obcí, ako Fegersheim, Erstein, Raedersheim alebo Staffelfelden, nedokázala zakryť nemecký pôvod týchto mien. Všetky menované, a aj ďalšie obce v tejto oblasti patria do regiónu Alsaska, ktorý sa nachádza na hraniciach Francúzska a Nemecka – dvoch mimoriadne nacionalisticky založených kultúr a toto územie tak bolo predmetom záujmov a sporov medzi obomi krajinami. Po francúzsko-pruskej vojne v devätnástom storočí územie pripadlo Nemeckej ríši, oficiálne bolo vedené ako Cisárske územie Alsasko–Lotrinsko (okrem Alsaska išlo aj o časť Lotrinska). Aj toto bol jeden z faktorov prispievajúcich k trvajúcemu nepriateľstvu medzi Francúzskom a Nemeckom. Po prvej svetovej vojne územie opäť pripadlo Francúzsku a až na krátku etapu okupácie počas druhej svetovej vojny je tomu tak dodnes. Ostáva dúfať, že nedôjde k nejakému revizionizmu, ako sa deje v iných častiach Európy.

Cieľová zastávka, Mulhouse Dornach

Hlásení vo vlaku som sa nabažil do sýta, a aj zvučka mi už začala liezť na nervy. Najvyšší čas vystúpiť. Vlak zastavuje na zastávke Mulhouse Dornach, kde vystupujem, aby som to mal k múzeu čo najbližšie. Ako prvý som sa rozhodol preskúmať automat na lístky. Predbehol ma však akýsi pán. Skôr som si myslel, že si ide kupovať lístok, no po niekoľkých minútach čakania som si uvedomil, že buď prišiel preskúmať všetky vlakové spojenia ponúkané SNCF alebo sa prišiel len zahrať. Nakoniec sa dohral a k automatu som sa dostal ja. Chýbalo mu všetko to, čo mal ten nemecký, hlavne rozhranie pre zadávanie vstupov sa dá označiť za katastrofu. Prekrútiť sa cez všetky kroky nákupu cestovného dokladu chce veľmi veľa trpezlivosti. Takisto som tiež nenašiel nikde políčko pre storno, neskôr som zistil, že výber sa stornuje sám po desiatkach sekúnd bez aktivity. Automat je asi stelesnením francúzskeho zmyslu pre nezmyselné riešenia a snahy podráždiť zmysly zákazníka. Podchodom sa vraciam na druhú stranu, prechádzam električkovú trať a mestom kráčam smerom k múzeu. Deň je smutný, obloha je zamračená, vo vzduchu visí niečo ako hmla. Vonku niet skoro nikoho. V uzimenej tráve zapadanej hnedým lístím nachádzam nejaké koľajnice. Asi tu bola nejaká vlečková koľaj. Skúmať teraz ju však nejdem, nechám si ju prípadne na neskôr. Na prehliadku múzea som si vyhradil vyše piatich hodín a mám aj nejakú rezervu. Nakoniec sa dostávam pred farebnú budovu, pred ktorou na podstavci stojí skutočne archaická parná lokomotíva, sme na mieste.

Pohľad na farebnú halu múzea s lokomotívnym pomníkom v popredí, Mulhouse

Múzeum nesie názov Cité du Train, čo by sa dalo preložiť ako „Mesto vlakov“. Myšlienkou na vytvorenie múzea sa začali SNCF zaoberať na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia. V tej dobe je tiež zostavená publikácia „Včerajšie železnice pre francúzske železničné múzeum“, ktorá zaujme predstaviteľov Société Industrielle de Mulhouse. Nápadom sa takisto začína zaoberať minister dopravy a je vytvorené Združenie francúzskeho železničného múzea, ktoré ma vzniknúť v meste Mulhouse. Opravy exponátov pre múzeum pritom prebiehajú v menej vyťažených dielňach SNCF. V roku 1971 je dočasne otvorené múzeum v starom depe pre parné lokomotívy Mulhouse Nord. Mesto Mulhouse sa zároveň púšťa do prípravy stavby múzea, 29. júna 1974 je položený základný kameň stavby. Už v roku 1976 sa prvých vyše päťdesiat exponátov zo zbierok SNCF presúva do nových priestorov. V osemdesiatych rokoch prekonáva múzeum rekordy návštevnosti a získava ocenenie Prestige de la France. Zároveň je otvorená ďalšia sekcia múzea a v rozširovaní sa pokračuje aj v deväťdesiatych rokoch. V roku 2004 je múzeum zatvorené kvôli rozsiahlej modernizácii a ďalšej výstavbe a je premenované z pôvodného Musée Français du Chemin de Fer na súčasné Cité du Train. Modernizácia, otváranie nových výstav a rozširovanie pokračuje aj naďalej. Múzeum sa v súčasnosti radí medzi najväčšie železničné múzeá sveta a najväčšie svojho druhu v Európe. Múzeum na vlastnom webe uvádza, že každoročná návštevnosť je vyše 100 000 (iné zdroje uvádzajú až 200 000 osôb). Pre porovnanie, Fiľakovský hrad navštívilo v roku 2022 cez 26 000 osôb, prípadne lietadlo Li-2 pri múzeu SNP navštívilo vyše 10 000 osôb v rovnakom roku. Viem, porovnávam tak trochu hrušky s jablkami, no to francúzske číslo mi pripadá dosť nízke.

Schematický plán múzea pri vstupe, hala A je tá s prítmím, skôr tematická, hala B zachytáva historický vývoj francúzskej železnice

Po zhotovení niekoľkých ilustračných snímok vstupujem do farebnej haly a dostávam sa hneď ku pokladni. Vnútri nieto nikoho okrem mladej pokladníčky. Pristupujem k nákupu lístka, moja neochota rozprávať po francúzsky sa stretáva s neochotou zamestnankyne rozprávať po anglicky, a tak sa dorozumievame každý vo svojom jazyku (alebo to bola obojstranná neznalosť druhého jazyka?). Po dotaze na fotenie spokojne prechádzam dverami a vstupujem do rozľahlej tmavej haly. V nej si hneď všímam množstvo vystavených vozidiel v nekonečnom priestore. Či už sú to naleštené parné rušne alebo motoráky, osvetlené rôznymi farebnými svetlami, alebo len obyčajné vozne v prítmí. V pozadí sa prehrávajú rôzne zvukové záznamy, či už ide o zvukový efekt idúceho vlaku alebo repliky, ktoré prenášajú vo vozňoch osadené figuríny cestujúcich. Všade kde je to možné sú samozrejme francúzske zástavy, ono ich nie je až tak veľa, ale vždy mi udrú do očí. Pomaly začínam obchádzať vystavené exponáty a fotiť, nielen tie, ale aj ceduľky s popismi k nim patriace. Všade je však ticho. Len na chvíľu sa tu objaví jeden návštevník, ktorý však prechádza halou mimoriadne rýchlo, fotí a odchádza. Ja sa pri niektorých kúskoch zastavím na dlhšie. Obzvlášť ma zaujala parná lokomotíva prevrátená na bok po útoku partizánov, ale aj interiér jedálenských vozňov. Samotné zvuky ma však po chvíli začnú desiť. Nikde nie sú žiadni živí ľudia, no zo všetkých strán sa ozývajú hlasy patriace nemým tváram figurín. Nehybnú temnotu priestoru na chvíľu rozbije upratovacia čata leštiaca mosadz, sklo či madlá. Dobrý dojem vo mne nenecháva ani farebné osvetlenie niektorých lokomotív, francúzsky vkus je prinajmenšom zvláštny.

Tmu v hale A rozbíjajú rozsvietené reflektory lokomotív a farebné osvetlenie

Výstava je však tematicky usporiadaná. V ďalšej hale sú zas rušne zoradené podľa historického vývoja, čím návštevníka prevedú dejinami vývoja koľajových vozidiel. Múzeum je plné veľkých artefaktov – lokomotív, no akosi tu chýbajú (alebo mi unikli) malé predmety, ako bolo zvykom v nemeckých múzeách. Natrafiť na nejakú vitrínu je skôr otázkou šťastia, a aj jej obsah je väčšinou skôr skromný. Za najzaujímavejšiu časť v druhej hale považujem tú venovanú parným lokomotívam a ich fungovaniu. Tu sa nachádza tender v reze aj lokomotíva v reze a pomocou svetielok sú znázornené jednotlivé okruhy. Aj tu je jedna lokomotíva uvádzaná do pohybu za sprievodu zvuku a dymu. Fascinujúci je pre mňa revízny kanál, nad ktorým je pristavená jedna z parných lokomotív, aby si návštevník mohol dôkladne obzrieť aj podvozok týchto úžasných strojov. V hale je mimoriadna zima. Len pred koncom prehliadky míňam vráta vedúce k vonkajšej výstave, ktoré sú otvorené dokorán aj v tejto ročnej dobe. Pokračujem ďalej výstaviskom po vyznačenej trase pomedzi rôzne vozne a dostávam sa nakoniec k elektrickým, dieselovým rušňom, a TGV. TGV je jednoznačne pýchou múzea aj Francúzska, všade visia odlievané ceduľky s rýchlostnými rekordmi, ktoré bývali osadené na týchto strojoch. Modelársky kútik navštívim tiež. Aj tu po zaplatení niekoľkých eur ožije celé koľajisko. To je však nabité svetielkami a zvukmi, viac-menej cirkus pre deti, tu zároveň po dlhej dobe stretávam ďalších návštevníkov – otca so synom. Konečne idem von, na čerstvý vzduch (v hale je rovnako čerstvo ako vonku). Akýsi mladík so starou mamou fotí vonku stojace rušne, pre chlad však rýchlo opúšťajú priestor. Ostávam tu tak sám a v kľude preskúmam všetky vystavené (odstavené) stroje. Pod stavadlom nachádzam cintorín, v skutočnosti ide o výstavku traťových značiek. Na záver sa vraciam do haly, aby som si obzrel nejaké konštrukčné celky železničných vozidiel.

Časť vonkajšej výstavy, areálom prechádza aj „záhradná železnica“ prevádzkovaná v teplejšom období roka

Ostávajúci čas využívam ešte k niekoľkým lepším fotografiám. Preskúmam aj výstavku venovanú zabezpečovacej technike a iným drobnostiam, ktoré objavím náhodou. Míňam reštauráciu a vychádzam vo vstupnej hale za pokladňou – v obchodíku so suvenírmi, ktorý pôsobí skôr ako výpredaj v obchode u Ázijca. Po anglicky sa pozdravím dovidenia, na čo mi každý z troch prítomných zamestnancov odpovie inou francúzskou formou pozdravu na rozlúčku. Vychádzam von do zimy, cestou skúmam v krátkosti ráno objavenú koľaj. Veľa času jej však nevenujem, rád by som chytil nejaký vlak do Mulhouse Ville. Zisťujem však, že to čo som zistil v cestovnom poriadku akosi nesedí s realitou. Vyberám sa teda na zastávku električky. Po nástupe zisťujem, že som kúpil zlý lístok, a tak po triezvej úvahe dospejem k záveru, že ísť pešo bude lacnejšie ako stretnúť revízora. Vonku je chladno, aspoň sa preberiem. Kráčam už prebudeným mestom, všade je ruch. Cítim sa tu však ako cudzinec. Prichádzam k stanici a po zorientovaní sa v teréne sa mi darí nájsť moje nástupište, z ktorého sa už nikam ani nehnem. Dojem je skôr špinavý alebo nečistý, nezlepšuje ho ani mládež s cigaretami a rôzna zberba, nehovoriac o motoráku, s ktorým mám ísť do Bazileja. V sedačkách je zažratá špina, cestujúcich nekomentujem, podobne mizerný dojem som nemal už dávno. Cesta do Bazileja je večná, nakoniec však prichádzame len s pár minútami navyše a ja s radosťou vystupujem na švajčiarskej pôde. Prichádza môj ICE, s úľavou nastupujem, počujem zas ten dôverne známy hlas vo vlakovom rozhlase, som doma, som v Nemecku.

Ruch v stanici Bazilej, tu sa cítim už ako doma

Čaká ma ešte jeden prestup v Mannheime, aby som nakoniec niekedy po dvadsiatej hodine dorazil do Wormsu, v rýchlosti nazrel do fotografií a pripravil sa na ďalší výlet. Ako tušíte, ešte na pár miest vás v jednej časti tohto cyklu zoberiem, síce už nebudú venované železnici, no niektorých z vás určite potešia. Tak ešte raz sa stretneme na nemeckej pôde a potom sa konečne vrátim domov. Rád by som sa však vrátil k nadpisu článku, prečo najprázdnejšie? Na môj vkus bolo múzeum doslova prázdne, možno to bolo spôsobené ročnou dobou alebo tým, že bol pondelok, neviem. Čakal som však, že tu stretnem viac návštevníkov, keď ide o jedno z najväčších železničných múzeí. K smutnému dojmu prispela aj atmosféra, hlavne v prvej tmavej hale plnej zvukov bez života. Celkovo mám z múzea zmiešané pocity, možno Nemci nastavili latku privysoko, možno je to však rozdielmi vo vnímaní organizácie takejto inštitúcie rôznymi kultúrami. Francúzske múzeum sa možno snaží o systematickosť, prehľadnosť a veľkoleposť, no pri porovnaní s nemeckými náprotivkami mi tam proste niečo chýbalo, ten dojem som proste nemal. K výslednému dojmu určite neprispelo ani moje nakuknutie do tejto krajiny, ktoré tiež nezanechalo ten najlepší dojem a prvý dojem sa už znovu urobiť nedá. Je to vlastne návšteva tohto múzea, ktorá mi mimoriadnym spôsobom osvetlila rozdiely v kultúrach a moju neschopnosť nájsť v tej francúzskej podobné zaľúbenie ako v tej nemeckej. Aby som sa však nenechal uniesť prázdnymi úvahami, návštevu múzea určite odporúčam každému kto obdivuje TGV, parné lokomotívy alebo železnicu, určite je čo obzerať. Len ja som si zvykol už na niečo iné a Francúzi ma presvedčiť nedokázali.

Sprievodná fotodokumentácia: autor článku, 3.2.2025, Mulhouse (ak nie je uvedené inak)

Webstránka múzea: https://www.citedutrain.com/?lang=en

Webstránka venovaná dochovaným vozidlám: https://www.patrimoine-ferroviaire.fr/

Titulná snímka: Flèche d'Or (Zlatý šíp) bolo vlakové spojenie medzi Parížom a Calais (resp. Londýnom)