Pseudokrižovanie

Po mnohých daždivých dňoch sa začalo začiatkom týždňa zas ukazovať slnko. Vtedy som si povedal, že ak úspešne zdolám v stredu skúšku, tak by som sa mohol vybrať severným smerom a navštíviť pár malých služobní. Skúšku sa podarilo zdolať veľmi rýchlo, a tak aj plán mohol byť splnený v plnom rozsahu. Ostávalo len dúfať, že to nedopadne ako výprava do Rovní, to je však iný príbeh, ktorý na svoj koniec ešte čaká. Pred jedenástou som sa teda ocitol na žilinskej stanici a čakajúc na svoj vlak sa pustil do fotenia diania v stanici. Čakal som na nejaké dvojičky, pošťastila sa však len čerstvo nalakovaná Yellow Submarine (výstižne pomenovaná jedným železničiarom). Čo sa mi však nepáči je oznam na tabuli odchodov, že od Čadce sa ide autobusom. Po jedenástej prichádza panter od Martina a s ním vyrážam do Skalitého.

Yellow Submarine pláva okolo tretieho nástupišťa v Žiline. Čakal som, že všetky budú jednotne modro-oranžové, ale světe, div se...

Cestou sa vrhám na úpravu poznámok z prednášok, pozornosti však neunikne nachystaná zelená mostovka neďaleko žilinského depa, a ani 736-ka s manipulákom v niektorej zo staníc na našej ceste. V reči medzi vlakvedúcim a cestujúcim tiež zaregistrujem, že v Čadci sa neprestupuje na autobus, ale do motoráku. Prvou otázkou je, prečo na tabuli v stanici bol uvedený prestup na autobus a druhou otázkou je, či je také ťažké túto skutočnosť ohlásiť cestujúcim pred príchodom do prestupnej stanice systémom používaným vo vlaku k hláseniu zastávok? Mám pocit, že cestujem so spoločnosťou, ktorej nerozumiem. Za zastávkou Čadca mesto sa otočím napravo aby som videl miestne depo. V stanici v Čadci si všímam stroje českého náprotivku nášho Carga, hlavne 749-ku. K ich foteniu však niet času, a tak len v rýchlosti prestupujem do bagety stojacej na druhej strane nástupišťa, ku ktorému sme práve prišli.

Bývalo kedysi v Čadci, 15.11.2019

To je spôsobené výlukou, ktorá má vplyv aj na ďalšie vlaky, ako sa presvedčím neskôr. V hrkajúcom motoráku vyrážame na trať 129 vedúcu z Čadce do Poľska (Zwardońa). Ide o jednokoľajnú trať uvedenú do prevádzky v roku 1884. Počas druhej svetovej vojny bola poškodená a po nej bola sprevádzkovaná len po Skalité-Serafínov. K oprave do Zwardońa došlo až v roku 1991, po ktorej prvý vlak prešiel štátnu hranicu v júni roku nasledujúceho. V rokoch 1999 až 2002 dochádza k elektrifikácii trate. V tomto období dochádza aj k likvidácii toho, čo ma zavialo týmto smerom – točni. V Skalitom po výstupe fotím 813-ky, tú od Čadce a tú od Zwardońa. Po odchode neparného Os do Čadce sa vyberám k tomu, čo tu malo ostať po zázemí pre lokomotívy. Míňam budovu niekdajšieho skladu, v ktorej asi sídli charitatívna organizácia. Na to, že tu niekedy malo byť zázemie rušňov je tu toho skutočne málo, len podlhovastá hala s vysokými oknami. Ostáva mi veriť, že to je zvyšok niekdajšieho zázemia pre lokomotívy. Nedarí sa mi nájsť žiadne stopy po točni ani prípadnom vodojeme (doplní niekto niečo bližšie?). V hale sú zatvorené stroje k boju so snehom, KSF 70 a DELTA 175 SK, cez odlesk a špinu okien nefotiteľné.

Pohľad na budovu niekdajšieho depa s niekdajším skladom v pozadí, Skalité

V stanici pár obrázkov venujem eskovým vozňom a nachádzam tiež pamätnú tabuľu venovanú deportovaným spoluobyvateľom počas Slovenského štátu. Osudy depa sa nedarí osvetliť ani vlakvedúcemu, ktorého som stretol na stanici. To už však od Čadce prichádza párový Os vedený panterom. Nastupujem, aby som po ceste zas spracoval nejaké poznámky a dostal sa do Čadce, odkiaľ pôjdeme na jednu lokálku. Tentoraz je k prestupu o pár minút viac a v Čadci fotím SVP 74 aj jeden vozeň Ds. Prichádza „makovská raketa“, dvojča 813-ok (áno, 811-ky sú už v nenávratne). S kvalitne naplneným dvojčaťom vyrážam na prieskum trate 128 do Makova. Trať bola sprevádzkovaná v roku 1914, je jednokoľajná a maximálna povolená rýchlosť je 50 km/h. Wikipédia ešte uvádza, že sa plánuje jej začlenenie do IDS ŽSK, k tomu však už došlo v rámci železničnej linky S21. Opäť pokračujem v poznámkach ku skúške. A dostávame sa konečne k hlavnému bodu programu, križovaniu vlakov v Turzovke. Ak som to správne pochopil, vďaka zhusteniu spojov a zastaranosti infraštruktúry nie je možné, aby došlo ku križovaniu vlakov. Preto sa prestupuje z jedného motoráku do druhého, aby sa cestujúci dostal do Makova. Nič slovenskejšie si asi ani neviem predstaviť.

Do Čadce práve dorazila „makovská raketa“

Po ďalších asi dvadsiatich minútach jazdy sa dostávam do Makova. Pohľad po vystúpení z motoráku ma poteší nadmieru. Budova výhrevne stále stojí a dokonca má novú strechu. Pred budovou sa však nachádzajú vytrhané výhybky, ktoré potvrdzujú riadky jedného staršieho článku z týchto končín. Je až nepredstaviteľné, že kedysi sem vlaky ťahali aj nulkové hybridy. Po odfotení budovy výhrevne zo všetkých strán nahliadam cez štrbinu dverí aj do vnútra, skladujú sa v nej balíky sena alebo slamy. Vedľa nej nachádzam zasypanú točňovú jamu. K zasypaniu točňovej jamy malo dôjsť okolo roku 2018, pričom mostovka skončila vo Vychylovke (vďaka za informácie diskutujúcim z VN). O kus ďalej nachádzam ruiny akejsi malej budovy a vedľa nej ďalšiu budovu, ktorej niekdajšie určenie nepoznám. Na chodníku vyšliapanom miestnymi mi tiež padne do oka československý desaťhaliernik. Oproti tejto budove si v tráve všimnem niečo bielo-čierne, čo by mohol byť námedzník patriaci k niekdajšej výhybke deliacej koľaje medzi točňu a výhrevňu. Určujem tiež približne polohu popolovej jamy a pri postupe trávnatým priestorom k čadčianskemu zhlaviu stanice nachádzam miesto, kde kedysi bola výhybka spájajúca výhrevňu so stanicou. Oceľová platňa by zas mohla byť krytom diery po vodnom žeriave, no to už je len dohad.

Zátišie v Makove s 813.023 nachystanou ako Os 4063 do Turzovky

Párny Os z Turzovky som si vystriehol na zhlaví pri jeho výjazde spod lesa a potom som sa v rýchlosti presunul do stanice, aby som stihol spiatočný vlak do Turzovky. „Fofr“ aký tu majú rušňovodiči je neskutočný, obzvlášť zjavný je v Turzovke pri pár minútovom meškaní, keď je treba otočiť súpravu, nie je čo závidieť. Z Turzovky odchádzame s malým meškaním. Do Čadce však prichádzame akurát. Niektorí cestujúci bežia na osobný vlak do Žiliny a Skalitého, cestu si krátia cez úrovňový prechod. Ja však nikam nebežím, lístok mám na Ostravan a toho tu niet. V rýchlosti teda idem odfotiť české cecilky. Potom si všímam prichádzajúce eso ČD s vlakom od Žiliny a v spojení s hlásenou NAD si dám dve a dve dohromady, a uvedomím si, že eso ide obiehať. To mi dáva čas ísť z bližšia obzrieť aj druhú 181-ku, stále však sledujem, či už eso neobehlo súpravu. Času mám však nakoniec dosť a stihnem odfotiť aj obiehajúce eso. Nastupujem do meškajúceho Ostravana, zapájam noťas do nabíjania a pokračujem v poznámkach. Dostávam sa do Žiliny odkiaľ po krátkej medzi-zastávke pokračujem domov. Darí sa mi dokončiť poznámky a zvyšok cesty tak môžem venovať „Návodu k opatrování parních kotlů a parostrojů“, mimoriadne zaujímavému a vďaka starej češtine trochu vtipnému čítaniu. Domov sa dostávam pred polnocou za kvílenia odchádzajúcej 813-ky mieriacej do Lučenca.

Sprievodná fotodokumentácia: autor článku, 21.5.2025 (ak nie je uvedené inak)

Titulná fotografia: Takto vyzerá križovanie vlakov na Slovensku, presnejšie v Turzovke, v popredí Os z Makova do Makova, v pozadí Os z Čadce do Čadce