Menej železnice, viac iného (VIII.)

Po múzeu v Norimbergu sa teda na zoznam cieľov dostalo ďalšie železničné múzeum. Tým bolo múzeum zriadené v bývalom rušňovom depe v Darmstadte. Prvá februárová nedeľa teda patrí výletu do mesta od Wormsu vzdialeného vyše štyridsať minút jazdy vlakom, prípadne hodinu aj dvadsať minút ak započítame prestupy. Vstávam okolo siedmej a po zaliatí čaju, príprave fotoaparátu a náhradných batérií, dobití mobilu a zbalení kábla s prenosnou batériou k mobilu vyrážam na stanicu. Vonku je mrazivo, ľudí je v uliciach málo, holuby však už od skorého rána prerývajú obľúbené miesto pod obnaženými stromami pri stanici, kde im ľudia zvyknú hádzať nejakú potravu. Konečne sa tak naskytla možnosť vyfotiť vtáky bez primátov. Holuby mi však nezabránia v tom, aby som si všimol, že na stanici na slepej koľaji stojí vektron dual mode jazdiaci na elektriku aj naftu. Preto sa presúvam do podchodu a hneď vystupujem na nástupište, kde okrem vektrona fotím aj elektrickú jednotku. Potom prechádzam k nástupištiam v záseku, kde už čaká môj dôverne známy motorák, s ktorým vyrazím na cestu do Bensheimu. Z Bensheimu pokračujem do Darmstadtu na hlavnú stanicu s ICE vlakom. Prestupný čas 8 minút nakoniec aj napriek meškaniu stačí a prestupujem do vlaku spoločnosti Hessische Landesbahn, s ktorým prichádzam do cieľa cesty – Kranichsteinu.

Motorák nám už určite povedomý, 622.042 práve dorazil z Wormsu aj so mnou do Bensheimu

Stanica Darmstadt-Kranichstein leží v časti mesta zvanej Kranichstein (viem, nečakané). Tá sa nachádza na severovýchode mesta a vybudovaná bola až v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Sídlisko, ktoré pôvodne bolo tiež miestom bytov pre zamestnancov štátnych podnikov sa postupne premenilo na multikultúrnu štvrť, v ktorej asi dvadsať percent obyvateľov má iný ako nemecký pôvod. Stanica samotná leží na Rýnsko-Mohanskej trati vedúcej z Mainzu cez Darmstadt do Aschaffenburgu, ktorá bola otvorená v roku 1858. Neskôr je v roku 1898 uvedená v Kranichsteine do prevádzky zoraďovacia stanica, ktorá má odbremeniť Ludwigsbahnhof nachádzajúcu sa v meste (Ludwigsbahnhof bola však už na začiatku 20.storočia preťažená a nemala sa kam rozšíriť, preto bola nahradená novovybudovanou súčasnou hlavnou stanicou). No späť ku Kranichsteinu, pri zoradišti vzniká na konci devätnásteho storočia taktiež rušňové depo aj s opravovňou vozňov. Jeho prevádzka ja však v roku 1960 ukončená a zoraďovacia stanica je uzatvorená v roku 2002. Časť areálu je však pamiatkovo chránená, časť hodlajú DB využiť k výstavbe nového zázemia pre údržbu koľajových vozidiel a časť patrí železničnému múzeu, kvôli ktorému sme sa tu ocitli my. Železničné múzeum Bahnwelt Darmstadt-Kranichstein je najväčším svojho druhu v spolkovej krajine Hesensko. Nachádza sa v priestoroch niekdajšieho rušňového depa. V roku 1970 bolo založené združenie Museumsbahn e. V. Darmstadt, ktorému sa darí v roku 1976 v bývalom depe otvoriť železničné múzeum, ktoré sa tak stáva prvým čisto železničným múzeom v Nemecku.

Pohľad na areál depa zo železničného priecestia

Po vystúpení z vlaku fotím z nástupišťa depo. Už vo vlaku som si všimol jedného pána s batohom DB, ktorý si po vystúpení tiež vyfotil areál depa jemne pokrytý rannou srieňou. Slnko však hreje, počasie bude pekné. Robím niekoľko fotiek a vyberám sa k priecestiu. Muž s batohom mieri k zastávke električiek, kde fotí električky, tým som ja na chuť zatiaľ neprišiel. Prechádzam priecestím, z ktorého tiež robím fotku depa a pomaly kráčam k areálu. Otvára sa až o desiatej a ja mám pár minút nazvyš. Nakoniec prichádzam k otvorenej bráne a vchádzam do areálu, hneď si všímam kotol parného rušňa v reze a želám Guten Morgen pracovníkovi múzea. Prichádzajú ďalší návštevníci, a aj pán s batohom (z ktorého sa tiež vykľuje pracovník múzea). Prestupujeme v mraze až sme pozvaní dnu, do akejsi spoločenskej miestnosti tváriacej sa ako jedáleň, ktorej steny sú pokryté hlavne železničnými exponátmi z obdobia parnej prevádzky. Zisťujem, že vďaka základným znalostiam z oboru v slovenčine som schopný rozlúštiť význam nemeckých slov aj bez ich hľadania v slovníku. Nakoniec je otvorená pokladňa a kupujem si tiež lístok. Vtedy sa ma pán pýta, či hodlám prejsť celé múzeum alebo len časť, odpovedám, že chcem vidieť všetko. Prichádza ešte trojgeneračné zoskupenie chlapcov-mužov a nakoniec sa nás ujíma komunikatívny sprievodca. Prehliadku zahajujeme pri fotografii stanice, kedy je nám podaný výklad o histórii, z ktorého však rozumiem len niečo.

Prehliadku depa vedie zhovorčivý pán v oranžovom

Presúvame sa von k rezu kotlom parného rušňa, vtedy prichádza niekoľko osobných automobilov, z ktorých vystupujú víkendujúce rodiny, jedna dokonca s kočíkom. Tie sprievodca posiela hneď kúpiť lístky nech sa stihnú pridať ešte k nám, aby nemuseli čakať na ďalší cyklus. Tak sa naša skupina rozrastie a sprievodca nám zatiaľ vysvetľuje ako funguje parný rušeň, tu opäť začínam rozumieť. Presúvame sa k točni, kde je vyzdvihnutá hlavne ozubnicová parná lokomotíva rakúskeho pôvodu na normálnom rozchode.  Pokračujeme popri točni do rotundy, v ktorej uchováva múzeum tie najcennejšie kúsky, parné lokomotívy, funkčné aj nefunkčné. S údivom však sledujem hlavne kočík prekonávajúci koľajnice. Slnko svieti, no zima je aj tak. Viacerí návštevníci si podupkávajú, hoci ja žiadnu hudbu nepočujem. Snažím sa hlavne fotiť rušne aby som si z návštevy odniesol čo najviac, informácie sa dajú dohľadať aj neskôr. Sme upozornení aj na to, že v depe sa stále vykonávajú opravy historických vozidiel a v rotunde je zvláštna pozornosť venovaná hlavne parnej lokomotíve 55.2204. Prečo? To budem musieť zistiť doma, myšlienka sprievodcu sa stratila v preklade. Postupujem von z rotundy, za nami už nastupuje druhá prehliadka. Ideme okolo rotundy popri vozidlách modernej trakcie, ale aj snehovom pluhu. Za rotundou je na časti koľaje s ozubnicou vystavený podvozok ozubnicového rušňa, kedy sprievodca vysvetľuje princíp jeho fungovania vrátane signalizácie (opäť mu rozumiem, chvíľu dokonca uvažujem, že mu poviem o Tisovci, no potom to nechám tak). Nakoniec sú nám predostreté aj budúce plány, hlavne výstavba prístrešku nad ďalšími lúčmi točne, to je však zatiaľ hudba budúcnosti. Tým sa prehliadka trvajúca vyše hodiny končí. Zámerne spomaľujem aby som vyšiel ako posledný a mal šancu na dotaz. Pýtam sa svojou úchvatnou nemčinou, či je nejaká možnosť odfotiť aj iné vozidlá. Sprievodca kvetnato rozpráva, aby svoj prehovor zakončil negatívne a skupine, ktorá sa pridala neskôr doplnil výklad z úvodu, ktorý zmeškala. Sklamaný už ani nezisťujem, či sa dá vidieť ešte niečo v budovách depa a opúšťam múzeum.

Presúvame sa do centra mesta, z električky vystupujeme v centre na Luisenplatze, nad ktorým sa týči pomník Ludwiga I.

Tým však dnešný deň nekončí. Doma som zistil, že vysoko odporúčané je jedno múzeum v centre mesta. Moje očakávania už nie sú veľmi vysoké. Čakám na priecestí kým prejde jeden nákladný vlak, vedený vektronom, naložený kontajnermi a presúvam sa na zastávku električiek. Prvá mi úspešne uniká kým sa mi podarí zistiť ako funguje automat. Kupujem lístok na ďalšiu a sadám si dnu na drevené sedadlo. Jazda trvá okolo desiatich minút. Z periférie sa dostávam do centra mesta a vystupujem v jeho skutočnom centre, na Luisenplatze. Toto námestie je významným uzlom verejnej hromadnej dopravy v Darmstadte. Inak ja však vyhradené chodcom, nakoľko v sedemdesiatych rokoch vďaka rastúcemu chaosu bola všetka ostatná doprava presmerovaná pod zem. Mňa však viac zaujíma skoro štyridsať metrov vysoký pomník v jeho strede, ktorý bol odhalený v roku 1844 na počesť Ludwiga I., veľkovojvodovu hesenského, ktorému mala byť týmto posmrtne vzdaná vďaka za rozšírenie Hesenska ako aj rozvoj mesta Darmstadt. Nie je bez zaujímavosti, že námestie nesie meno po jeho manželke Luise Henriette Karoline Hesensko-Darmstadtskej, ktoré bolo takto pomenované už v roku 1820, ešte za života oboch manželov. Vyberám sa k múzeu, ešte predtým však prechádzam cez Friedensplatz (Mierové námestie, pomenované takto po druhom svetovom konflikte) a míňam jazdeckú sochu, na ktorej sedí osoba podobná Masarykovi. Ide však o ďalšieho veľkovojvodu, Ludwiga IV. Napravo sa potom nachádza Residenzschloss Darmstadt, ktorý býval sídlom veľkovojvodov. Po poškodení počas druhej svetovej vojny bol znovu vybudovaný a v súčasnosti v ňom sídlia viaceré inštitúcie. Môj záujem však neupútal palác, ale pomník s umierajúcim levom. Na kamennom podstavci sa týči lev v momente svojej smrti s dvomi zlomenými kopijami zabodnutými do hrude. Pomník bol odhalený po prvej svetovej vojne na pamiatku padlým 115.pešieho pluku, ktorý mal sídlo v Darmstadte. V tej dobe bol vnímaný aj ako znak „hrdinskej porážky“. Neskôr po ďalšej svetovej vojne pribudli na pomníku aj názvy bojísk, kde pluk a jeho nástupnícke jednotky bojovali počas druhého svetového konfliktu. A v súčasnom storočí na podnet aktivistov pribudla ďalšia tabuľka, ktorá informuje o rozporuplnosti obetí v druhej svetovej vojne vzhľadom na vojnové zločiny a potrebu ďalšieho výskumu v tejto oblasti. Niet tu hrdinov. To však bola posledná zastávka mimo, ideme konečne do Hessisches Landesmuseum Darmstadt.

Bolo sľúbené múzeum, tak vám ho konečne ukážem, Hessisches Landesmuseum Darmstadt

Múzeum vzniklo zo zbierok zemských grófov z Hesenska, ktoré vznikali od sedemnásteho storočia a významne rozšírené boli už spomenutým Ludwigom I. Zbierku odkázal štátu, pričom v tej dobe bola umiestnená v Residenzschloss Darmstadt. Až na konci 19. storočia bola vybudovaná nová súčasná budova, ktorá mala byť domovom pre stále rastúci fond predmetov. Múzeum je jedným z najstarších verejných múzeí v Nemecku s všestranným zameraním a rozsiahlymi zbierkami z oblasti umenia, kultúry, dejín aj prírodovedy, pričom sa v ňom konávajú tiež rôzne špeciálne výstavy. Po vstupe do veľkej vstupnej haly hneď mierim k pokladni, kde kupujem lístok. Po otázke aký lístok chcem odpovedám, že rád by som videl všetko, čo sa v múzeu dá vidieť. Dostávam tak lístok aj na špeciálne výstavy, ktorou je v tej dobe „Fotograf roka v divokej prírode“. Fotenie nie je nijak obmedzené a dostávam tiež plastový žetón ku skrinke aby som si mohol odložiť svoj batoh. Zostupujem tak po schodisku o úroveň nižšie a v rozľahlých šatniach si nachádzam voľnú skrinku. Z batohu vyberám mobil, prenosnú baterku, náhradné batérie do fotoaparátu a fotoaparát, a vyrážam späť nahor, lebo práve pri pokladni som uvidel za dverami vchod ku miestnosti s brneniami. Brnenia si návštevník môže pozrieť dôkladne, nakoľko nie sú chránené sklom, skoro v každej miestnosti sa však nachádza dozorkyňa alebo dozorca, ktorí dávajú pozor na návštevníkov. Od brnení sa presúvam k stredovekým pamiatkam, neskôr aj k novovekým, umeleckým predmetom a ozdobám, ale aj predmetom dennej potreby. Zbežne nahliadam aj do obdobia staroveku. Veľkú časovú časť prehliadky múzea venujem však umeniu – hlavne obrazom, zbierka múzea je v tomto smere mimoriadne rozsiahla. Zvyšné desiatky minút vyhradzujem prírodovednej časti zbierky. A na zvyšok už čas neostáva, je čas ísť zas domov.

Múzeum si vyslúžilo moju pozornosť hlavne kvôli brneniam, tú si však zaslúži aj Orgelgeschütz (organová puška) vpravo, pochádzajúca z polovice sedemnásteho storočia, tá zo svojich hlavní vedela proti protivníkovi poslať celú salvu striel

Vyberám si batoh zo skrinky, vraciam žetón pri vstupe a vydávam sa na prechádzku ulicami mesta na vlakovú stanicu. Cestou nachádzam pomník zo šesťcípou hviezdou, no obzerám aj usporiadanie ulíc, relatívne pokojnú popoludňajšiu atmosféru mesta. Pri stanici si všímam veľké parkovisko pre bicykle. Na priečelí staničnej budovy ma zas upútajú ďalšie tabule, tá pamätná je venovaná spomienke na nasadenie piatich tisícov osôb z celej Európy na nútené práce v meste: „Dodnes sme ich dlžníkmi. Buďte preto jednotní v boji proti zabudnutiu.“ Zabúdanie, jedna z najvážnejších aj najbolestivejších chorôb ľudstva. Po krátkom zamyslení nad textom, kedy som obmývaný z oboch strán prúdmi cestujúcich sa tiež vyberám na nástupište. Kupujem si mini-pizzu, ktorú si vychutnám na nadchode nad krytými nástupišťami za sledovania ruchu v stanici, kedy sa v jednom momente ocitnú pri všetkých hranách nástupíšť elektrické jednotky a davy ľudí sa začnú premiešavať. Uvedomujem si aké je Slovensko vlastne drobné a naša malá železnica s jej problémami smiešna. Stanica sa na chvíľu vyľudnila, a tak do príchodu môjho IC vychádzam na prechádzku do nekrytej časti nástupíšť. Deň speje ku svojmu koncu a s ním aj víkend. Je ohlásený môj vlak, na nástupišti sa lúčia kamaráti a priatelia, mnohí vyrážajú za prácou alebo do škôl a nelúčia sa len v nemčine. Nastupujem do vlaku na desať minút, po ktorých vystúpim opäť v Bensheime, kde už slnko zapadá. Tam už ma čaká dobre známy motorák a v lúčoch zapadajúceho slnka sa vraciam do Wormsu. Myslím, že práve v ten deň to bolo po prvý raz, kedy som tu videl skutočný západ slnka, so všetkými jeho krásnymi farbami. Na úplný koniec by som chcel dodať, že železničné múzeum nebolo nepríjemným zážitkom a za ten čas určite stálo, no moje očakávania boli trochu iné, keďže pri zbierke čítajúcej približne 200 vozidiel som čakal viac možností k foteniu, čo však pre drvivú väčšinu návštevníkov nie je vôbec podstatné. Preto ak budete mať možnosť, určite ho navštívte.

Sprievodná fotodokumentácia: autor článku, 2.2.2025

Zdroje:

• Webstránka Bahnwelt Darmstadt-Kranichstein
• Webstránka Hessisches Landesmuseum Darmstadt
• Eisenbahn-Museumsfahrzeuge

Titulná snímka: Rotunda depa-múzea ukrýva množstvo parných lokomotív