Veľká balkánska odysea vol. 2 (časť 2: Sofia – Solún – Atény)

Ráno 14.8.2019 sme sa v našom ubytovaní Kvartira Okeanat zobudili pomerne spontánne bez potreby budíka. Po krátkej rannej hygiene sme sa vybrali preskúmať železničnú stanicu, ktorú je zároveň aj (logicky) dopravný uzol miestnej MHD, ktorou sme sa plánovali odviezť do centra mesta. Po krátkych raňajkách v miestnej pekárni sme si v stánku pri autobusovej zastávke pred železničnou stanicou zakúpili celodenné lístky na MHD za cenu 4,00 BGN (zhruba 2,00 €). Lámanou ruštinou som si od bábušky v stánku vypýtal aj informácie o možnosti cestovania do centra mesta. Bábuška nám poradila cestovať metrom a zabľabotala aj čosi o načítaní cestovného lístka službu konajúcim zamestnancom v stanici metra, čomu som však úplne nerozumel, avšak neskôr sa to vysvetlilo.

14.8.2019, Historická železničná technika na sofijskej stanici © Alexandra Michelčíková

Stanica metra je v tejto lokalite pomerne dobre skrytá v diere s veľkým monumentom a okolitými podchodmi pred staničnou budovou BDŽ. Nakoniec sme ju ale šťastne našli. Pamätajúc na bábuškynu radu som sa išiel opýtať k predajni cestovných lístkov na proces prechodu cez turniket. Zamestnanec, v tomto prípade zamestnankyňa si cestovné lístky zobrala a čítačkou načítala do stroja oba čiarové kódy z cestovného lístka. Po tomto procese nás turniket bez problémov pustil do metra. Metrom sme sa odviezli na zastávku Serdika, kde nás prekvapili vykopané a verejnosti bezplatne sprístupnené ruiny rímskeho mesta s rovnomenným názvom, ktoré sa na tomto mieste v staroveku nachádzalo. Tieto vykopávky sú, ako som už spomenul voľne dostupné a patrí to rozhodne medzi veľmi zaujímavé atrakcie hlavného mesta Bulharska. V tesnej blízkosti stanice metra sa nachádza aj mešita Baňa Baši, chrám sv. Petky Samardžijskej, či archeologické múzeum s bohatou zbierkou artefaktov z obdobia antiky.

14.8.2019, Pozostatky rímskeho mesta sú ukryté aj v podzemí Sofie © Alexandra Michelčíková

Uvedené múzeum sa stalo našim cieľom priam okamžite, museli sme však počkať na jeho otvorenie, čo nám však problém nerobilo a čas do otvorenia sme strávili ochutnávajúc Zagorku (značka miestneho piva – už z rána bolo poriadne teplo). V samotnom múzeu sme strávili dobré dve hodiny, keďže sme si tam za necelých 5,00 € ako milovníci antiky prišli na svoje. V múzeu majú bohatú expozíciu z rôznych historických epoch a vystavené exponáty majú pôvod u rôznych národov, ktoré daný región obývali. Po prehliadke múzea sme sa vybrali takpovediac „za nosom“, až sme došli na miestny blšák, kde mi pri pohľade na predávané veci skoro vyliezli oči z lebky od úžasu a pokušenia niečo si kúpiť. Milovníci numizmatiky si mohli zakúpiť rôzne vyznamenania červenej armády, SS, či Wehrmachtu, vrátane súčastí uniforiem (väčšinou sa však jednalo o brigadírky NKVD, či samotnej priamo červenej armády). Jedna milá a zhovorčivá bábuška sa nám snažila predať (údajne) originálny ružový parfém, čo sme však zdvorilo odmietli. Pri prehliadke katedrály sv. Alexandra Nevského sme natrafili na ďalšiu podzemnú expozíciu, tentoraz spojenú s pohrebníctvom. Vysokí ľudia, POZOR na hlavu!!! Ja som do tej svojej vďaka vlastnej nepozornosti schytal poriadnu ranu od nízkeho stropu v podzemí (bola to taká pecka, že som na zlomok sekundy videl hviezdičky).

14.8.2019, Katedrála sv. Alexandra Nevského, Sofia © Alexandra Michelčíková

Počas návštev týchto múzeí sme poriadne vyhladli a preto sme už o chvíľu sedeli v príjemnej námorníckej reštaurácii koštujúc miestny tekutý pendrek s (s miernym obsahom alkoholu) názvom Matica, ktorý pri kontakte s ľadom mení svoju konzistenciu (dobrovoľne si ju už však asi nikdy nedám).

Po chutnom a výdatnom obede sme sa metrom pobrali na ubytovanie po vaky, nakoľko sa čas nášho odchodu zo Sofie neúprosne blížil. Turniket nás však nechcel do metra pustiť. Ako sa ukázalo, lístok treba nechať obsluhou stanice načítať pri každom vstupe do metra, čo mi prišlo trošku nepraktické.

14.8.2019, Maršrutka do Solúnu pred staničnou budovou v Sofii © Oliver Dučák

 Priestor na autobusovej stanici bol okrem množstva cestujúcich plný aj taxikárov ponúkajúcich svoje služby. My sme sa však cez dav predrali do vestibulu, kde sme pod odchodovou tabuľou čakali na pristavenie nášho autobusu k nástupisku. Pohľadom som prebehol stánky rôznych dopravcov, ktorých autobusy vyrážajú zo Sofie na rôzne smery a v duchu som si povedal, že by nebolo od veci ísť sa pre istotu informovať o cestovaní našim spojom v stánku dopravcu, ktorý spoj prevádzkuje. Okamžite sa ukázalo, že to bol dobrý nápad, nakoľko internetové lístky mi boli hneď vymenené za akési bločky na termocitlivom papieri. Na otázku, kde bude pristavený náš autobus som dostal informáciu, že ten je už pristavený na parkovisku pred železničnou stanicou. Zdrapili sme preto batohy a ponáhľali sme sa hľadať náš autobus, na ktorý som sa s vidinou klimatizovaného prostredia úprimne tešil. Moje predstavy sa rozplynuli, keď som medzi modernými autobusmi zazrel ojazdené Iveco – dodávku. V maršrutke už sedela dežurná, ktorá nám skontrolovala cestovné a osobné doklady, uložili sme si batožinu do príslušného priestoru a zaujali sme svoje miesta čakajúc na odchod.

15.8.2019, Biela veža, Solún © Alexandra Michelčíková

Cesta ubiehala vďaka občasnému spánku celkom rýchlo a zakrátko sme už boli kontrolovaní bulharskými pohraničnými orgánmi na hraničnom priechode Kulata/Promachonas. Skontrolovaní sme boli iba bulharskými orgánmi. Tí grécki buď dostávajú informácie od bulharských kolegov, alebo tie kontroly úplne ignorujú. Na gréckej strane hranice mala naša maršrutka povinnú pauzu, čo každý cestujúci využil na návštevu sociálnych zariadení a doplnenie zásob tekutín. Práve na tomto mieste ostala Saša prvý raz nachytaná opačnou gestikuláciou Bulharov a Grékov pri súhlase a nesúhlase. Pri platení som sa opýtal predavačky, či je možná platba kartou. Po tom, čo súhlasne pokrútila hlavou (namiesto nášho prikývnutia) chcela Saša okamžite vytiahnuť hotovosť a svoj úsmevný omyl si uvedomila, až keď som ju so smiechom zastavil prikladajúc zároveň platobnú kartu o terminál.

Po pár hodinách sme už za tmy došli do Solúnu. Maršrutka mala konečnú našťastie odchýlne od deklarovaného autobusového terminálu (kde síce zastavila) pri železničnej stanici, odkiaľ sme to mali do nášho hotela Kastoria. Prvou fackou od miestneho podnebia bol dusný a vlhký vzduch, ktorý v Solúne prevládal aj počas neskorých nočných hodín. Po ubytovaní sa v hoteli nás skoro okamžite premohol spánok. Najprv sme však vplyvom tenkých stien ostali poriadne zaskočení, keďže okolité zvuky z chodby bolo počuť do takej miery, že sme sa na prvý raz zľakli, či nám niekto nechtiac nezablúdil na izbu a že sa mi dokonca podarilo zdolať aj zamknuté dvere.

15.8.2019, Socha kráľa Alexandra Veľkého, Solún © Alexandra Michelčíková

Na druhý deň sme mali v pláne prehliadku Solúnu. Hneď z rána sme absolvovali prechádzku po promenáde Leof. Nikis tiahnucou sa okolo mora spojenú s raňajkami a sledovaním rybárov, ktorí takto z rána lovili ryby. Cestou sme natrafili na nádherné Aristotelovo námestie a trošku sme sa zdržali v múzeu v Bielej veži, ktorá bola kedysi súčasťou solúnskeho obranného systému. V jej útrobách sa nachádza múzeum, ktorého návštevu sme si rozhodne nenechali újsť. Zvyšok voľného času sme strávili prechádzkou po meste. Príjemným spestrením dňa pre nás bola pomarančová promenáda na ulici Tsimiski. Po celej dĺžke ulice boli vysadené pomarančovníky.

Pomaly sa blížil čas odchodu nášho vlaku do Atén a preto sme sa pobrali na hotel po naše veci. Za necelú pol hodinu sme už boli na stanici a čas do odchodu vlaku sme využili na obed v staničnej prevádzke. Počas obedu som sa ešte zastavil v pokladni po miestenky (poplatok za povinnú rezerváciu k FIP je na trase Solún - Atény 10,20 € a k Interrailu dostanete miestenku bezplatne).

15.8.2019, Námestie vedľa antickej Agory, Solún © Alexandra Michelčíková

Po výdatnom obede sme sa pobrali pohľadať svoje miesta vo vlaku a o chvíľu sme už sedeli v celkom pohodlnom kupé vozňa radu Bmz vo vlaku IC 57. V našom kupé sedela rozmernejšia pani z Kréty, s ktorou sme sa po čase dali do reči a niektoré jej reakcie vo mne vzbudili mierne dojatie. Pri odpovedi na otázku, odkiaľ sme ostala v pomykove, nakoľko netušila kde sa Slovensko nachádza. Keď sme jej to objasnili (aj to, že sme dokonca členom Európskej Únie), skonštatovala len, že si myslela, že sa naša krajina nachádza niekde v Rusku. Tiež jej nešlo do hlavy, ako môže existovať nejaká krajina, ktorá nemá prístup k moru. Svoje nadobúdanie nových geografických poznatkov zaklincovala otázkou, či máme vlastný jazyk, alebo rozprávame po nemecky. Keďže však bola z Heráklionu, ktorý bol našim cieľom, rýchlo sme zmenili tému a pýtali sme sa na rôzne zaujímavosti v meste (okrem paláca Knoosos, o ktorom sme vedeli). Naše nadšenie však opadlo, keďže podľa tejto pani nie je v meste nič zaujímavé (och, keby len vedela, ako sa mýlila).

15.8.2019, Staničná budova Solún © Oliver Dučák

Počas cesty som natrafil ešte na zvedavého postaršieho vlakvedúceho TrainOSE. Keďže patril k staršej generácii, nevedel po anglicky, ale na slovenského kolegu bol zvedavý, vyriešil to svojrázne. Odtiahol ma do vedľajšieho kupé, kde už sedela jedna mladá slečna, ktorá anglicky vedela a tak sme ju využili ako tlmočníčku. Môj grécky kolega sa celkom zaujímal o Slovensko a o stav jeho železníc. S mojimi odpoveďami sa celkom uspokojil a po asi desiatich minútach som zdvorilo požiadal o prepustenie na svoje miesto, keďže Sašu sme nechali samú vo vedľajšom kupé.

Takto sme ďalej leteli po novom koridore tiahnúcom sa zo Solúnu až po Atény. Cestou boli badateľné mnohé preložky a staré tunely. Niektoré úseky starej trate ešte neboli znesené (bolo vidno aj návestidla) a človek si tak mohol urobiť predstavu, kadiaľ mohol cestovať vlakom pred rokmi.

15.8.2019, Motorová jednotka TrainOSE 520 254 v žst. Solún © Oliver Dučák

Večer sme dorazili do Atén, v ktorých akurát prebiehala rekonštrukcia železničnej stanice. Naša cesta smerovala hneď na našu ubytovňu Sfiggos 54 Guest house. Namierili sme si to do stanice metra Larisis, ktorá je hneď oproti staničnej budove. Kúpili sme si tzv. Athina ticket platný 24 hodín vo všetkých prostriedkoch miestnej MHD. Metrom sme sa odviezli do stanice Neos kosmos, odkiaľ to je do ubytovne asi 10, až 15 minút pešo. Z tejto stanice je ešte možnosť cestovať električkou o jednu zastávku ďalej na zastávku Mpaknana, odkiaľ to je trošku bližšie.

Majiteľ ubytovania je Ukrajinec z Mariupoľu, pán Sergej. Túto informáciu som už mal z portálu booking.com a preto som sa aj celkom tešil, že nebudem musieť hovoriť po anglicky. Pán Sergej bol očividne tiež šťastný, že môže rozprávať rodným jazykom a zároveň sršal dobráckosťou a ochotou pomôcť. Po ubytovaní sa nás vytiahol na strechu budovy, kde sa dá príjemne posedieť pri výhľade na aténsku Akropolu a zo strechy nám poukazoval, kde sa nachádzajú non-stop potraviny a rôzne reštaurácie. Jeho rady sme využili a onedlho sme už sedeli na príjemnej večeri v reštaurácii, kde varili jedlá z gréckej kuchyne (Masina). Po výbornej večeri sme sa ešte zastavili v potravinách po nejaké zásoby a zvyšok horúceho večera sme strávili na streche nášho ubytovania pri gréckom pivku, pozorujúc nádherne vysvietenú Akropolu. Naše posedenie však netrvalo dlho a po chvíli sme sa pobrali spať. Nasledujúce dni mali patriť k tým náročnejším.

Úvodná snímka: 15.8.2019, TrainOSE 120 008 na čele vlaku IC 57 v žst. Solún © Oliver Dučák