Jarné intermezzo v Rumunsku (2)

10.8.2012 8:00 Róbert Žilka

Extáza v kabíne šesťkoláka nepredznamenala koniec všetkých dobrodružstiev, ktoré sa dajú zažiť aj počas teplých jarných nocí v Rumunsku. V tejto časti si rozpovieme okrem spiatočnej cesty aj o MHD v mieste nášho pobytu a o prírodných krásach blízkeho okolia.

6-dňová železničná abstinencia

Mesto Târgu Jiu nás vítalo krásnym jasným a príjemne teplým jarným počasím. Na stanici s nápisom „Tirgu Jiu“ nás už očakávali rumunskí organizátori projektu, ktorí nás na dvoch autách odviezli do Hotela Sport pri tamojšom futbalovom štadióne, kde sme sa ubytovali. Semináru sa okrem nás zúčastnilo aj 7 Poliakov, 5 Turkov, 4 Taliani a 1 Malťan, zväčša vo veku 19-25 rokov. Ubytovaní sme mali byť tak, aby sme boli v každej izbe (po 2-3 lôžkach) z hľadiska štátnej príslušnosti pomiešaní. Mne bol „našťastie“ pridelený Poliak – práve ten jediný človek z celého seminára, ktorý bol odo mňa vyšší. Asi organizátori netušili, že Warszawu poznám asi lepšie než Bratislavu. Väčšina ubytovaných si aj tak urobila vlastný ubytovací „poriadok“.

ŽST Tirgu Jiu v meste Târgu Jiu, 08.05.2012 © Róbert Žilka

Hneď po ubytovaní sme do prvého spoločného obeda mali k dispozícii takmer 4 voľné hodiny, čo som využil na potrebný spánok. Z toho som sa však prebral nie na budík, ale na strašné žalúdočné kŕče, ktoré boli nasledované vyvrátením (hornou aj dolnou cestou) všetkého, čo som zjedol (a najmä vypil) za posledné dva dni. Tento stav pretrval až do neskorého večera predmetného dňa a ešte aj počas toho nasledujúceho som sa musel stravovať veľmi striedmo. Paradoxne, až na tretí deň pobytu mi došlo, že tieto stomaco problemo mohli vzniknúť jedine z vody, ktorou som sa „ponúkol“ v rušni počas jazdy z Curtici do Ilie, pretože som jedol len prinesené potraviny a nikomu inému nebolo zle ani zo „spoločnej“ večere v reštauračnom vozni. Podobný osud, avšak z menej jasných príčin, bohužiaľ postihol v nasledujúci deň (a najmä noc) aj jednu z mojich spolucestujúcich. Musím však konštatovať, že takúto daň sa za viac než dvojhodinový unikátny zážitok v kabíne oplatilo zaplatiť. Len pre porovnanie, oficiálna jazda s inštruktorom u rušňovodiča jednotky RABDe 500 (ICN) medzi Zürichom a Lausanne stojí 785 CHF (1 €=1,200 CHF).

O programe na každý deň sa zmienim len veľmi stručne, viac nech prezradí fotogaléria na konci článku. Každý deň sme mali naplánovaný výlet prenajatým autobusom nemeckej proveniencie do niektorej z blízkych turistických či kultúrnych destinácií. Okolie mesta ponúka okrem iného chránenú krajinnú oblasť Sohodol, národný park Defileul Jiului, kláštorný komplex Tismana na úpätí Karpát, skanzen v Curtişoare a množstvo turistických chodníčkov.

Voľne pasúci sa kôň v národnom parku Defileul Jiuluj, 09.05.2012 © Simona Perejdová

Târgu Jiu a jeho MHD

Mesto Târgu Jiu leží v juhozápadnom Rumunsku v západnej časti historického regiónu označovanom Oltenia a je hlavným mestom vyššieho územného celku Gorj. Počet obyvateľov mesta sa podľa rôznych zdrojov pohybuje od 96 000 do 102 000. Mesto leží na úpätí pohoria Retezat tvoriaceho Južné Karpaty niekedy (niekedy nazývané aj Transylvánske Alpy) v nadmorskej výške 205-230 m a prvá zmienka o osídlení tejto oblasti pochádza z roku 1406 (Târgu - Jiu, 2012).

Keďže sa na tomto portáli venujeme verejnej doprave, nemal by som aspoň v krátkosti vynechať mestskú hromadnú dopravu v mieste nášho pobytu. K verejnej doprave však nepatrí len železnica, ale aj iné druhy dopravy. Na mušku som si preto vzal trolejbusovú (v Rumunsku v 10 mestách) a autobusovú dopravu, ktorá v Târgu Jiu funguje. Trolejbusová doprava je podľa Lehmanna (2012) tvorená dvomi linkami – č. 1 a 3. Autobusová doprava disponuje naproti tomu až 8 rôznymi linkami. Všetky trolejbusy (v súčasnosti 11 kĺbových a 5 krátkych) sú domácej značky ROCAR dodané v sezóne 1995/1996, odkedy v meste funguje 13 km dlhá trolejbusová sieť. Informácie o trakčnom napätí sa rôznia, ale najpravdepodobnejších je tradičných 600V jednosmerných. Po meste taktiež premáva 23 autobusov.

Trolejbus ROCAR ako linka č. 1 MHD Târgu Jiu, 09.05.2012 © Róbert Žilka

Tarifné podmienky som bohužiaľ nemal možnosť preveriť priamo na mieste, keďže nám nezvýšil dostatok času na takéto „výskumy“. Po dlhom blúdení sa mi na internete podarilo nájsť dôveryhodne pôsobiace informácie v rumunčine. Tie uvádzajú, že jednorazový cestovný lístok kúpený v automate stojí 1,50 RON, u vodiča 2,00 RON. Zaujímavosťou je mesačný abonament v hodnote 39,00 RON, ktorý však cestujúcich oprávňuje len na 2 jazdy denne (Trasee..., 2012), čím sa podľa mňa stráca akýkoľvek zmysel celosieťového cestovného dokladu, ktorý má už zo svojej podstaty zaručovať neobmedzené cestovanie v určenom časovom období. Podobné „chúťky“ mali nedávno aj Švajčiari, ktorí chceli obmedziť cestovanie s tzv. Generalabo tak, aby sa odľahčili spoje v čase špičky a naplnili v sedle. Tým by sa však prehľadnosť a jednoduchosť vyplývajúca z podstaty celosieťového cestovného dokladu vytratila, a tak bol tento nápad po konzultáciách so združením pre verejnú dopravu zamietnutý.

Spoje na linke č. 1 premávajú počas pracovných dní v špičke každých 7 minút, mimo špičky každých 14 minút. Počas víkendov a prázdnin je k dispozícii 14-minútový takt do 13:30, po tomto čase tento interval predstavuje 17 minút. Linka č. 3 premáva len raz za hodinu, a to v pondelok – piatok od 06:00 do 23:00, vo víkendy len od 08:00 do 13:00. Zhruba tretinu svojej trasy zdieľajú spoločne obe linky, pričom obe prechádzajú priamo popri železničnej stanici (Lehmann, 2012).

Niekoľko postrehov z pobytu:

Siedmi Poliaci vrátane jediného vodiča prišli z Lublinu na 6-miestnom aute (takmer 1 000 km) so spotrebou 20 l LPG/100 km. Za cestu tak zaplatili bezmála päťnásobok sumy oproti tej našej.
Okrem nás do Rumunska neprišiel vlakom nikto, jedine Talianky prišli z Bukurešti po železnici.
Naša skupina napriek zbytočne kupovaným miestenkám dosiahla ďaleko najnižšie cestovné náklady.
Napriek tomu, že platy Rumunov sú v pomere k cenovej úrovni (nižšej o ca. 15-20% než v SR) veľmi nízke, takmer všetci fajčia (škatuľka cigariet vychádza na priemerne na 2,50 €).
Väčšina ciest I. triedy je na úrovni Nábrežia L. Svobodu v Bratislave (pozri video vyššie), počas žiadnej jazdy sme neprekročili rýchlosť 65 km/h.
Na bežných železničných staniciach „pôsobí“ aspoň 1 pes, v prípade uzlovej stanice sú to minimálne 3 psy (pokuta za ich neoprávnené zastrelenie je údajne 3 000 €).
V meste T. Jiu je prevádzkovaných najmenej 6 non-stop predajní a 10 lekární. Zazrel som aj Lidl. Ktovie, či aj u nich beží ponuka „Vlak a LIDL“...
Rumuni preferujú sladké a polosladké víno, na rozdiel od slovenských „suchárov“.
Polystyrénové okrúhle keksy Rondele predávané v miestnom supermarkete boli vyrobené na Slovensku (doteraz som ich nezjedol).
Zúčastnili sme sa aj divadelného predstavenia v rumunčine – podľa častého smiechu z publika išlo pravdepodobne o komédiu, z predstavenia sme odišli zhruba po odohraní dvoch tretín a v komédii pokračovali po slovensky.
Napriek polohe hotela (štadión) veľmi pokojná lokalita – prežili sme aj jeden zápas (T. Jiu - Braşov).
Príroda fascinujúca svojou nedotknutosťou.
Počasie robilo zlobu len počas cesty do a z Rumunska, inak bolo prevažne polojasno bez zrážok pri max. teplote 23-29 °C.
Rumunská mena Lei (medzinárodné označenie RON) pozostáva zo 100 Bani – bankovky začínajú nominálnou hodnotou 1 Lei (ca. 0,23 €) a sú priam neroztrhnuteľné (spolubývajúcemu sa to podarilo).
Za použitie taxislužby z hotela na stanicu (ca. 3 km) sme zaplatili len 7 Lei (ca. 1,60 €).

Neplánované zastavenie na ceste I. triedy E 79 neďaleko Târgu Jiu, 09.05.2012 © Róbert Žilka

Srbsko na dohľad

Spiatočná cesta zákonite „musela“ prebehnúť inou trasou, aby som nešiel celkovo už po štvrtýkrát tou istou traťou. Napriek tomu, že na našom lístku bol jasne uvedený prechodový bod Deva, naším plánom bolo cestovať cez Filiaşi, Drobeta Turnu Severin, kúpele Băile Herculane a Timişoaru (Temešvár) s napojením sa na pôvodnú trasu v Arade. Táto zachádzka činila 137 km, preto posledný budíček v Rumunsku zazvonil už o šiestej ráno. Poniektorým po nočnej rozlúčke zostávalo po zobudení do definitívneho odchodu z hotela necelých 15 minút, no napriek silnému dažďu sme všetko hladko stihli a nastúpili do už pristaveného osobného vlaku, ktorý sme využili v celej jeho trase.

Z T. Jiu do Filiaşi je možné ísť dvoma rôznymi trasami. Obe sú elektrifikované, no jedna z nich je na väčšine úseku jednokoľajná, druhá zas dvojkoľajná. My sme využili druhý variant, ktorý viedol popri tepelnej elektrárni Turceni s výkonom 2 400 MW, ktorá sa zaraďuje medzi 30 najväčších znečisťovateľov ovzdušia v EÚ. Na zastávke Termo Turceni v bezprostrednej blízkosti tejto elektrárne stál naštartovaný legendárny Sulzer, ktorý tvarom karosérie nápadne pripomína švajčiarske rušne Ae 6/6 a bublavým zvukom svojho (8-valcového) dieselového motora zas našu Bardotku. Asociácia so Švajčiarskom nie je vôbec náhodná, keďže rušeň pochádza z licenčnej výroby SLM Winterthur (Schweizerische Lokomotiven- und Maschinenfabrik).

Rušeň nezávislej trakcie 60-1303 RFTR "Sulzer" pri tepelnej elektrárni Turceni
na zastávke Termo Turceni, 14.05.2012 © Róbert Žilka

Vo Filiaşi nás už na nástupišti vítali štyri psy, ktoré však boli, tak ako všetky ostatné, veľmi krotké. Mňa však viac zaujal prebiehajúci staničný posun, pri ktorom krásne vynikal zvuk ventilátorov na rušňoch, ktorému snáď nemôžu konkurovať ani naše Gorily, Banány či Dvojičky. Zaujímavosťou je, že ventilátory sa zapínajú už pár sekúnd pred samotným rozjazdom rušňa a majú zrejme len jediný stupeň výkonu: „naplno!“. Škoda, že počas jazdy na stanovišti pri ceste tam som tento zvuk v odhlučnenom interiéri takmer nevnímal, preto mi nenapadlo majstra sa opýtať, na akom princípe tieto ventilátory v skutočnosti fungujú. Veď posúďte sami...

Ďalším postrehom z cestovania po rumunskej železnici bola na počudovanie úplná absencia posprejovaných koľajových vozidiel. Už aj vo Švajčiarsku som mal tú „česť“ stretnúť sa s výtvormi grafiťákov, no tu nikde ani len náznakom. Žeby silná kontrola a represia zo strany silových zložiek? Kdeže! Rumunským deckám pri živote v chronickom nedostatku ani len nenapadne míňať peniaze a najmä čas na podobné hlúposti. Kiež by ten rozmaznaný západoeurópsky (tým myslím aj náš) drobizg vedel ako sa žije na Balkáne. A neplatí to ani len pre deti a mládež, ale aj pre večne nespokojných dospelých, ktorí sa najmä na Slovensku sťažujú ako sa máme zle (a činy sú kde?). Vôbec sa nemáme zle! Stačí vycestovať pár stoviek kilometrov kamkoľvek východne od Slovenska a ten rozdiel pocítite okamžite. Vtedy som si povedal, že aký krátky čas stačí na to, aby sme si uvedomili, že väčšina sveta sa má predsa horšie než my. A vraj kríza. Myslím si, že my nevieme, čo je to skutočná kríza...

"Maskot" ŽST Filiaşi, 14.05.2012 © Róbert Žilka

Vo Filiaşi sme v Rumunsku nastúpili po prvýkrát do plne klimatizovaného rýchlika IR 1591 s veľkopriestorovými vozňami, ktorý nás odviezol do mesta D. T. Severin. Krátko po odchode sme si po dlhom čase mohli užiť pocit z rýchlosti okolo 100 km/h. Pozoruhodné bolo, že aj napriek absencii akejkoľvek bezstykovej koľaje počas všetkých našich jázd interiér rumunských vozňov nevykazoval žiadne sprievodné zvuky podobné tým v našich Ampeer či Bmpeer, a to sú pritom novostavby (!). Dvojkoľajný úsek tiahnuci sa od Bukurešti cez Filiaşi sa končil v stanici Strehaia, odkiaľ trať začína dramaticky stúpať do hôr. Na niektorých úsekoch som zaregistroval dokonca stúpanie o hodnote 35 ‰, čo takmer zodpovedá maximálnemu stúpaniu rakúskej Arlbergbahn (Innsbruck – Bludenz). Na rozdiel od Rakúska sme v tomto úseku nešli ani cez jeden tunel, nevyhrával nám žiadny Taurus a traťová rýchlosť sa zrejme aj z dôvodu intenzívnych zrážok pohybovala od 10 do 30 km/h. Zväčša však išlo o pomalé jazdy, nie o bežnú traťovú rýchlosť cez hustý listnatý les lemujúci okolie trate.

Interiér veľkopriestorového vozňa B11mee v IR 1591 do Drobeta Turnu Severin, 14.05.2012
© Róbert Žilka

Prvou destináciou na prehliadku v rámci tohto dňa bolo pohraničné mesto D. T. Severin, v ktorom sa nachádza veľký riečny prístav na rieke Dunaj. Práve ten je tým zaujímavým, čo okolie a mesto samotné ponúka. Nachádza sa tu totiž priehrada Porţile de Fier (Železné vráta) vybudovaná v 70-tych rokoch 20. storočia, ktorá bola do tohto obdobia pre lode najnebezpečnejším úsekom plavby na celom toku Dunaja. Vybudovaním tohto vodného diela ležiaceho medzi mestami Orsova a D. T. Severin hladina rieky stúpla o 30 m a z dravého veľtoku sa stala stojatá vodná plocha umožňujúca bezpečnú plavbu cez najužšie miesto (134 m) medzi pohoriami na oboch stranách Dunaja tvoriaceho rumunsko-srbskú hranicu.

Vodné dielo Porţile de Fier, 14.05.2012 © Ľuboš Vróbeľ

Po meste samotnom nás sprevádzal neutíchajúci dážď, preto som ani neriskoval fotenie pamiatok (keď už nebolo kde fotiť vlaky). Do reštaurácie nad miestnym trhoviskom náš zlákalo denné menu za 10 RON, avšak môj senzibilný žalúdok ma tentoraz varoval včas a po neuveriteľne mastnej polievke nedovolil dojesť zvyšok rovnako ťažkého hlavného jedla tvoreného mastnými špekačkami s tradičnou mammaligou (kukuričná kaša bez chuti). Neviem si predstaviť, že by takto varili v letoviskách kdesi na pobreží Čierneho mora.

Vestibul ŽST Drobeta Turnu Severin, 14.05.2012 © Róbert Žilka

Jediná modernizovaná železničná stanica na našej trase disponovala takými chuťovkami ako je informačný panel s dotykovou obrazovkou vo vestibule, „pragotron“ informujúci o meškaní s presnosťou na 1 minútu či bezbariérové WC a lavičky pre cestujúcich aj v interiéri. Zovňajšok však bol v pôvodnom stave – rozbujnená vegetácia v koľajisku, polorozpadnuté nástupištia (s výnimkou prvého) a aj hlásenie príchodov a odchodov vlakov bolo, tak ako napríklad vo Warszawe Centralnej (stav k júlu 2011, aktuálnosť overím približne v čase publikovania tejto reportáže), manuálne. Náš INISS jednoducho nemá konkurenciu.

Rumunské Karlovy Vary

Okolo spomínaných Železných vrát sme šli zväčša rýchlosťou 50-60 km/h, fotenie bolo až na drobné mrholenie pomerne bezproblémové. Súprava rýchlika bola takmer plná a po zemi nášho 5-miestneho (3+2) kupé opäť porozsýpané slnečnicové semená. V kúpeľoch Băile Herculane na trati D. T. Severin – Timişoara sme si urobili ďalšiu prestávku, keďže sme si chceli pozrieť údajnú rumunskú kópiu Karlovych Varov. Nanešťastie samotné kúpele boli od stanice vzdialené takmer 4 km a doprava zo stanice do nich nejasná.

41-3564 CFR v čele IR 1691 smer Timişoara Nord, ŽST Băile Herculane, 14.05.2012
© Róbert Žilka

Bolo zhruba 16:30, vonku pršalo a bolo chladno (ca. 16 °C) a moji spolucestujúci na rozdiel odo mňa tie kúpele chceli vidieť silou mocou. Uzatvorenie kompromisu spočívalo v tom, že ja som im postrážil všetku batožinu (nebola k dispozícii úschovňa batožín), aby ju nemuseli vláčiť so sebou a mal som na nich počkať 2 hodiny do odchodu ďalšieho rýchlika do Timişoary. Na požiadanie miestnej pokladníčky som mohol s batožinou tráviť čas aj vo vyhradenej miestnosti. Tak som si sedel v nevykúrenej „VIP čakárni“, ktorá bola určená len pre cestujúcich s lístkom do 1. triedy a krátil čas čítaním neaktuálnych slovenských novín. Historická budova zvnútra pripomínala akýsi svätostánok, kde podivný vzduch, vysokánske kupolovité stropy a drevené parkety len umocňovali zvláštny dojem z tejto železničnej stanice.

ŽST Băile Herculane, 14.05.2012 © Róbert Žilka

Z rozjímania nad architektúrou ma vyrušilo zvonenie telefónu, po ktorom mi kamarát oznámil, že návrat na stanicu do plánovaného odchodu vlaku nestíhajú, a tak si budem musieť bohužiaľ počkať tri hodiny navyše. Tie som si krátil snahou o debatu s pokladníčkou, ktorá čiastočne ovládala angličtinu, no takmer počas celého tohto môjho čakania na Godota s niekým telefonovala a podľa grimás, ktoré pri tom predvádzala určite nešlo o služobný hovor. Naučil som sa však jedno dôležité slovo – intarzieri – meškanie, keďže náš IC 593 Timişoara „89“ z Bukurešti mal meškanie 40 minút.

Intarzieri

Vlak meškanie skutočne „dodržal“, z čoho mi naskakovali zimomriavky, keďže v Timişoare sme mali na prestup na osobák do Aradu len 27 minút. Preto som sa hneď s konduktorom bez jazykových znalostí akosi (prostredníctvom nového čarovného slovíčka intarzieri, železničnej mapy Rumunska, vypísaných spojov a cestovných lístkov) dohovoril a ten následne kontaktoval dispečera v Timişoare, ktorému vysvetľoval, kto sme a kam ideme. Rozumel som, že spomína Slovensko, trasu uvedenú na lístku, počet osôb a odchody a čísla vlakov. Vďaka jeho úsmevu po ukončení hovoru som pochopil, že vec môžeme považovať za vybavenú.

Informačný displej vo vozni B11 v IC 593 smer Timişoara Nord, 15.05.2012 © Róbert Žilka

Do Timişoary sme nakoniec meškanie skrátili o 17 minút, takže možno ten konduktor nevolal dispečerovi, ale rovno rušňovodičovi, aby sa do toho poriadne „oprel“. V stanici sme teda hladko prestúpili na vlak na rovnakom nástupišti ako sme prišli. Súprava osobného vlaku R 2613 musela byť obratom nejakého rýchlika alebo IC-čka (predpokladám, že IC 537 Cluj Napoca – Timişoara Nord), pretože všetky vozne boli klimatizované v režime RIC 160. Tie mimochodom opäť pripomínali vozne ČD, tentoraz rekonštruované „dúhové“ Beer na pôvodných ypsilonových podvozkoch, ktoré donedávna premávali na Ferdinandke. Interiér bol totiž tvorený 3 oddielmi (2 na jednom a 1 na druhom konci vozňa) po 5 sedadiel, veľkopriestorovým oddielom s tromi „päťkami“ (taktiež 3+2 miesta), no oproti Beer-om disponoval aj veľkým oddielom s hákmi na bicykle v nástupnom priestore.

Veľkopriestorový oddiel vozňa vlaku R 2613 do Aradu, 15.05.2012 © Róbert Žilka

Arad a stratené okuliare

Vzhľadom na odchod z Timişoary o 00:25 veľmi kvitujem, že Rumuni ešte aj krátko po polnoci vypravujú osobné vlaky tvoriace prípoj od a k diaľkovým vlakom. O 01:40 sme už pristávali v Arade a rozospatí sme sa pobrali do pomerne čulého ruchu v stanici hľadať miesto na sedenie. „Vodca“ si však všimol, že vo vlaku počas spánku prišiel o okuliare. To už však bolo neskoro, pretože súprava bola odsunutá. Mne to však nebránilo v tom, aby som si zabehol na kraj stanice a pokúsil sa dostať do vozňa, v ktorom sme cestovali. Ten bol síce celý pozhasínaný, no na počudovanie otvorený a spal v ňom akýsi železničiar, ktorý mi s LED-baterkou pomáhal stratené okuliare hľadať. Bohužiaľ, bezvýsledne.

Arad drží aj jedno prvenstvo, a nie hocijaké. V apríli 1913 tu bola totiž spustená prevádzka prvej elektrickej železnice vo východnej Európe, a to do mesta Podgoria. Okrem iného funguje v meste aj električková doprava (Arad, 2012).

Nádych histórie spôsoboval parný rušeň radu 131 vystavený na nádvorí staničnej budovy ako spomienka na zašlú slávu tamojšej fabriky na výrobu koľajových vozidiel. Samotná budova stanice taktiež pôsobila historizujúcim dojmom, keďže v jej vestibule bola vystavená aj replika koľajovej dreziny. Vtom neočakávane skoro zahlásili príchod nášho IR 1346 Muntenia, ktorý do Aradu prišiel s 20 minútovým náskokom, čo len dokumentuje voľnosť jazdných časov prinajmenšom v úseku Deva – Arad. Pravdepodobne sa tak kalkuluje s množstvom pomalých jázd na trati.

Lare vedere

V prvom vozni sme si našli voľné kupé, ja som si prezrel súpravu, pričom zaujal zamknutý reštauračný vozeň so spiacim personálom a úplne prázdna veľkopriestorová 1. trieda s krvavočervenými sedadlami. Spánok bol v našom prípade limitovaný nedostatkom osobného priestoru pre 5 osôb, čo však vyriešilo pripojenie 6 vozňov v Lököshaze. Zaujímavé sú z tohto hľadiska preprahy rušňov v Curtici a pripájanie vozňov až v ďalšej stanici. Tieto manévre však vlakom nespôsobujú zdržanie, keďže colné kontroly sú nevyhnutné tak na maďarskej, ako aj rumunskej strane. Vízia pristúpenia k Schengenu a zrušenie týchto prehliadok v blízkej budúcnosti (rumunská vláda si poslednými krokmi voči prezidentovi a ústavnému súdu pred inštitúciami EÚ poriadne zavarila) pravdepodobne vyústi do zjednotenia miesta, kde sa bude vykonávať preprah HDV a manipulácia so súpravou, aby sa bezdôvodne nepredlžovali jazdné časy.

Rumunská 477-054 bola ešte v Curtici nahradená maďarskou 431.188 a v spomínanej Lököshaze pribudlo zopár ďalších oddielových vozňov, medzi nimi aj klasické koženkové B-čko pripojené priamo pred náš vozeň. Moju (stále šarmantnú) spolucestujúcu som už ani nemusel prehovárať a pobrali sme sa vo vidine kvalitnejšieho spánku na rovnej lavici pre každého do kupé v strede vozňa. Neporovnateľná úroveň spania však bola už niekde okolo stanice Gyoma narušená extrémne silným kúrením, ktorého účinkom sa nedarilo vyhnúť ani čiastočným otvorením okna. Proti tejto horúčave sa dalo účinne bojovať jedine obnažením, no vzhľadom na absenciu závesov sme si na takýto exces netrúfli.

Rýchlik plnil okrem medzištátnej prepravy úlohu regionálneho zvozu produktívnej populácie z blízkeho a stredného okolia Budapešti, čoho dôkazom bol dramatický nárast obsadenosti vlaku už od Újszászu. Práve tam som si všimol, že medzi Budapešťou a Szolnokom ideme inou trasou než pri ceste tam, ktorá prebiehala cez Cegléd. Už asi pol hodinu pred príchodom do maďarskej metropoly sme už spať v horizontálnej polohe ďalej nemohli, keďže si k nám prisadli niekoľkí spolucestujúci.

Bezprostredne pred Budapešťou sme preniesli svoje unavené telá späť do nášho pôvodného rumunského vozňa. Do konečnej stanice Muntenie sme si priniesli pár minút meškania, no o to menej sme museli čakať na odchod prípojného EC 136 Moravia do BA zloženú z českých vozňov vrátane maďarského reštauračného vozňa. Ja som samozrejme vybral vozeň, ktorý bol radený hneď za Gorilou, paradoxne presne za tou, ktorá nás z BA do Budapešti ťahala pri ceste tam, teda 350.016. Paradoxom bolo aj to, že Budapešť sa s nami lúčila presne takým istým počasím akým nás pred týždňom vítala. V Štúrove boli ešte k tomu sťaby na rozlúčku prítomné 2 pôvodom rumunské stroje súkromníka CRW 241.001 a 241.003, ktoré som si počas 4-minútového pobytu neváhal odbehnúť odfotiť. Obďaleč taktiež pózovala odstavená maďarská 431.232.

Ach, tí Slováci...

Na záver musím žiaľ skonštatovať, že jediné problémy počas celého cestovania spôsobil práve slovenský vlakový personál, ktorý sa drzo dobíjal za našou spolucestujúcou do WC, keďže bol presvedčený o tom, že ide o čierneho pasažiera. Lístok však bol riadne predložený a sprievodcovi jasne vysvetlené, že nás je 5 a niekto si potreboval odskočiť. Tento rozdiel v prístupe (represívny vs. proklientsky) zažívam takmer vždy, keď sa vlakom vraciam zo zahraničia, a to nielen zo západu. Od Štúrova prebiehala aj colná kontrola slovenskými silovými zložkami, tie sa však správali profesionálne.

Poďakovanie na záver

Na záver by som sa chcel poďakovať všetkým spolucestujúcim za prežitie nezabudnuteľných spoločných zážitkov a za to, že strpeli všetky moje vlakofilské chúťky. Tie (zážitky) skutočne zapôsobia na človeka oveľa intenzívnejšie, ak ich človek prežije v zahraničí. Vďaku smerujem najmä Ľubošovi, ktorý mi poskytol avízo o možnosti participovať na tomto projekte a za vyjednanie primeranej ceny v reštauračnom vozni a Simonke za poskytnutie prvej pomoci pri mojich akútnych žalúdočných komplikáciách, pekné fotky rumunskej prírody a krásne spoločné chvíle. Po týchto udalostiach sa budem do Rumunska vždy vracať s krásnymi spomienkami, ale určite aj s vervou pre ďalšie jazdy po tamojšej železnici.

Záverom pripájam sľubovanú kilometrickú tabuľku s údajmi o jazde do a z Rumunska vo formáte PDF. Po tom všetkom sa mi ani nechce veriť, že počas dvojdňovej veľkonočnej akcie „ČD Net a LIDL“ som strávil vo vlakoch ešte o 13 minút viac...

Zdroje:

Arad. 2012 [online]. In: România – explore the Carpathian garden [cit. 2012-07-26]
Führerstandsfahrten. Ein unvergessliches Bahnerlebnis. 2011 [online]. In: SBB [cit. 2012-08-02]
Târgu-Jiu – Trolleybus. Jaroszyński, M. 2010 [online]. In: Fotogaleria transportowa. 2010 [cit. 2012-07-26]
Târgu Jiu [RO] - Neubeschaffung weiterhin geplant. Lehmann, J. 2012 [online]. In: trolley:motion. 13.02.2012 [cit. 2012-07-26]
Târgu - Jiu. 2012 [online]. In: România – explore the Carpathian garden [cit. 2012-08-02]
Trasee Transloc Târgu-Jiu. 2012 [online]. In: Transport în comun Târgu Jiu [cit. 2012-08-02]