Návšteva na už ani nie tak Divokom západe alebo Výlet do západnej Kanady
Pred niekoľkými mesiacmi som dostal ponuku pripojiť sa k partii (bratranci a strýko), ktorá smerovala na západné pobrežie USA a do kanadských Skalistých hôr (Canadian Rockies). Keďže som v tomto kúte sveta ešte nikdy nebol a hlavne Kanada znela veľmi lákavo, súhlasil som. Zvolil som variantu „len Kanada“ (hlavne z ekonomických dôvodov) a k výletu som sa pripojil v meste Vancouver, BC.
Úvodom treba pripomenúť, že chalani išli hlavne za turistikou a keďže boli v presile, železnica bola len akási „bokovka“. Napriek tomu sa mi podarilo urobiť zopár fotiek, navštíviť niekoľko miest spojených s výstavbou a prevádzkou železnice ako aj naštudovať niečo z jej histórie a súčasnosti.
Cesta Kanadou začala (a o necelé dva týždne aj skončila) v spomínanom Vancouveri, odkiaľ sme išli autom cez Kamloops, BC do Jasperu, AB, srdca Národného parku Jasper (Jasper National Park). Trasa viedla v duchu cesty, teda nie najrýchlejšie, ale najkrajšie – 860 km cez mesto, prériu, hory a lesy. Po príchode do Jasperu som ihneď lokalizoval železničnú stanicu a naštudoval čosi k nej – momentálne je obsluhovaná spoločnosťou VIA Rail Canada (osobný dopravca v Kanade) a to trikrát do týždňa transkontinentálnym vlakom „The Canadian“ z Vancouveru do Toronta. Táto nádherná cesta trvá neuveriteľné štyri dni a tri noci a dal som si sľub, že ju ešte v tomto živote určite absolvujem. Ďalším spojom je vlak smerujúci z Jasperu na severozápad do mesta Prince George (bývalý vlak „Skeena“), ktorý ide takisto trikrát do týždňa.
Trať vedúca cez Jasper je majetkom Canadian National Railway (CN), ktorá tu má aj jednu zo svojich základní a striedajú sa tu vlakové čaty. Čo sa mesta týka, vzniklo ako obchodná stanica pre obchod s kožušinou a neskôr to bol pracovný tábor pri stavbe železnice na západ. So železnicou sem potom postupne začali prenikať osadníci a návštevníci okolitej prírody. Po turistickom vyžití sme navštívili asi 80 km vzdialené mesto Hinton, AB. Zo železničného hľadiska je to iba výhybňa s pracovným stanovišťom CN a takisto tu – s povinnosťou ohlasu aspoň 48 hodín vopred – zastavuje spomínaný transkontinentálny vlak. Hinton má s ním jednu smutnú zaujímavosť: 8. februára 1986 sa neďaleko tohto mesta zrazil „The Canadian“ a nákladným vlakom CN. Udalosť možno nájsť aj na anglickej Wikipédii.
Nasledovali potulky po národnom parku bez nejakého železničného dejstva až do momentu, keď sme prišli do mesta Banff, AB. Banff je centrum rovnomenného národného parku (Banff National Park) a je momentálne bez pravidelnej osobnej dopravy. Sezónne v meste zastavuje „Rocky Mountaineer“, turistický vlak z mesta Calgary, AB do Vancouveru. Tunajšia trať patrí spoločnosti Canadian Pacific (CP), ktorá ponúka aj svoj vlastný výletný vlak „Royal Canadian Pacific“. Počas mojej návštevy prebiehali na tratiach v okolí opravy a tak som za dňa na stanici natrafil iba na traťové stroje a inšpekčné vozidlá, nákladné vlaky jazdili v noci (medzi 17:00 a 8:00) a aj „Rocky Mountaineer“ bol (na moje veľké sklamanie) nahradený autobusmi.
Po Banff nasledovalo Calgary, kde som sa prvýkrát v živote pohyboval medzi mrakodrapmi. Calgary je známe hlavne zimnou olympiádou z roku 1988, ktorej dejisko sme samozrejme aj navštívili, pričom sme si nenechali ujsť bobovú dráhu známu z filmu „Kokosy na ľade“ (Cool Runnings z roku 1993). Calgary je aj hlavným sídlom spoločnosti CP, jej koľajnice prechádzajú priamo popod budovu. Takisto sa tu nachádza veľká zriaďovacia stanica CP odbavujúca denne 2200 vozňov. Na európske pomery slušný počet, ale pri dĺžkach vlakov v severnej Amerike je to len 20 ucelených vlakov. Po Calgary sme sa vracali na západ cez mestečko Canmore, AB.
Je celkom bez osobnej železničnej dopravy, stanica je už dávno zbúraná a CP tu má len pracovné stanovište a výhybňu. Nasledovala noc v „divočine“ – ako sme to nazvali – v moteli, ktorý mal recepciu a ubytovanie bolo riešené (dobre vybavenými) chatkami v lese. Spomínam to tu preto, lebo asi 750 metov pod chatkami prechádzala hlavná trať CP a nočné vlaky bolo neuveriteľne dobre počuť – v chatke bol v informačnej brožúrke pre turistov priložený aj list od spoločnosti CP, kde nám nejaký inšpektor z ich podnikovej polície popísal ponaučenie o správaní sa v okolí aktívnej železničnej trate (skrátka, že sa tam nemáme motať) a poprial príjemný pobyt. Po nejakej turistike nastal čas na najkrajšiu časť zo železničného hľadiska: Západné Skalisté Hory.
Neďaleko mesta Field, BC v národnom parku Yoho (Yoho National Park) sú Špirálové tunely (Spiral Tunnels). Železnica tu prekonáva stúpanie 22 promile (v Kanade sa vyjadrovalo percentuálne – teda 2,2 %) dvoma slučkovými tunelmi. Je to miesto, kde je možnosť vidieť vlak ísť ponad resp. popod seba – stačí aby mal aspoň 80 až 90 vozňov. Pripomínam, že bežné tu je natrafiť na vlak so 120 vozňami a dĺžka vlaku 1,5 až 2 km nie je ničím výnimočným. Žiaľ, partia bola neoblomná a hoci nákladné vlaky tu mali vysokú frekvenciu (cca. jeden za hodinu), pofotili sme iba vyššie spomenutý „Royal Canadian Pacific“, ktorý bol nakoniec tiež slušným „úlovkom“.
Ale stihol som si zaobstarať knižku, ktorá bola vydaná na počesť storočnice tunelov. Tieto boli totiž otvorené až v roku 1909, dovtedy železnica prekonávala stúpanie 43 promile a miesto sa volalo „Big Hill – a construction worker’s horror and a railroader’s nightmare“ (Veľký kopec – horor pre stavebných robotníkov a nočná mora pre železničiarov). Vlaky medzi rokmi 1884 a 1909 potrebovali 4 parné lokomotívy na 15 nákladných vozňov (a 3 na 10 osobných), aby toto stúpanie vyšli, resp. ubrzdili.Noc sme trávili v meste Revelstoke, BC.
Tu sa nachádzala základňa CP, menili sa tu vlakové čaty a nachádza sa tu aj veľká stanica s opravovňami. Zaujímavosťou bolo železničné múzeum, ktoré sme aj navštívili (dokonca bez väčšieho naliehania z mojej strany). Nachádzali sa tu dobové fotografie a história západnej divízie CP ako aj niekoľko vozňov z dôb dávno minulých. Výnimočnosťou bola kanadská parná lokomotíva typu Mikádo spaľujúca olej – jej bývalý rušňovodič bol totiž dobrovoľníkom spolupracujúcim s múzeom a tak sa návštevníci mohli dozvedieť v podstate všetko – stačilo sa popýtať.
Ďalšou výnimočnosťou mesta bol „tichý prejazd“ vlakov – pred priecestiami boli pri trati tabuľky, ktoré vlakom zakazovali používanie húkačky a tak bolo v noci miesto neuveriteľne hlasného trúbenia (dovtedy všade prítomného) počuť len zvonček – hráči MSTS tento iste dôverne poznajú. Po Revelstoke sme sa už vydali na našu poslednú cestu. Opäť zvíťazila krajšia cesta pred rýchlejšou a tak sme prešli 650 km späť do mesta Vancouver. Tu sme pobehali centrum, mrakodrapy, porobili posledné fotky a... už nám to aj letelo.
Na záver už len zopár poznámok: Tento článok je moja úplná prvotina. Venoval som sa výlučne (a na moje pomery stručne) železničnej tematike. Ak máte záujem dozvedieť sa čosi viac – samozrejme aj mimo železníc – pokojne sa mi ozvite mailom alebo môžeme čosi porozoberať aj v diskusii k článku. Prezentované fakty nie sú mojim výmyslom, cestu som absolvoval osobne, spolu s dvoma bratrancami a strýkom a takisto som čerpal z literatúry na webe ako aj knižiek. Zvlášť chcem spomenúť knihu „The Spiral Tunnels and the Big Hill on the Canadian Pacific Railway“ - Graeme Pole, Mountain Vision Publishing, Hazelton BC, Kanada 2009, ako aj voľne dostupný knižný cestovný poriadok VIA Rail Canada a v neposlednom rade aj články v anglickej Wikipédii ako aj mapy Google. Ostatné informácie boli získané priamo na miestach diania.
Titulná snímka: 25.9.2009 - Field, BC. CP 8892 (GE ES44AC) a 9775 (GE AC4400CW) prekonali špirálové tunely smerom na západ © Michal Stríž
Galéria
Diskusia
