Iarnród Éireann - Írske železnice 5. Miestna železnica Cork – Cobh a život okolo nej

8.4.2007 15:01 Emil Schenk

Iarnród Éireann - Írske železnice 5. Miestna železnica Cork – Cobh a život okolo nej

Meno Cobh (čítaj Cove) v histórii nie je veľmi známe. Ale keď sa spomenie Qeenstown – Kráľovnino mesto, viacerím ľuďom naskočia „morské“ súvislosti. Takto sa totiž volal Cobh v dobách keď Írsko bolo súčasťou koruny Britskej. Titanic a Lusitánia, legendy morí mali v tomto prístave zhodou okolností svoje posledné zastávky pred potopením.

Cobh bol vždy prístavom. Prirodzeným. Námorníci ho považujú za druhý najlepší prírodný prístav na svete. Nikde nebolo treba budovať umelé stavby, snáď okrem majákov. A pristávajú tu dodnes najväčšie lode sveta. A k lodiam sa bolo treba dostať, preto k tomuto zázraku lodnej dopravy ľudia priviedli koľaje zvážajúce bedač z celého Írska za túžbou lepšieho života v Amerike či Austrálii.
 
Na úvod trochu suchých faktov ako príprava na cestu namiesto sušienok:
 
Cork (Írsky: Corcaigh) Tretie naväčšie mesto Írskeho ostrova po Dubline a Belfaste. Vzhľadom na politické usporiadanie je teda druhé najväčšie mesto Írskej republiky.
Prvá zmienka je z r. 1185 keď kráľ Ján garantoval mestu práva.
Žije tu vyše 200 tisíc obyvateľov.

Cobh (Írsky: An Cóbh) odvodenina z anglického slovíčka the cove - zátoka) je prístavom na južnom pobreží Írska. Táto lokalita niesla niekoľko rôznych Írskych mien. Ako Cobh sa spomína v roku 1750. V r. 1849 bol prmenovaný na Queenstown na pamiatku návštevy kráľovny Viktórie. K názvu Cobh sa vrátil v r. 1922 pri založení nezávislého Írskeho štátu.

Ostrov Fota Ostrov medzi Corkom a Cobhom. Je na ňom jediné safari v Írsku. Ktoré napĺňa program tzv. bezbariérovej ZOO. Vskutku, pochopiteľne okrem šeliem, všetky zvieratá žijú voľne a oddelené sú od návštevníkov prakticky len prírodnými prekážkami. Napríklad každý druh opice má svoj ostrov. Založené bolo v roku 1983. Okrem safari je na ostrove aj – ako inak v Írsku – golfové ihrisko.

Lodná doprava Cobh bol jeden z hlavných prístavov Írska pre transatlantickú plavbu. Cez Cobh emigrovalo na 2.5 millióna ľudí zo 6 milliónovej populácie medzi rokmi 1848 a 1950.
Začiatky paroplavby sa datujú do r. 1821.
11. Apríla 1912 Queenstown bol poslednou zastávkou svetoznámej lode RMS Titanic pred jej tragickou plavbou.
7. mája 1915 bola potopená neďľeko loď RMS Lusitania Nemeckou ponorkou. Zachránení cestujúci boli dopravení späť do Cobhu na ošetrenie. Okolo stovky ľudí čo to štastie nemali, leží asi míľu na sever v hroboch okolo starého kostola.
Dodnes je Cobh vyhľadávanou zastávkou výletných lodí z celého sveta.

Železnica Systém prímestskej železnice v okolí Corku sa datuje už do polovice 19. storočia. Cork prevádzkoval krátku dobu aj koňskú električku v roku 1870 a od roku 1898 do roku 1931 klasickú električku.
Samotná trať bola vybudovaná ako železnica Mallow – Cork (stanica Kent) – Cobh. Táto celá trať je zachovaná dodnes. Niektoré vlaky z Cobhu zachádzajú až do Mallow. V súčasnosti sa buduje staronová spojnica medzi Corkom a Midletonom ktorá bola v minulosti zrušená.
Prevádzka je na celom úseku dvojkoľajná, neelektrifikovaná. Medzi Mallow a Cobh premávajú motorové vozy. Úsek Mallow – Cork využívajú aj moderné IC vlaky z a do Dublinu. Nákladná doprava končí v Corku.
Stanica v Corku nesie meno Thomasa Kenta (Írsky nacionalista, jeden z hrdinov povstania v r. 1916) a súčasná budova bola postavená v r. 1893.


Moja cesta:

Po zoznámením sa s faktami som využil voľnú letenku istej nemenovanej leteckej spoločnosti pre ktorú som pracoval, a vybral sa pozrieť ako to bolo s tým Titanikom. Tento motív rozhodol o cieli. Obsah sa napĺňal postupne.
Let bol krátky. Boeing 737 vzdialenost asi 220km urazil za pol hodinku. Aj s manávrami na letiskách, po štarte a pred pristátím. Autobus do mesta. Malá prehliadka a rýchlo po stopách utečencov za lepším životom do Cobhu. Motorový vlak chodí v pravideľných intervaloch. Dajú sa kúpiť výhodné spiatočné lístky na ktoré sa dá prerušiť cesta. Aj 5 dňové. Samozrejme som to využil. V Cobhu som si v prvom rade našiel nocľah, kúsok od stanice v bývalej úradovni Americkej paroplavebnej spoločnosti. Potom veľmi dobrá multimediálna prezentácia v múzeu prerobenom z prestupnej stanice vlak-loď. Niektoré exponáty evokovali atmosféru doby dávno minulej tak dokonale, že som skoro zabudol na záverečnú. Večer prechádzka nábrežím, návšteva katedrály a slávnostná večera. Mal som totiž akurát meniny. Bohužial v Írskych podnikoch sa “varilo” len pivo, musel som dať prednosť podniku Indickému. Neoľutoval som.

Ráno cesta vlakom na Fotu a prehliadka Safari. Vstupné mi trochu vyrazilo dych, ale povedal som, si, že sa sem možno v živote nevrátim, tak som 13 Euro obetoval. Naozaj sa bolo na čo pozerať, Milovníci zvierat si môžu prísť na svoje.

Ale tento server je o vlakoch, tak nechajme zvieratá na Fote. Znovu Cork. Zisťujem, že IC do Dublinu chodí relatívne lacno. Ale už nie v dobe keď som prišiel na stanicu. Tak som platil asi o 15 Euro viac. Ešte zopár fotiek okolo stanice, a IC Do Dublinu vyrazilo. Cesta bola mimoriadne svižná, aj keď z letom sa to samozrejme porovnať nedalo. Čo ma však veľmi sklamalo bola krajina. Fádna, jednotvárna, a keby som sa nepozeral po staniciach a oproti idúcich vlakoch asi sa unudím alebo zaspím. Trochu mi to pripomínalo prejazd rovinami Maďarska. Jediné vytrhnutie z nudy bolo v Limerick Junction, teda po našom Odbočka Limerik, kde som na poslednú chvíľu si všimol, že jednokoľajná trať Waterford – Limerick križuje našu trať úrovňovo, ľudovo povedané “šrégom” Samozrejme sú tam I spojky umožňujúce prechody medzi traťami, ale to križovanie mi pripadlo mimoriadne exoticky.

Po výstavbe Irskeho superkoridoru Kildare – Dublin, zatiaľ ani stopa. Okrem zopár prípravných prác. Po ukončení má byť až štvorkoľajný. Na to sa prídem pozrieť. Ak dožijem….

IC súprava bola čistá, klimatizovaná a veľmi pohodlná. Predajca pojazdného baru sa striedal celú cestu s dievčinou ktorá stale zberala odpadky a utierala čo sa dalo.

Nakoniec Heuston stanica v Dubline. LUAS do centra a spomienky na osudy vysťahovalcov minulého storočia, ktorí išli vlakom opačným smerom, a vačšina z nich bez návratu. Ak prežili cestu, usadili sa v “lepšom” svete. Ani sa im nedivím.

Ale nech za mňa už radšej rozprávajú fotografie. Rozprávanie nikdy nepriblíži miesta tak ako obraz.
Toto reportážou sa lúčim s Írskom. Niežeby nebolo už o čom, ale “vlakyneťákov” čo tu žijú je dosť, a ja sa zberám domov, prenechávam im štafetu ktorú som prebral od Miketa. Mám pripravenú ešte jednu cestovateľskú perlu, ale to je z inej krajiny. Nabudúce.

Dublin 8.4.2004
 

Galéria

Súvisiace odkazy