ADLER (VII.)

Pred niekoľkými týždňami sme boli v múzeu v Koblenzi, ktoré je vysunutým pracoviskom podnikového Múzea DB v Norimbergu. Moja návšteva Norimbergu mala za cieľ preskúmať hlavne Múzeum DB. Tušil som však, že by bolo hriechom, keby som nenavštívil aj iné miesta v meste. Zbežný prieskum internetu odhalil gotický kostol v historickej časti mesta, viacero múzeí, z ktorých ma zaujali hlavne Nemecké kultúrnohistorické múzeum, Dokumentačné centrum pri kongrese nacistickej strany a Múzeum hračiek. Vzhľadom na moju záľubu vo vojenskej histórii sa na zozname objavil aj Zeppelinfeld, ten sa stal popri Múzeu DB druhým cieľom, ktorý musel byť splnený za každú cenu. Na cestu som vyrazil relatívne skoro ráno, pár minút po šiestej s ICE do Stuttgartu. V Stuttgarte som mal k dispozícii hodinu času na prestup. Vynútenú prestávku som využil k foteniu, elektrické jednotky ma však nijak nenadchli a venoval som sa hlavne elektrickým rušňom, prekvapila ma tiež súprava ICE starej generácie. Zo Stuttgartu som pokračoval IC vlakom priamo do Norimbergu, kam som dorazil pár minút po desiatej. Ako počas prehliadky mesta zistím, na cestu som v skutočnosti vyrazil relatívne neskoro.

Pohľad na mestské múry pri ceste do múzea

Norimberg je jedným z väčších a známejších nemeckých miest nachádzajúcich sa na juhovýchode Nemecka v spolkovej krajine Bavorsko. S rozlohou 186 km² je o čosi menší ako Košice, obýva ho však vyše pol milióna obyvateľov. Prvá písomná zmienka o meste pochádza z 11.storočia a do druhej svetovej vojny bolo mesto so svojim zachovalým stredovekým jadrom významnou európskou pamiatkou. Značnú ujmu utrpelo práve počas svetového konfliktu, časť pamiatok sa však zachovala a časť bola opravená do pôvodnej podoby. Po vyjdení zo stanice si návštevník určite hneď všimne hradby za cestou, ktoré značia kde približne začína historické jadro mesta. My sa však vyberieme od stanice popri nich aby sme sa dostali do Múzea DB. To je ukryté v jednej zo zastrčených uličiek (na pomery mesta) v budove dokončenej až v roku 1925 (kvôli prvému svetovému konfliktu), ktorá bola svojim architektonickým prevedením v dobe dokončenia už zastaraná. Budova je známa ako Múzeum dopravy, v ktorom sa nachádza práve podnikové Múzeum DB a tiež Múzeum komunikácie (toto spojenie plynie ešte zo spoločnej administratívnej minulosti). Dejiny múzea sa píšu od konca 19.storočia, čím sa radí medzi najstaršie technické múzeá v Európe. Múzeum dokumentuje vývoj nemeckej železnice od jej počiatkov v 19.storočí až po súčasnosť, pričom jednotlivé predmety sú v rámci expozície prezentované aj v kontexte národných dejín, ktoré boli často pohnuté. V množstve sklenených vitrín, ale aj exponátov sklom nechránených nájde návštevník niečo z každej sféry železníc, od cestovných kartónových lístkov po ICE vlaky. Výstava je spracovaná s nemeckou dôkladnosťou, a aj vďaka určitej strohosti pôsobí elegantným dojmom a vkusne. (Celkový dojem sa pre mňa od návštevy technických múzeí tiež stáva podstatnou súčasťou zážitku a od návštevy jedného francúzskeho múzea si uvedomujem ako silne na návštevníka vplýva prevedenie výstavy.) Na múzeum venované komunikácii v najvyššom poschodí mi už neostáva čas. Po prehliadke ústrednej budovy sa presúvam do Haly 2, kde sú vystavené ďalšie veľké zbierkové predmety, ktorými sú rušne. Skrytý vrátnik skontroluje lístok a návštevník si v šere haly môže v pokoji prezrieť rýchlikový parný rušeň radu 05 alebo časť „Lietajúceho Hamburčana“. So sklamaním však zisťujem, že zvyšok výstavy, vonkajšej, je v zime neprístupný.

Aj množstvo skla v Múzeu DB vo mne umocňuje dobrý dojem

V múzeu som strávil niekoľko hodín a ešte pár by som ich tam stráviť dokázal, chcel som však vidieť aj iné zaujímavosti a tiež som si spomenul na známu. Cez ulicu ľudských práv som sa okolo Nemeckého kultúrnohistorického múzea a množstva ďalších podobných inštitúcií (na ktorých návštevu mi bohužiaľ neostal čas) presunul k jednej z dominánt mesta, gotickému kostolu. Kostol St. Lorenz (po našom Sv. Vavrinca) je v súčasnosti protestantským kostolom. Jeho výstavba začala približne v roku 1250. Základná stavba bola dokončená v roku 1400, no stavebné zásahy skončili až o sedemdesiat rokov neskôr. Kostol bol ťažko poškodený počas druhej svetovej vojny. Návštevníci ho dnes môžu obdivovať hlavne vďaka dôkladnej rekonštrukcii. Zbudovaný bol v gotickom slohu, jeho charakteristické znaky ako je štíhlosť podčiarkujúca výšku či lomené oblúky sú zraku ľahko postrehnuteľné zvonku, no prejavuje sa hlavne vnútri, kde si návštevník uvedomí veľkosť a zároveň vzdušnosť a určitú ľahkosť kamennej stavby docielenú vďaka umu vtedajších architektov. Návštevníkovi oči určite spočinú na jednom z množstva oltárov, úchvatných vitrážových oknách alebo kazateľnici. Hoci ide o jeden z prvých protestantských kostolov, jeho výzdoba bola uchovaná. Verí sa, že dôvodom bola skutočnosť, že o jeho vybavenie sa starala mestská rada a bohatí mešťania, ktorí chceli uchovať dedičstvo svojich predkov aj po reformácii. Sám si na chvíľu sadám do jednej z lavíc a preciťujem atmosféru tohto skvostu. Silným protikladom sú potom  návštevníci z Ázie, tí vbehnú dnu, spravia pár obrázkov a vybehnú von, ale aj nezáujem niektorých Európanov, ktorí sú len súčasťou skupiny turistov a na tomto mieste akoby ani nechceli byť. V meste je podobných stavieb viac, ktoré by ponúkli veľa obdivuhodného už len pri túlaní sa ulicami mesta a zbežnom prezeraní. K tomuto však nemám priestor, pretože chcem navštíviť stavbu z neskoršieho obdobia, pomerne mladú, ktorú som spomenul už v úvode.

Gotický Kostol St. Lorenz

Zeppelinfeld sa nachádza v juhovýchodnej časti mesta, pomerne odľahlej vzhľadom na lokalitu, kde sme sa pohybovali doposiaľ. V tomto prípade som sa musel poponáhľať aby som ho stihol ešte za svetla. Nemohol som si ho bohužiaľ nechať na záver, tak ako by to bolo vhodnejšie vzhľadom na zatváracie hodiny múzeí, keďže toto miesto je prístupné neobmedzene. Čím je toto miesto významné? Samé o sebe by sme ho asi ako významné označovať nemali. Je proste známe vďaka časti nemeckých moderných dejín s ktorou sa spája. Vybudované do súčasnej podoby bolo v tridsiatych rokoch minulého storočia a tieto roky by mali historicky zorientovaným jedincom napovedať, že ide o obdobie nacizmu v Nemecku. Názov dostalo podľa skutočnosti, že v dobách vzducholodí tu s jednou z nich pristál Ferdinand Graf von Zeppelin. Ide o jednu z mála megalomanských stavieb, ktorú sa vtedajšiemu režimu podarilo dokončiť a aj prevádzkovať. Počas neslávnej éry sa tu konali zjazdy strany, vojenské prehliadky, ale aj rôzne športové a propagandistické podujatia slúžiace k ovládnutiu myslenia spoločnosti. Miesto sa tak stalo jedným zo symbolov režimu a okrem Norimberských zákonov a Norimberského procesu ďalším silným spojením mesta Norimberg s dejinami druhej svetovej vojny. Po druhej svetovej vojne sa tu konala vojenská prehliadka amerických vojsk, po ktorej práve tu vznikol jeden zo známych filmových záberov, výbuch hákového kríža symbolizujúci koniec tragickej éry. Neskôr pre zlý stav došlo k likvidácii stĺporadí na tribúnach a úprave miesta sa nevenovala väčšia pozornosť. V roku 2019 bolo zahájené jeho zakonzervovanie. Pôsobí ošumelo a v čase mojej návštevy, snáď aj vďaka počasiu, mimoriadne depresívne. Pohľad na milencov vyznávajúcich si lásku na stupienku, z ktorého kedysi rečnil rakúsky šialenec k masám je rozpačitý. Smieme súdiť? V súčasnosti sa toto miesto čiastočne používa k športovým účelom a nachádza sa tu aj motoristický závodný okruh. Na samotnej tribúne sú osadené informačné panely a v budúcnosti je v pláne vytvorenie malého múzea vo vnútorných priestoroch.

Zeppelinfeld v celej svojej ponurosti

Po prehliadke pomníka nacistickej architektúry ostáva už len málo času. Vyberám sa smerom ku kongresu, ďalšia veľkolepá stavba z rovnakej fázy nemeckých dejín ako Zeppelinfeld. Kongres mal slúžiť k zjazdu strany na ďalších tisíc rokov, tak dlho mala trvať nová Nemecká ríša. Budova je pamiatkovo chránená a v súčasnosti je skôr prázdna, prípadne slúži k skladovaniu. Nachádza sa tu však aj Dokumentačné centrum zhromaždiska nacistickej strany. Slnko mi bohužiaľ nie je naklonené, a tak sa mi nejaká rozumná fotografia miesta nedarí. Múzeum nakoniec vynechávam, týmito záležitosťami som dnes už presýtený. Chcem prísť na iné myšlienky a rozhodujem sa pre múzeum venované hračkám. Vraciam sa teda späť do mesta a po blúdení ulicami sa predo mnou objaví malá budova pred ktorou sa trepoce zástava s nápisom Spielzeugmuseum – múzeum hračiek. Múzeum vzniklo v roku 1971 a zaoberá sa históriou hračiek od ich počiatku až po súčasnosť. Je jedným z najznámejších múzeí hračiek na svete. Pri vstupe sa ma pokladníčky pýtajú odkiaľ som. Zistili totiž, že moja nemčina nie je dokonalá. Robia štatistiku návštevnosti, ktovie koľko ľudí uviedlo Slowakei. Blíži sa záverečná hodina, je mi preto odporučené začať prehliadku odhora, keďže horné poschodia sa zatvárajú ako prvé. Na najvyššom poschodí je niečo ako kútik pre deti, kde sa môžu hrať, zároveň sa tam nachádza zbierka hračiek blízka súčasnosti, tú preskakujem. Pri vstupe na nižšie poschodie som vošiel do kráľovstva vláčikov a hračiek poháňaných vodou alebo parou. Pri ďalšom postupe zbierkou som sa však začal stále s väčším záujmom venovať každej jednotlivej vitríne. Tie boli plné predmetov určených k radosti dievčat a chlapcov, často pochádzajúcich ešte z 19.storočia. So záujmom si prezerám domčeky pre bábiky, ale aj zahraničné náprotivky Merkuru. Vtipná je opäť delegácia ázijských turistov, ktorí sa ženú okolo vitrín s cieľom všetko odfotiť, pričom jedného člena tejto výpravy to vôbec nezaujíma, a tak len sedí v kúte na stoličke. Za hodinu sa mi darí prejsť jedným celým poschodím, keď sa z rozhlasu ozve, že múzeum sa za pár minút zatvára.

V múzeu zasvätenom hračkám som prišiel na krajšie myšlienky

Zbežne som teda ešte nahliadol na ďalšie poschodie, venované z veľkej časti bábikám. Môj záujem vzbudila vitrína venovaná boju s rasizmom. Stále sa mi nepodarilo rozlúštiť, či ide o reflektovanie súčasnej korektnej doby alebo aj snahu vysporiadať sa s vlastnou minulosťou. Na prízemí vo vstupnej hale si obzriem ešte zaujímavú inštaláciu v podobe drevených koníkov letiacich do neba. Pokus vysledovať úmysel autora tejto inštalácie sa mi zistiť nepodarilo, preto aj čitateľ bude musieť dospieť k vlastnému názoru. Na mne však tento výjav zanechal silný dojem, aj keď opísať ho nedokážem. Opúšťam múzeum a pri ceste na stanicu začínam premietať nad dnešným dňom. Jeden deň? Dva dni, týždeň? Aj to by bolo málo k preskúmaniu celého mesta. Je tu toho tak veľa k obdivovaniu a skúmaniu, len v samotnom Múzeu DB by som dokázal stráviť celý deň. To bol asi moment, kedy som si uvedomil, že ak niekto povie, že bol v nejakom podobnom meste na výlete, tak mu nie je čo závidieť, skôr ho treba poľutovať. Jeden deň je príliš málo na prehliadku múzea, nie to ešte na prehliadku celého mesta. Ja však už viac času nemám, na nasledujúci deň mám už iné plány, je toho treba ešte veľa stihnúť. Zároveň sa po dnešnom dni pre mňa nemecké múzeá stávajú etalónom prezentácie zbierok. Nejde ani tak o množstvo či kvalitu vystavených predmetov, ale o spracovanie výstavy a jej podanie návštevníkovi. Aj skutočnosť, že nemecké múzeá zvyčajne nemajú núdzu o návštevníkov o čomsi vypovedá. Vyberám sa na stanicu, na ktorej je opäť množstvo hulákajúcich športových fanúšikov, tí však tentoraz idú iným smerom ako ja. V kľude si sadám do svojho ICE vlaku a po dni plnom dojmov zaspávam. Do Wormsu prichádzam až neskoro večer. Cestou zo stanice sa mi však darí nájsť občiansky preukaz a po nájdení adresy sa vyberám na druhý koniec mesta nájsť majiteľa. Domácich neskoré večerné zvonenie zaskočí, no preukazu sa potešia a deň tak končí užitočným činom.

Sprievodná fotodokumentácia: autor článku, Norimberg (ak nie je uvedené inak), 31.1.2025

Titulná snímka: ADLER (v preklade „Orol“)