Aj doma sa treba ukázať (VI.)

Pred polnocou som ešte vypral, upratal byt, vykefoval topánky a pred jednou ráno sa vybral na stanicu. Dalo sa ísť aj neskôr, no nechal som si dostatočné časové rezervy na prestupy. S Deutsche Bahn nikdy neviete. Na nástupišti sa začali zbierať ľudia, v meste sa ozýval bľakot opilcov a indivíduí vracajúcich sa z priestoru vianočných trhov. Z rozhlasu sa ozvalo hlásenie o zmene nástupišťa. Všetci sa presunuli na prvé a za minútu prišiel vlak do Mainzu. Vo vlaku som si všimol slečnu v kroksoch, aj to vypovedá o zime v tomto kraji. V Mainzi po krátkej prechádzke po nástupišti prichádza ďalší vlak, s ktorým idem do Frankfurtu Flughafen. V súprave sa ma po nastúpení nejaký Francúz opýtal či ide ten vlak na letisko vo Frankfurte. Po príchode do Frankfurtu vystúpim po schodoch do haly chrániacej pred chladom. Všade je vianočná výzdoba, ktorá na mňa pôsobí skôr smutne. Všade je ticho, o jedno poschodie vyššie je zhasnuté, žiadni ľudia. Schádzam späť a skladám batožinu pri reštaurácii do ktorej popod dvere vbehla myš.

Tmavé poschodie staničnej haly, Frankfurt Flughafen, 22.12.2024

Z premýšľania ma vyrušuje mladík v zanedbanej bunde s elektrickou kolobežkou, na ktorej má v igelitkách zavesené asi celé živobytie. Ukazuje mi mobil a prosí ma o fotku pred svietiacou vianočnou hviezdou. Bol som v pozore, hlavne aby mi nezmizol batoh. Fotku ani neskontroloval. Potom ma však opäť oslovil a opýtal sa, či poznám akýsi Tuk-tuk. Vyplynulo, že chce aby som mu natočil Tik-tok. Ukázal mi ako mám pohybovať mobilom, pustil do toho orientálne znejúcu hudbu, postavil sa do stredu haly do víťaznej pózy a nechal sa zvečniť. Video opäť neskontroloval. Poďakoval a zmizol kdesi v šere za schodiskom. Blíži sa čas odchodu vlaku. Počujem zrazu slovanský jazyk a na moje prekvapenie je to slovenčina. Na interakciu však nemám náladu. Zostupujem na nástupište a nastupujem do vlaku do Mníchova. Miestenku som nemal, a tak som miesto uvoľnil panej s miestenkou (z ktorej sa v Bratislave tiež vykľula Slovenka) a sadol som si k mladému pánovi, ktorý po všimnutí odznaku ŽSR na puzdre môjho fotoaparátu prešiel do slovenčiny. Na obsiahlejší rozhovor však nemal náladu ani on. On sa venoval snom a ja riadkom knihy.

Na prestup v Mníchove je času dosť, a tak zvýši pár minút aj na fotenie, 22.12.2024

Vo Viedni ma čakal ďalší prestup na vlak do Petržalky. Spravil som fotku maďarského taurusa, nejakých elektrických jednotiek a nastúpil do svojho vlaku. Po päťdesiatich minútach jazdy sme boli v Petržalke. Bol to zvláštny pocit, byť zas späť. Miešalo sa vo mne množstvo dojmov z krajov, z ktorých som práve prišiel a dojmov z toho, čo som našiel tu. Dlho som však nerozmýšľal, prebehol som podchod a išiel nafotiť vektrony. Potom prišiel delfín, ktorý mal pokračovať na Hlavnú, no nestihol som si zohnať lístok. Zašiel som teda na zastávku MHD a ňou sa premiestnil na Hlavnú stanicu. Na Hlavnej ma hneď privítala Gorila a konečne som vedel, že som na Slovensku, že som tam, kde je mi to aj napriek všetkému drahé. Pred nástupom do rýchlika smer „domov“ som si kúpil Mily a spokojný nastúpil do vlaku. Jazda prebiehala hladko, vrátane prestupu na NAD. V panterovi idúcom do Zvolena riešil vlakvedúci so svojou kolegyňou neexistujúci prípoj zo Zvolena na Košice, na ktorý nejakým nešťastníkom v jednej zo staníc predali lístky. Ja našťastie do Košíc nejdem, no hodinku si vo Zvolene na svoj vlak počkám. Čas využívam k prechádzke mestom poprášeným snehom, až teraz môžem začať premietať nad zážitkami.

Snaha zachytiť frézu v neskorých večerných hodinách dopadla takto, Zvolen, 22.12.2024

Dvere svojho domova otváram niekedy po 22:00, darí sa mi prekvapiť všetkých prítomných, ktorí ma od radosti skoro udusia v objatí. Ja už však rozmýšľam nad zajtrajškom, s bratom, tak ako každý rok, pôjdeme na čačinu do vázy. Neminulo ma ani stavanie vianočného stromčeku. Prvý sviatok vianočný som však už nevydržal a ráno, kým všetci ešte spali, som sa vybral pozrieť čo je nové vo Zvolene. Poobede sme odbavili návštevy a podobne pokračoval aj ďalší deň, doplnený o decentné vyšibanie prútikom. Tým sú sviatočné dni za mnou a ja vyrážam na východ, do Košíc. Darí sa mi spojiť príjemné s užitočným, idem totiž dokumentovať vojenské pietne miesta pre jeden český spolok a pozývam von aj starého priateľa, ktorého tak opäť po dlhej dobe stretávam. Rozoberáme beh našich životov, pričom využívam jeho znalosť terénu a nemusím tak lúštiť online mapy. Veľa sa toho za ten čas udialo, no priateľstvo aj napriek všetkému nevychladlo, čomu som rád. Cestou späť sa zastavujem v Plešivci, kde potrebujem takisto zdokumentovať mená z niekoľkých pomníkov a za skorej zimnej tmy vyčkám na svoj Gemeran.

Pomník venovaný talianskym vojakom padlým na našom území v roku 1919 počas bojov o vznikajúcu ČSR a talianskym vojakom popraveným fašistami, Košice, 27.12.2024

Posledný deň voľna a zároveň doma patrí kamarátovi, ktorý sa po rokoch vrátil z USA a chcel ma vidieť. Mal som strach, že po takej dobe si nebudeme mať čo povedať, no nakoniec vysvitlo, že roky ani svet nás veľmi nezmenili. Poobede sme s bratom ešte rýchlo zašli do hory na správne železitý medokýš a potom už nasledovala len príprava na cestu späť. Spiatočná cesta bola rovnako atraktívna. Zahajujem ju v rannom mraze na autobusovej stanici. Steny zastávky sú ozdobené inovaťou. Vlak mi proste nepasoval, čakať dve hodiny vo Zvolene sa mi naozaj nechcelo. Zo Zvolena opäť výlukovým rýchlikom do Bratislavy. Tu treba spomenúť prestup v Kozárovciach, kedy som sa začal venovať foteniu, lebo som si myslel, že súprava sa bude obiehať. Nič také sa však nekonalo, lebo z druhej strany na ňu hneď nabehol rušeň a vlak mi skoro ušiel. Radosť som mal zo slnečného doobedia v Bratislave na Hlavnej, kde sa mi pošťastilo stretnúť aj miestne žehličky. Spestrením bola tiež stanica v Petržalke s kolónou rušňov Metransu.

Posledný pohľad predtým, než zas opustím Slovensko, miesto určite poznáte, 29.12.2024

A ďalej od Petržalky už nie je veľmi čo opisovať. Vo Viedni som urobil len pár fotiek a zvyšok prestupov patril už zimnému šeru. Po dlhej dobe sa mi však zas podarilo začítať sa do knihy a cesta tak uplynula relatívne rýchlo, hoci „domov“ som sa dostal až niekedy pred polnocou. Napriek tomu som sa pustil hneď do koláčov, ktoré mi zabalili doma. Čo povedať záverom? Viem, nebolo to to, čo by bolo asi na železničnom webe žiadúce, no mal som pocit, že k príbehu, ktorý tu po častiach rozprávam patrí aj táto kapitola a snáď aspoň časť galérie venovanej železnici vynahradí prípadné sklamanie z textu, ktorý bol viac o ľuďoch ako o vlakoch. Skúsim sa polepšiť.

Sprievodná fotodokumentácia: autor článku

Titulná snímka: 350.011 sa chystá na Ex 525, Bratislava, 22.12.2024