Dvaja tankisti a taxi (V.)

Kolega predhodil medzi členov našej skupiny svoj plán na výlet na sever Nemecka do jedného malého mestečka, ktoré je vlastne úplne bezvýznamné. Sídli tam však posádka Nemeckej armády a tiež sa tam nachádza výcvikový priestor. Keď však poviem, že názov tohto mestečka je Munster, tak záujemcovia o vojenskú históriu, hlavne o vojenskú techniku, určite už zbystrili pozornosť. V Munsteri sa totiž nachádza múzeum venované primárne nemeckej vojenskej technike z 20.storočia. V hlave som si ihneď spravil malú kalkuláciu nákladov, no názov Munster prevážil všetko. (Z predošlých článkov bolo o mne asi možné usúdiť, že okrem toho, že som v detstve padol hlavou na koľajnicu, tak počas dospievania musel v mojej blízkosti vybuchnúť aj delostrelecký granát, ktorý tiež zanechal svoje následky.) Hneď som sa mu teda ozval. Žiadni ďalší podobne postihnutí sa už nenašli, a tak sme začali plánovať cestu. Dohodnúť sa s ním na čase odchodu trvalo dlho, až som ho začal podozrievať z toho, že pracuje pre DB. Plávajúce ceny lístkov za ten čas vyplávali neúnosne vysoko, no aj tak som to nevzdal.

Na ceste stretávam konečne niečo nové, rušne radu 218, Frankfurt Hbf, 27.10.2024

Spočiatku sa mu cesta o šiestej ráno zdala ako príliš skorá, no počas nášho plánovania pribudli ďalšie výluky, Ersatzverkehr a zrušené spoje. Takže spoj o šiestej bol vo výsledku jediný, s ktorým bola šanca doraziť na miesto, obzrieť múzeum a vrátiť sa späť včas. A tak sa slovensko-americká misia majúca za cieľ výskum nemeckej techniky stretla ráno na nástupišti stanice vo Wormse. Šťastlivo sa nám podarilo doraziť do Frankfurtu, kde som mal tú česť vidieť aj skriňové dieselové rušne DB mimo múzea. Odtiaľ sa išlo s ICE vlakom do Hannoveru. V Hannoveri som si musel vyfotiť Ludmillu, bez nej som z Nemecka odísť nemohol, navyše mala v okne peknú menovku. K foteniu tam toho bolo samozrejme viac, no nástupištia boli príliš dlhé a moja výkonnosť na prebehnutie celej stanice nestačila. Ešte viac ma však mrzí opustené rušňové depo s dvomi rotundami, do ktorého sa proste dostať nedalo. Pár minút pred odchodom nášho vlaku mi kolega posiela správu s pripomienkou, že za pár minút odchádzame. Poslušne teda balím fotoaparát do puzdra a v dave ho nachádzam pri jednom opornom stĺpe.

O jednu jazdu s ICE ďalej stretávam aj Ludmillu, Hannover Hbf, 27.10.2024

Motorová jednotka neznámeho dopravcu prichádza k nástupišťu s minútovým meškaním. Tým, že kladiem dôraz na toto zanedbateľné meškanie sa snažím povedať, že je vážne. Čaká nás totiž posledný prestup v Soltau, na ktorý máme cca. 7 minút, ide však o prestup na Ersatzverkehr - autobus. Vlak sa pohne, sprievodkyňa aj nám oskenuje elektronické lístky, kolegovi dávam na ochutnávku Milu, úpenlivo však sledujem mapu a čas. Gulička, náš vlak, pomaly mieri k Soltau. Až niekde v strede cesty spomalíme a po príchode do jednej stanice zastavíme na dlhšie než je príjemné. Nejde však o poruchu, ale o križovanie. Osobný vlak z protismeru mešká. Dve, tri, štyri, päť minút a vtedy sa dostavuje realita. Po vykrižovaní strácame 10 minút. V kútiku duše dúfam, že vlak sa odlepí od koľají a poletí do Soltau, no do Soltau prichádzame asi s 12 minútami meškania. Kolega sa ani nesnaží ponáhľať, ten má v tom jasno. Ja som však pridal do kroku a na zastávke vidím stále pomerne dosť ľudí. Príslušník armády pôsobil dojmom, že by mohol rozumieť angličtine aj situácii a povedal mi, že autobus podľa ostatných čakajúcich ešte nešiel. To som oznámil aj kolegovi, a tak sme začali čakať.

Kritickým bodom našej výpravy sa stáva Soltau, 27.10.2024

Pre istotu som prešiel cestovné poriadky na autobusovom nástupišti, no našim smerom nič nešlo. Čiže sme boli odrezaní a verili v príchod NAD. Tá však ani po 20 minútach neprišla a ja som začal poškuľovať po taxi. Spýtal som sa kolegu, či nevezmeme taxi, na čo odvetil, že už objednal Uber. Tak som čakal čo príde. Medzičasom vojak aj s dvomi pánmi, ktorí mu povedali, že autobus ešte nešiel, vzali taxi stojace pred stanicou a ja som pochopil, ktorá bije. Uber ani po ďalších 10 minútach neprišiel, a tak hoci som vedel, že v podobných situáciách nemávam šťastie (väčšinou sa po mojom rozhodnutí stane to na čo som dovtedy čakal a neveril) sme sa s Američanom zhodli na tom, že treba objednať taxi. Prvé číslo nedvíhalo, boli vyťažení. Skúsil som druhé, to mi zdvihlo hneď. Mojou akože nemčinou sa mi podarilo dojednať taxi do tankového múzea, ktoré za 10 minút prišlo. Keďže sme nestáli presne pri stojisku taxíkov tak nám ho skoro uchmatla jedna pani, taxikár našťastie vedel, že ak počká na tých čo volali, tak dostane viac, o dosť viac. Jazda taxíkom bola príjemná, kým som si nevšimol cifry na taxametri. Nabiehajúce čísla som sa snažil zbrzdiť pohľadom, no pri vystupovaní sme zaplatili skoro polovicu toho, čo som dal za lístok na vlak.

Ako už úvod napovedal, väčšinu zbierky tvorí nemecká technika, Munster, 27.10.2024

Do múzea sme sa však dostali a to bol cieľ, hoci draho vykúpený. Čo bolo k videniu v múzeu prenechám galérii. Kolega prešiel techniku z druhej svetovej a zmizol, ja som si postupe prešiel väčšinu zbierky, najmodernejšie konštrukcie ma však nezaujali. Kolegu som našiel až pri obchode so suvenírmi, kde zohnal vianočný darček bratovi (zvyšok zbierky proste preskočil a čakal na mňa). Jeho čin ma inšpiroval a sestre som zadovážil rozkošnú snehovú guľu s tankom uprostred. Vybrali sme sa na cestu domov, zdarne sme našli stanicu, tá ale pôsobila dojmom ukončenia prevádzky asi tak pred rokom, možno dvoma. Kolegovým slovám o tom, že domov sa ide odtiaľto som nedôveroval a išiel som sa prezvedieť na autobusovú stanicu od miestnych ako sa veci majú. Predpoklad sa potvrdil, a tak som sa vrátil po svojho kolegu. S autobusom Ersatzverkehr sa dostávame do Uelzenu. Skôr si myslím, že ide o vtip, no potom vidím, že stanica je celá rozprávkovo upravená. Nechávam teda kolegu na nástupišti a vyberám sa na prehliadku stanice a idem obzrieť aj bývalé depo (to som si vytypoval už doma).

Rozprávkovo pôsobiaca stanica v meste Uelzen, 27.10.2024

Po prieskumnej akcii sa už za značného šera vraciam. Kolega ma prosí, či by som mu nedozrel na veci, že by si chcel tiež obzrieť staničnú budovu, vraj mu pripomína architektúru z jeho domoviny na juhu USA. Nakoniec sme sa unavení zložili na nástupišti čakajúc len na ICE, ktorý nás dovezie domov. Američan mal už toho po celom dni dosť a striedavo driemal alebo pozeral filmy. Ja som mal toho už tiež dosť. Nebol som však unavený, len som chcel rozmýšľať nad niektorými vecami. Vytiahol som si vreckového Malého princa, ktorého vždy nosím sebou a opäť som v jeho riadkoch hľadal odpovede na rôzne otázky. Krásou tejto útlej knižky je práve to, že pri každom prečítaní majú jej riadky pre čitateľa vždy iný význam, pretože ich chápanie sa mení s tým čo čitateľ knižky prežil. Do Wormsu sa dostávame za hlbokej noci. Neviem či to bolo otupením, alebo sa ma môj kolega chcel už zbaviť, no rozviazal sa mu jazyk a pri ceste domov mestom sme prebrali vojenskú kinematografiu, až sme došli k bytovke a každý z nás išiel k svojmu „domovu“.

Sprievodná fotodokumentácia: autor článku

Titulná snímka: Železničná stanica v Munsteri nebudí dojem prevádzkového stavu, 27.10.2024