Sicher, schnell, bequem (IV.)

Pri prieskume Google Maps nachádzam úspešne múzeum, ktoré sa nachádza v starom depe. Vtedy sa však na mape mesta objavia aj iné turisticky zaujímavé body, napr. Feste Kaiser Franz (mestské opevnenie). No pod ním si všimnem niečo ešte zaujímavejšie: Wehrtechnische Studiensammlung Koblenz. Vo voľnom preklade by malo ísť o študijnú zbierku obranných technológií patriacu Bundeswehru (Nemeckej armáde). Tým je rozhodnutie navštíviť Koblenz spečatené. Síce mám voľno už len cez víkend, čiže je možné čakať, že fotenie bude zas sťažené vplyvom množstva návštevníkov, no ďalšia možnosť už asi nepríde. Začína sa tiež zhoršovať počasie, predpoveď na víkend však nevyzerá až tak beznádejne. Kupujem náhradné batérie do fotoaparátu, v sobotu ráno vyrážame.

Vstup do Múzea Deutsche Bahn, Koblenz, 19.10.2024

Rozhodujúci na dnešnej ceste bol iba prestup v Mainzi. Po príchode na stanicu som hneď začal hľadať nástupište, z ktorého mal ísť môj vlak do Koblenzu. Číslo nástupišťa v aplikácii som si potvrdil aj na staničnej tabuli. Pozrel som si značky a vybral sa k svojmu nástupišťu. Môjho nástupišťa však nikde nebolo. Až po niekoľkých minútach blúdenia som ho našiel zašité v záseku s cestou k nemu nejasne vyznačenou. Tam už čakali ľudia. Stihol som to. Za pár minút sa na obzore objavila elektrická jednotka a tiež hlásenie. Hlásenie hovorilo niečo o odrieknutí vlaku kvôli nedostatku personálu. Môj spoj z tabule zmizol a bol vysvietený ďalší spoj, na jednotke sa rozsvietil nápis „Nicht einsteigen.“ Ľudia na nástupišti sa začali rozmrzene a neveriacky rozchádzať. Nasledujúci spoj ide o hodinku. Už som pochopil, prečo je jediné akceptované ospravedlnenie meškania v Nemecku len cestovanie vlakom.

Čo sa ukrýva v hale? Koblenz, 19.10.2024

V Mainzi som sa teda dal do fotenia modrých dunihlavov. Zamračené počasie však foteniu veľmi neprialo. Aj tak som s odhodlaním prešiel všetky nástupištia, niekoľkokrát. Prišiel konečne ďalší vlak a mohlo sa pokračovať v ceste do Koblenzu. Vystupujem na stanici Koblenz-Lützel. Pri vstupe do podchodu tu každému hneď udrie do očí jednoduchá biela tabuľa s čiernym písmom hovoriaca asi toto: „V rokoch 1942 a 1943 bolo z tejto stanice, pôvodne čisto nákladnej, deportovaných 870 židovských spoluobčianok a spoluobčanov mesta. Len niektorí z nich prežili hrôzy koncentračných a vyhladzovacích táborov.“ Výstražný prst aj pre našu generáciu. Kráčam mestom popod plot nákladnej stanice. O chvíľu sa predo mnou objaví otec s dvomi synmi. Predbieham ich, no pod stavadlom si všimnem rušne a kým fotím tak oni opäť predbiehajú mňa. Znovu ich dobieham až pri vstupe do múzea.

Pohľad na areál múzea, bývalého depa, Koblenz, 19.10.2024

Po zakúpení lístka v hotovosti (karta na ktorú som si za posledné týždne zvykol sa použiť nedala) som sa vybral do haly. V nej bolo pár elektrických rušňov, parných lokomotív a niekoľko vozňov. Do vozňov sa dalo nahliadnuť len cez plošiny pristavené k oknám, stanovištia rušňov väčšinou zamknuté. Miestnosti s vitrínami nechávam prípadnému daždivému počasiu a vyrážam von. Skôr zamierim k točni, kde ma najviac poteší šesťkolák bitského pôvodu, Class 66, ktorý však nie je súčasťou zbierky, len stojí v priľahlom koľajisku. Obzrel som si vozne, len zvonku samozrejme a presunul sa do druhej časti areálu. Tá je preplnená, všetko je tu natlačené na sebe. Časť rušňov je aspoň ukrytá pod prístreškom. Vypadá to tak, že novšie stroje sú udržované stále v prevádzke pre historické jazdy, často totiž nesú nové značenie, patrične zamaskované. Aká je skutočnosť však neviem. Z parných lokomotív tu bolo len pár strojov. Cítil som však, že mi chýba citová väzba k strojom, ktorá často vzniká už v detstve. Fotím preto, že som tam bol.

Zoskupenie koľajových vozidiel pri točni, Koblenz, 19.10.2024

Nakoniec som si prešiel ešte otvorený náprotivok Vindobony, Trans-Europ-Express. V hlave motorovej jednotky na stanovišti je dievča s otcom. Dievčatko mi niečo hovorí, no so svojou chatrnou nemčinou sa jej musím ospravedlniť, že jej nerozumiem. V jednom vozni je malej skupine návštevníkov podávaný odborný výklad. Ďalším vozňom bežia ukrajinskí chlapci. Ktorá vojna bude tá posledná? Na koniec sa vyberám obzrieť vitríny, kde nájdem aj československú stopu, len malú, no je tam. Po dvoch hodinách opúšťam múzeum. Prehliadku opevnenia preskakujem. Jednak nie je čas a zároveň je vďaka nejakým stavebným prácam v dosť divokom stave. Zrýchleným tempom sa presúvam k zbierke Bundeswehru plný očakávaní. Areálom pri vstupnej bráne akurát prechádza nejaká zahraničná výprava v oblekoch sprevádzaná uniformovaným lektorom. Na vrátnici si u dozoru vymieňam občiansky preukaz za visačku slúžiacu ako lístok. Chystám sa vhodiť mince do turniketu, keď mi dozor povie, že batoh si treba zamknúť v skrinke vnútri. Prikývnem a prechádzam turniketom. Skrinky majú zámok na jedno-eurové mince. Prehľadal som všetky kapsy a zákutia batohu, kým som medzi dojkami a centovkami našiel poslednú eurovku.

Pohľad z opevnenia v meste na ďalšiu pevnosť za riekou „Festung Ehrenbreitstein“, Koblenz, 19.10.2024

Prehliadka samotnej zbierky by bola logickejšia asi od hora nadol, čiže od ručných zbraní po tanky, no projektil kalibru 80 cm ma nahor nepustil. Po prejdení zbierky venovanej delostrelectvu som sa vrhol na obrnenú techniku. Tešil som sa hlavne na „Ulrike“, jednu z legiend medzi nemeckými tankami, teda stredný tank Panther. Našiel som tu však aj staručký francúzsky Renault FT z prvej svetovej vojny, prvý tank s otočnou vežou. V zbierke je tiež zástupca obrnených transportérov OT-810, tie boli odvodené z nemeckej vojnovej konštrukcie. Slúžili však v Československej ľudovej armáde a vyrábané boli v Podpolianskych strojárňach v Detve. Obzerám aj stíhačky, kolesovú techniku, a aj sekciu venovanú námorníctvu. Až potom sa vyberám na prieskum jednotlivých poschodí. Už na prvom poschodí mám dojem, že zbierka nemá koniec. Je tu všetko od uniforiem, cez spojovaciu techniku, optiku, po zbrane pechoty od pištolí až po tie protitankové. Na posledné dve poschodia mi už v podstate neostáva čas, bolo by mi treba ešte aspoň hodinu.

Prízemie zbierky patrí obrnenej technike a všetkému z ťažkej ocele, Koblenz, 19.10.2024

Múzeum opúšťam spokojný. V hlave mám už však čas odchodu vlaku domov. Ručičky hodiniek neúprosne tikajú a ja zlaďujem krok s rytmom sekundovej ručičky. Po príchode k stanici (z opačnej strany oproti ránu) som s veľkým prekvapením zistil, že podchod na tejto strane nemá vyústenie. Takže rýchlo som začal pátrať po mieste kade prejsť trať, podjazd našťastie nebol ďaleko. Na nástupište som dorazil pár minút s predstihom. Dokonca vidím ešte prejazd niekoľkých iných vlakov, na fotenie to už však nie je. Spiatočná cesta do Mainzu aj následne domov prebehla ukážkovo. Až na jeden drobný detail. V Mainze akurát skončil nejaký futbalový zápas, takže vo vlaku to vyzeralo ako u nás v 812-ke, keď ide na poobednom Os vlaku v pracovný deň bez prívesného vozňa. Tu akurát ešte navyše nechýbal silný pach alkoholu. Napriek tomu vo vlaku panovala pokojná atmosféra, možno preto, že Mainz prehral 0:2. Článok v tomto prípade opäť nebol striktne venovaný len železnici, napriek tomu dúfam, že nedopadne u čitateľov tak zle ako futbalový zápas pre Mainz.

Sprievodné fotografie: autor článku

Titulná snímka: Elektrické rušne pri točni, Koblenz, 19.10.2024