Železničná stanica ako cesta v čase

Očaruje už prístup na samotnú stanicu. Ako fanúšik verejnej dopravy – masochista nevolím cestu z centra Rožňavy taxíkom ale verejnou dopravou. Je víkend a po veľmi skorom rannom autobuse ten ďalší prechádza okolo stanice zhruba hodinu po odchode rýchlika do Bratislavy. Ako „verejná doprava“ tak poslúžia moje nohy. Zhruba trištvrtehodinová prechádzka vás dovedie až do susednej obce Brzotín v ktorej sa ŽST Rožňava v skutočnosti nachádza. Po odbočení z hlavnej cesty to začína naberať ten správny staničný kolorit. Úplne rozbitý chodník je už tak zarastený metrovými burinami že naň vyjdem iba keď chcem spraviť dokumentačnú fotografiu a radšej pešujem po ceste.

Stanica Rožňava učupená pod Silickou planinou © Vybo

Už plocha pred stanicou pripomína trochu postapokalyptický film. Ticho, žiadni ľudia, žiaden pochyb. Len nástupíšť pre „nadväzné autobusy“ je tu asi sedem. Hotový terminál. Musím pochvalne uznať, že prerastajúca burina z obrubníkov, ktorú si pamätám z mojej predošlej návštevy spred ôsmich rokov je vytrhaná. Samotná budova svojim hranatým tvarom a materiálom zapadá asi ako rozvodná skrinka v zámockom parku do okolitej prírody pod Silickou planinou – časťou Národného parku Slovenský kras. Veľmi jej nepomáha ani umelecké dielo zdobiace fasádu. Tá správna atmosféra časov minulých však prichádza až po vstupe do budovy. Poďte s nami.

Budova ŽST Rožňava od nástupísk autobusov © Vybo

Základný predpoklad zaradenia podobnej staničnej budovy do národného skanzenu socializmu je jej predimenzovanosť. Vchádzate tak do veľkorysej haly slúžiacej masám cestujúcich piatich párov rýchlikov a nula párov osobákov za deň. To či niektorí ľudia prežili aj v tajomných komnatách horného podlažia kroniky nespomínajú. Ani to, či tamojšie tri veľké drevené informačné tabule niekedy niekoho o niečom informovali. Zostaneme teda na prízemí ktoré ponúka všetko podstatné na zapísanie budovy do zoznamu hmotného kultúrneho dedičstva Slovenskej socialistickej republiky. Sklenené dvere s kovovými rámami a madlami, vydarené ukážky dobových fontov a typografie na nápisoch, všetko vkusne doplnené patričnou botanickou zbierkou. Atmosféru dotvárajú použité materiály a umelecké dielo. A samozrejme ticho. Ticho, prehlušené občas iba posunom minútovej ručičky na dobových hodinách. Pokladníčka ZSSK nebude mať asi nikdy strach keď ju raz omylom zavrú po návštevných hodinách na hrade alebo v jaskyni.

Zákutie pre cestujúcich v staničnej budove © Vybo

Modro-vyblednuté veľkoformátové fotografie na stenách nedokumentujú ani tak krásy Gemera, ale fakt, že sme opäť krok pred nimi – do našej vlasti už prišli aj farebné fotoaparáty. Zaujala ma tu uprostred Gemera hlavne fotografia športovej haly na bratislavských Pasienkoch. Spomenul som si, ako som pred rokmi na stanici v Kremnici – v takej malej tmavej čakárni s pieckou na tuhé palivo (nekecám) na stene zase obdivoval obchodný dom v Senici nad Myjavou! Kde nato tí soudruzi chodí. Ale pozor: Na veľkej mape Slovenského krasu straší príliš nový dátum – 1991. Naše pamiatkárske oko však našlo aj zopár necitlivých zásahov starších menej ako 30 rokov. Zamrežované plastové okno prázdnej miestnosti, ktorá vyzerá, že možno kedysi slúžila ako bufet. Prekvapivo vymenené boli aj lavičky a zmizol starý hranatý prepletaný smetný kôš, aký si pamätáte z každej socialistickej kancelárie. Tieto artefakty bude treba pred vyhlásením budovy za pamiatku práce socialistického ľudu vrátiť do pôvodného stavu. A ešte bude treba aj strhnúť až príliš novodobý plagát, kde si môžete obzrieť ako vyzerajú eurobankovky. Keby ste to náhodou za tých 12 rokov, čo tam visí ešte nevedeli. Nezabudnite: konverzný kurz je 30,1260 korún slovenských. Meníme menu, nie cenu!

Pokladne ZSSK, obrazová galéria a knižnica pre cestujúcich © Vybo

Na podobne odľahlých staniciach mám rád najmä vonkajší pokoj na strane koľajiska. Našťastie lavičky ešte neboli demontované, žeby sem netrafili ani bezdomovci? Pohľad na Silickú planinu upokojuje. Železničný ruch som tu ale v čase mojej návštevy nestretol. Šotouši by asi museli kempiť trochu dlhšie, aby niečo nacvakali. Postupne sa však odkiaľsi začali vynárať preživšie postavy. Áno, nesmie chýbať ani miestny típek, ktorý sa potrebuje socializovať a s radosťou vás potešuje z vedľajšej lavičky krátkymi historkami z jeho dlhého života. Čas odchodu rýchlika do Bratislavy sa neúprosne blíži. Dokonca ani nemešká. Zatiaľ.

Prázdne koľajisko pod Silickou planinou © Vybo

V prípade rožňavskej stanice si (tentoraz bez irónie) myslím, že by mohla poslúžiť ako výborný muzeálny exponát dokumentujúci rôzne fázy výstavby železničných budov na Slovensku. Postavená bola s použitím systému BAUMS (Bratislavský univerzálny montovací systém) podobne ako zopár blízkych staníc (Lipovník, Moldava nad Bodvou...) a množstvo kancelárskych budov z obdobia pred rokom 1989. Myslím, že aj komentované prehliadky rôznych nadšencov technických pamiatok a architektúry socialistického realizmu by si našli svojich priaznivcov. Z exponátov treba iba občas poutierať prach a musím pochvalne poznamenať, že rožňavská stanica bola naozaj celkom čistá. Tak, kam odpratali tie pôvodné lavičky a smetiak?

PS: Rýchlik 812 Gemeran dorazil do Bratislavy s 35 minútovým meškaním.

Úvodná snímka: Výpravná budova v Rožňave (9.8.2014) © Jan Starec; zdroj: Wikipédia
(zobraz veľkú)

Upravil PhDr. Zbyněk Zlinský