Aká bola „Rušňoparáda 2016“

Takto bolo uvedené pozvanie usporiadateľov na tohoročnú Rušňoparádu, ktoré sme na tomto mieste zverejnili 7.4.2016. Ja som navštívil rušňové depo Košice len v sobotu. Napíšem len v krátkosti čo som videl a čo som nafotil. Nevidel som všetko dianie, nevyfotil som všetko, čo tam bolo k nahliadnutiu. Nebudem ani komentovať celkovú úroveň podujatia. Môj pohľad a môj názor môže byť odlišný od názoru tisícov ostatných účastníkov.

Atmosféra podujatia © Ondrej Krajňák

Do košického depa som prišiel krátko po deviatej hodine. Chcel som urobiť zábery ešte bez davu ľudí. Prešiel som si depo, popozeral stánky s rôznymi tovarmi hlavne so železničnou tematikou. Vždy pri tejto akcii vojdem do haly, v ktorej sú vystavené obrazy amatérskeho maliara, bývalého rušňovodiča Emiliána Cvengroša. Dlho si prezerám tieto krásne a oku lahodiace diela. Ja som sem do galérie vložil len niekoľko záberov. V skutočnosti ich tam bolo vystavených oveľa viac.

Obraz Emiliána Cvengroša © Ondrej Krajňák

Vedľa obrazov osemdesiatročného maliara Emilána Cvengroša bolo zavesených aj niekoľko obrazov tiež so železničnou tematikou, od amatérskej maliarky Zuzany Hlavačovej zo Spišskej Novej Vsi. V tej istej hale sú vystavené i makety lokomotív, postavené z rôznych kovových súčiastok. Krásne mašinky zhotovuje Ján Novák z Vajkoviec. Je to skutočne fantázia, takto pozliepať kúsky šrotu do tak krásnych tvarov.

Makety rušňov Jána Nováka vyrobené z kovového odpadu © Ondrej Krajňák

Krátko pred desiatou hodinou došiel „pápežský vlak“. Kým som sa dostal na koľaj za betónovými ohradami, tak bol vlak obkolesený davmi ľudí. Urobil som jeden záber spredu a pobral som sa preč, aby ma neušliapali. Ja som „pápežský vlak“ fotil 30.10.2010 v Zakopanom, vtedy ako nasadený na pravidelnej linke. V Košiciach bol už v roku 2008 pri svojej prvej návšteve Slovenska. V Českej republike sa predstavil o tri roky neskôr, ako o tom (a podrobne aj o unikátnej elektrickej jednotke samotnej) informovala dobová reportáž.

„Pápežský vlak“ © Ondrej Krajňák

Dychová hudba mladých z Košíc vyhrávala a mažoretky sa vrteli. Klobásky rozvoniavali z každej strany. Mašinky pískali. Deti sa vozili na mini vláčiku. Katka vozila deti sem a tam po asi 200 metrov dlhej koľajovej spleti za týmto účelom postavenej. Na konci splete stála zabrzdená a zarážkou podložená stará zetka ako zarážadlo. Lebo čo ak by? Ešte pred začiatkom oficiálnej časti pozval konferenciér na pódium autorov novej knihy Veľký príbeh malej železnice Tomáša Haviara a Ľubomíra Lehotského, do ktorej mohol prispieť každý historickými fotografiami, ako sme tu písali. Autori sa v krátkosti vyjadrili o tvorbe knihy.

Autori novej knihy Tomáš Haviar a Ľubomír Lehotský © Ondrej Krajňák

V knihe je pekne opísaná história tejto malej železnice. Kniha je doplnená množstvom dobových fotografií. Z histórie sa dozvedáme, že s myšlienkou postaviť v Košiciach pioniersku železnicu prišiel začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia náčelník Správy Košickej dráhy Ing. Vojtech Janík. V období výstavby, či uvedenia trate do prevádzky, sa mu narodila dcéra Katka, preto navrhol meno Katka aj parnému rušňu na železničke. Konferenciér pozval na pódium pani Katarínu Kyselovú, rodenú Janíkovú, ktorej meno nosí i parný rušeň. Je to lekárka a dlhý čas pôsobila v železničnej nemocnici v Košiciach.

Katarína Kyselová-Janíková © Ondrej Krajňák

Krátko pred jedenástou hodinou som sa už motal len okolo točne, aby som mal dobré miesto na fotenie. Vybral som si prostriedok točne, aj keď vzhľadom na polohu slnka to nebolo najideálnejšie, ale z kraja je zlý uhol pohľadu na rušne krajných koľají rotundy. Keď už sme pri točni a rotunde, pridám o nich niekoľko slov. Vyčítal som ich z cedúľ postavených pri točni. Píšu tam, že točňu vyrobili vo Viedni po 2. svetovej vojne. Bola niekoľko krát opravovaná. Jej nosnosť je 350 ton.

Točňa s rotundou © Ondrej Krajňák

O rotunde tam písali, že presný rok jej dostavby nie je známy, v zozname kultúrnych pamiatok sa uvádza rok vzniku „pred 1912“. Postupne prešla niekoľkými prístavbami. Dnes má priestory s 22 koľajami. Časť haly sa už nevyužíva. Slúži na ochranu historických vozidiel rôznych spolkov. Kruhový tvar budovy je zaujímavý i architektonicky. Spolu s vodárenskou vežou je budova rotundy od roku 1984 zapísaná ako národná kultúrna pamiatka. A teraz si ja kladiem rečnícku otázku: Ak točňu postavili po 2. svetovej vojne, ako vchádzali rušne do rotundy pred vojnou?

Mažoretky a „Krutwig“ © Ondrej Krajňák

Priblížila sa jedenásta hodina, dychovka stíchla, mažoretky prestali vrtieť zadočkami a na točňu „vypochodoval“ Krutwig. O tomto novom prírastku pre detskú železničku sme písali v predošlej reportáži z brífingu. Na rušňoparáde bol oficiálne uvedený do prevádzky. Na točňu vyšli a do Krutwiga nastúpili zástupcovia mesta, kraja a predseda občianskeho združenia Detská železnica Košice Ľubomír Lehotský. Po symbolickom rozdúchaní ohňa opustili točňu a pokračovala točňoparáda. Ale s jednou kozmetickou chybičkou, že jednotlivé rušne prišli na točňu, chvíľu postáli, kým konferenciér hovoril o ich technických údajoch a vrátili sa do rotundy. Teda upustilo sa od otáčania rušňa na točni.

Ani „papagáj“ sa na bidielku nenakrúcal © Ondrej Krajňák

Konferenciér to vysvetľoval tým, že nemôžu otáčať rušne, nakoľko diváci sú nedisciplinovaní a stoja blízko točne. Bol som na Rušňoparáde viac krát. Videl som okolo točne stáť aj viac ľudí ako bolo teraz a dokázali stáť na ten meter od točne. Stačilo, že sa na asi každý štvrtý lúč postavil usporiadateľ a sledovaním divákov a opakovaným upozorňovaním ich dokázal udržať v bezpečnej vzdialenosti. V sobotu to asi nešlo. Tí diváci boli asi fakt nejakí čudní. Alebo hlavný usporiadateľ hyperaktívny. Z vystavených rušňov sa všetky na točni nepredstavili.

„Hektor“ slovenského národného dopravcu © Ondrej Krajňák

Neviem, či gorila ES 499.001 bola v Košiciach ako turnusová s vlakom a v rotunde len náhodou čakala na výkon, alebo prišla kvôli Rušňoparáde, ale bolo na škodu, že ju nevytiahli na točňu a nepovedali o nej pár slov. K tým rušňom, ktoré sa predviedli na točni, poviem jednu zaujímavosť. Okuliarnik 750.300-6, ktorý je teraz dislokovaný v Poprade, riadi žena rušňovodička. Do galérie som pripojil i jeho fotku z roku 2010. Pre porovnanie, aké nátery mal v minulosti. Zaujímavá bola aj prítomnosť parného rušňa 213.901 z Moravy, normálnorozchodného bratanca úzkorozchodného Krutwiga.

Dvaja účastníci z Českej republiky © Ondrej Krajňák

Po skončení prehliadky na točni som sa pobral domov. Nasledovali ešte ďalšie akcie, ale tie ma nejako nezaujímali a aj moje nohy už dostali dosť zabrať, takže mne to stačilo. A vám, aby ste si mohli urobiť predstavu, čo všetko bolo k videniu na 16. ročníku Rušňoparády v Košiciach, to postačí tiež. Videl som pekné mašinky, stretol som plno starých známych, kamarátov, kolegov. Tak sa pre mňa skončil pekný výlet do Košíc.

Dvojdielny „pantograf“ © Ondrej Krajňák          

Večer pred pol šiestou som ešte zašiel do Sečoviec na stanicu odfotiť nostalgický vlak, ktorý priviezol z Košíc návštevníkov Rušňoparády. Druhý deň bol podobný tomu v prvému, rozdiel bol len v trasách niektorých nostalgických vlakov a v niektorých bodoch sprievodného programu. Medzi vyššie spomenutými kamarátmi bol aj náš ostravský reportér Karel Furiš, ktorý do tejto reportáže prispel svojím videom: