Bar ako splnený sen

21.2.2013 8:00 Marek Guspan

Bar ako splnený sen

Vyjsť si v piatok s kamarátmi do baru je možno snom nejakého tínedžera. Ale keď slova bar vyslovím s veľkým písmenom a navyše tak urobím na týchto stránkach, musí byť každému jasné, že pôjde o niečo iné. Bar je pre väčšinu železničných fanúšikov zázračné pomenovanie. Je to názov mesta v Čiernej Hore, kedysi v Juhoslávii.

Samotné mesto nie je vo všeobecnosti nijak extra výnimočné, ale jeho názov sa vyskytuje v názve trate Belehrad – Bar. A to už niečo znamená.

 

 


Železničná trať Belehrad – Bar
je cestovateľským snom mnohých fanúšikov železnice. Nebolo tomu inak ani v mojom prípade. A nebol som v tomto sne osamotený. Prvá príležitosť sa naskytla v roku 2010. Z rôznych dôvodov som vtedy s ťažkým srdcom účasť na akcii odmietol. Keď teda prišla opäť ponuka od kamaráta s nickom Osem, aby sme sa vybrali do Baru, povedali sme si s Tominom, že je najvyšší čas sa zúčastniť. Zážitky z cesty do tohto prístavného mesta už tu boli popisované, ale v článkoch sú nejaké nepresnosti a fotografii mám tiež o niečo viac, rozhodol som sa teda s vami o ne podeliť. O trati samotnej sa rozpisovať nebudem, základné informácie už podali moji predchodcovia. Ďalšie informácie sa dajú nájsť aj na Wikipedii alebo za čiernohorský úsek na stránkach ich železníc.
 
Ešte pred tým ako spolu v spomienkach nasadneme do 30 minút zmeškaného EC 137 Moravia dovolím si jednu radu – nekupujte si lístok do Baru u ZSSK. Zaplatíte podľa aktuálnych informácii 147,20€ (13.1.2013). Pokiaľ si ale s predstihom zájdete kúpiť lístok do Budapešti ušetríte viac ako 50%. Akčná cena Budapešť – Bar bola totiž v septembri 2012 iba 66€ (dva roky pred tým iba 60€). Ak aj k tomu pripočítate dvakrát cestu zo Slovenska do hlavného mesta Maďarska stále sa to oplatí. Teraz už poďme teda spomínaným EC do Budapešti, kde si počkáme na vlak EC 533 Rákóczi z Košíc.
 

480.022 na rýchliku B 341 „Beograd“ (18.9.2012, Budapest) © Marek L.Guspan
 
Ten totiž doviezol ďalších dvoch členov výpravy. Stihol to len tak-tak. Neznáme dôvody na trati zapríčinili jeho takmer 50 minútové meškanie. Nakoniec sme sa ale ubytovali v srbskom ležadlovom vozni rýchlika B 341 Beograd, kde nám sprievodca trpezlivo vysvetlil, ako založiť kovovú závoru z vnútornej strany dverí kupé. Perfektný spôsob ochrany pred zlodejmi! Namiesto spánku sme sa predebatovali takmer až do stanice Kelebia, kde sme sa stretli so zvykmi už málo vídanými – pohraničnou kontrolou. Posuny na druhej strane hraníc v Subotici sme už ale vnímali len podvedome z polospánku...
 
Ráno nás privítala úžasná hlavná stanica v hlavnom meste Srbska. Desaťkilometrová rýchlosť cez výhybky, ktovieako nezabezpečené, je biednou vizitkou srbských železníc. Atmosféra na stanici je podobná ako na tej našej hlavnej snáď s výnimkou fajčenia, ktoré asi v Srbsku nie je vôbec nikde zakázané. A ak aj je, nikto to nerešpektuje. Necelé tri hodinky na prestup sme využili na kúpu spiatočných lôžok, na doplnenie proviantu, prehliadku stanice (WC po rekonštrukcii sú asi jeho najkrajšia časť), na sledovania pristavovania a vypravovania vlakov či vykladania automobilov z autovozu. Autovoz prišiel na nočnom rýchliku B 432 Lovčen z Baru, ktorý dorazil so sedemdesiat minútovým meškaním, čím s prehľadom nestihol odchod Avaly smer Budapešť, čo bolo pre nás varovaním pre spiatočnú cestu.
 
Súprava rýchlika B/IC 431 Tara bola zložená z piatich vozňov (Aeelm+Beelm+Brtl+2xBlt) a autovozňa (DDam). Na čele bol čiernohorský rušeň 461-003. My sme si obsadili miesto vo vozni BRtl, ktorý jediný mal sťahovacie okná, potrebné na to, aby sme sa celý deň mohli vytŕčať z okna. Nevýhodou bolo, že druhá reštauračná časti vozňa bola vlastne fajčiarský kútik, kde chodili všetci pasažieri naplniť svoj zlozvyk, takže sme si dymu dostatočne užili aj my.

O 9.10 sme konečne vyrazili na vysnívanú cestu. Prvé desiatky kilometrov sú ale nezaujímavé. Vedú v takmer rovinatej krajine až do mesta Valjevo. Potom sa vlak konečne zahryzne do hôr, ale boli sme kamarátom Osem, ktorý v týchto končinách už bol, upozornení, že je to len demoverzia toho, čo nás skutočne na tejto trati čaká. Vlak po prekonaní prvých kopcov zíde opäť do údolia, do mesta Požega. Nasleduje opäť jazda údolím a za mestom Užice (východzí bod na šarganskú osmicu) sa trať opäť zarezáva do kopcov. Trať prechádza pomerne suchým a takmer pustým údolím rieky Crni Rzav.
 

Vchádzame do hôr (19.9.2012, Užice - Požega) © Marek L.Guspan
 
Prichádza prvý z dlhých tunelov – druhý najdlhší na celej trati (6 186m) - pomenovaný Zlatibor a očíslovaný číslom 81. Vchádzame do Bosny a Hercegoviny. Tunelom Jablanica – stý v poradí – prechádzame do údolia rieky Uvac, ale vysoko, vysoko nad ňou. Vlak však nikde nezastavuje, preto po niekoľkých ďalších tuneloch a viaduktoch sa vraciame späť do Srbska. Trať klesá až na úroveň rieky Lim, do mesta Priboj, kde stretávame našu dvojičku B/IC 430 Tara opačného smeru. Potom opäť stúpame, miestami je sklon až 25 ‰. Okolo priehrady Potpeč a ponad priehradné jazero.
 
Deň sa už dávno prehupol do druhej polovice. Miestami už nevládzeme sledovať okolie, zmáha nás únava aj teplo, ktoré je na polovicu septembra podstatne väčšie ako u nás. Tunely opäť striedajú viadukty a naopak. Všetko sa vyfotografovať a popísať nedá. Treba to proste zažiť a vidieť. V každom prípade Vám už stoixtý tunel príde úplne bežný a viadukty sa začnú na seba dosť podobať. Pre tých, čo sa tam nedostanú, bude musieť stačiť Youtube. Videí je tam dosť. Napríklad aj od kamaráta Dušana, ktorý bol v Bare v roku 2010.
 

S kamerou vo vlaku po jednej z najkrajších tratí v Európe © Dušan Ščepka
 
Rieka Lim nás cez mesto Prijepolje dovedie až na srbsko-čiernohorskú hranicu. Z jednej strany hranice je stanica Vrbnica, z druhej Bijelo Polje. Prejazd do Čiernej Hory je hneď viditeľný. Okrem podstatne väčšieho poriadku a upravenejších domov, je to najmä stav železničnej infraštruktúry. Osamostatnenie Čiernej Hory veľmi pomohlo ich železniciam, nakoľko na tejto hlavnej trati sa v čase našej cesty konala rekonštrukcia posledného úseku medzi stanicami Mijatovo Kolo a Mojkovac vrátane vrcholového tunela. V ňom sa bohužiaľ v novembri 2012 odohrala tragická udalosť s rekonštrukciou priamo súvisiaca. To sme už v údolí rieky Tara, podľa ktorej sa volá náš rýchlik (na území Čiernej Hory vedený ako vlak IC).
 
Trať však neklesá, ale naopak stúpa k najvyššiemu svojmu bodu 1 032 m.n.m. Po jeho absolvovaní sa ocitáme v kaňone rieky Morača (alebo na niektorých mapách aj Mrtvica). Vlastne ani nie tak v kaňone ako na jeho hrane. A to je to, čo robí túto trať najzaujímavejšou. Tu sa začínajú výhľady, ale najmä tunely a stanice položené tak vysoko nad údolím kaňonu, že vás mimochodom napadne aj otázka, ako sa vlastne železničiari do práce dostanú. Pri hustote železničnej dopravy to vlakom jednoduché nebude... Lenže cesty vedúce do staníc sme nevideli. A čo údržba železnice? Traťováci, zabezpečováci, elektrikári? Jediný spôsob môžu byť len traťové vozíky. Inak si to predstaviť neviem.
 
Stanica v horách - Mateševo (22.9.2012) © Tomáš Rotbauer
 
Poďme však naspäť do vlaku. Trať vedie takým terénom, že výstavba tých našich „horských“ tratí musela byť hračka. Ak by ste mali čas si uvedomiť, že trať vedie niekedy viac ako 500m nad dnom kaňonu, nebolo by vám to všetko jedno. Tunely, mosty, galérie sa striedajú tak rýchlo (úsek už je rekonštruovaný a traťová rýchlosť musela byť cez 100km/h), že nestíhate otvárať a zatvárať ústa od údivu, nie to ešte myslieť na nejaké nebezpečenstvo, čo keby sa vlak prevrátil. Po stanici Bratonižici trať zabočí do vedľajšieho údolia a nastáva zlatý klinec jazdy. Viadukt Mala Rijeka. Hneď za ním je stanica Bioče, neslávne známa z roku 2006. Trať je tu však už „iba“ necelých 200 m nad údolím...
 
V čase prejazdu cez Malu Rijeku sa už začalo stmievať, takže zvyšný úsek cesty cez Podgoricu (kedysi Titograd) a Skadarské jazero sme si už vizuálne neužili, čo malo vplyv na naše rozhodnutia ako a kedy cestovať domov. K tomu sa ale ešte dostaneme. Do Baru prichádzame už za tmy s asi 50-minútovým meškaním a tak nie je čo riešiť. Hneď v koľajisku po vystúpení z vlaku sa na nás vrhajú taxikári a taxikárka a ponúkajú odvoz a ubytovanie. Ceny sú prehnané vysoké – samozrejme v eurách, čo je oficiálna mena i keď Čierna Hora zatiaľ nie je členom EÚ – necháme sa však nahovoriť, nakoľko naša ubytovacia kapacita, vybavená cez internet, sa nachádza na druhom konci mesta.
 
Staničná budova z ulice, taxikárka a slovenský turista (20.9.2012, Bar) © Tomáš Rotbauer
 
Samotný Bar nie je veľmi pekné mesto. Je to skôr prístav a kúpanie sa v mori neďaleko neho s výhľadom na veľké nákladné zaoceánske lode podľa mňa nie je nič moc. Ako letovisko odporúčam radšej Sutomore. Navyše v meste prebieha masívna výstavba hotelov, panelákov, kostolov a  všetkého ďalšieho okolo toho, takže miestami vyzerá viac ako stavenisko a nie ako prímorske letovisko. Aj v tomto prípade však treba povedať, že na rozvoji mesta má asi veľký podiel osamostatnenie sa Čiernej Hory. Peniaze proste tečú tam, kde chcú Čiernohorci.
 
Prvý deň pobytu v Bare nás ráno zobudil dážď. Bolo jasné, že tento deň nebude stvorený na výlety. Jeden z nich sme zavrhli už deň predtým vo vlaku. Trať Podgorica - Nikšič podľa sprievodcu vo vlaku „ne saobrača“. Takže nemôžeme sa ísť previezť. Škoda, pretože to by sme mali prejazdené všetky železničné trate Čiernej Hory, na ktorých je prevádzkovaná osobná doprava. Ešte väčšia škoda, že iba necelé dva týždne po našom návrate, bola 1.10.2012 táto trať po komplexnej rekonštrukcii opäť otvorená. Toto vedieť, tak by sme možno celý výlet o mesiac posunuli.... No nevadí, budeme sa sem musieť ešte vrátiť. Celé doobedie tak dospávame včerajšiu únavu z cesty.
 

Zhlavie smer Sutomore pod zachmúrenou oblohou (20.9.2012, Bar) © Tomáš Rotbauer
 
Poobede dážď prestal a my sme začali kuť plány na ďalší deň. Viac o ňom sa však dozviete z ďalšej samostatnej reportáže. Popritom sme si samozrejme odskočili na železničnú stanicu odfotiť nejaké vláčiky... Po dvoch dňoch a troch nociach v Bare a okolí sa s Tominom vydávame na spiatočnú cestu. Ostatní ešte ostávajú, ich zvyšný program však je neželezničný a to nás už veľmi neláka. Odchod vlakom z Baru bol možný iba dvomi spôsobmi – o deviatej ráno alebo o siedmej večer. Pôvodne sme chceli ísť až v sobotu večer, ale keďže sme nevideli posledný úsek trate pri ceste sem a navyše nás strašilo meškanie nočného rýchlika, čím by nám v Belehrade ušla Avala, rozhodli sme sa radšej pre ranný odchod.
 
Počasie bolo opäť nádherné, slnečné, čo dovoľovalo urobiť miestami lepšie fotografie ako pri podvečernej ceste do Baru. Súprava vlaku bola v rovnakom zložení ako pri ceste do Baru. Bola však podstatne viac obsadená ako tá k moru. Najmä v Sutomore sa do nášho jediného vozňa so sťahovacími oknami nahrnulo toľko ľudí, že prebehovať z jednej strany na druhú už nebolo možné. Obsadili sme preto výhodnejšiu stranu (naľavo v smere jazdy), poučení z cesty do Baru. Do Belehradu sme dorazili s obligátnym meškaním, ale mali sme dosť času na prestup na rýchlik B 340 Beograd do Budapešti. Tam nás už ráno čakala osemnásta Gorila na EC 136 Moravia, aby nás po piatich dňoch doviezla na rodnú hrudu.
 

Stará známa „gorila“ nás dotiahne domov (23.9.2012, Budapešť) © Marek L.Guspan
 
Odkazy:

Úvodná snímka: Most Mala Rijeka v úseku Bioče - Bratonižići © Tomáš Rotbauer

Galéria

Súvisiace odkazy